znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Zuzanou Baloghovou, Madačova 7, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 90/2013 z 30. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2013 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 90/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010 schválil dohodu o vine a treste medzi sťažovateľom a prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   Ružomberok   (ďalej   len   „prokurátor   okresnej prokuratúry“) za spáchanie prečinov výtržníctva, porušovania domovej slobody, krádeže a neoprávneného   vyrobenia   a   používania   elektronického   platobného   prostriedku   a   inej platobnej karty a tiež zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa príslušných ustanovení Trestného zákona a sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.

Ďalším rozsudkom sp. zn. 1 T/129/2010 z 11. októbra 2010 okresný súd schválil dohodu   o   vine   a   treste   medzi   sťažovateľom   a   prokurátorom   okresnej   prokuratúry za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere   5   rokov   a 9 mesiacov   nepodmienečne.   Týmto   rozsudkom   bol   zrušený   výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010.

Dňa   6.   mája   2013   podal   sťažovateľ   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorú odôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 T/129/2010 zamietol z dôvodu, že v danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku a samotná existencia nálezu ústavného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd zamietol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   a   nasl.   ústavy a práva   podľa   čl.   6 dohovoru   v tom, že „súdy nemali   za to,   že sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania, hoci samotný odsúdený uviedol, že v priebehu konania o obnove   konania   sme   viackrát   poukázali   na   skutočnosť,   že   účelom   podania   návrhu   na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/129/2010 je v   konečnom   dôsledku   dosiahnuť   obnovu   konania   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom Ružomberok pod sp. zn. 1 T/103/2010...

Trest uvedený v tomto rozsudku bol určený aplikáciou ust. § 41 ods. 2 TZ v znení účinnom   pred   vydaním   nálezu   Ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011,   teda   súd   pri určovaní   trestu   uvedeného   v   tomto   rozsudku   vychádzal   z   trestnej   sadzby   55   až   128 mesiacov. V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku ustanovenia použité pri určovaní trestu v aktuálnom znení /teda akceptujúc nález ÚS/, určoval by trest v rozpätí 24 až 128 mesiacov. V danom prípade by teda do úvahy prichádzalo uloženie trestu podstatne nižšieho, dokonca s možnosťou podmienečného odkladu výkonu tohto trestu. Preto máme za to,   že   v   danom   prípade   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   obnovu   konania   vo   veci 1 T/103/2010, avšak takýto návrh nie je možné v súčasnosti podať, nakoľko tomu bráni rozsudok 1 T/129/2010-153 zo dňa 11. 10. 2010, ktorým bol o.i. zrušený výrok o treste uložený rozsudkom 1 T/103/2010.

V tomto prípade trest uložený okresným súdom je v rozpore s čl. 49 Ústavy SR... Konajúce súdy vydaním napadnutých rozhodnutí znemožnili uloženie zákonného trestu.“.

Postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi „odopreté, aby sa domáhal obnovy konania   v   konaní   sp.   zn.   1   T/103/2010.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 2Tos/90/2013-38   zo   dňa   30.10.2013,   ktorým   zamietol   sťažnosť   odsúdeného,   došlo   aj k porušeniu ústavného čl. 46 ods. 2“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Právo D. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy... Uznesením Okresného súdu... č.   k.   1   Nt/46/2013-25   zo   dňa   04.   09.   2013   a   Uznesením   Krajského   súdu...   č.   k. 2 Tos/90/2013-38 zo dňa 30. 10. 2013 porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 Nt/46/2013-25 zo dňa 04. 09. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.“

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € a náhrady trov konania v sume 275,94 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy a porušenia čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu, ktorým   bol zamietnutý jeho návrh   na povolenie obnovy   konania v jeho trestnej veci   z dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, ako aj uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu zamietnutá.

1. K porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   ktorý   jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľ poukazuje na to, že „účelom podania návrhu na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/129/2010 je v konečnom dôsledku dosiahnuť obnovu konania vo veci vedenej... pod sp. zn. 1 T/103/2010...

Trest uvedený v tomto rozsudku bol určený aplikáciou ust. § 41 ods. 2 TZ v znení účinnom   pred   vydaním   nálezu   Ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011,   teda   súd   pri určovaní   trestu   uvedeného   v   tomto   rozsudku   vychádzal   z   trestnej   sadzby   55   až   128 mesiacov. V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku ustanovenia použité pri určovaní trestu v aktuálnom znení /teda akceptujúc nález ÚS/, určoval by trest v rozpätí 24 až 128 mesiacov. V danom prípade by teda do úvahy prichádzalo uloženie trestu podstatne nižšieho, dokonca s možnosťou podmienečného odkladu výkonu tohto trestu. Preto máme za to,   že   v   danom   prípade   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   obnovu   konania   vo   veci 1 T/103/2010, avšak takýto návrh nie je možné v súčasnosti podať, nakoľko tomu bráni rozsudok 1 T/129/2010-153 zo dňa 11.10.2010, ktorým bol o. i. zrušený výrok o treste uložený rozsudkom 1 T/103/2010.“.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/103/2010 rozhodol   rozsudkom   zo   7.   júla   2010   tak,   že   schválil   dohodu   o   vine   a   treste   medzi sťažovateľom   a   prokurátorom   okresnej   prokuratúry   za   spáchanie   prečinov   výtržníctva, porušovania   domovej   slobody,   krádeže   a   neoprávneného   vyrobenia   a   používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty a tiež zločinu obmedzovania osobnej slobody   podľa   príslušných   ustanovení Trestného zákona, a   sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.

Ďalším rozsudkom sp. zn. 1 T/129/2010 z 11. októbra 2010 okresný súd schválil dohodu   o   vine   a   treste   medzi   sťažovateľom   a   prokurátorom   okresnej   prokuratúry za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne. Týmto rozsudkom bol zrušený výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010.

Dňa   6.   mája   2013   podal   sťažovateľ   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorú odôvodnil vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 návrh sťažovateľa na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   1   T/129/2010   zamietol   z   dôvodu, že danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a iba samotná existencia nálezu ústavného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd zamietol ako nedôvodnú.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   tento   súd   zhrnul a popísal závery uvedené v uznesení okresného súdu, obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal   a rozhodol   a   svoje   rozhodnutie odôvodnil jasne a zrozumiteľne na s. 3 až s. 11. Toto rozsiahle odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania nie je v prípade zamietnutia   sťažnosti   ani   v   rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva na súdnu   ochranu (m.   m. II.   ÚS 106/05);   Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu,   na   základe   ktorej   zvažoval   možnosť   povolenia   obnovy   konania   vo   veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel   k   záveru,   že   hoci   je splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým   neznámej,   s   ohľadom na ďalšie okolnosti predmetnej veci, ktoré podrobne krajský súd v uznesení špecifikoval (závažnosť   trestného   činu,   za   ktorý   bol   sťažovateľ   odsúdený,   skutočnosť,   že   sa   mu do uloženého   trestu   kumulovalo   aj   ďalšie   odsúdenie,   trestnú   minulosť   páchateľa a podobne), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Krajský súd tiež zvýraznil, že „ povolenie obnovy konania, na ktorú má dopad nález Ústavného súdu, nie je v každej veci obligatórne. Obnova konania, pokiaľ ide o výrok o treste, by mala slúžiť na nápravu trestu, ktorý sa javí byť neprimeraným v dôsledku použitia ústavným súdom zrušeného ustanovenia, a nie na formálnu nápravu rozhodnutia ako takého v dôsledku použitia zrušeného ustanovenia Trestného zákona...

... návrh na povolenie obnovy konania nie je dôvodný, pretože pôvodne uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, ani k pomerom páchateľa, a uložený druh trestu nie je ani v zrejmom rozpore s účelom trestu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že trest je primárne určovaný zákonom (zákonnou trestnou   sadzbou),   a   až   sekundárne   aplikačnou   úvahou   súdu   o   primeranosti   výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.“.

Okrem   toho   krajský   súd   súčasne   jasne   uviedol,   že „v   predloženej   veci   bol odsúdenému D. K. uložený súhrnný trest za 5 prečinov a 1 zločin. Najprísnejšie trestným z nich   je   zločin   obmedzovania   osobnej   slobody...   za   spáchania   ktorého   Trestný   zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov až do 8 rokov. V pôvodnom konaní súd aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák-, t. j. horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu. Teda v pôvodnom konaní prichádzalo do úvahy uloženie trestu v rozpätí od 6 rokov a 10 mesiacov až do 10 rokov a 8 mesiacov. V rámci uzavretej dohody však súd aplikoval   ustanovenie   §   39   ods.   2   písm.   d),   ods.   4   Tr.   zák.,   a dolná   hranica   takto upraveného konečného rozpätia trestnej sadzby bola znížená o jednu tretinu a odsúdenému uložený   trest na   dolnej hranici   takto upravenej   trestnej   sadzby vo výmere   5 rokov   a 9 mesiacov.

K osobe odsúdeného D. K. treba poznamenať, že v odpise registra trestov má od 16. 9. 2005 spolu 8 záznamov o odsúdení...

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, i krajský súd považoval dohodnutý trest, ktorý bol odsúdenému D. K. uložený v pôvodnom konaní rozsudkom Okresného súdu Ružomberok,   sp.   zn.   1   T/129/2010   vo   výmere   5   rokov   a   9   mesiacov,   uložený   v dolnej polovici   trestnej   sadzby,   v   rámci   ktorej   by   prichádzalo   do   úvahy   uloženie   trestu v obnovenom konaní, t. j. 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov, za trest spravodlivý a v plnej miere odzrkadľujúci stupeň nebezpečnosti spáchaných trestných činov pre spoločnosť, ako aj zohľadňujúci možnosť jeho nápravy. Teda, ak senát Okresného súdu... v predloženej veci návrh   odsúdeného   D.   K.   na   povolenie   obnovy   konania   zamietol,   rozhodol   správne   a zákonne.“.

Takisto krajský súd zrozumiteľne odpovedal na námietky sťažovateľa, keď uviedol, že „rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   1   T/129/2010   bol   zrušený   výrok   o   treste z rozsudku 1 T/103/2010.   Ak je výrok   o   treste z tohto   rozsudku právoplatne   zrušený   a odsúdenému D. K. bol uložený nový trest za všetky prečiny a zločin, nie je možné domáhať sa obnovy konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/103/2010 vo vzťahu k výroku o treste, ktorý neexistuje.“.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené v uznesení nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   doterajšiu   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany   práva.   Žilina:   Poradca   podnikateľa   2003.   s.   369-370;   (m.   m.   IV.ÚS   382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preto   dospel k záveru,   že   námietky   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala   reálnu   možnosť   na   to,   aby   na   ich   základe   ústavný   súd   mohol   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 673/2013).

3.   Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   ďalšia   časť   sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyznačuje zmätočnosťou   svojho   obsahu,   ktorá   vyúsťuje   do   nedostatku   jednej   zo   zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu.

Odôvodneniu   sťažnosti   sťažovateľa   takáto   kvalita   zjavne   chýba,   pretože   ten v sťažnosti   žiadnym   spôsobom   (hoci   je   právne   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom) neodôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 49 ústavy postupom a uznesením krajského súdu.

Pretože   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   relevantné   odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (obdobne III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a III. ÚS 238/2013).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014