znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 472/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   zaručených   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove z 18. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 47/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 48/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011   doručená   sťažnosť   A.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   z 18.   decembra   2009   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   S   47/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 48/2010.

Ako   zo sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   podal   žalobu   v správnom   súdnictve   podľa § 247   a nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   o ktorej   krajsky   súd   rozhodol   napadnutým   uznesením z 18. decembra 2009 v konaní vedenom pod   sp. zn. 2 S 47/2009 tak, že konanie zastavil s poukazom na § 250d ods. 3 OSP. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „v danej veci je z administratívneho spisu nepochybné, že proti rozhodnutiu o zverejnení registra obnovenej evidencie pozemkov v k. ú. K. neboli podané námietky v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote, a   keďže   proti   žalobou   napadnutému   rozhodnutiu   o   schválení   registra obnovenej evidencie pozemkov v k. ú. K., obec K. okres B. (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.9.1999) nebola podaná žaloba v lehote 2 mesiacov na súde, súd konanie podľa ust. § 250d ods. 3 zastavuje, lebo žaloba bola podaná oneskorene“.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   napadnutým   uznesením z 29. apríla   2010   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 48/2010   tak,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   47/2009 z 18. decembra 2009 potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva. V závere sťažnosti preto navrhol, „aby po predbežnom prerokovaní mojej ústavnej sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a aby konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1. Vyslovuje, že základne a ľudské práva A. S., bytom K. č...., okr. B. porušené bolo

2. Ústavný súd prikazuje KS v Prešove, aby konal bez zbytočných prieťahov

3. Ukladá KS v Prešove uhradiť A. S. trovy konania vo výške 350 € za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je mu KS v Prešove povinný vyplatiť v hotovosti, alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pri rozhodovaní v rámci predbežného prerokovania o prijatí návrhu žiadam, aby predmetná sťažnosť bola prijatá na ďalšie prerokovanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že sa vyznačuje nekonzistentnou argumentáciou, pričom v samotnom návrhu na rozhodnutie (petit) sťažovateľ neidentifikoval, ktoré základné práva a iné práva (označením čl. ústavy alebo príslušnej medzinárodnej zmluvy) a ktorými rozhodnutiami orgánov verejnej moci mali   byť v jeho   prípade   porušené,   hoci   z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa domáha vyslovenia porušenia svojich označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľovi na doplnenie   jeho   podania   s poučením,   v akom   smere   je   potrebné   podanie   doplniť,   v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil a ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   samotné rozhodnutie o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného prerokovania.   Ústavný   súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie petitu   sťažnosti   sťažovateľa   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť   k prijatiu   jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej uznesenie krajského súdu ústavný súd   nemá   dostatok   právomoci.   V konaní   pred   ústavným   súdom   sa   uplatňuje   princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť takým právam ochranu.

Prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   napadnuteľné   odvolaním   ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označeným právam poskytoval najvyšší súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 S 47/2009 z 18. decembra 2009, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd na krajskom súde zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 48/2010 z 29. apríla 2010 nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 nadobudlo právoplatnosť 26.   mája   2010.   Sťažnosť   odoslal   sťažovateľ   na   poštovú   prepravu   ústavnému   súdu 30. augusta 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti. V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

3.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   odmietnutia   predloženej   sťažnosti   nepovažoval ústavný   súd   za   nevyhnutné   odstraňovať   nedostatky   a vady   podania   sťažovateľa, pretože taký postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti. Z tých istých dôvodov ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011