znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 471/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 257/2010 z 29. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 12 CoE 257/2010 z 29. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorej predmetom je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov,   poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré v dôsledku   ich   nesplácania dohodnutým spôsobom stali sa predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia (podľa názoru   sťažovateľky   exekučného   titulu,   pozn.).   Následne   sa   sťažovateľka   podanými exekučnými   návrhmi   domáhala   u   súdneho   exekútora   na   základe   exekučných   titulov (rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) uznesením   sp.   zn.   2   Er/910/2009   zo   7.   júna   2010   zamietol   z   dôvodu,   že „dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá   je   neplatná   podľa   §   53   ods.   5   OZ“.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva, čo   dokumentovala   vlastnou   právnou   analýzou   predmetných   vecí,   v   ktorej   okrem   iného poukázala na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho   dvora.   Zároveň   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v   ktorom vysloví porušenie základných práv „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“ a „na rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   a   čl.   48   ods.   2   ústavy...“ napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenie,   vec   vráti   na   ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1. Sťažovateľka v časti sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   sa   možno   domáhať v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných   súdov,   ktoré   v   rámci   exekučného   konania (žiadosti   o   povolenie   vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule) tak, že „dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ“.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a   ich   právnym   názorom,   teda   s   ich   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52, § 53 a 54 zákona č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   platnom   znení   a   smernice   Rady   Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   (ústavný   súd   rovnako   poukazuje   na   právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych noriem ako je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších   predpisov   v   platnom   znení   a   Nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského   úveru),   ako   aj   obsahu   relevantných   dôkazov,   je   napadnuté   uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 257/2010 z 29. júla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmaní uznesenia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (obdobne I. ÚS 202/2010, I. ÚS 419/2010).

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996   (publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaných   uznesení   krajského   súdu   v   súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   týchto   rozhodnutí   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému základnému právu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   v   ostatnej   časti   sťažnosti   je   jej   tvrdenie,   že krajský súd neumožnením zúčastniť sa jej na prerokovaní veci a vyjadriť sa k podstate veci porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podstata námietok sťažovateľky ďalej spočíva v tom, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať v tejto časti za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 360/2010).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti   (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010