znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 470/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoP 51/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   z 13.   júna 2012 v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 CoP 51/2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa po rozvode manželstva návrhom z 25. októbra 2011 domáhal na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) určenia príspevku pre rozvedeného manžela, ktorý po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 P/270/2011 z 23. februára 2012 tak, že jeho návrh zamietol.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   okrem   iného namietal, že   v   konaní okresný   súd „neúplne   zistil   skutkový   stav...,   a   rozhodnutie   súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia“. Okresný súd v konaní podľa sťažovateľa porušil aj princíp „rovností zbraní“ a podľa neho „vyvodené závery súdu sú zjavne   neodôvodnené,   vysoko   arbitrárne,   neospravedlniteľné,   neudržateľné   a   majú   za následok nezákonnosť uvedeného rozhodnutia“.

Krajský súd namietaným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa nevenoval všetkým námietkam sťažovateľa, a to najmä jeho námietke, že išlo o arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie okresného súdu. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil nedostatočne, pretože „neodôvodnil z akého dôvodu mnou namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie a aj právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa jeho názoru porušené neboli“. Preto aj „rozsudok odvolacieho súdu napĺňa hore uvedené znaky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a teda ako taký je tento rozsudok nezákonným“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 13. 06. 2012 č. k. 3 CoP/51/2012-273 porušil základné práva sťažovateľa, Ing. P. K... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 06. 2012 č. k. 3 CoP/51/2012-273 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť   Ing.   P.   K...   trovy   konania   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel v podstate jedinú námietku proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorá   spočívala   v   tvrdení   o   nedostatočnosti odôvodnenia   rozsudku,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ   zastáva   názor   o   porušení   jeho označených   práv.   Z   koncepcie   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   rovnako   vyplýva,   že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia vidí hlavne v tom, že mu krajský súd nedal odpoveď na všetky jeho námietky uvedené v odvolaní a neodôvodnil, z akého dôvodu ním namietané „porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   aj   právo   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa jeho názoru porušené neboli“.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Charakter   námietok   sťažovateľa   podnecuje   ústavný   súd   k   zdôrazneniu   stabilnej judikatúry,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 183/2011), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   ani za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   a   ani za taký, ktorým   by bol   popretý   účel   a význam tých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym základom   rozhodnutia   krajského   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím   okresného   súdu,   a   to posúdenie nároku sťažovateľa podľa v § 72 ods. 1 až 3 zákona o rodine.

Krajský   súd   v   úvode   odôvodnenia   (strana   1   až   3)   svojho   rozhodnutia   najprv podrobne   opísal   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   viedli   okresný   súd k rozhodnutiu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa,   ďalej   uviedol   jeho odvolacie   námietky, ktoré uviedol v odvolaní, a tiež argumenty odporkyne k odvolaniu, a potom konštatoval, že uplatnené   odvolacie   dôvody   nemôžu   privodiť   zmenu   ani   zrušenie   napadnutého   výroku rozhodnutia okresného súdu. V odôvodnení ďalej vecne reagoval aj na podstatné námietky sťažovateľa   (strana   4   až   6)   a   uviedol   vecné   a   logické   dôvody,   prečo   jeho   odvolaniu nevyhovel.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu (alebo aj okresného   súdu),   ktoré   sťažovateľ   dobre   pozná,   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.

Ústavný   súd   z   obsahu   namietaného   rozsudku   tiež   zistil,   že   krajský   súd sa s odvolacími   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že jeho práva mali byť porušené tým, že mu krajský súd nedal konkrétnu odpoveď na jeho iné všeobecné námietky uvedené v odvolaní, ešte nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08). Inak povedané, to, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním   sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   k   porušeniu   zásad   spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08), a preto bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   k   tomu   nad   rámec   poznamenáva,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   rozhodnutie   (petitom),   čo   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09, III. ÚS 305/2010).

Namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) v sťažnosti nie je jednak vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí obsahovať odôvodnenie), ale nie je ani premietnuté v petite sťažnosti, preto sa ústavný súd námietkami sťažovateľa v tomto smere nezaoberal.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa k namietanému porušeniu týchto práv, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012