znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 470/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 14725/2012, Rvp 14727/2012, Rvp 13227/2013, Rvp 13228/2013, Rvp 13229/2013, Rvp 13230/2013, Rvp 13231/2013, Rvp 13232/2013, Rvp 13233/2013, Rvp 13234/2013 a sp. zn. Rvp 13235/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa a jeho   uzneseniami sp. zn. 4 Er/62/2005   z 26. marca 2012, sp. zn. 2 Er/9/2004 z 18. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/2/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn. 2 Er 81/2007 z 5. júna 2012, sp. zn. 2 Er/48/2006 z 28. mája 2012, sp. zn. 2 Er/95/2007 z 5. júna 2012, sp. zn. 4 Er/9/2005 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 2 Er/168/2003 z 28. mája 2012,   sp. zn. 5 Er/286/2005   z 18.   júna   2012   a sp.   zn.   4   Er/131/2005   z 26.   marca   2012 a postupom   Krajského   súdu v Prešove   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   3   CoE/62/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. 13 CoE/52/2012 z 27. augusta 2012, sp. zn. 23 CoE/22/2012 zo   17.   decembra   2012,   sp.   zn.   3   CoE/136/2012   z 19.   decembra   2012,   sp.   zn. 14 CoE/86/2012 z 11. januára 2013, sp. zn. 1 CoE/135/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE/139/2012   z 19.   decembra   2012,   sp.   zn.   23   CoE/12/2012   zo   17.   decembra   2012, sp. zn. 3 CoE/115/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 1 CoE/115/2012 z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14725/2012, Rvp 14727/2012, Rvp 13227/2013, Rvp 13228/2013, Rvp 13229/2013, Rvp 13230/2013, Rvp 13231/2013, Rvp 13232/2013, Rvp 13233/2013, Rvp 13234/2013 a sp. zn. Rvp 13235/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 470/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra 2012 a 2. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 14725/2012, Rvp 14727/2012, Rvp 13227/2013, Rvp 13228/2013, Rvp 13229/2013, Rvp 13230/2013, Rvp 13231/2013, Rvp 13232/2013, Rvp 13233/2013, Rvp 13234/2013 a sp. zn. Rvp 13235/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er/62/2005 z 26. marca 2012, sp. zn. 2 Er/9/2004 z 18. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/2/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn. 2 Er 81/2007 z 5. júna   2012,   sp. zn. 2 Er/48/2006   z 28.   mája   2012,   sp.   zn.   2   Er/95/2007   z 5. júna   2012, sp. zn. 4 Er/9/2005   zo 6. augusta   2012,   sp.   zn.   2   Er/168/2003   z 28.   mája   2012, sp. zn. 5 Er/286/2005 z 18. júna 2012 a sp. zn. 4 Er/131/2005 z 26. marca 2012 (ďalej aj „uznesenia   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“)   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   3   CoE/62/2012   z 12. septembra   2012, sp. zn. 13 CoE/52/2012 z 27. augusta 2012, sp. zn. 23 CoE/22/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 3 CoE/136/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/86/2012 z 11. januára 2013, sp. zn. 1 CoE/135/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE/139/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE/12/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 3 CoE/115/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 1 CoE/115/2012 z 19. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami – dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stali   sa pohľadávky sťažovateľky splatnými. V nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v týchto   konaniach   začaté   exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnení udelených dlžníkmi pri podpise úverových zmlúv spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučných   konaní   bolo   uzneseniami   okresného   súdu v sťažovateľkou   napadnutých   konaniach rozhodnuté o vyhlásení exekúcií   za neprípustné a o ich   zastavení.   Krajský   súd   na základe odvolaní sťažovateľky   svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje aj skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho,   aby   bolo   predtým   prerušené   konanie,   resp.   rozhodnuté   o návrhu   sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 47   charty,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a uzneseniami okresného súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14725/2012, Rvp 14727/2012, Rvp 13227/2013, Rvp 13228/2013, Rvp 13229/2013, Rvp 13230/2013, Rvp 13231/2013, Rvp 13232/2013, Rvp 13233/2013, Rvp 13234/2013 a sp.   zn.   Rvp   13235/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13229/2013

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali   dve   konania,   prípadne   viac   konaní   v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identite účastníkov konania.

Tak   je   to   aj   v prípade   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13228/2013   a sp.   zn.   Rvp   13229/2013,   ktorými   sťažovateľka   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   práva   podľa   čl.   47   charty,   ako   aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.   2   Er   81/2007   z 5.   júna   2012   a postupom   a uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 CoE/136/2012 z 19. decembra 2012.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 13229/2013 odmietol   z dôvodu   neprípustnosti   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s §   24   písm.   b)   zákona o ústavnom súde (podobne napr. III. ÚS 30/2013, I. ÚS 158/2013, III. ÚS 381/2013).

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a ostatnými uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, resp. o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť,   že   proti   týmto   uzneseniam   bolo   možné   podať   odvolanie   ako riadny   opravný   prostriedok,   čo   sťažovateľka   aj využila.   Označené uznesenia   okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda   predmetom   súdneho   prieskumu   krajským   súdom.   S prihliadnutím   na to   bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.4   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a ostatnými uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   vyjadril   ústavodarca   v základnom právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen   oprávnený,   ale   aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a nielen   v súvislosti   s vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd   plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp.   zn.   I. ÚS   227/2012   zo 16. mája   2012,   I.   ÚS   382/2012   z   22.   augusta   2012 a sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení   v stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   pochybenie   v postupe okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci   inej   sťažnosti   podanej sťažovateľkou, v ktorom   ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej   únie, musí mať automaticky   za následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“,   pričom   svoj   právny   názor   zároveň   oprel   aj   o   uznesenie Spolkového   ústavného   súdu   BVerfG,   sp.   zn.   2   BvR   2419/06   zo   6.   mája   2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   poukázal   aj   na   rozhodnutie   Súdneho   dvora sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydaného   vo   veci   iniciovanej   sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa   problematiky spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel v sťažovateľkou   napadnutých   rozhodnutiach.   Dôvody,   pre   ktoré   všeobecné   súdy nepovažujú   za   potrebné   obracať   sa   na   Súdny   dvor   vo   veci   vykladania   smernice   Rady 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   zmluvných   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou   predloženú   argumentáciu   k tejto   otázke   ústavný   súd   nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky vyplývajúcej   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotveného v § 221   ods.   1   písm.   f)   OSP   (t.   j.   odňatia   možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom), nie však   z dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov, z akých   vychádzal   krajský   súd   pri   konaní   a rozhodovaní   o odvolaniach   proti   uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania a neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu)   v tom   smere,   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty,   dodržaný,   čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje   na   odôvodnenie   predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté a ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013