SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 47/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Valerijom Podoľskijom, Advokátska kancelária,Námestie slobody 1, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 24, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 9Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Michalovce a jeho uznesením z 11. novembra 2013 v konaní vedenompod sp. zn. 14 C 143/2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 45/2014 a jeho uznesením z 25. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 24, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) a jehouznesením z 11. novembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 143/2010a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 45/2014 a jeho uznesením z 25. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podanýmokresnému súdu 21. októbra 2010 domáhal zaviazať odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu108 144, € „z titulu náhrady mzdy a odmeny za výkon funkcie konateľa a náhradu 300 000,- € ako nemajetkovú ujmu za porušenie antidiskriminačných ustanovení zákonov“.Okresným súdom bol sťažovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku vo výške 15 554,50€, na čo sťažovateľ okresný súd 11. februára 2011 požiadal o oslobodenie od zaplateniasúdneho poplatku. Uznesením okresného súdu z 2. januára 2012 nebolo oslobodenie odsúdnych poplatkov sťažovateľovi priznané. Sťažovateľ 27. januára 2012 adresovalokresnému súdu návrh na zmenu petitu, v ktorom už nevyčíslil nemajetkovú ujmu.Uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľ napadol odvolaním,v ktorom namietal, že v prípadoch, kde nie je majetková ujma špecifikovaná, je navrhovateľv zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon č. 71/1992 Zb.“) v konaní pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazaniapracovného pomeru od súdneho poplatku oslobodený. O podanom odvolaní rozhodolkrajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 47/2012 z 30. mája 2012, ktorým odvolaniu sťažovateľanevyhovel a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, dôvodiacpritom, že návrh na zmenu petitu, v ktorom už sťažovateľ neuvádza výšku majetkovej ujmy,sa javí ako účelový, motivovaný snahou vyhnúť sa poplatkovej povinnosti. V uvedenomrozhodnutí krajský súd uviedol, že okresný súd bude povinný vyzvať sťažovateľana odstránenie nedostatku návrhu spočívajúceho v neuvedení výšky požadovanej náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľ bol na základe uvedeného okresným súdomvyzvaný špecifikovať petit návrhu tak, aby bolo zrejmé, čoho sa v konaní domáha, tedašpecifikovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
Podanie sťažovateľa z 27. januára 2012, ktorým sťažovateľ navrhol zmenu petitu,bolo uznesením okresného súdu z 18. marca 2013 odmietnuté s odôvodnením, že sťažovateľsvoje podanie nedoplnil v súdom určenej lehote. O odvolaní, ktorým sťažovateľ predmetnéuznesenie napadol rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu zrušils odôvodnením, že postup podľa § 43 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v prípade procesného podania nieje možné realizovať, keďže je uvedený postup aplikovateľný len vo vzťahu k podaniuvo veci samej, pričom je v uvedenej situácii aplikovateľné ustanovenie § 43 ods. 3 OSP(„Na iné podanie, ktoré podľa svojho obsahu nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania,ak nie je riadne opravené alebo doplnené, súd neprihliada.“). Krajský súd v odôvodnenísvojho rozhodnutia ďalej uviedol, že predmetom konania ostali nároky sťažovateľauplatnené v pôvodnom návrhu, a keďže sťažovateľ súdom určený poplatok z uplatnenýchnárokov neuhradil, vyvodí konajúci súd z tejto skutočnosti procesné dôsledky podľaustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. V závere krajský súd poznamenal, že jepotrebné sa vyrovnať v intenciách ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. ajso sťažovateľom namietanou nesprávnosťou vyrubenia súdneho poplatku z nárokuna náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a v prípade uznaniaopodstatnenosti označenej námietky pôvodne vyrubený poplatok upraviť postupom podľaustanovenia § 12 ods. 3 citovaného zákona.
Uznesením sp. zn. 14 C 143/2010 z 11. novembra 2013 okresný súd s odôvodnením,že sťažovateľ v určenej lehote súdny poplatok nezaplatil, konanie zastavil. Krajský súdodvolanie sťažovateľa podané proti tomuto uzneseniu posúdil ako neopodstatnené a svojímrozhodnutím sp. zn. 5 Co 45/2014 z 25. apríla 2014 uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentuje: „Žalobou zo dňa 19.10.2010 na ochranu osobnosti, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy som náležitým spôsobom zdôvodnil a čakal, že mi súd v zmysle § 4 Občianskeho zákonníka poskytne ochranu proti tomu, kto úmyselne porušil moje zákonné práva a pre moje náboženské presvedčenie ma diskriminuje.
Okrem toho, že žalovaný so mnou okamžite zrušil pracovný pomer dňa 6.11.2008, bez toho, aby uviedol zákonný dôvod v zmysle Zákonníka práce, verejne deklaroval moje prepustenie z dôvodu môjho vierovyznania.
Nátlak zo strany žalovaného bol prezentovaný podanou žalobou v konaní o ochrannú známku na Okresnom súde Košice I., sp.zn. 29CbPv/4/2009, v ktorom Okresný súd Michalovce na základe predbežného opatrenia povolil exekúciu sp. zn. Er 582/2009-90, ktorou mi znemožnil nakladať s finančnými prostriedkami, a tým som nemohol žalobu spoplatniť, čo je dôvodom zastavenia konania v zmysle uznesení prvostupňového a druhostupňového súdu.
Listom zo dňa 7.2.2011 som súd požiadal o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku, pre tieto dôvody, v zmysle § 150 O.s.p., avšak súdy úmyselne z tohto objektívneho dôvodu nerozhodli.“
Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti názor, že „V zmysle platnej európskej judikatúry nezaplatenie súdneho poplatku nemôže mať za následok popretie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd obmedzil moje právo, ako žalobcu, domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené, alebo porušené.“.
Sťažovateľ tiež argumentuje, že „Prvostupňový súd nepostupoval podľa súčasného právneho stavu v civilnom konaní, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti, nakoľko druhá strana ani nevedela, že proti nej bola podaná antidiskriminačná žaloba.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „Súdy nekonali podľa procesných predpisov, najmä Občianskeho súdneho poriadku“.
Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo vecirozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie „práva na ochranu základných ľudských práv a slobôd, čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 Európskeho dohovoru, práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery; práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, a to „Postupom Krajského súdu Košice, sp. zn. 5Co/45/5014, ktorému predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu v Michalovciach, sp. zn. 14C/145/2010“, priznal sťažovateľovi primerané finančnézadosťučinenie v sume 500 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Hneď v úvode ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa napriekskutočnosti, že je sťažovateľ právne zastúpený, sa z hľadiska ústavnoprávnej relevancievyznačuje značnou neurčitosťou svojho obsahu, argumentácia v nej predostretá jenekoncepčná a nejasná. Ústavnému súdu sa podarilo s istotou identifikovať len túskutočnosť, že sťažovateľ porušenie svojich práv vidí v popretí prístupu k súdu, keď hokonajúci súd napriek ním prezentovanej nepriaznivej finančnej situácii neoslobodilod súdneho poplatku a následne z dôvodu jeho nezaplatenia konanie zastavil. Sťažovateľodvolávajúc sa na bližšie nešpecifikovanú „európsku judikatúru“ prezentuje svojestanovisko, podľa ktorého nezaplatenie súdneho poplatku nemôže byť prekážkou k výkonuspravodlivosti.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu auzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitímopravného prostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súdpovinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy)bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresnéhosúdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená. Z uvedeného dôvodu ústavný súdsťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovorupostupom okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 11. novembra 2013 v konaní vedenompod sp. zn. 14 C 143/2010 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Následne ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia označenýchčlánkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu, ako aj jeho uznesením z 25. apríla2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 45/2014.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorúústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti tradične prihliada, z povinnosti štátu zaistiťúčinný prístup k súdu nemožno automaticky vyvodiť neobmedzené právo na bezplatnúprávnu pomoc zo strany štátu v civilných sporoch ani právo na bezplatné konanie v týchtoveciach (pozri rozsudok ESĽP Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, č. 28249/95). Povinnosťzaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním civilnej žaloby nemôže byť považovanáza obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1dohovoru. Na druhej strane, výška poplatku posudzovaná vo svetle osobitných okolnostídaného prípadu vrátane povinnosti dotknutej osoby poplatok v takejto výške zaplatiť, ako ajfáza konania, v ktorej bolo takéto obmedzenie prístupu aplikované, sú faktory ktorézohrávajú svoju úlohu pri rozhodovaní, či tejto osobe bolo alebo nebolo zachované právona prístup k súdu. ESĽP takisto upozorňuje, že tí, ktorí zámerne nafukujú výšku svojichnárokov na odškodnenie, nemôžu očakávať, že budú celkom oslobodení od súdnehopoplatku alebo od požiadavky prispieť primeranou čiastkou na trovy konania (pozrirozsudok ESĽP Kupiec proti Poľsku z 3. februára 2009, č. 16828/02).
Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré jev právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanovenýmpostupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahpráva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobámnemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jehoobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskejrepubliky, keďže konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, jeporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (III. ÚS 70/01).
Rámec povinností štátnych orgánov, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inúprávnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba nazáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každékonanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekonáv rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Postupvšeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, trebapovažovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).
Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa v intenciách prezentovanej judikatúrysústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, a teda na zodpovedanie otázky, čipostup krajského súdu, ktorý potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného súduo zastavení konania, mal dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave.
Okresný súd svojím rozhodnutím, ktoré krajský súd ako vecne správne potvrdil,zastavil konanie vo veci sťažovateľa s odôvodnením, že sťažovateľ v určenej lehotenezaplatil vyrubený súdny poplatok, pričom sťažovateľovi predchádzajúcimi rozhodnutiamikonajúcich súdov nebolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané. Sťažovateľ nezaplatilsúdny poplatok ani v odvolacej lehote.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ak nebol zaplatený poplatoksplatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzvepoplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravila v lehote desiatich dníod doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konaniezastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. prvostupňový súd zrušíuznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatísúdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd svojím postupom a rozhodnutím, ktorýmpotvrdil vecnú správnosť uznesenia okresného súdu o zastavení konania z dôvodunezaplatenia súdneho poplatku, nijako nezasiahol do označených základných právsťažovateľa zaručených ústavou ani do jeho práva zaručeného dohovorom, pretože jezrejmé, že konajúce súdy aplikovali platnú a účinnú právnu úpravu (ustanovenia § 10 ods. 1zákona č. 71/1992 Zb.) korešpondujúcu zistenému skutkovému stavu (sťažovateľovioslobodenie od súdnych poplatkov nebolo priznané; zároveň sa naňho nevzťahovala žiadnaz výnimiek zakotvených v ustanoveniach § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorýchnezaplatenie súdneho poplatku nie je dôvodom na zastavenie konania, a napokon súdnypoplatok nebol sťažovateľom uhradený ani v odvolacej lehote). Krajský súd postupoval tedazákonným spôsobom v súlade s relevantnými ustanoveniami príslušných právnychpredpisov, keď dôvody zastavenia konania boli v odôvodnení oboch rozhodnutí aj náležitevysvetlené.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možnopovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jejprijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Ústavný súd teda dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo vecikonajúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľomoznačených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015