znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   januára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. H., Ľ., Ing. K. H., Ľ., J. H., V., a J. H., Ľ., zastúpených advokátom   JUDr.   P.   P.,   P.   a partneri,   Advokátska   kancelária,   spol.   s r.   o.,   P.,   vo veci namietaného porušenia základných   práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 14 C 138/2005   z 19.   februára   2008   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 2 Co 51/08 z 29. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H., Ing. K. H., J. H. a J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra 2010   doručená   sťažnosť   L.   H.,   Ing.   K.   H.,   J.   H.   a J.   H.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   14   C 138/2005 z 19. februára 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 51/08 z 29. mája 2008.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Dňa 27.07.2005 sme podali Žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Okresný súd v Prešove. Žalovaným je Slovenská republika, pričom k podaniu žaloby sme pristúpili potom, čo sme sa márne po roku 1990 sami, resp. od 25.08.2003 prostredníctvom právneho   zástupcu   pokúšali   predmetnú   majetkovoprávnu   vec   so   štátom   vyporiadať mimosúdne....

Súd vo veci začal riadne konať, no po zmene zákonného sudcu, bolo po pojednávaní súdom   vydané   Uznesenie   dňa   19.02.2002   (správne   19.02.2008)   na   neurčito   z   dôvodov uvedených v predmetnom uznesení. Proti predmetnému uzneseniu o prerušení konania sme podali Odvolanie. Odvolací súd - Krajský súd v Prešove Uznesením, sp. zn.: 2 Co 51/2008 zo dňa 29.05.2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Od vtedy je konanie prerušené a súd vo veci nekoná....

Prvostupňový   súd   sme   podaniami   zo   dňa   22.09.2009,   17.02.2010,   18.10.2010 a 19.10.2010   žiadali,   aby   súd   vo   veci   konal.   Namietali   sme   procesný   postup   súdu s poukazom,   že   odkaz   na   iné   konanie,   pre   ktoré   k   porušeniu   došlo,   je   nezákonným rozhodnutím a že nás súd môže vystaviť do situácie, kedy nám je odopretý spravodlivý súdny proces a riadne a včasné prejednanie našej žaloby. Navyše nie všetci účastníci tohto konania pred Okresným súdom v Prešove boli, či sú účastníkmi správneho konania a preto dochádza k skutočnému odopretiu spravodlivého súdneho procesu a riadneho a včasného prejednania žaloby - vo vzťahu k J. H., dedič po neb. A. H....

Keďže aj napriek našim opakovaným žiadostiam o pokračovanie vo veci pred súdom k žiadnej odpovedi nedošlo a nedošlo ani k pokračovaniu v konaní a prejednaniu veci samej, neostáva nám nič iné, len vec riešiť prostredníctvom tejto Ústavnej sťažnosti, ktorej cieľom   je   dosiahnuť,   aby   všeobecný   súd   o   veci   konal   a   návrh   riadne   prejednal   podľa príslušných ustanovení O. S. P.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v závere svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2 Co 51/08 zo dňa 29.05.2008 spolu s Uznesením   Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.:   14   C   138/2005   zo   dňa   19.02.2008 a nekonaním vo veci vedenej pod sp. zn.: 14 C 138/2005 následkom jej prerušenia, boli porušené základné práva sťažovateľov garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2 Co 51/08 zo dňa 29.05.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100,- EUR (sťažovatelia 1 až 3) a vo výške 200,- EUR (sťažovateľ 4). Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 dohovoru. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   napriek   nedostatočnému označeniu   práv   zaručených čl.   6   dohovoru,   ktorých   porušenie   namieta,   uvedením príslušného odseku, resp. slovným označením, z celkového obsahu sťažnosti bolo možné jednoznačne   ustáliť,   že   sťažovatelia   namietajú   zásah   do   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako to v záhlaví tohto uznesenia vymedzil ústavný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

K zásahu   do   uvedených   práv   sťažovateľov   malo   dôjsť   uznesením okresného súdu č. k. 14 C 138/2005-131 z 19. februára 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 51/08-139 z 29. mája 2008, ako aj nečinnosťou okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti a listinných dôkazov k nej pripojených ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 14 C 138/2005-131 z 19. februára 2008 prerušil podľa § 109 ods.   2   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   ako   žalobcov   proti žalovanému Slovenskej republike, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, a to na čas do právoplatného skončenia konania vedeného Obvodným pozemkovým úradom v Prešove pod č. OPÚ-2005/623.

Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   v ktorom   navrhli napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 Co 51/08-139 z 29. mája 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

1. Pokiaľ sťažovatelia napádajú uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 138/2005-131 z 19. februára 2008 ako súdu prvého stupňa, ktorým tento rozhodol o prerušení konania, ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnuté   uznesenie okresného súdu, keďže ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľov krajský súd, ktorý uznesením č. k. 2 Co 51/08-139 z 29. mája 2008 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil.

Z uvedeného dôvodu   sťažnosť v časti   smerujúcej proti   uzneseniu   okresného súdu odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III.   ÚS 55/02, III.   ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   potvrdzujúce   uznesenie   krajského   súdu   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 9. júla 2008, čo znamená, že toto uznesenie vo vzťahu k sťažovateľom nadobudlo uvedeným dňom právoplatnosť. Sťažovatelia sa na ústavný súd obrátili   až   sťažnosťou   z   11.   novembra   2010,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená 15. novembra 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   v rámci   jej   predbežného   prerokovania   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú tiež porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou okresného súdu v predmetnom konaní v dôsledku jeho prerušenia, teda v čase po právoplatnom rozhodnutí o prerušení konania. Podľa   názoru   sťažovateľov okresný súd vo veci   nekonal napriek tomu, že ho k tomu opakovane vyzývali.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/05, v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou skúmal, či   sťažovatelia preukázateľne využili právny prostriedok ochrany tohto práva, na uplatnenie ktorého mali právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   netvrdili,   že   by   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   podali   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom konaní, a táto skutočnosť nevyplýva ani z príloh pripojených k sťažnosti, ústavný súd berúc do úvahy zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ich na doplnenie sťažnosti v tomto smere ani nevyzýval a odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dáva   sťažovateľom   do   pozornosti   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej nečinnosť   súdu   v   dôsledku   existencie   zákonnej prekážky   jeho   postupu   (pokiaľ   táto   nebola   spochybnená)   neposudzuje   ako   zbytočné prieťahy v   súdnom   konaní (mutatis mutandis II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   42/02,   I.   ÚS   65/03, II. ÚS 193/2010). Zároveň ústavný súd pripomína, že toto uznesenie nie je prekážkou, aby sa   sťažovatelia   v prípade,   že   okresný   súd   nebude   v predmetnom   konaní   v ďalšom   jeho priebehu postupovať bez prieťahov, opätovne obrátili so sťažnosťou na ústavný súd.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2011