znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 472/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob/381/2011 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 25 Cb/213/2009 o zaplatenie 38 513,24 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2011 žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu a sťažovateľku zaviazal žalobcovi zaplatiť náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom z 28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi 35 819,39 € spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   práva   podľa   dohovoru rozsudkom   okresného súdu   a krajského súdu. Tieto   dôvody   smerujú najmä k tomu, že krajský súd sa „dopustil porušenia ustanovenia § 220 a § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., keď nezrušil   prvostupňový   rozsudok,   ktorý   je   nepreskúmateľný   a   zmätočný   predovšetkým závažné nedostatky odôvodnenia...“, čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, a tiež preto, že jeho rozsudok je arbitrárny.

Sťažovateľka   súčasne   tvrdí,   že   vyčerpala   opravné   prostriedky   proti nepreskúmateľnému prvostupňovému rozsudku a proti napadnutému rozsudku krajského súdu nemá možnosť podať riadny opravný prostriedok.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   bolo   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 porušené, zrušil rozsudok krajského súdu z 28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem toho sa domáha aj priznania trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   jej   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012.

Z   citovaného   textu   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/05, III.   ÚS   113/08)   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   ochranu   jej   základnému   právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta, poskytujú všeobecné súdy   na   základe   dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   súčasne   možno považovať za účinné právne prostriedky ochrany pred namietaným porušením označených práv.

Podľa § 238 ods. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa vo veci samej.

Krajský súd rozsudkom sp. zn 1 Cob/381/2011 z 28. júna 2012 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 35 819,39 € spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.

Proti   takémuto   zmeňujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   vo   veci   je   nepochybne dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP, a preto možno konštatovať, že o ochrane práv   a   slobôd   sťažovateľky   v   konaní   pred   krajským   súdom   vedenom   pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 prináleží rozhodovať dovolaciemu súdu.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok (opravný   alebo   iný)   v   systéme   všeobecných   súdov.   Súčasťou   účinných   právnych prostriedkov   v   systéme   všeobecných   súdov   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol v časti zmenený rozsudok prvostupňového súdu (§ 238 ods. 1 OSP), je podanie dovolania. Sťažovateľka preto mohla a aj mala využiť tento prostriedok ochrany svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom   však   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   aj   vtedy,   keď   sťažovateľka   inštitút dovolania nevyužila (obdobne napr. III. ÚS 113/08, I. ÚS 194/2010 a III. ÚS 218/2010).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu, ktorým v časti zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, sťažovateľka nevyužila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP, ale priamo sa so sťažnosťou obrátila na ústavný súd.

Ústavou   daná   právomoc   ústavnému   súdu   neumožňuje   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľka   ako   účastníčka   konania   zvolila   medzi   súdnymi orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľke   dostupných   a   účinných prostriedkov nápravy.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Okrem   toho   ústavný   súd   uvádza,   že   dovolanie   aj   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237 písm. f) OSP (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, čo   sťažovateľka   tiež   v   sťažnosti   namieta)   ústavný   súd   považuje   tiež   za   účinný   právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods.1 listiny)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   220/2010, IV. ÚS 39/2011 a pod.).

Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. jeho rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).

Z uvedeného vyplýva, že ochranu proti porušeniu označených práv v danom prípade mal poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde).

Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 324/08, II. ÚS 189/08, I. ÚS 194/2010, III. ÚS 218/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012