znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 470/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A., Advokátska   kancelária,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn. 9 C 189/2010   z 12.   januára   2011   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   C   189/2010   z 12.   januára   2011   a postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom pred okresným súdom o zaplatenie 155,66 € s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanú sumu   s príslušenstvom,   ako   aj   trovy   konania.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   92/2011   zo 14.   apríla   2011   prvostupňový   rozsudok   potvrdil. Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podala dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)].

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom a vyslovil porušenie jej označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 189/2010   z 12.   januára   2011   a postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 92/2011   zo 14.   apríla   2011.   Zároveň   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka   v   samotnom   návrhu   na   rozhodnutie   (petit)   nedostatočným   spôsobom identifikovala   základné   práva   a iné   práva   (označením   korešpondujúcim   s   príslušným článkom ústavy alebo medzinárodnej zmluvy, pozn.), ako aj rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými mali byť porušené jej základné práva a iné práva (neuviedla príslušné spisové značky súdnych konaní, pozn.), hoci z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal,   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   92/2011   zo 14.   apríla   2011 a postupom, ktorý mu predchádzal. Ďalším nedostatkom sťažnosti je   to, že sťažovateľka k sťažnosti nepripojila plnú moc právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom, ako aj kópie právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré napáda.

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľke na doplnenie jej podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy adresovanej sťažovateľke upustil a ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   samotné rozhodnutie o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného prerokovania.   Ústavný   súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, a svojich zistení dospel k záveru, že ani prípadné   doplnenie   petitu   sťažnosti   sťažovateľky   a doloženie   plnej   moci   právnemu zástupcovi, ako aj kópií právoplatných rozhodnutí súdov (ktoré sťažovateľka napáda), by nemohlo za daných okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

1.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a rozsudku   okresného   súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu   subsidiarity   je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a postup   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   bol napadnuteľný   odvolaním   ako   riadnym   opravným   prostriedkom.   Túto   možnosť   (podať odvolanie)   sťažovateľka   aj   využila.   Ochranu   jej   označeným   právam   poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie svojich označených práv postupom a rozsudkom   okresného súdu sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd opätovne poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľkiných   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   jej   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že okresný súd vo veci samej rozhodol v neprítomnosti sťažovateľky, čím jej odňal možnosť konať pred súdom, a krajský súd svojím   postupom   a   rozsudkom   nenapravil   toto   pochybenie   okresného   súdu,   čím   došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla informáciu, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že jej postupom vo veci konajúcich súdov   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Na   základe   zistení   ústavného   súdu sťažovateľka doručila svoje dovolanie okresnému súdu 21. júla 2011, ktorý po vykonaní nevyhnutných procesných úkonov predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) súdny spis pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní 6. septembra 2011. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti najvyšší súd o podanom dovolaní nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka totožné námietky uplatnila v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   sťažnosť   neprípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,   konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii   už iba možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011