znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 472/2014-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   Z.   K.,   zastúpenej   spoločnosťou   AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN   Law   firm,   s.   r.   o.,   Kmeťova   26,   Košice,   v mene   ktorej   koná   advokát a konateľ   JUDr.   Róbert   Ružbašán,   vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 161/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 161/2008 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 C 161/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   K.   trovy   konania   v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet spoločnosti AZARIOVÁ &   RUŽBAŠÁN   Law   firm,   s. r. o.,   Kmeťova   26,   Košice,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená   sťažnosť Z.   K. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 161/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala 1. apríla 2008 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu proti A. B. (ďalej len „žalovaná“). Domáhala   sa   zaplatenia   sumy   13 550,20   €   s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného obohatenia,   ku   ktorému   malo   dôjsť   užívaním   pozemkov   vo   vlastníctve   sťažovateľky žalovanou od roku 1997.

Podľa sťažovateľky nejde a skutkovo a právne náročnú vec. Okresný súd „nariadil... pojednávanie na deň 21.09.2009, teda po takmer roku a pol od podania návrhu. Uvedené pojednávanie bolo zrušené, a to z dôvodu na strane žalovanej a jej právneho zástupcu. Rovnako   tak   pojednávania   nariadené   na   dni:   23.10.2009,   4.12.2009   a 18.01.2010   boli zrušené opäť z dôvodov na strane žalovanej a jej právneho zástupcu... Prvé pojednávanie v uvedenej veci sa uskutočnilo dňa 28.05.2012, to znamená, že po takmer štyroch rokoch a dvoch   mesiacoch   od   podania   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu.   Po vyjadrení postojov   právnych   zástupcov   sťažovateľky   a žalovanej   k znaleckému   posudku,   ktorý   bol vyhotovený   k inému   konaniu,   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu vysporiadania námietok voči znaleckému posudku.

Uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 20C/161/2008-146 zo dňa 11.06.2012 bola žalovanej uložená povinnosť zložiť do úschovy Okresného súdu Košice I sumu vo výške 13 550,20 €. Voči tomuto uzneseniu bolo právnym zástupcom žalovanej podané odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Co/355/2012-178 zo dňa 28.12.2012 napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Nasledujúce   pojednávanie   v predmetnej   veci   sa   konalo   dňa   17.02.2014, teda po takmer   roku   a deviatich   mesiacoch   nečinnosti   súdu.   Po   prednesoch   právnych zástupcov sťažovateľky a žalovanej bolo pojednávanie odročené na deň 07.04.2014. Pojednávanie nariadené na deň 07.04.2014 bolo zrušené a odročené na neurčito. Od podania návrhu 01.04.2008 až doposiaľ, to znamená za obdobie viac ako šiestich rokov,   Okresný súd Košice I vykonal v danej veci len dve pojednávania a už druhýkrát odročil pojednávanie na neurčito. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd nekoná riadne, neposkytuje   sťažovateľke   rýchlo   a ani   účinnú   súdnu   ochranu,   nekoná   bez   zbytočných prieťahov a ani po uplynutí 6 rokov tu nie je predpoklad rozhodnutia vo veci samej.“.

Sťažovateľka   kritizuje,   že „celé   konanie   až   doteraz,   je   zbytočne   zdĺhavé, nehospodárne a neefektívne... Okresný súd Košice I postupoval neracionálne a zmätočne, v uvedenom konaní buď nekonal vôbec, alebo konal s neprimeranými časovými odstupmi a to už od samého začiatku...“. Podľa sťažovateľky „je neprípustné a v rozpore so všetkými základnými   zásadami   občianskeho   súdneho   konania,   aby   súd   vo   veci   nevykonal   viac ako 4 roky čo i len jedno pojednávanie, následne odročil pojednávanie na neurčito, ďalej za takmer   2   roky   nevykonal   žiaden   procesný   úkon   a po   vykonaní   ešte   len   druhého pojednávania   opäť   odročil   pojednávanie   na   neurčito...   Tieto   skutočnosti   u sťažovateľky vytvárajú právnu neistotu a to už od momentu podania návrhu, rovnako tak aj počas celého konania, a ktorá pretrváva dodnes, z dôvodu, že nie je vylúčené ďalšie pojednávanie a nie je vo veci ani právoplatne rozhodnuté.“.

Sťažovateľka podala 12. apríla 2012 sťažnosť na postup okresného súdu podľa § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   na   ktorú   predseda   okresného   súdu odpovedal písomne 23. apríla 2012.

2. Ústavný súd vyzval 17. júla 2014 sťažovateľku na doplnenie jej návrhu na začatie konania   o dôkazy   o využití   účinných   prostriedkov   nápravy   jej   označených   práv   tak, ako to požaduje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

3.   Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   doručila   ústavnému   súdu 23. júla 2014 fotokópie listín preukazujúcich podanie sťažnosti na postup súdu podľa § 62 zákona   o súdoch   (12.   apríla   2012).   Súčasne   argumentovala   v prospech   záveru, podľa ktorého sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch nepredstavuje účinný prostriedok nápravy jej označených práv.

4. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   472/2013-20   zo 6.   augusta   2014   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

5. Následne 23. septembra 2014 vyzval ústavný súd okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

6. Okresný súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 4. novembra 2014. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a predložil tento chronologicky usporiadaný prehľad procesných úkonov v namietanej veci:

«Sťažovateľka Z. K. v predmetnom konaní navrhovateľka podala na Okresnom súde Košice   I dňa   1.4.2008   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   o zaplatenie   408.213,-   Sk s príslušenstvom.

Vec bola zapísaná do registra „Ro“ pod sp. zn. 19Ro/950/2008. Súd dňa 20.6.2008 vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 19Ro/950/2008-25.

Proti   platobnému   rozkazu   dňa   16.7.2008   podala   odpor   odporkyňa.   Vec   bola následne prevedená do registra „C“ a pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Čiževskému pod sp. zn. 20C/161/2008.

Dňa 31.7.2008 súd odoslal účastníkom konania výzvy a poučenia podľa ust. § 114 O. s. p. a zároveň vyzval odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor.

Dňa 2.9.2008 doručila súdu navrhovateľka písomné vyjadrenie k odporu. Dňa   25.9.2008   doručila   navrhovateľka   súdu   návrh   na   pripustenie   zmeny   petitu žalobného návrhu. Uznesením č. k. 20C/161/2008-50 zo dňa 24.2.2009 súd pripustil zmenu petitu žalobného návrhu.

Dňa   19.8.2009   súd   nariadil   prvé   pojednávanie   vo   veci   na   21.9.2009.   Toto pojednávanie bolo bez prejednania veci odročené na 23.10.2009 z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporkyne na pojednávaní.

Pojednávanie   nariadené   na   23.10.2009   bolo   bez   prejednania   veci   odročené na 4.12.2009 z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporkyne na pojednávaní.

Pojednávanie   nariadené   na   4.12.2009   bolo   bez   prejednania   veci   odročené na 18.1.2010 z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporkyne na pojednávaní.

Pojednávanie   nariadené   na   18.1.2010   bolo   bez   prejednania   veci   odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporkyne na pojednávaní.

Dňa 17.1.2011 navrhovateľka doručila súdu ďalší návrh na zmenu petitu žaloby. Dňa 18.4.2012 súd nariadil pojednávanie na 28.5.2012. Dňa   3.5.2012   navrhovateľka   doručila   súdu   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Pojednávanie nariadené na 28.5.2012 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito. Uznesením č. k. 20C/161/2008-146 súd rozhodol, že odporkyňa je povinná zložiť do úschovy Okresného súdu Košice I sumu vo výške 13.550,20 EUR až do právoplatného skončenia konania tejto veci.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie odporkyňa. Dňa   5.12.2012   bol   spis   s opravným   prostriedkom,   ktorý   podala   odporkyňa predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   3Co/355/2012-178   zo   dňa   28.12.2012 zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. č. k. 20C/161/2008-146 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 17.12.2013 súd nariadil ďalšie pojednávanie vo vec na 17.2.2014. Toto   pojednávanie   po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na   7.4.2014   za   účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 19.3.2014 zákonný sudca JUDr. Čiževský oznámil predsedovi súdu, že sa cíti byť   vo   veci   zaujatý,   nakoľko   zastupovanie   odporkyne   v predmetnom   konaní   prevzala advokátka JUDr. Helena Knopová, u ktorej ako advokátsky koncipient pracuje jeho syn JUDr.   Miron   Čiževský   mladší.   Predseda   súdu   nemienil   vyhovieť   námietke   zaujatosti vznesenej sudcom a postúpil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   11NcC   10/2014-252   zo   dňa   31.3.2014 rozhodol, že sudca JUDr. Miron Čiževský je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 20C/161/2008.

Po vrátení spisu z Krajského súdu v Košiciach bola vec dňa 15.7.2014 pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Stolárovej.

Dňa 13.8.2014 súd nariadil pojednávanie na 7.11.2014.»

Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej zhodnotil, že „po právnej stránke vec nie je zložitá. Aj napriek zložitejšej skutkovej stránke veci nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého   konania.“.   K početným   odročeniam   nariadených   pojednávaní   okresný   súd uviedol,   že   sa „bližšie   nezaoberal   dôvodmi,   pre   ktoré   sa   odporkyňa   nezúčastnila nariadených pojednávaní, ani voči nej neuplatnil postup podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku“.

Podľa   okresného   súdu   je   jeho   konanie „poznačené   neefektívnosťou   a v určitých obdobiach aj nečinnosťou“.

Spis v žalovanej veci doručil okresný súd ústavnému súdu až 18. novembra 2014, a to vzhľadom na pojednávanie nariadené na 7. november 2014.

7.   Ústavný   súd   6.   novembra   2014   zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázke možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

8.   Sťažovateľka   doručila   24.   novembra   2014   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   ústavnému   súdu   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu,   v ktorom   súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhla, aby ústavný súd „rozhodol vo veci v zmysle nášho návrhu a vyhovel mu v celom rozsahu, pretože máme za to, že je dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke“.

9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Pokiaľ   ide   o   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   po   preštudovaní vyžiadaného   súdneho   spisu   konštatuje,   že   sťažovateľkin   žalobný   návrh   patrí   typovo do okruhu   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ich metodika pri rozhodovaní o týchto návrhoch je teda dostatočne jasná a podopretá ich stabilizovanou judikatúrou.   I samotný   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 4. novembra 2014 zhodnotil, že „po právnej stránke vec nie je zložitá“.

Ústavný   súd   súčasne   predosiela,   že   skutková   stránka   veci   prejednávanej pred okresným   súdom   je   do   určitej   miery   náročná.   V doterajšom   priebehu   konania   sa pozornosť   okresného   súdu   v procese   dokazovania   zameriavala   na   vymedzenie   rozlohy nehnuteľností,   ktoré   žalovaná   užíva.   Rovnako   boli   v konaní   predmetom   vyjadrení účastníkov   konania   znalecké   posudky   vypracované   pre   dôkazné   účely   iných   konaní vedených pred okresným súdom s rovnakým alebo obdobným predmetom, pričom uvedené znalecké posudky sa týkali ohodnotenia dotknutých pozemkov.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní   dospel   ústavný   súd   po   preskúmaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   k záveru, že sťažovateľka v priebehu konania dvakrát zmenila návrh vo veci samej. Z toho v poradí druhý návrh bol však reakciou na stále prebiehajúce konanie, ktorého dĺžka vyvolávala nebezpečenstvo premlčania uplatneného nároku, keďže podľa jej názoru žalovaná naďalej užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát judikoval, že využitie možností daných sťažovateľke procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jej práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   dôsledkom   ktorého   sú   zbytočné prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Spomalenie,   ku   ktorému   v konaní   v dôsledku   uvedených sťažovateľkiných návrhov došlo, je však v pomere k celkovej dĺžke konania nepatrné.

3. Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pri   posúdení   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z porovnania prehľadu úkonov súdu vo   veci   obsiahnutého   vo   vyjadrení   okresného   súdu   a z vlastných   zistení   z vyžiadaného súdneho spisu.

3.1   Bezdôvodnou   nečinnosťou   sa   žalované   konanie   vyznačovalo   v päťmesačnom období od 10. marca 2009 (právoplatnosť uznesenia o povolení zmeny žalobného návrhu) do 19. augusta 2009 (nariadenie pojednávania).

3.2 Okresný súd bol pasívny aj v období od 13. apríla 2010, keď mu sťažovateľka doručila podanie označené ako „Vyjadrenie vo veci samej“, v prílohách ktorého predložila listinné dôkazy v zmysle „dohody na pojednávaní dňa 18.1.2010“ (č. l. 79), až do 18. apríla 2012, keď bolo nariadené pojednávanie na 28. máj 2012 (24 mesiacov). V identifikovanom období   síce   sťažovateľka   doručila   17.   januára   2011   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu žalobného petitu, ten však iba reflektoval plynúci čas, tak aby sa sťažovateľkou uplatňovaný nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   nepremlčal.   Nešlo   teda   o   žiadnu   zásadnú zmenu   právnej   či   skutkovej   argumentácie,   ktorá   by   si   vyžadovala   osobitnú   časovú náročnosť už prebiehajúceho konania.

3.3   Sťažovateľka   3.   mája 2012   navrhla   okresnému   súdu   nariadenie   predbežného opatrenia. Jej návrhu okresný súd uznesením č. k. 20 C 161/2008-146 z 11. júna 2012 vyhovel a predbežné opatrenie nariadil. Na základe následne podaného odvolania žalovanej (doručené okresnému súdu 18. októbra 2012) bol súdny spis predložený 5. decembra 2012 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), odkiaľ sa okresnému súdu vrátil 31. decembra 2012.

K vymedzenému   obdobiu   ústavný   súd   uvádza,   že   rozhodovanie   o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa realizovalo v rámci prebiehajúceho konania vo veci samej.   Konajúcemu   súdu   v priebehu   rozhodovania   o návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia podanom podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   nič   nebráni,   aby   realizoval   adekvátne procesné   úkony   smerujúcu   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   V posudzovaných   skutkových okolnostiach   ospravedlňovalo   konanie   o nariadení   predbežného   opatrenia   nečinnosť okresného súdu vo veci samej len v období od 5. decembra 2012 do 31. decembra 2012, keď bol predmetný súdny spis predložený krajskému súdu z dôvodu podaného odvolania. Súčasne sa viac ako šesťmesačné obdobie od 28. mája 2012 (pojednávanie vo veci samej) do   5.   decembra   2012   (predloženie   súdneho   spisu   krajskému   súdu)   vyznačovalo   iba procesnými úkonmi týkajúcimi sa navrhovaného predbežného opatrenia, nie procesnými úkonmi,   ktorých účelom   bolo   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Preto   aj   spomalenie   konania v uvedenom období treba pričítať na vrub okresnému súdu.

3.4 Po vrátení súdneho spisu z krajského súdu (31. decembra 2012) okresný súd až 17. decembra 2013 nariadil pojednávanie vo veci na 17. február 2014. Konanie sa tak opätovne   vyznačovalo   bezdôvodnou   pasivitou   v rozsahu   takmer   12   mesiacov.   Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v predmetnom období si okresný súd iba vyžiadal fotokópie rozhodnutí vynesených v súvisiacich konaniach (č. l. 184 – 190).

4. Žalované konanie okresného súdu trvá viac ako šesť a pol roka. Z toho takmer štyri roky sa vyznačovali bezdôvodnou procesnou pasivitou okresného súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že zistená dĺžka nečinnosti okresného súdu v pomere k celkovej dĺžke posudzovaného   konania   zakladá   právomoc   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2 ústavy i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie a z obsahu vyžiadaného spisu   vyplýva, že   po   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo 7.   novembra   2014,   je potrebné vo veci ďalej konať (okresný súd nariadil pojednávanie na 13. február 2015). Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   navrhla   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €, ktoré odôvodňuje „nemajetkovou   ujmou:   už   od   01.04.2008   sa   sťažovateľka   usiluje o priznanie   jej   nároku   voči   žalovanej...,   pričom   o jej   nároku   nebolo   do   dnešného   dňa rozhodnuté. V uvedenom konaní súd... koná s neadekvátnymi časovými odstupmi alebo je nečinný...   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   dlhé   roky   nedokáže   domôcť   meritórneho rozhodnutia   aj   za   okolností,   že   sa   nejedná   o mimoriadne   zložitý   spor,   spôsobila   stratu dôvery   v súdy   a súdny   systém   Slovenskej   republiky   a ich   význam,   pocit   krivdy a nespravodlivosti.“.   Sťažovateľka   tvrdí   aj   existenciu   majetkovej   ujmy,   keďže „počas celého konania bola nútená vynakladať nemalé finančné prostriedky na to, aby sa domohla svojho práva, čo sa jej dodnes stále nepodarilo. Je potrebné taktiež zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľka   cíti   krivdu,   keďže   žalovaná   sa   aj   naďalej   bezdôvodne   obohacuje podnikaním na jej pozemkoch už od roku 1997, no doposiaľ jej žalovaná za užívanie týchto pozemkov neposkytla žiadne finančné plnenie.“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do   úvahy   najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas predmetného   konania,   a aj   tú   skutočnosť,   že   vo veci   zistil   porušenie   základného   práva. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07, III. ÚS 46/08 a pod.).

Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu,   berúc   do   úvahy   spomenuté determinanty, považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 2 000 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania v sume 340,90 €, a to za dva úkony právnej služby.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie (sťažnosť).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2014.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014 odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každý úkon právnej pomoci.

S poukazom na výsledok konania má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014. Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje sumu 268 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume 16,08 € (dvakrát 8,04 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky je 284,08 €. Takto vyčíslenú sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľka preukázala,   že   jej   právny   zástupca   je   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty.   Spolu   teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 340,90 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014