znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. S., H., zastúpeného advokátom Mgr. M. M., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 13. septembra 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 47/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. S. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2011 doručená sťažnosť O. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. septembra 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 47/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom   sp. zn. 22 Sp 46/2010 zo 14. januára 2011 potvrdil   rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu   v L. sp.   zn. ObPÚ 793-2010/00120-17 GK z 21.   júla 2010, ktorým vyslovil, že sťažovateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 6 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších predpisov. Sťažovateľ rozsudok krajského súdu napadol odvolaním okrem iného tvrdiac, že krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Sžr 47/2011 z 13. septembra 2011 odvolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie bolo podané oneskorene, pretože „z podkladov krajského súdu vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bol rozsudok krajského súdu, obsahujúci správne poučenie o možnosti podať odvolanie   v 15-dňovej   lehote,   doručený   9.2.2011   (streda)   a jeho   prevzatie   potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke. Lehota na podanie odvolania začala navrhovateľovi plynúť 10.2.2011 (štvrtok) a posledný deň lehoty pripadol na štvrtok – 24.2.2011. Odvolanie zo   dňa   23.2.2011   bolo   dané   na   poštovú   prepravu   na   pošte   R.   až   dňa   25.2.2011,   teda oneskorene.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   „sa   nestotožňuje s odôvodnením Krajského súdu v Žiline, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že svojím novým podaním zo dňa 12.03.2010/ doručeným správnemu orgánu dňa 16.03.2010/ len špecifikuje a popisuje   ďalšie   nehnuteľnosti   je   účelové,   v snahe   vynúť   sa   právnemu   dôsledku   zániku práva v prípade neuplatnenia reštitučného nároku v prekluzívnej lehote“. Sťažovateľ svoje výhrady   voči   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   1   Sžr   47/2011 z 13. septembra 2011) v sťažnosti nekonkretizoval.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ale v tomto petite neoznačil orgán ani rozhodnutie, ktorým k porušeniu označených práv malo dôjsť.

II.

2

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto   ho   podáva,   prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

1. V prvom   rade   ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   poukázať   na   to,   že   návrh na rozhodnutie (petit) v sťažnosti nie je dostatočne určitý (chýba označenie orgánu verejnej moci   a rozhodnutia,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv).   Vychádzajúc z celkového   obsahu   sťažnosti   (z   označenia   porušovateľa   a právoplatného   rozhodnutia v úvode   sťažnosti)   však   možno   odvodiť,   že   sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia

3

svojich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

2. Ďalším   závažným   nedostatkom   sťažnosti,   ktorá   sa   vyznačuje   celkovou nekoncepčnosťou,   je   úplná   absencia   akýchkoľvek   dôvodov   a argumentácie   v spojitosti s namietaným porušením označených práv vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom na druhej strane sťažnosť obsahuje dôvody (kritiku) rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 22 Sp 46/2010 zo 14. januára 2011, ktoré však sťažovateľ v petite nenapáda.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   ex   offo   (z úradnej povinnosti).   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   všetky   uvedené   dôvody   a aspekty   s prihliadnutím na procesnú   ekonómiu   ani nevyzýval   sťažovateľa   na odstránenie   nedostatkov   sťažnosti, pretože navyše po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu zistil, že v ňom ide   o aplikáciu   jednoduchého   práva (odmietnutie   odvolania   podaného   oneskorene),   takže neexistuje   žiadny   rozumný   dôvod   predpokladať   jeho   ústavnoprávny   rozmer   (porušenia

4

označených základných práv), pričom   ústavný súd považuje za neprípustné, aby sám bez riadneho návrhu a zdôvodnenia zo strany sťažovateľa takéto súvislosti skúmal či vyhľadával.

Ústavný súd preto najmä so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012