znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 471/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Tomášom   Adamcom,   advokátska kancelária, Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Er 160/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er   160/2007   (ďalej   len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou exekučného konania na okresnom súde, ktorého postup napáda. Tvrdí, že „aj napriek tomu, že súdny exekútor v priebehu celého exekučného konania postupoval nezákonne a hrubo porušoval exekučný poriadok (dôkazy sa nachádzajú jednak v exekučnom spise u súdneho exekútora a tiež v súdnom spise sp. značky 10 Er 160/2007, exekučný súd v rámci rozhodovania extrémne a úplne zlyhal. Vo svojich podaniach adresovaných okresnému súdu v priebehu celého exekučného konania sťažovateľka uviedla množstvo údajov a faktov, na ktoré súd v konaní neprihliadol   a   ktoré   poukazujú   na   nesprávne   a   nezákonné   konanie   súdneho   exekútora a jeho zamestnancov, ktoré podľa názoru sťažovateľky vyústili až do trestného konania.“. Sťažovateľka v ďalšom opisuje jednotlivé uznesenia okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza, že proti nim podávala námietky, ktoré okresný súd neakceptoval. Zároveň uviedla, že podala aj návrh na zastavenie exekúcie 27. februára 2013, o ktorom okresný súd „do dnešného dňa nezvolal pojednávanie, ani nerozhodol“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhovala,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť predbežne prerokoval a prijal ju na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania aby rozhodol nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   jej   označených   práv   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní,   zruší   všetky   uznesenia   okresného   súdu   v   celom   rozsahu,   prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie podľa vlastného uváženia a prikáže okresnému súdu uhradiť   trovy   konania.   Zároveň   sťažovateľka   navrhovala,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť všetkých uznesení okresného súdu aj napriek vyznačenej právoplatnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí   návrhu na začatie   konania (čl. 127   ods. 1   ústavy, §   20 a   § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a   to   tak   náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.

Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že napriek všeobecným tvrdeniam o nezákonnosti postupu súdneho exekútora a zlyhaní okresného súdu absentuje akékoľvek   odôvodnenie   sťažnosti,   t.   j.   neobsahuje   čo   i   len   jedinú   konkrétnu   a   určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Navyše, vychádzajúc z obsahu petitu je potrebné konštatovať,   že   je   nedostatočný,   neurčitý,   vnútorne   rozporný   a   nevykonateľný,   pretože v prvom bode petitu sťažovateľka namieta, že k porušeniu označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní, v bode druhom žiada zrušiť konkrétne uznesenie okresného súdu v napadnutom konaní a v ďalšom bode petitu žiada zrušiť všetky uznesenia okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]   vyplýva,   že   sťažovateľka   musí   označiť   základné   práva   a   slobody,   vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa   ústavného   súdu   má   nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   v   spojení   s   jeho neurčitým   a   nevykonateľným   petitom   významné   procesné   dôsledky.   Je   základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne posúdenie   predloženého   sporu.   Nevyhnutnou   podmienkou   konania   ústavného   súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie   relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľky   spočívajúcich   v   uvedení skutočností   svedčiacich   o   porušení   jej   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).   Vznesenie   takýchto   námietok   podanie   sťažovateľky   neobsahuje,   pričom   samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo   dôjsť   k   ich   namietanému   porušeniu,   ak   chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, v predloženej podobe neobsahuje kvalifikované odôvodnenie ani určitý a vykonateľný petit, teda nespĺňa ani podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania, ale aj prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené predpoklady.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce s určitým   a   vykonateľným   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ústavný   súd aj so zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   jej   sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015