znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť ppor. PhDr. P. K., L., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 53/2011 a výrokom jeho rozsudku z 10. mája 2012 o náhrade trov súdneho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ppor. PhDr. P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená sťažnosť ppor. PhDr. P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 53/2011 a výrokom jeho rozsudku z 10. mája 2012 o náhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnutý postup a napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   v správnom   súdnictve   podanou 4. apríla 2011 na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného   správneho orgánu. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 S 43/2011 z 29. septembra 2011, ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým zmenil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S   43/2011   z 29.   septembra   2011   tak,   že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom druhým výrokom napadnutého rozsudku sťažovateľovi náhradu trov nepriznal.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu osobitným podaním (po podaní odvolania, pozn.) doručil 24. novembra 2011 krajskému súdu   písomné   vyčíslenie   trov   konania,   ktoré   bolo   krajskému   súdu   doručené   ešte pred postúpením   veci   najvyššiemu   súdu   (13.   decembra   2011).   Z uvedeného   dôvodu sťažovateľ očakával, že najvyšší súd mu v prípade úspešného odvolania prizná náhradu trov konania, tak ako ju vyčíslil. Najvyšší súd napadnutým výrokom rozsudku sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania a v odôvodnení uviedol, že „žalobca v lehote stanovenej v ust.   § 151   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   vyčíslenie   trov   konania   nepredložil,   preto   súd postupoval   podľa   §   151   ods.   2   O.   s.   p.“ a náhradu   trov   konania   nepriznal   aj   napriek sťažovateľovmu   úspechu   v konaní.   Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo urobené nesprávne a v rozpore so zákonom, čím   porušilo   sťažovateľovo   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a jeho   právo   vlastniť majetok“. Na preukázanie svojich tvrdení sťažovateľ ústavnému súdu predložil aj dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že písomné vyčíslenie trov konania bolo krajskému súdu doručené ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho odvolaní.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo vlastniť   majetok   upravené   v   článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na ochranu   majetku   upravené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 ppor. PhDr. P. K., L., postupom a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   3SŽO/53/1011   zo   dňa 10.05.2012; boli porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3SŽO/53/1011 zo dňa 10.05.2012 vo výroku o trovách konania; sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ppor. PhDr. P. K., L., sa priznáva náhradu trov konania vo výške 269,58 Eur, ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu nepriznal náhradu trov konania, hoci si   riadne a včas uplatnil nárok na náhradu   za štyri úkony   právnej   služby, a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania (sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, pozn.) založil na argumente, že sťažovateľ si   náhradu trov konania neuplatnil riadne a včas.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho   konania,   týkajú   sa   však   len   jeho   časti,   a   to   rozhodovania   najvyššieho   súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne   negatívne   dôsledky,   avšak   tieto   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci samej,   resp.   samotnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m.   m.   IV.   ÚS   225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dôjsť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   vo   svojej   podstate   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   mu   v   rozpore   so   zákonom nepriznal   náhradu   trov   konania,   ktorá   podľa   jeho   vyčíslenia   v   konečnom   dôsledku predstavuje sumu 628,37 €, o ktorú mal byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátený napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku najvyššieho   súdu   je   z hľadiska   kritérií   zákonnosti   sporný,   ale   v   danom   prípade   je nevyhnutné   zohľadniť   aj   intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho   ústavnoprávny rozmer),   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Namietaná   suma,   o   ktorú   bol,   resp.   mal   byť   sťažovateľ ukrátený,   zjavne   nedosahuje   ani   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumy,   ktorá   je   aj vo sfére   všeobecného   súdnictva   považovaná   za   bagateľnú   (pozri   §   238   ods.   5   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne   nedosahuje,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na predkladaciu správu krajského súdu č. k.   6   S/43/2011-100   z 13.   decembra   2011,   z ktorej   ani   jednoznačne   nevyplýva,   že by súčasťou predkladaného spisu aj spolu s predmetným opravným prostriedkom sťažovateľa bolo   aj   sťažovateľom   uvádzané podanie,   ktorým   si   vyčíslil   trovy   konania,   preto   nie   je možné ani jednoznačne ustáliť záver, že najvyšší súd rozhodol protizákonne, respektíve v rozpore   s   obsahom   predloženého   spisu.   Inými   slovami,   nie   je   zrejmé,   ktorý zo všeobecných súdov mal pochybiť, či krajský súd alebo najvyšší súd.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   a rozsudkom najvyššieho   súdu,   je zjavne neopodstatnená, a preto   ju   v tejto   časti   podľa   §   25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   postupom a rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013