znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Valerijom Podoľskijom, Advokátska kancelária,Námestie   slobody   1,   Humenné,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   právpodľa čl. 24, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 9Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresnéhosúdu Michalovce   a jeho   uznesením   z 11.   novembra   2013   v konaní   vedenompod sp. zn. 14 C 143/2010   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 45/2014 a jeho uznesením z 25. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 24, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 9   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jehouznesením   z 11.   novembra   2013   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   143/2010a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 45/2014 a jeho uznesením z 25. apríla 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podanýmokresnému súdu 21. októbra 2010 domáhal zaviazať odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu108 144,   € „z titulu   náhrady   mzdy   a odmeny   za   výkon   funkcie   konateľa   a náhradu 300 000,- € ako nemajetkovú ujmu za porušenie antidiskriminačných ustanovení zákonov“.Okresným súdom bol sťažovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku vo výške 15 554,50€, na čo sťažovateľ okresný súd 11. februára 2011 požiadal   o oslobodenie od zaplateniasúdneho poplatku. Uznesením   okresného súdu z 2. januára 2012   nebolo oslobodenie odsúdnych   poplatkov   sťažovateľovi   priznané.   Sťažovateľ   27.   januára   2012   adresovalokresnému   súdu   návrh   na   zmenu   petitu,   v ktorom   už   nevyčíslil   nemajetkovú   ujmu.Uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľ napadol odvolaním,v ktorom namietal, že v prípadoch, kde nie je majetková ujma špecifikovaná, je navrhovateľv zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   č.   71/1992   Zb.“)   v konaní   pri   uplatnení   nárokov   z neplatného   rozviazaniapracovného   pomeru   od   súdneho   poplatku   oslobodený.   O podanom   odvolaní   rozhodolkrajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 47/2012 z 30. mája 2012, ktorým odvolaniu sťažovateľanevyhovel a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, dôvodiacpritom, že návrh na zmenu petitu, v ktorom už sťažovateľ neuvádza výšku majetkovej ujmy,sa javí ako účelový, motivovaný snahou vyhnúť sa poplatkovej povinnosti. V uvedenomrozhodnutí   krajský   súd   uviedol,   že   okresný   súd   bude   povinný   vyzvať   sťažovateľana odstránenie nedostatku návrhu spočívajúceho v neuvedení výšky požadovanej náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľ bol na základe uvedeného okresným súdomvyzvaný špecifikovať petit návrhu tak, aby bolo zrejmé, čoho sa v konaní domáha, tedašpecifikovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

Podanie sťažovateľa z 27. januára 2012, ktorým sťažovateľ navrhol zmenu petitu,bolo uznesením okresného súdu z 18. marca 2013 odmietnuté s odôvodnením, že sťažovateľsvoje podanie nedoplnil v súdom určenej lehote. O odvolaní, ktorým sťažovateľ predmetnéuznesenie   napadol   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   zrušils odôvodnením, že postup podľa § 43 ods. 2 zákona   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v prípade procesného podania nieje   možné   realizovať,   keďže   je   uvedený   postup   aplikovateľný   len   vo   vzťahu   k podaniuvo veci samej, pričom je v uvedenej situácii aplikovateľné ustanovenie § 43 ods. 3 OSP(„Na iné podanie, ktoré podľa svojho obsahu nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania,ak nie je riadne opravené alebo doplnené, súd neprihliada.“). Krajský súd v odôvodnenísvojho   rozhodnutia   ďalej   uviedol,   že   predmetom   konania   ostali   nároky   sťažovateľauplatnené v pôvodnom návrhu, a keďže sťažovateľ súdom určený poplatok z uplatnenýchnárokov   neuhradil,   vyvodí   konajúci   súd   z tejto   skutočnosti   procesné   dôsledky   podľaustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. V závere krajský súd poznamenal, že jepotrebné sa vyrovnať v intenciách ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. ajso   sťažovateľom   namietanou   nesprávnosťou   vyrubenia   súdneho   poplatku   z nárokuna náhradu   mzdy   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   a v prípade   uznaniaopodstatnenosti označenej námietky pôvodne vyrubený poplatok upraviť postupom podľaustanovenia § 12 ods. 3 citovaného zákona.

Uznesením sp. zn. 14 C 143/2010 z 11. novembra 2013 okresný súd s odôvodnením,že sťažovateľ v určenej lehote súdny poplatok nezaplatil, konanie zastavil. Krajský súdodvolanie sťažovateľa podané proti tomuto uzneseniu posúdil ako neopodstatnené a svojímrozhodnutím sp. zn. 5 Co 45/2014 z 25. apríla 2014 uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   argumentuje: „Žalobou   zo   dňa   19.10.2010 na ochranu   osobnosti,   o náhradu   škody   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   som   náležitým spôsobom   zdôvodnil   a čakal,   že   mi   súd   v zmysle   §   4   Občianskeho   zákonníka   poskytne ochranu proti   tomu,   kto   úmyselne porušil moje   zákonné práva   a pre   moje   náboženské presvedčenie ma diskriminuje.

Okrem toho, že žalovaný so mnou okamžite zrušil pracovný pomer dňa 6.11.2008, bez toho, aby uviedol zákonný dôvod v zmysle Zákonníka práce, verejne deklaroval moje prepustenie z dôvodu môjho vierovyznania.

Nátlak zo strany žalovaného bol prezentovaný podanou žalobou v konaní o ochrannú známku   na   Okresnom   súde   Košice   I.,   sp.zn.   29CbPv/4/2009,   v ktorom   Okresný   súd Michalovce na základe predbežného opatrenia povolil exekúciu sp. zn. Er 582/2009-90, ktorou   mi   znemožnil   nakladať   s finančnými   prostriedkami,   a tým   som   nemohol   žalobu spoplatniť,   čo   je   dôvodom   zastavenia   konania   v zmysle   uznesení   prvostupňového a druhostupňového súdu.

Listom   zo   dňa   7.2.2011   som   súd   požiadal   o oslobodenie   od   zaplatenia   súdneho poplatku, pre tieto dôvody, v zmysle § 150 O.s.p., avšak súdy úmyselne z tohto objektívneho dôvodu nerozhodli.“

Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti názor, že „V zmysle platnej európskej judikatúry nezaplatenie   súdneho   poplatku   nemôže   mať   za   následok   popretie   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd obmedzil moje právo, ako žalobcu, domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené, alebo porušené.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje, že „Prvostupňový súd nepostupoval podľa súčasného právneho stavu v civilnom konaní, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti, nakoľko druhá strana ani nevedela, že proti nej bola podaná antidiskriminačná žaloba.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Súdy nekonali podľa procesných predpisov, najmä Občianskeho súdneho poriadku“.

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo vecirozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie „práva na ochranu základných ľudských práv a slobôd, čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 Európskeho dohovoru, práva na slobodu   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania   a viery;   práva   na   súdnu   a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na zákonného sudcu v zmysle   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“, a to „Postupom   Krajského   súdu Košice,   sp.   zn.   5Co/45/5014,   ktorému   predchádzalo   rozhodnutie   Okresného   súdu v Michalovciach,   sp.   zn.   14C/145/2010“, priznal   sťažovateľovi   primerané   finančnézadosťučinenie v sume 500 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Hneď   v úvode   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   napriekskutočnosti, že je sťažovateľ   právne zastúpený, sa z hľadiska ústavnoprávnej relevancievyznačuje   značnou   neurčitosťou   svojho   obsahu,   argumentácia   v nej   predostretá   jenekoncepčná   a nejasná.   Ústavnému   súdu   sa   podarilo   s istotou   identifikovať   len   túskutočnosť, že sťažovateľ porušenie svojich práv vidí v popretí prístupu k súdu, keď hokonajúci   súd   napriek   ním   prezentovanej   nepriaznivej   finančnej   situácii   neoslobodilod súdneho poplatku a následne z dôvodu jeho nezaplatenia konanie zastavil. Sťažovateľodvolávajúc   sa   na   bližšie   nešpecifikovanú „európsku   judikatúru“ prezentuje   svojestanovisko, podľa ktorého nezaplatenie súdneho poplatku nemôže byť prekážkou k výkonuspravodlivosti.

Ustanovenie čl. 127 ods. 1   ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu auzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitímopravného prostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súdpovinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   (s   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy)bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresnéhosúdu   predchádzajúcemu   tomuto   uzneseniu   vylúčená.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súdsťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovorupostupom okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 11. novembra 2013 v konaní vedenompod sp. zn. 14 C 143/2010 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Následne ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia označenýchčlánkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu, ako aj jeho uznesením z 25. apríla2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 45/2014.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorúústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti tradične prihliada,   z povinnosti štátu zaistiťúčinný prístup k súdu nemožno automaticky vyvodiť neobmedzené právo na bezplatnúprávnu pomoc zo strany štátu v civilných sporoch ani právo na bezplatné konanie v týchtoveciach (pozri rozsudok ESĽP Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, č. 28249/95). Povinnosťzaplatiť   súdny   poplatok   v súvislosti   s podaním   civilnej   žaloby   nemôže   byť   považovanáza obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1dohovoru. Na druhej strane, výška poplatku posudzovaná vo svetle osobitných okolnostídaného prípadu vrátane povinnosti dotknutej osoby poplatok v takejto výške zaplatiť, ako ajfáza   konania,   v ktorej   bolo   takéto   obmedzenie   prístupu   aplikované,   sú   faktory   ktorézohrávajú svoju úlohu pri rozhodovaní, či tejto osobe bolo alebo nebolo zachované právona prístup k súdu. ESĽP takisto upozorňuje, že tí, ktorí zámerne nafukujú výšku svojichnárokov   na   odškodnenie,   nemôžu   očakávať,   že   budú   celkom   oslobodení   od   súdnehopoplatku   alebo   od   požiadavky   prispieť   primeranou   čiastkou   na trovy   konania   (pozrirozsudok ESĽP Kupiec proti Poľsku z 3. februára 2009, č. 16828/02).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré jev právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanovenýmpostupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahpráva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobámnemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jehoobsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskejrepubliky,   keďže konanie   súdu   alebo   iného orgánu, ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   jeporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (III. ÚS 70/01).

Rámec povinností   štátnych orgánov, proti ktorým   smeruje právo na súdnu a inúprávnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba nazáklade   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Každékonanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekonáv rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   protirečí   príkazu   ústavnej   normy.   Postupvšeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, trebapovažovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa v intenciách prezentovanej judikatúrysústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, a teda na zodpovedanie otázky, čipostup   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   ako   vecne   správne   uznesenie   okresného   súduo zastavení konania, mal dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave.

Okresný súd svojím rozhodnutím, ktoré krajský súd ako vecne správne potvrdil,zastavil   konanie   vo   veci   sťažovateľa   s odôvodnením,   že   sťažovateľ   v určenej   lehotenezaplatil vyrubený súdny poplatok, pričom sťažovateľovi predchádzajúcimi rozhodnutiamikonajúcich súdov nebolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané. Sťažovateľ nezaplatilsúdny poplatok ani v odvolacej lehote.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ak nebol zaplatený poplatoksplatný   podaním   návrhu   na   začatie   konania   alebo   dovolania,   prvostupňový   súd   vyzvepoplatníka,   aby   poplatok   zaplatil   v lehote,   ktorú   určí   spravila   v lehote   desiatich   dníod doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konaniezastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Podľa   ustanovenia   §   10   ods.   3   zákona   č.   71/1992   Zb.   prvostupňový   súd   zrušíuznesenie   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   ak   poplatník   zaplatísúdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd svojím postupom a rozhodnutím, ktorýmpotvrdil   vecnú   správnosť   uznesenia   okresného   súdu   o zastavení   konania   z dôvodunezaplatenia   súdneho   poplatku,   nijako   nezasiahol   do   označených   základných   právsťažovateľa   zaručených   ústavou   ani do   jeho   práva   zaručeného   dohovorom,   pretože   jezrejmé, že konajúce súdy aplikovali platnú a účinnú právnu úpravu (ustanovenia § 10 ods. 1zákona   č.   71/1992   Zb.)   korešpondujúcu   zistenému   skutkovému   stavu   (sťažovateľovioslobodenie od súdnych poplatkov nebolo priznané; zároveň sa naňho nevzťahovala žiadnaz výnimiek zakotvených v ustanoveniach § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorýchnezaplatenie súdneho poplatku nie je dôvodom na zastavenie konania, a napokon súdnypoplatok nebol sťažovateľom uhradený ani v odvolacej lehote). Krajský súd postupoval tedazákonným   spôsobom   v súlade   s relevantnými   ustanoveniami   príslušných   právnychpredpisov, keď dôvody zastavenia konania boli v odôvodnení oboch rozhodnutí aj náležitevysvetlené.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možnopovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jejprijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný   súd   teda   dospel   k   záveru,   že   účinky   uplatnenej   právomoci   vo   vecikonajúceho   krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľomoznačených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti   odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015