znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 470/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. T. a A. T., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/432/2009 z 1. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. a A. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2010 doručená sťažnosť M. T. a A. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 46   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Sžo/432/2009   z 1.   júla   2010   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k 2 S/316/2006-38 zo 4. augusta 2009, ktorým bola zamietnutá žaloba   sťažovateľov   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Ú.   (ďalej   len   „úrad“)   č.  ... z 27. júna 2006. Úrad týmto rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v B. (ďalej len „katastrálny úrad“) č.... z 22. februára 2006, ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora, a rozhodnutie Správy katastra v B. (ďalej len „správa katastra“) č.... z 25. júla 2005 zrušené z dôvodu, že správa katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva podanom sťažovateľmi rozhodla v rozpore so zásadou priority zápisov ustanovenou v § 41 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), pretože o skôr doručenom návrhu na vklad vlastníckeho práva týkajúceho sa totožnej nehnuteľnosti nebolo v tom čase ešte právoplatne rozhodnuté.  

Sťažovatelia namietali, že najvyšší súd porušil ich „právo na spravodlivý proces podľa § 46 ods. 1/ Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.  ...   Konkurencia  ...   dvoch návrhov   má podľa   § 41   ods.   2/ zákona o katastri   ten   význam,   že   práva   k   nehnuteľnostiam   sa   zapisujú   v   poradí   v   akom   boli katastrálnemu   úradu   doručené   návrhy   na   zápis   do   katastra,   ak   osobitný   predpis neustanovuje   inak.   Z   tohoto   zákonného   ustanovenia   vyplýva   ten   záver,   že   sa   týmto postupom zapisujú práva k nehnuteľnostiam podľa poradia doručených návrhov na zápis do katastra.  ...   Ak   však   dôjde   k   situácii,   že   prv   doručený   návrh   na   zápis   práva   k nehnuteľnostiam je odôvodnený úkonom, ktorý je absolútne neplatný a teda nespôsobivý vyvolať účinok riadneho zápisu práva do listu vlastníctva, tak na takýto doručený návrh by sa nemalo prihliadať. Zmyslom tohto ustanovenia je ochrana takého subjektu, ktorý doručí taký relevantný návrh na zápis do katastra, ktorý je spôsobilý aj vyvolať účinok zápisu do listu vlastníctva. Bazírovať prehnane na uvedenom formálnom ustanovení za situácie, keď v poradí druhý návrh na zápis do katastra bol relevantný a mal za následok zápis do listu vlastníctva a tým získanie vlastníckeho práva k predmetu zápisu oproti skôr doručenému návrhu, ktorý nebol spôsobilý vyvolať účinok zápisu do listu vlastníctva je takým právnym posúdením, ktoré je svojvoľnou aplikáciou normy, ktoré postráda zmysluplné odôvodnenie a prepojenie s akýmkoľvek ústavne chráneným účelom.

Považujeme v situácii, keď sme boli vlastníkmi predmetného bytu na základe vkladu zo dňa 25. 7. 2005 za nesprávne, že Najvyšší súd SR aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2/ katastrálneho zákona arbitrálnym spôsobom, keď jeho postupom bolo zasiahnuté do nášho základného práva vlastniť majetok, keď týmto ustanovením poskytol ochranu subjektu, ktorý doručil taký návrh na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra, ktorý nebol spôsobilý zápisu do listu vlastníctva. Na druhej strane takýmto arbitrárnym postupom nedošlo k ochrane iného subjektu, ktorý bol nadobúdateľom v konaní V 237/2003 lebo tento subjekt takúto ochranu vzhľadom na absolútne neplatný právny úkon nepotreboval.... Nie je podľa nás ústavoprávne konformné, aby bola využívaná zákonná ochrana v prípade, keď z dôvodu protiprávneho konania subjektu tento nie je spôsobilý vlastnícke právo nadobudnúť a na druhej   strane   týmto   postupom   je   odňaté   základné   právo   iného   subjektu   vlastniť majetok.  ... Nebolo   predsa   účelom   tejto   normy   chrániť   také   právne   vzťahy   a   z   nich vyplývajúce práva k nehnuteľnostiam, ktoré na základe prv doručených návrhov neboli spôsobilé vyvolať účinok zápisu do listu vlastníctva, pričom ale týmto postupom došlo k zásahu do ústavne chráneného práva vlastniť majetok. Takýto výklad a aplikácia právnej normy   je   svojvôľou,   ktorá   zasiahla   do   ústavne   chráneného   základného   práva.  ... Rozhodnutie neobsahuje ani náležité odôvodnenie prečo naša námietka o tom, že nedošlo k porušeniu zásady priority nie je dôvodná v takom rozsahu, v akom by to odôvodňovala potreba § 157 ods. 2/ O. s. p. v súvislosti s takými skutkovými otázkami, ktoré majú zásadný vplyv na právne posúdenie.“

Sťažovatelia vo veci samej navrhujú, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8 Sžo 432/2009, zo dňa 1. júla 2010 porušil základné právo sťažovateľov M. T. a manž. A. T., bytom B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8 Sžo 432/2009, zo dňa 1. júla 2010 porušil   právo   sťažovateľov   M.   T.   a   manž.   A.   T.,   bytom   B.   na   spravodlivý   proces   /na spravodlivé súdne konanie/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sžo 432/2009, zo dňa 1. júla 2010, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom   M.   T.   a   manž.   A.   T.,   bytom   B.   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 254,88 eur..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na   účet   právneho   zástupcu   JUDr. F.   V...   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstatnou   námietkou   sťažovateľov   je ich   nespokojnosť   s výkladom   § 41   ods.   2 katastrálneho   zákona   a jeho   následnou   aplikáciou   na   ich   prípad   realizovaný   najvyšším súdom,   na   základe   ktorého   došlo   podľa   nich   k   vydaniu   svojvoľného   a   arbitrárneho rozhodnutia porušujúceho označené základné práva. Podľa názoru sťažovateľov je zmyslom zásady priority zápisov zakotvenej v citovanom ustanovení katastrálneho zákona ochrana subjektu, ktorý „doručí relevantný návrh na zápis do katastra“.

Ústavný   súd   z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   ním preskúmavaného   rozsudku   krajského   súdu   zo 4.   augusta   2009   č.   k.   2   S   316/2006-38 a súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu z 25. januára 2007 sp. zn. 5 Sž-o-KS 7/25006 zistil,   že   na   základe   protestu   prokurátora   z 13.   decembra   2005   č.   k.   Kd   2118/05-9 katastrálny   úrad   rozhodnutím   z 22.   februára   2006   vydaným   pod   č.   P   17/2006   tomuto protestu   vyhovel   a s poukazom   na   §   41   ods.   2   katastrálneho   zákona   zrušil   rozhodnutie správy   katastra   z   25.   júla   2005   č.  ...,   ktorým   bol   povolený   vklad   vlastníckeho   práva v prospech sťažovateľov na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu z dôvodu, že v čase vydania   uvedeného   rozhodnutia   správy   katastra   v prospech   sťažovateľov   nebolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom správou katastra pod č.... Na základe odvolania podaného sťažovateľmi v správnom konaní úrad považujúc tieto právne závery za správne potvrdil   rozhodnutím   z 27.   júna   2006   č.  ...   napadnuté   rozhodnutie   katastrálneho   úradu o proteste prokurátora a odvolanie sťažovateľov zamietol.

Na   základe   žaloby   podanej   sťažovateľmi   krajský   súd   v správnom   súdnictve preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   úradu   z 27.   júna   2006   č.  ...,   a   nimi   podanú   žalobu zamietol. Pri rozhodovaní vychádzal z § 46 zákona o správnom konaní, § 22 ods. 1, 2 a 4, § 41 ods. 1 a 2 a § 44 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a dospel k záveru, že katastrálny úrad „správne vyhovel protestu prokurátora a rozhodnutie Správy katastra v B. V-3447/2003 zrušil.... Správa katastra tým, že povolila žalobcom vklad vlastníckeho práva k bytu č.... na základe   návrhu   doručeného   na   správu   katastra   v poradí   druhom,   pričom   o návrhu doručenom na správu katastra v poradí prvom, týkajúcom sa totožnej nehnuteľnosti nebolo právoplatne rozhodnuté, postupovala v rozpore so zásadou priority zápisov ustanovenou v § 41 ods. 2 katastrálneho zákona.... Súd sa nemohol stotožniť s právnym názorom žalobcov, že zápisom na list vlastníctva v roku 2003 nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu princípu uvedenom v ustanovení § 41 ods. 2 citovaného zákona a ani teoreticky nemohlo dôjsť k porušeniu práv spoločnosti P. s.r.o., pretože tejto spoločnosti zo zmluvy predloženej správe katastra   pred   návrhom   na   zápis   vlastníckych   práv   v   prospech   žalobcov   žiadne   práva nevznikli - pretože zmluva v prospech P. s.r.o. ako listina nemohla vyvolať účinky poradia práv a teda ani účinky zápisu.

Podľa názoru súdu tieto skutočnosti boli preukázané až rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 5SŽ-o-KS 7/2006, ktorým bolo rozhodované o rozhodnutí správy katastra v časti o zamietnutí návrhu na vklad účastníkov zmluvy zo dňa 3.7.2002 (spoločnosťou J. spol. s r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou P. s.r.o. ako kupujúcim). Až do tejto doby nebolo v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení preukázané, či títo účastníci zmluvy môžu, resp. budú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností na základe ich kúpnopredajnej zmluvy. Až po vydaní tohto rozhodnutia mohol byť riešený v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 katastrálneho zákona, návrh na vklad vlastníckeho práva k bytu č.... v prospech žalobcov ako vlastníkov.

Posudzovanie vkladového konania vo veci návrhu vedeného na správe katastra pod č.... v intenciách ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. v pôvodnom konaní, aby bolo možné len za predpokladu, že by konanie vedené na správe katastra pod č.... bolo právoplatne skončené, rešpektujúc zásadu priority poradia zápisov do katastra nehnuteľností na základe návrhov na vklad vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania správou katastra o návrhu na vklad vo veci č.... zo dňa 25.7.2005, vo vkladovom konaní vedenou správou   katastra   pod   č.  ...   nebolo   právoplatne   rozhodnuté,   správa   katastra   v   tomto pôvodnom   konaní   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   postupovala   v   rozpore   s ustanovením § 41 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 44 v dôsledku čoho rozhodla v rozpore s § 31 ods. 1, 2, 3 katastrálneho zákona a v spojení s § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku.“.

Najvyšší   súd   sa   napadnutým   rozsudkom   ako   odvolací   súd   stotožnil   so   závermi krajského   súdu   a na   zdôraznenie   jeho   správnosti   iba   doplnil,   že „nebolo   rozhodujúce, z akého   dôvodu   Správa   katastra   zamietla   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   v   konaní V 237/2003,   z hľadiska   porušenia   katastrálneho   zákona   bolo   rozhodujúce   iba   to,   že o v poradí   druhom   návrhu   na   vklad   rozhodla   skôr,   než   bolo   predchádzajúce   konanie právoplatne   skončené,   lebo   iba   v takom   prípade   nedôjde   k porušeniu   zásady   priority zápisov.   Odvolací   súd   na   rozdiel   od   žalovaného   súhlasí   s   tvrdením   žalobcov,   že rozhodnutím správneho orgánu boli priamo dotknutí na svojich právach, už aj vzhľadom na zmenené skutkové a právne okolnosti oproti stavu, kedy podali návrh na vklad, takže ide o rozhodnutie, ktoré spĺňa kritériá v zmysle § 244 ods. 3 OSP a preto podlieha súdnemu prieskumu, ale táto skutočnosť nemôže ovplyvniť záver, a z neho vyplývajúce dôsledky, že pôvodné rozhodnutie správneho orgánu v konaní V 3447/2003 bolo vydané v rozpore so zákonom, a preto protest prokurátora bol právne opodstatnený.“.

Ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou. Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že sťažovatelia sa v podstate domáhajú preskúmania napadnutého súdneho rozhodnutia tak, ako by ústavný súd bol ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad právnych predpisov v oblasti verejnej správy, ale ex constitutione na ochranu základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (IV.   ÚS   371/08).   Samotná   skutočnosť,   že   sa sťažovatelia s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia. Ústavný   súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona práva k tej istej nehnuteľnosti sa zapisujú v poradí,   v akom   sa   správe   katastra   doručili   zmluvy,   verejné   listiny   alebo   iné   listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s kľúčovou   námietkou   sťažovateľov,   že „bazírovať prehnane na... formálnom ustanovení“ § 41 ods. 2 katastrálneho zákona je „svojvoľnou aplikáciou normy“.   Citované ustanovenie je súčasťou platného a účinného katastrálneho zákona, ktoré bola správa katastra povinná aplikovať. Zmyslom zakotvenia zásady priority zápisov   je   ustanoviť   postupnosť   zapisovania   zmien   práv   k nehnuteľnostiam   do   katastra nehnuteľností,   pričom   interpretovať   je   ju   potrebné   v kontexte   ostatných   ustanovení katastrálneho zákona, osobitne ustanovení týkajúcich sa zápisov práv k nehnuteľnostiam, tak ako to urobil aj krajský súd v rozsudku zo 4. augusta 2009 č. k. 2 S 316/2006-38. Každý jeden zápis práv k nehnuteľnostiam mení právny stav týkajúci sa týchto práv a každá takáto zmena môže viesť k odlišnému posúdeniu návrhu na zápis práv podaného neskôr, pokiaľ sa takýto návrh týka tej istej nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje výklad najvyššieho súdu za svojvoľný, pokiaľ tento súd dôslednou aplikáciou § 41 ods. 2 katastrálneho zákona dospel k právnemu záveru, že bez právoplatného skončenia konania o skôr podanom návrhu na zápis práv k nehnuteľnostiam nemožno rozhodnúť o v poradí nasledujúcom návrhu na vklad vlastníckeho práva. Pritom týmto právnym názorom sa vo veci riadili aj krajský súd, úrad aj katastrálny úrad.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa (obdobne II. ÚS 106/05, III. ÚS 302/09). Tento postup umožňuje § 219 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   síce   v právnych   záveroch   stručné   a v podrobnostiach odkazujúce   na   ním   preskúmavané   rozhodnutie   krajského   súdu   zo   4.   augusta   2009 č. k. 2 S 316/2006-38, avšak nie je vnútorne rozporné, opiera sa o relevantné ustanovenia právnych   predpisov,   nie   je   v rozpore   s judikatúrou   najvyššieho   súdu   (uvedené   ani sťažovatelia nenamietali), a teda je aj ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že napádaný rozsudok najvyššieho súdu nebral do úvahy už v tom čase právoplatný rozsudok najvyššieho súdu z 25. januára 2007 sp. zn. 5 Sž-o-KS   7/2006,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o čiastočnom   zamietnutí   návrhu   na   vklad vlastníckeho   práva   vedeného   správou   katastra   pod   č.  ...,   ústavný   súd   poznamenáva, že v zmysle   §   250i   ods.   1   OSP   je   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   pre   súd rozhodujúci   stav,   ktorý   tu   bol   v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   vydaného v správnom konaní, preto v okolnostiach prípadu mohol brať najvyšší súd do úvahy len skutkový stav ku dňu vydania rozhodnutia úradu č...., t. j. k 27.júnu 2006, keď ešte skôr začaté   konanie   o zápise   práv   k nehnuteľnostiam   (V-237/2003)   nebolo   právoplatne skončené.  

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu konštatuje, že jeho odôvodnenie je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 OSP, keďže sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval krajský súd, a to je podľa   názoru   ústavného   súdu   presvedčivé   a zrozumiteľné,   konanie   nevykazuje   znaky podstatných   pochybení   procesného   charakteru,   výklad   a   interpretáciu   príslušných ustanovení katastrálneho zákona a Občianskeho súdneho poriadku, ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a preto v časti namietajúcej porušenie   zásad   spravodlivého   procesu   ústavný   súd   vyhodnotil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd prijal totožný záver aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 27/08, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   dohovoru.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné   uvažovať zásadne   len   vtedy,   ak by zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd odmietol posudzovanú sťažnosť ako celok, nepovažoval za potrebné (účelné a dôvodné) zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010