znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 470/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Všeobecná   úverová   banka,   a. s.,   Mlynské nivy 1, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Advokátska kancelária, Kýčerského 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Hrbek,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžhpu 3/2011 z 22. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Všeobecná   úverová   banka,   a. s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Všeobecná   úverová   banka,   a. s.,   Mlynské   nivy   1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného porušenia   základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžhpu 3/2011 z 22. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“ alebo „žalovaný“) v konaní č. 2009/KH/1/1/030 9. júna 2009 rozhodol, že cieľom   dohody   uzavretej   medzi   sťažovateľkou,   Slovenskou   sporiteľňou,   a. s., Tomášikova   48,   Bratislava,   a Československou   obchodnou   bankou,   a. s.,   Michalská   18, Bratislava,   bolo   obmedzenie   hospodárskej   súťaže,   a preto   je   zakázaná.   Sťažovateľke súčasne   uložil   pokutu   3 810 461   €.   Skutkovým   pozadím   prípadu   bolo   dohodnuté vypovedanie   zmlúv   o bežných   účtoch   zo   strany   všetkých   troch   bánk,   a to   spoločnosti AKCENTA   CZ,   a. s.,   u Vršovického   hřbitova   554,   Praha,   Česká   republika   (ďalej   len „AKCENTA   CZ“),   podnikajúcej   v oblasti   bezhotovostných   devízových   operácií. Na rozklad   sťažovateľky   Rada   úradu   rozhodnutím   č. 2009/KH/R/2/054   z 19. novembra 2009   konštatovala,   že   konanie   uvedených   troch   subjektov   bankového   sektora   bolo „dohodou,   ktorá môže   ovplyvniť   obchod   medzi   členskými   štátmi   a ktorej   cieľom   je obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu podľa článku 81 ods. 1 písm. c/ Zmluvy   o založení   Európskeho   spoločenstva,   ktorá   je   zakázaná,   a zároveň   dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ a s § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže..., ktorá je zakázaná“. Vo výroku o pokute Rada úradu prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sťažovateľka napadla rozhodnutie Rady úradu žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj   „OSP“).   V nej   namietala   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu „v   súvislosti s vypovedaním a znovu neuzavretím zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ“, nesprávne právne posúdenie relevantného trhu v okolnostiach posudzovaného prípadu (úrad i Rada úradu „vo svojich rozhodnutiach zmätočne spájajú odlišné relevantné trhy. Jedným je trh bankových účtov a druhým je trh bezhotovostných devízových operácií“), nesprávne subsumovanie konania sťažovateľky   pod §   4 ods.   3 písm.   c)   zákona č.   136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej   súťaže   a o zmene a doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane hospodárskej   súťaže“),   nesprávne vyhodnotenie   skutočnosti   zistenej   v správnom   konaní, a to,   že   spoločnosť   AKCENTA   CZ   pôsobila   na   slovenskom   trhu   nelegálne,   nesprávne vyhodnotenie   obsahu   elektronickej   komunikácie   medzi   sťažovateľkou   a ostatnými dotknutými   bankami.   Ďalej   sťažovateľka   namietala   nepreskúmateľnosť,   nezákonnosť a neprimeranosť   uloženej   pokuty,   nedostatočné posúdenie   okolností   prípadu,   neunesenie dôkazného bremena Radou úradu, ako aj porušenie zásady materiálnej pravdy konajúcimi správnymi orgánmi.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 56/2010-205 z 28. septembra 2010 napadnuté rozhodnutie Rady úradu i prvostupňové rozhodnutie úradu zrušil   a vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s názorom sťažovateľky, že „žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom rozsahu relevantného trhu,   na   ktorom   mal   byť   žalobca   súťažiteľom.   Vo   svojom   rozhodnutí   sa   nevysporiadal so všetkými   námietkami   účastníka   konania,   ktoré   uvádzal   ohľadne   ďalších   kritérií potrebných na správne vymedzenie trhu.

Správne   vymedzenie   relevantného   trhu,   ak   ide   o protisúťažnú   dohodu   je   dôležité pre posúdenie závažnosti konania žalobcu a pre správny výpočet pokuty za protisúťažné konanie.

Je pravdou, že účastníci správneho konania sa dňa 10.05.2007 stretli a vzájomne sa informovali   o praktikách   spoločnosti   AKCENTA   CZ...   Žalovaný   však   nepreukázal, že výsledkom stretnutia bola dohoda zúčastnených o vypovedaní a znovu neuzatvorených zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ... Podľa názoru súdu nebolo cieľom stretnutia uzavrieť protisúťažnú dohodu ale chrániť klientov s ohľadom na protizákonné aktivity nebankových subjektov v minulosti, pri ktorých boli občania SR vážne finančne poškodený.

Prvostupňový   správny   orgán   považoval   dohodu   za   preukázanú   len   na   základe predmetného stretnutia a z e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi správneho konania. Z externej   komunikácie,   ktorú   predložil   prvostupňový   správny   orgán   ako   dôkaz   nijako nevyplýva vyjadrenie žalobcu, že v AKCENTE CZ... nebudú otvorené v budúcnosti bežné účty.   Z následného   konania   nemožno   preukázať,   že   účastníci   konania   plnia   zakázanú dohodu spočívajúcu v neotvorení účtov uvedenej spoločnosti. Obsah dohody spočívajúci v dohode o neotvorení bežných účtov nemožno preukázať na základe tvrdenia, že účastníci konania netvorili AKCENTE CZ... bežné účty, potom ako jej vypovedali zmluvy o bežných účtoch.

Z administratívneho   spisu   vyplýva,   že   rozhodnutia   o vypovedaní   zmlúv   o bežných účtoch v AKCENTE CZ... boli prijaté bankami individuálne.

Komunikácia medzi bankami, ako konkurentmi v súvislosti s klientom, ktorý podniká v SR   bez   povolenia,   nemôže   byť   považovaná   za   dohodu   obmedzujúcu   súťaž.   Jeden zo subjektov   správneho   konania   ČSOB,   a.   s.   prijalo   rozhodnutie   o vypovedaní   zmlúv o vedení účtov niekoľko mesiacov pred uvedeným stretnutím.

Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že konanie žalobcu a ostatných bánk bolo potrebné posudzovať ako protisúťažné konanie bez ohľadu na to, či ich konanie smerovalo   voči   reálnemu   alebo   potencionálnemu   subjektu   na   trhu.   Podľa   názoru   súdu dôležitá je skutočnosť či konanie bánk smerovalo voči subjektu, ktorý podnikal na území SR legálne v súlade so zákonmi SR, a preto požíval ochranu na svoje podnikanie podľa zákona, alebo   konal   nelegálne,   a preto   bolo   právom   bánk   eliminovať   túto   nepovolenú   činnosť subjektu za účelom ochrany svojich klientov a svojho dobrého mena...

Nemožno   v žiadnom   prípade   súhlasiť   s formálnym   prístupom   prvostupňového správneho orgánu, ktorý akékoľvek konanie znamenajúce obmedzenie slobodného postupu niektorého subjektu stotožňuje s obmedzením hospodárskej súťaže bez toho, aby skúmal konkrétne   trhové   výsledky   takéhoto   konania   z hľadiska   konkrétnych   ekonomických a právnych dôsledkov.“.

Krajský súd Rade úradu i úradu vytkol aj zistený fakt, že „z administratívneho spisu, ani   z rozhodnutí   žalovaného   nie   je   zrejmé,   kedy   spoločnosť   AKCENTA   CZ...   požiadala žalobcu potom, ako došlo k zrušeniu účtov u žalobcu o opätovné otvorenie a vedenie účtov u žalobcu. Dĺžka protisúťažného konania je podstatná pre posúdenie závažnosti konania žalobcu   a pre   uloženie   výšky   pokuty.   Nezáujem   spoločnosti   AKCENTA   CZ...   o znovu otvorenie   účtov   u žalobcu,   resp.   ďalších   subjektov   správneho   konania,   nie   je   dôkazom o tom, že dohoda, ktorú mali podľa názoru žalovaného účastníci uzavrieť trvá naďalej. Žalovaný a prvostupňový správny orgán, neskúmali akým spôsobom výpovede zmlúv o bežných   účtoch   ovplyvnili   situáciu   na   relevantnom   trhu   t. j.   či   klienti   spoločnosti AKCENTA   CZ...   odišli   do   bánk,   ktoré   si   ponechali   účty   tejto   spoločnosti.   Žalovaný preto neuniesol   dôkazné   bremeno   na   podporu   svojich   tvrdení,   kde   uvádzal,   že   cieľom dohody   bolo   získanie   zákazníkov   AKCENTY   CZ...   a zabránenie   ich   odlivu do konkurenčných bánk, ktoré by bežné účty naďalej viedli.

Procesné   pochybenie   vidí   súd   v nenaplnení   ust.   §   33   zák.   č.   136/2001   Z. z., keď prvostupňový správny orgán pred vydaním jeho rozhodnutia ako aj druhostupňového rozhodnutia, síce písomne vyzval výzvou zo dňa 10.12.2009 účastníkov konania, aby sa vyjadrili   k podkladom   pre   vydanie   rozhodnutia   avšak   doručené   návrhy   na   doplnenie dokazovania už ďalej nevyhodnotil a nerealizoval.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala Rada úradu odvolanie. V ňom v prvom rade uviedla, že „účelom zásahu úradu a predmetom posudzovaného prípadu nebola ochrana spoločnosti   AKCENTA   CZ...   Vzťah   medzi   bankou   a spoločnosťou   AKCENTA   CZ...   je súkromnoprávny   záväzkový   vzťah...   Žalobca   mal   možnosť   vypovedať   účet   spoločnosti AKCENTA   CZ...   Dôkazy   v administratívnom   spise   úradu   však   preukazujú,   že   dohoda na spoločnom postupe bánk, resp. spoločne načasované výpovede účtov tejto spoločnosti, boli   z pohľadu   bánk   (vrátane   žalobcu)   rozhodujúce,   a to   práve   z dôvodu   obáv   odlivu klientov   do   iných   bánk,   ak   by   nedošlo   k výpovediam   spoločne,   približne   v rovnakom časovom období. Dôkazy v spise taktiež preukazujú, že spoločné načasovanie bolo dôležité aj monitorované bankami... zo vzájomnej komunikácie medzi bankami je úplne zrejmé, že jej obsahom nebola otázka protiprávneho pôsobenia spoločnosti AKCENTA CZ... na území Slovenskej republiky.“. Rada úradu zdôraznila, že „podnikanie spoločnosti AKCENTA CZ... nebolo   pre   posúdenie   konania   bánk   relevantné,   nakoľko   banky   konali   a postupovali spôsobom, ktorý je zakázaný... Posúdenie konania spoločnosti AKCENTA CZ... je v tomto prípade na príslušnom orgáne dohľadu, ktorý mohol od roku 2003 voči tejto spoločnosti zakročiť. Avšak posúdenie konania podnikateľov, banky nevynímajúc, ktoré spĺňa znaky dohody obmedzujúcej súťaž, je v plnej kompetencii úradu...“.

Rada   úradu   namietala   i nesprávne   vyhodnotenie   stretnutia   sťažovateľky   a ďalších dvoch bánk 10. mája 2007 krajským súdom. Podľa názoru Rady úradu „úrad neprezentoval dohodu obmedzujúcu súťaž len ako výsledok predmetného stretnutia, dohoda obmedzujúca súťaž   bola   preukázaná   predmetným   stretnutím   a následnou   emailovou   komunikáciou, pričom aj sa reálne prejavila v správaní účastníkov konania na trhu... Dohoda môže byť vyvodená   aj   len   zo   správania   účastníkov   na   trhu,   v prípade,   ak   nie   je   iné   objektívne vysvetlenie pre takéto správanie. V tomto prípade však mal úrad k dispozícii ucelený súbor koherentných   dôkazov...   už   samotná   výmena   informácií   medzi   konkurentmi   takéhoto charakteru, ktorá bola preukázaná a ktorú účastníci konania nepopreli, môže byť z pohľadu súťažného práva zakázaná. Súťažné právo nezakazuje konkurentom stretávať sa, nie je však prípustné   vymieňať   si   informácie   ohľadne   budúceho   konania,   správania   sa   na   trhu. Pre konštatovanie   zákazu   nemusí   ísť   pritom   o výmenu   informácií   s cieľom   dohodnúť   sa na spoločnom postupe. Výmena informácií, ktorá sa týka budúceho postupu konkurentov na trhu,   je   zakázaná,   nakoľko   odstraňuje   nevyhnutný   stupeň   neurčitosti   o budúcom správaní konkurentov a tým narúša základnú premisu, že všetci podnikatelia musia prijímať svoje   podnikateľské   rozhodnutia   nezávisle   na   iných...   V tomto   prípade   však   nešlo   len o výmenu informácií medzi konkurentmi o ich budúcom správaní sa na trhu. Z následných krokov,   ktoré   účastníci   konania   podnikali   je   evidentné,   že   predmetné   stretnutie predstavovalo základ dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá je zakázaná...“. V tejto súvislosti Rada úradu namietla, že krajský súd „len prevzal tvrdenie žalobcu bez toho, aby sa oprel o konkrétny dôkaz a naopak, vôbec sa nevyjadril ku vzájomnej e-mailovej komunikácii...“. Hodnotenie komunikácie dotknutých bánk krajským súdom podľa názoru Rady úradu bolo „úplne v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že v konaní pred krajským súdom neboli vykonané a predložené žiadne dodatočné dôkazy a už vôbec nie také, ktoré by vyvrátili dôkazy vyššie citované“.

K vymedzeniu   relevantného   trhu   Rada   úradu   uviedla,   že „vecné   posúdenie a definovanie   relevantného   trhu   je   plne   v kompetencii   úradu,   a súd   v rámci   súdneho prieskumu má právomoc posúdiť, či správna úvaha úradu nevybočila z medzí zákonnosti... Krajský súd v napadnutom rozsudku neuvádza, v čom spočíva nesprávnosť postupu úradu pri   definovaní   relevantných   trhov...“.   Rada   úradu   sa   bránila,   že „úrad   jasne   definoval relevantný trh, a jasne ho formuloval aj vo výroku rozhodnutia ako trh poskytovania služieb bezhotovostných devízových operácií poskytovaných spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej   transakcie   na   území   Slovenskej   republiky...   Úrad   nikdy   netvrdil,   že   táto spoločnosť (AKCENTA CZ, pozn.) podniká na trhu bežných účtov... trh bežných účtov je trh, kde sa banky dohodli.“.

Rada   úradu   ďalej   argumentovala,   že „v   prípade   dohôd   obmedzujúcich   súťaž podľa cieľa (cieľová dohoda) nie je potrebné skúmať ich konkrétny, reálny protisúťažný účinok... Medzi tzv. cieľové dohody obmedzujúce súťaž patria také dohody, ktoré už svojou povahou majú vysoký potenciál negatívnych efektov na súťaž a to sú predovšetkým dohody o cenách   uzavreté   medzi   konkurentmi.   V týchto   prípadoch   nie   je   potrebné   skúmať následok...

Medzi dohody spôsobujúce tzv. hard core obmedzenia sú zaraďované predovšetkým kartelové   dohody   o cenách,   dohody   o rozdelení   trhu,   zákazníkov.   Takéto   dohody   sú zakázané   už   na   základe   svojho   škodlivého   cieľa...   na   základe   dôkazov   a skutočností zistených v konaní bolo nespochybniteľné, že v prípade vedenia bežného účtu AKCENTA CZ... a jej klienta v jednej banke je bezhotovostná konverzia meny pre klienta dostupnejšia a výhodnejšia z pohľadu poplatkov, ako aj z hľadiska časového.

Úrad poukázal aj na dopady uvedenej dohody. Zakázaným dohodnutým postupom... sa pre spotrebiteľov, ktorí boli klientmi alebo potenciálnymi klientmi tejto spoločnosti, stali jej služby menej dostupnými, resp. menej atraktívnymi...“. V nadväznosti na to Rada úradu uviedla, že „spoločnosť AKCENTA CZ... mala k 31. decembru 2007 vedené bežné účty v bankách v Slovenskej republike, ktorých spoločný trhový podiel na trhu vedenia bežných účtov bol... 6,1 %. V prípade, že by žalobca a ďalší dvaja účastníci správneho konania nevypovedali   zmluvy   o bežných   účtoch...,   táto   spoločnosť   by   mala   vedené   bežné   účty v bankách v Slovenskej republike, ktorých spoločný trhový podiel na trhu vedenia bežných účtov v Slovenskej republike bol k 31. decembru 2007 z hľadiska počtu vedených bežných účtov 64,1 %. Týmto konaním bánk... bola nielen spoločnosť AKCENTA CZ... vytláčaná z trhu, ale aj pre spotrebiteľov podstatne sťažená dostupnosť služieb tejto spoločnosti...“.Podľa názoru Rady úradu z dostupných podkladov jednoznačne vyplýva, že obsahom spornej   dohody „bola   nielen   výpoveď,   ale   aj   zákaz   obchodovania   s AKCENTA   CZ... i v budúcnosti...

Nakoľko   bolo   preukázané,   že   obsahom   dohody   bolo   aj   neotvorenie   účtov v budúcnosti, je na účastníkoch, aby preukázali, že sa od uvedenej dohody dištancovali. Úrad svoje dôkazné bremeno uniesol.“.

Pokiaľ ide o sumu uloženej pokuty, Rada úradu uviedla, že „prvostupňový orgán odôvodnil výšku sankcie na stranách 53 až 56 svojho rozhodnutia a jednotlivo rozobral skutočnosti vymedzené v ust. § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Rada úradu taktiež vyhodnocovala jednotlivé skutočnosti v zmysle tohto ustanovenia na stranách 43   až   51   svojho   rozhodnutia...   Úrad   sa   riadne   zaoberal   závažnosťou,   dĺžkou   konania a uviedol, akými úvahami sa pri ukladaní pokuty riadil.“.

Konanie o odvolaní Rady úradu najvyšší súd uznesením z 21. marca 2012 prerušil, keďže   sa   iný   senát   najvyššieho   súdu   v konaní   o žalobe   iného   účastníka   toho   istého správneho   konania   obrátil   na   Súdny   dvor   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“) s predbežnou   otázkou   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie.   Po   ukončení konania   pred   Súdnym   dvorom   sťažovateľka   zaslala   najvyššiemu   súdu   podanie, v ktorom argumentovala,   že   záväzné   právne   závery   Súdneho   dvora   sa   na   jej   prípad nevzťahujú.

Najvyšší súd rozsudkom z 22. mája 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžhpu 3 /2011 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší súd s poukazom na § 250ja ods. 2 OSP uviedol, že „v záujme zrýchlenia a zefektívnenia   konania   o opravnom   prostriedku   odvolací   súd   rozhoduje   o odvolaní spravidla   bez   pojednávania.   Pojednávanie   nariaďuje   vtedy,   ak   by   rozhodnutie bez nariadenia pojednávania bolo v rozpore s verejným záujmom. Pod verejným záujmom sa rozumie, ak daná právna vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). V citovanom ustanovení sa zakotvila možnosť, aby odvolací súd spravidla nemusel vykonať odvolacie pojednávanie.

Napriek   tomu,   že   opravný   prostriedok   v konaní   podľa   piatej   časti   je   prípustný vo forme   odvolania,   svojou   povahou   ide   o opravný   prostriedok   v záujme   opakovaného posúdenia   právnych   otázok.   Dokazovanie   a doplňovanie   skutkového   stavu   nie   je   jeho účelom. Nie je nevyhnutné, aby odvolací súd konal priamo s účastníkmi, pričom je viazaný dôvodmi a rozsahom písomného odvolania. Podľa názoru Ústavného súdu... zo 16. októbra 2008   sp.   zn.   I.   ÚS   54/08   kvalita   procesu   musí   zodpovedať   právam   a povinnostiam o ktorých sa koná. Ústavný súd... zastáva názor, že k prirodzeným právam každého patrí, aby   v zložitom   procese   hľadania   práva   a spravodlivosti   mu   aspoň   raz   bolo   umožnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. V danom prípade boli účastníci vypočutí pred Krajským súdom v Bratislave a odvolací súd nezistil verejný záujem na   danej   veci.   Naopak,   v predmetnom   prípade   je   podstatná   časť   skutkového   stavu predmetom obchodného tajomstva a navyše, posúdenie kľúčových otázok bolo predmetom konania aj na Súdnom dvore Európskej únie, ktorého závery sú pre najvyšší súd v danom prípade smerodajné.“.

K vecnej stránke prejednávaného prípadu najvyšší súd uviedol, že „oboznámením sa s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   vyjadreniami   účastníkov   konania,   rozsudkom SDEU   vo   veci   Slovenskej   sporiteľne,   a. s.,   ako   aj   samotným   administratívnym   spisom žalovaného, mal jednoznačne preukázané, že žalobca spolu s ostatnými dvoma bankami nielenže   vzájomne   koordinovali   postup   pri   vypovedaní zmlúv   s AKCENTA   CZ...,   ale sa dohodli, že ani jedna z bánk jej neumožní otvorenie nových účtov.

Cieľom uvedeného konania bolo získanie klientov spoločnosti AKCENTA CZ..., ktorá bola   vnímaná   ako   konkurenčná   spoločnosť...   ako   i zabránenie   odchodu   klientov do konkurenčných bánk.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu obsah elektronickej komunikácie, ktorej účastníkom bola   sťažovateľka, „je   pre   posúdenie   protisúťažného   konania   žalobcu   kľúčový a bez akýchkoľvek pochybností preukazuje, že žalobcovi išlo jednoznačne o koordinovanie postupu pri vypovedaní bežných účtov AKCENTY CZ... a ich znovu neotvorení, ako aj tá skutočnosť,   že   iba   spoločný   postup   všetkých   troch   subjektov   mal   pre   žalobcu   význam. V zmysle   judikatúry   SD   EU,   aj   v prípade,   že   sa   súťažiteľ   pasívne   zúčastnil   rokovania, ktoré sa   týkalo   obchodne   citlivých   informácií,   najmä   cenovej   politiky,   je   možné predpokladať, že aj tento súťažiteľ sa zúčastnil dohodnutého postupu, ak samotný súťažiteľ nepreukáže   opak...   V prejednávanom   prípade   bola   účasť   žalobcu   na   stretnutí   aktívna. Individuálny   postup   vo   vzťahu   k spoločnosti   AKCENTA   CZ...   žalobca   nepreukázal a podľa odvolacieho súdu v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.

Preto závery ku ktorým dospel krajský súd, že žalobca postupoval pri vypovedaní bežných účtov AKCENTY CZ... individuálne nemá oporu v spisovom materiály a krajský súd   túto   svoju   úvahu   neoprel   o jeden   jediný   reálny   dôkaz.“.   Najvyšší   súd   poukázal na rozhodnutie   Súdneho   dvora   o predbežnej   otázke   iného   senátu   a zdôraznil, že sťažovateľka nepredložila žiaden dôkaz o absencii protisúťažného charakteru jej účasti na   stretnutí   10.   mája   2007,   prípadne   o jej   dištancovaní   sa   od   iniciatívy   ďalších   dvoch dotknutých bánk.

Záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   cieľom   stretnutia   10.   mája   2007   nebolo uzavretie   protisúťažnej   dohody,   ale   ochrana   klientov   spoločnosti   AKCENTA   CZ,   je podľa názoru   najvyššieho   súdu   prekvapivý,   lebo „z   výpovedí   samotných   účastníkov stretnutia,   ako   aj   z e-mailovej   komunikácie   ani   táto   skutočnosť   nevyplýva.   Naopak,... z predložených dôkazov je zrejmé, že práve po tomto stretnutí začali medzi sebou rôzni zamestnanci   žalobcu   a ostatných   dvoch   bánk   komunikovať   a koordinovať   svoje   postupy voči spoločnosti   AKCENTA   CZ...   V predložených   dôkazoch   nie   je   ani   zmienka   o tom, že cieľom   tejto   koordinácie   má   byť   ochrana   klientov   AKCENTY   CZ...   avšak   zrejmý   je záujem žalobcu týchto klientov získať...“.

Vo   vzťahu   k argumentácii   nelegálnosťou   pôsobenia   spoločnosti   AKCENTA   CZ na slovenskom trhu najvyšší súd poukázal na právne závery Súdneho dvora a doplnil ich konštatovaním, že „spáchanie správneho deliktu (uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž) nemôže   byť   dodatočne   ospravedlnené   snahou   zabrániť   možnej   protiprávnej   činnosti. Žalobca   sa   prostredníctvom   zakázanej   dohody   snažil   umelo   získať   prospech   v podobe získavania   klientov   spoločnosti   AKCENTA   CZ...,   ktorý   by   bez   zakázanej   dohody nedosiahol.“.

Najvyšší   súd   nesúhlasil   s názorom   krajského   súdu   o spojení   relevantného   trhu bežných   účtov   s relevantným   trhom   služieb   bezhotovostných   devízových   operácií pri rozhodovaní   úradu   a Rady   úradu.   V tejto   otázke   sa   najvyšší   súd   stotožnil s argumentáciou Rady úradu.

Aj   dĺžku   postihovaného   protisúťažného   konania   vymedzili   správne   orgány podľa názoru   najvyššieho   súdu „v   súlade   so   skutkovým   stavom,   nakoľko   z e-mailovej komunikácie vyplýva, že žalobca veľmi jasne vyjadril svoju vôľu po vypovedaní účtov spol. AKCENTA CZ... tieto znovu neotvoriť. Záväzok nekonania bol teda imanentnou súčasťou dohody..., pričom táto situácia podľa dôkazov založených v administratívnom spise trvala minimálne do 25. mája 2009. Stanovenie začiatku protisúťažného konania na deň, kedy sa uskutočnilo   vyššie   uvedené   stretnutie   (10.   máj   2007)   a jej   ukončenie   dátumom   vydanie prvostupňového rozhodnutia (9. júna 2009), je podľa názoru odvolacieho súdu správne, keďže   je   zrejmé,   že   do   dátumu   vydania   rozhodnutia   správneho   orgánu   prvého   stupňa žalobca neotvoril ani jeden bežný účet spol. AKCENTA CZ...“.

K námietke   sťažovateľky,   že   rozhodnutie   Súdneho   dvora   v súvisiacej   veci   na   ňu nedopadá, najvyšší súd uviedol, že jej výklad predmetného rozhodnutia „je skresľujúci... je zrejmé, že žalobca sledoval aktivity AKCENTY CZ... a podal hlásenie finančnej polícii o jej neobvyklých   finančných   transakciách.   Týmto   svojim   konaním   si   splnil   notifikačnú povinnosť... Avšak v súvislosti so začatím vyšetrovania zo strany protimonopolného úradu sa ako dôvod dohody medzi žalobcom a bankami uviedla nelegálnosť pôsobenia AKCENTY CZ...   až   neskôr   potom,   ako   toto   vyšetrovanie   začalo,   keďže   v odpovedi   na   výzvu protimonopolného   úradu   z 27.   novembra   2007   žalobca   vôbec   nespomenul   pochybnosti o nelegálnom   pôsobení   AKCENTY   CZ...   V tomto   zmysle   je   preto   legálnosť   pôsobenia AKCENTY CZ... irelevantná, pretože z dohody žalobcu a ostatných dvoch bánk vyplýva len jeden   úmysel,   vytlačiť   AKCENTU   CZ...   z trhu...   Akokoľvek   obozretne   sa   musia   banky správať, toto ich správanie nemôže viesť k dohode, resp. koordinácii postupu, ktorej cieľom je   získanie   a rozdelenie   si   klientov   ďalšieho,   hospodárskej   súťaže   sa   zúčastňujúceho subjektu.“.

Napokon   najvyšší   súd   konštatoval   zákonnosť   aj   sumy   uloženej   pokuty, lebo „žalovaný skúmal všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu, svoje závery uviedol v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   a vysporiadal   sa   aj   s výškou   pokuty   uloženej žalobcovi.   Úrad   pri   určení   výšky   pokuty   postupoval   nielen   podľa   ustanovení   zák. č. 136/2001 Z.   z., ale aj v súlade s Metodickým pokynom úradu o postupe pri určovaní pokút   v prípadoch   zneužívania   dominantného   postavenia   a dohôd   obmedzujúcich   súťaž, zverejneným na webovej stránke úradu...

Výška   uložených   pokút   u jednotlivých   účastníkov   kartelovej   dohody   sa   odvíjala od výšky ich relevantného obratu, z čoho logicky vyplýva, že žalobca, ktorého obrat bol v rozhodnom období najvyšší, dostal najvyššiu pokutu...

Na záver odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konečná pokuta uložená žalobcovi predstavovala 0,55 % z celkového obratu podnikateľa, čiže išlo o pokutu uloženú vo výške zodpovedajúcej dolnej hranici zákonného rozpätia...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta odňatie možnosti konať pred   súdom,   pretože «k úplnému   „zvratu“   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   došlo bez nariadenia   pojednávania,   pričom   Sťažovateľka   nedostala   žiaden   priestor   reagovať na odlišné   právne   závery   odvolacieho   súdu   vo   vzťahu   k záverom   súdu   prvého   stupňa». Sťažovateľka   dôvodí,   že najvyšší   súd «v odôvodnení Napádaného Rozhodnutia   uviedol príliš formalistický výklad daných ustanovení O. s. p. (§ 250ja ods. 2, pozn.). Predmetné ustanovenia   zákona   je   však   zaiste   potrebné   vnímať   v kontexte   konkrétneho   prípadu, pričom v tomto   prípade   došlo   vydaním   Napádaného   Rozhodnutia   k   „finálnej“   zmene Rozsudku Krajského súdu v Bratislave, a to v absolútnom rozpore so závermi Krajského súdu   v Bratislave...   Pritom   v zmysle   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   prílišný formalistický   postup   pri   interpretácii   zákonných   ustanovení   vedie   k zjavnej nespravodlivosti.

Odvolací   súd   tak   s odkazom   na   zákonné   ustanovenia,   ktorých   výklad   uspôsobil na možnosť   rozhodnúť   spor   „konečným“,   úplne   protirečivým   verdiktom   s ohľadom na právne závery súdu prvého stupňa, rozhodol spor jednoducho „od stola“, bez toho, aby konfrontoval účastníkov konania so svojím (odlišným) nazeraním na skutkové okolnosti prípadu a z toho plynúce právne závery.

S ohľadom   na   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   je   z pohľadu   Sťažovateľky až zarážajúce, že na základe rovnako zisteného skutkového stavu rozhodol odvolací súd v absolútnom rozpore so závermi Krajského súdu v Bratislave. Ak odvolací súd nevidel súlad medzi zisteným skutkovým stavom a právnymi závermi súdu prvého stupňa..., núka sa otázka, či súdom prvého stupňa zistený skutkový stav bol podľa názoru odvolacieho súdu naozaj dostatočný;   v danom prípade   je až   zarážajúce,   že odvolací súd   nevidel   potrebu (§ 250ja ods. 2 druhá veta O. s. p.) prejednať odvolanie Protimonopolného úradu... v rámci nariadeného   pojednávania,   resp.   vykonať   dokazovanie   na   preukázanie   rozporov medzi súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom a jeho právnymi závermi.».

Odôvodnenie nenariadenia pojednávania najvyšším súdom sťažovateľka neakceptuje, lebo „závažnosť otázok posudzovaných v súdnom konaní a iný pohľad odvolacieho súdu na zistený skutkový stav boli tým najsilnejším a teraz aj evidentným dôvodom, prečo mal byť tento spor ústne prejednaný aj pred odvolacím súdom. Ak by bol prijatý záver opačný, bol by   tým   dopustený   stav,   kedy   posudzovanie   závažných   právnych   otázok   a to   i absolútne opačná zmena právnych záverov konajúcich súdov v rámci jednotlivých stupňov, je možná bez prítomnosti účastníkov konania, ktorí by tak nemali možnosť reagovať na prípadný vývoj súdneho konania.“.

Ďalej   sťažovateľka   argumentuje,   že «ak   odvolací   súd   v Napádanom   Rozhodnutí uvádza,   že   niektoré   vykonané   dôkazy   neboli   hodnotené   Krajským   súdom   v Bratislave správne a o určitých okolnostiach, ktoré odvolací súd považoval za rozhodujúce v spore, nepredstavila Sťažovateľka žiadne dôkazy (otázka presunutia dôkazného bremena zo strany odvolacieho súdu na bedrá Sťažovateľky), ostáva na zamyslenie, ako mohla Sťažovateľka také   pre   odvolací   súd   dôležité   dôkazy   označiť   a predložiť,   keď   o týchto   úvahách odvolacieho súdu sa dozvedela až z písomného vyhotovenia Napádaného Rozhodnutia... Z Rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   žiadnym   spôsobom   nevyplývalo,   že   by Sťažovateľka v nejakej časti neuniesla dôkazné bremeno.

Je tak podľa názoru Sťažovateľky bez pochýb možné uviesť, že... nedostala možnosť prezentovať sa a byť vypočutá v súdnom konaní (v jeho odvolacom štádiu), pričom ani len netušila, že odvolací súd uvažuje o neunesení dôkazného bremena.».

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   2Sžhpu/3/2011   zo   dňa 22.05.2013 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   č.   k.   2Sžhpu/3/2011   zo   dňa   22.05.2013   ruší   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhuje   aj   rozhodnúť   o dočasnom   opatrení spočívajúcom v odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Sťažovateľka   na   stranách   3   a 4   svojej   sťažnosti   predniesla   voči   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu tieto námietky:

«-   Napádané   Rozhodnutie   trpí   vadami,   v dôsledku   ktorých   je   rozhodnutím nezákonným   a neoprávnene   zasahujúcim   do   Ústavou,   Listinou   a Dohovorom garantovaných práv Sťažovateľky,

-   nenariadením   pojednávania   vo   veci   samej   a následná   úplná   zmena   Rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave   znamenajúca   ukončenie   sporu   v neprospech   Sťažovateľky, pričom z doposiaľ uskutočneného dokazovania a samotného súdneho konania je to zmena „nečakaná“   a značne   „prekvapujúca“,   je   vadou   (postupom),   ktorou   sa   Sťažovateľke ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,

-   miera   predvídateľnosti   Napádaného   Rozhodnutia   bola   a je   minimálna,   z čoho možno usudzovať o absencii právnej istoty pre účastníkov konania,

-   Napádané   Rozhodnutie   závažným   spôsobom   porušuje   práva   Sťažovateľky ako účastníka konania, pričom trpí prvkami arbitrárnosti a svojvôle.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v poradí   prvá   a posledná   uvedená   námietka   nie   sú sťažovateľkou   nijako   konkretizované,   a to   ani   v ďalšej   časti   odôvodnenia   predloženej sťažnosti,   preto   tieto   dôvody   ústavný   súd   vníma   len   ako   súčasť   argumentácie   ústiacej do zásadnej   a jedinej   námietky,   na   ktorej   sťažovateľka   založila   svoj   sťažnostný   petit, a to skutočnosti, že najvyšší súd ako súd odvolací nenariadil na účel prejednania odvolania Rady   úradu   podaného   proti   prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu   pojednávanie, čím sťažovateľke odňal možnosť konať pred súdom a tým mal u nej vyvolať aj ústavne nežiaduci efekt prekvapenia. Najvyšší súd v tejto otázke odkázal na § 250ja ods. 2 OSP.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi   pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné,   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“, v zmysle svojej stabilnej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (II. ÚS 521/2011).

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou, že v prípade, ak konajúci všeobecný súd nenariadi pojednávanie v situácii, keď je povinný tak urobiť, odníme účastníkovi konania možnosť   konať   pred   súdom,   a tak   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňuje   kvalitu poskytovanej súdnej ochrany.

Ústne pojednávanie pred všeobecným súdom úzko súvisí aj s niektorými čiastkovými právami tvoriacimi obsah práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa stálej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní, čo znamená, že každému účastníkovi sa poskytne primeraná možnosť oboznámiť sa so   stanoviskom   a   dôkazmi   protistrany,   prípadne   predloženými   inými   osobami alebo obstaranými   súdom,   a   vyjadriť   sa   k   nim   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou (porov. čiastočne Grjaznov proti Rusku, sťažnosť č. 19673/03, rozsudok z 12. júna 2012, body 53 a 54 a tam citovaná prejudikatúra).   Takéto   podmienky   všeobecný   súd   nevytvorí   vtedy,   ak   vykoná   určitý (a v okolnostiach veci rozhodujúci) dôkaz bez toho, aby dal účastníkovi konania akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť (m. m. II. ÚS 499/2012).

Podstatou kontradiktórnosti   a s ňou súvisiacou „rovnosťou   zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať   na   „protiargumenty“   protistrany.   Osobitne   to   platí   o   sporových   konaniach, v ktorých   stoja   proti   sebe   žalobca   a   žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04, III. ÚS 183/2010).

Pokiaľ   však   ide   o konanie v správnom   súdnictve,   jeho   ústavný   rámec dokresľuje napríklad   judikovaný   právny   názor,   podľa ktorého uplatnenie   princípu   kontradiktórnosti konania v správnom súdnictve je zúžené vzhľadom na charakter a predmet tohto konania, ktorým   je   preskúmavanie   zákonností   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy všeobecnými súdmi (II. ÚS 37/08).

Už formulovaný právny názor ústavného súdu je daný prieskumným charakterom konania   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP,   v rámci   ktorého   konajúci   súd   štandardne vychádza   zo   skutkového stavu   veci   zisteného správnym orgánom   (§   250i   ods.   1   OSP) a svoju   pozornosť   zameriava   na zákonnosť   ako   kritérium   posudzovania   žalobou atakovaného postupu či rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 ods. 1, § 250i ods. 3 a § 250j ods.   1   OSP).   Preto   aj   z citovaného   § 250ja   ods.   2   OSP   bez   akýchkoľvek   pochybností vyplýva,   že v odvolacej   fáze   konania   v správnom   súdnictve   sa   pojednávanie   spravidla nenariaďuje.

Na   druhej   strane   ústavný   súd   neopomína,   že   sťažovateľkina   kauza   je   prípadom uloženia   administratívnej   sankcie,   čo   je   hmotno-právna   platforma   umožňujúca   súdu v správnom súdnictve zvoliť špecifický procesný postup spočívajúci hoci aj v opakovaní dôkazov   vykonaných   správnym   orgánom   (§   250i   ods.   2   OSP).   Ide   o prípad   tzv.   plnej jurisdikcie, ktorá je v posudzovaných okolnostiach navyše spojená s aplikáciou sankčného práva, čo s výhradou v poradí druhého tzv. engelovského kritéria (rozsudok ESĽP z 8. júna 1976   vo   veci   Engel   a ďalší   proti   Holandsku,   sťažnosť   č.   5100/71)   môže   sťažovateľkin prípad stavať dokonca do aplikačného záberu čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti o „trestnom obvinení“.   Uvedené   faktory   majú   význam   z hľadiska   vyhodnotenia   ústavnej   relevancie sťažovateľkinej sťažnostnej námietky.

Rozhodujúcim   determinantom   pri   hodnotení   postupu   najvyššieho   súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého odvolacieho rozsudku, je však pre ústavný súd fakt, že   konanie   o tzv. správnych   žalobách   (druhá   hlava   piata   časť   OSP)   je   v súčasnosti v Slovenskej republike konaním dvojstupňovým, a teda proti rozsudku krajského súdu je prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Preto   nemožno   ponechať bez povšimnutia   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   ak verejné ústne   pojednávanie prebehlo pred súdom prvého stupňa, môže byť absencia pojednávania pred súdom druhého stupňa ospravedlnená   osobitnou   povahou   konania.   Takto   napríklad   konania   týkajúce   sa   iba právnych otázok, nie otázok skutkových môžu napĺňať požiadavky plynúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aj   keď   dotknutej   osobe   nebolo   umožnené   byť   vypočutý   pred   odvolacím alebo kasačným súdom   (rozsudok   ESĽP   z 29.   októbra   1991 vo   veci   Jan-Åke   Anderson proti Švédsku, sťažnosť č. 11274/84, bod 27). Dokonca aj vo veciach „trestného obvinenia“ je podľa názoru ESĽP postačujúce ústne pojednávania len na jednom stupni súdnej sústavy [ESĽP dokonca, aj keď ide o často kritizované rozhodnutie, vo veci Jussila proti Fínsku (rozsudok   z 23.   novembra   2006,   sťažnosť   č. 73053/01)   akceptoval   absenciu   ústneho pojednávania   pred   vnútroštátnymi   súdmi   pri vyvodzovaní   zodpovednosti   za   daňový (správny) delikt].

Z podkladov   dostupných   ústavnému   súdu   v podobe   príloh   k podanej   sťažnosti vyplýva, že v posudzovanom konaní o žalobe sťažovateľky krajský súd ako súd prvého stupňa   rozhodol   až   po   nariadenom   pojednávaní.   Odvolanie   Rady   úradu proti prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu   bolo   riadne   zaslané   sťažovateľke na vyjadrenie.   V priebehu   odvolacej   fázy   najvyšší   súd   konanie   prerušil   z dôvodu súvisiaceho prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom, pričom po ukončení konania o predbežnej   otázke   sťažovateľka   zaslala   najvyššiemu   súdu   k rozsudku   Súdneho   dvora svoje stanovisko v relácii k prejednávanému odvolaniu Rady úradu. Všetky uvedené fakty, ktoré ani sťažovateľka v sťažnosti nerozporuje, majú podľa názoru ústavného súdu zásadný význam   pre   záver   o tom,   že   v predchádzajúcom   odseku   spomenutý   rozsudok   ESĽP   je aj na prípad   sťažovateľky   plne   aplikovateľný.   Ústavný   súd   tak   už   pri   predbežnom prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   jej   prijatie   na ďalšie   konanie by za žiadnych   okolností   nemohlo   viesť   k vysloveniu   porušenia   označených   práv.   To   je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon, aj pokiaľ ide o už citovaný § 250ja ods. 2 OSP, ktorý prostredníctvom čl. 51   ods.   1   ústavy   priamo   determinuje   ústavnú   kvalitu   súdnej   ochrany   poskytovanej sťažovateľke,   ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uvádza, že pri   prejednávaní   odvolania   Rady   úradu   najvyšší   súd   nevykonával   žiadne   dôkazy, ktoré by   odôvodňovali   potrebu   prítomnosti   sťažovateľky.   Na   strane   28   napadnutého rozsudku   najvyšší   súd   uvádza,   že   sa   oboznamoval   s napadnutým   rozsudkom   krajského súdu, s vyjadreniami účastníkov konania, s rozsudkom Súdneho dvora a s administratívnym spisom   úradu.   Všetky   uvedené   podklady   boli   v priebehu   správneho   konania   i konania o správnej žalobe sťažovateľke ako účastníčke oboch konaní k dispozícii tak, aby sa k nim mohla vyjadrovať, čo aj využila. Keďže však išlo o dôkazy listinného charakteru, nebolo nevyhnutné,   aby   sa   s nimi   najvyšší   súd   oboznamoval   v prítomnosti   sťažovateľky ako žalobcu.   Podstatné   je,   že   odvolací   súd   sťažovateľke   umožnil   zaujať   k obsahu uvedených podkladov stanovisko, ktoré potom bral pri rozhodovaní do úvahy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   zmyslom   ústneho   pojednávania v súdnom konaní nie je záruka obradného formalizmu, ale snaha zabezpečiť taký spôsob a postup konania, v ktorom účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite   zamerať   svoju   procesnú   aktivitu.   Preto   je   možné   právo   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k veci, napríklad aj písomne (II. ÚS 499/2012). Ako už bolo uvedené, takto formulovanú požiadavku najvyšší súd rešpektoval, preto skutočnosť, že o podanom odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, nemožno charakterizovať ako porušujúcu základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd neaplikoval § 250ja ods. 2 OSP tak, že by poprel jeho účel a význam, preto nemožno uvažovať o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii tohto ustanovenia (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06), čo ústavný súd štandardne vedie k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd v záujme presvedčivosti dôvodov, na ktorých založil svoj odmietavý výrok v tomto uznesení, považuje za potrebné ešte v krátkosti poukázať na čiastkové výtky prednesené   sťažovateľkou   v dôvodoch   jej   sťažnosti.   Tieto,   pravdaže,   vo svojom   súhrne ústia do už analyzovanej kritiky nenariadenia pojednávania.

K argumentu „ostáva na zamyslenie, ako mohla Sťažovateľka také pre odvolací súd dôležité dôkazy označiť a predložiť, keď o týchto úvahách odvolacieho súdu sa dozvedela až z písomného   vyhotovenia   Napádaného   Rozhodnutia“,   treba   povedať,   že   i v správnom súdnictve je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP   v spojení   s   §   246c   ods.   1   OSP).   Túto   svoju   procesnú   povinnosť   najvyšší   súd aj implicitne v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, keď na strane 25 konštatoval, že k zisteniu dôvodov na zmenu prvostupňového rozsudku krajského súdu dospel okrem iného „po   oboznámení   sa   s rozsahom   a dôvodmi   odvolania...“.   Súčasne   treba   dodať, že aj rekapitulácia   rozsahu   prieskumu   najvyššieho   súdu   na   strane   26   odôvodnenia   jeho rozsudku (druhý odsek textu) v konfrontácii s obsahom odvolania Rady úradu naznačuje dôsledné rešpektovanie obsahu dôvodov podaného odvolania. V popísaných okolnostiach potom neobstojí citovaná námietka sťažovateľky o tom, že sa o úvahách najvyššieho súdu dozvedela   až   z písomného   vyhotovenia   napadnutého   rozsudku,   keďže   z jeho   obsahu jednoznačne   vyplýva   (a   to   sťažovateľka   nerozporuje),   že   odvolanie   Rady   úradu   bolo sťažovateľke   doručené   pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   tak,   aby   sa   k nemu   mohla vyjadriť. Sťažovateľka túto možnosť aj využila (strany 16 – 19 napadnutého rozsudku).

Pre sťažovateľku je „zarážajúce, že na základe rovnako zisteného skutkového stavu rozhodol   odvolací   súd   v absolútnom   rozpore   so   závermi   Krajského   súdu   v Bratislave“. Ústavný súd sa nemôže s naznačeným hodnotiacim náhľadom stotožniť. Procesné právo nijako nevylučuje situáciu, keď odvolací súd hodnotí ustálený skutkový stav inak, než súd prvého stupňa. V takomto postupe nemožno vidieť nič mimoriadne, keďže podľa § 220 OSP odvolací súd môže prvostupňový rozsudok zmeniť, čo nijako nebráni odlišnému právnemu hodnoteniu skutkového stavu zo strany odvolacieho súdu.

Za   zarážajúcu   považuje   sťažovateľka   aj   skutočnosť,   že „odvolací   súd   nevidel potrebu...   prejednať   odvolanie   Protimonopolného   úradu...   v rámci   nariadeného pojednávania, resp. vykonať dokazovanie na preukázanie rozporov medzi súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom a jeho právnymi závermi“. K tomu ústavný súd uvádza, že účelom dokazovania pred odvolacím súdom nie je „preukázanie rozporov medzi súdom prvého   stupňa   zisteným   skutkovým   stavom   a jeho   právnymi   závermi“.   Dokazovanie pred všeobecným (i odvolacím) súdom má za cieľ zistiť skutkového stav prejednávanej veci. Súčasťou dokazovania nie je právne hodnotenie veci. Až po ustálení skutkového stavu pristupuje   konajúci   všeobecný   súd   k jeho   právnemu   hodnoteniu.   Dokazovanie pred odvolacím súdom teda neprichádza do úvahy vtedy, ak má odvolací súd iný názor na právne   posúdenie   skutkového   stavu,   ale vtedy,   ak   dokazovanie   pred   súdom   prvého stupňa bolo vadné a je potrebné ho zopakovať, alebo ak v odvolacej fáze boli oprávnene predložené   či   navrhnuté   nové   dôkazy.   Odlišnosť   právneho   hodnotenia   ustáleného skutkového stavu odvolacím súdom teda sama osebe nie je dôvodom na povinné nariadenie pojednávania.   Nepriamo   to   dokazuje   aj   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa ktorého do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Rovnako   výhrady   sťažovateľky   založené na tvrdení   o prekvapivosti   zmeňujúceho rozsudku   najvyššieho   súdu   spojeného   s údajným   presunutím   dôkazného   bremena na sťažovateľku   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedôvodné.   Sťažovateľka   bola oboznámená s rozsudkom Súdneho dvora zo 7. februára 2013 v konaní C-68/12, v ktorom sa okrem iného konštatuje (ako na to správne poukázal i najvyšší súd),   že „v prípade, že sa preukáže,   že   podnik   sa   zúčastnil   spolu   s konkurenčnými   podnikmi   na   stretnutiach s protisúťažnou   povahou,   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   prináleží   tomuto   podniku, aby predložil dôkazy o tom, že jeho účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažnú povahu, a to takým spôsobom, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa týchto stretnutí zúčastnil z iných dôvodov ako oni. Na to, aby sa účasť podniku na takom stretnutí nemohla považovať za konkludentný súhlas s nezákonnou iniciatívou a ani za súhlas s jej výsledkom,   je   potrebné,   aby   sa   tento   podnik   verejne   dištancoval   od   tejto   iniciatívy a to takým spôsobom, že ostatní účastníci budú považovať jeho účasť na nej za skončenú alebo sa budú domnievať, že ju oznámi správnym orgánom...“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa k predmetnému rozsudku Súdneho dvora v odvolacej fáze konania meritórne vyjadrila, jednoznačne preukazuje, že sa s jeho obsahom ešte pred vynesením rozsudku najvyššieho súdu   oboznámila.   Nemožno   za   týchto   okolností   konštatovať   prekvapivosť   napadnutého odvolacieho rozsudku.

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že už predbežné prerokovanie sťažnosti vylúčilo   možnosť   konštatovania   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu,   a preto   pri   ustálenej   absencii   iných   dôvodov   odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo potrebné predloženú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon sa ústavný súd musel vysporiadať s podaním doručeným mu 27. decembra 2013, v ktorom úrad navrhol svoj vstup do konania o sťažnosti sťažovateľky a zároveň sa vyjadril k veci samej.

Ústavný súd pripomína, že podľa § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby   a   právnickej   osoby   nemôžu   vystupovať   žiadne   osoby   v   postavení   vedľajších účastníkov. Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,   že   do   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   možno   „prenášať“   jednotlivé inštitúty   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ustanovenie   §   31   zákona   o   ústavnom   súde pripúšťa   iba primerané použitie procesného   predpisu   občianskeho   práva   a vo   vzťahu   k nemu má § 21 ods.   2 zákona o ústavnom   súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05,   II.   ÚS   348/08,   II. ÚS   105/09).   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   úrad za vedľajšieho   účastníka   konania   pred ústavným   súdom   a   na   obsah   jeho   podania neprihliadal.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh na zrušenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   návrh   na   priznanie   náhrady   trov konania),   ako   aj   návrhom   na   dočasné   opatrenie   spočívajúce   v odklade   vykonateľnosti odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014