znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., N., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   92/2006   a postupom   ministra   vnútra Slovenskej   republiky   po   právoplatnosti   konania   vedeného   Okresným   súdom   Bratislava I pod sp. zn. 18 C 92/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2007   doručená   sťažnosť   I.   Č.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2006 a postupom ministra vnútra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   po právoplatnosti   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 18 C 92/2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   18.   mája   1995   sa   sťažovateľ   návrhom   podaným okresnému   súdu   a   vedeným   pod   sp.   zn.   19   C   499/96   domáhal   vyslovenia   neplatnosti skončenia služobného pomeru. Druhým návrhom vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 174/96 sa domáhal práv na ochranu osobnosti. Sťažovateľ vyslovil názor, že v oboch týchto konaniach dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, čo podľa jeho vyjadrenia vyslovil aj ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 75/98 a sp. zn. III. ÚS 155/06. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Vzhľadom k tomu, že moje právne účinky s týmito podanými návrhmi zostávajú zachované,   tak som opakované v zákonnej lehote vyzval,   Ministra vnútra SR, aby vyhotovil nové ROZHODNUTIE o neplatnosti prepustenia zo služobného pomeru dňa 13. septembra 2006, na základe UZNESENIA OS Bratislava I sp. zn. 19 C 499/96-97 zo dňa 10. 7. 2000“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu na tento list neodpovedal minister vnútra, ale „generálny riaditeľ“ listom sp. zn. SPC-474/1-2006 z 10. októbra 2006 v tom zmysle, že uznesenie okresného súdu „ho v žiadnom prípade nezaväzuje, aby v tejto veci konalo a už vôbec, ho nezaväzuje, aby vydalo rozhodnutie o neplatnosti prepustenia zo služobného pomeru“. Na základe toho sťažovateľ 23. októbra 2006 podal na okresnom súde návrh „pre nekonanie   Ministra   vnútra   SR,   vyhotoviť   ROZHODNUTIE   o neplatnosti   skončenia služobného pomeru z PZ SR v zmysle zákona SNR č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere PZ SR.   Požadoval   som   zmenu   rozhodnutia,   doplatenie   ušlej   mzdy   a úrok   z omeškania, nakoľko úkon prepustenia zo služobného pomeru nebol vykonaný prepísanou formou, ktorý to vyložené ustanovuje tento zákon“.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nebol   spokojný   s postupom   okresného   súdu iniciovaným jeho návrhom z 23. októbra 2006, podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na   prieťahy   v konaní,   ktorú   zaslal   na   vedomie   aj   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“).   Na   predmetnú   sťažnosť   mu   odpovedal minister   spravodlivosti   listom   z 23.   januára   2007   a predseda   okresného   súdu   listom z 9. februára   2007,   ktorý   bol   podľa   názoru   sťažovateľa   oznámením   o predĺžení   lehoty. Keďže sťažovateľ nebol spokojný s takýmto vybavením jeho sťažnosti, 25. februára 2007 opäť   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktorú mu odpovedala predsedníčka tamojšieho súdu listom z 19. marca 2007.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu 10. mája 2007 bolo doručené uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 92/2006-16 z 30. marca 2007, ktorým okresný súd „môj podaný návrh proti ministrovi vnútra SR (...), Bratislava zmenu rozhodnutia, ušlú mzdu a úroky z omeškania zastavil.   Po   právoplatnosti   súd   UZNESENIE   sp.   zn.   18   C   92/2006-16   postúpi   vec Ministrovi vnútra SR na ďalšie konanie. (...) Dňa 31. mája 2007 som zaslal žiadosť na OS Bratislava   I o vyznačenie   právoplatnosti   a vykonateľnosti   UZNESENIA   sp.   zn. 18 C 92/2006-16   zo   dňa   30.   3.   2007“. Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   nezaslal sťažovateľovi predmetné uznesenie s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, 16.   júna   2007   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   sťažnosť „pre   sústavné   porušovanie základných ľudských práv“. Pri osobnej návšteve na okresnom súde 4. júla 2007 sťažovateľ od   poverenej   zamestnankyne súdu   zistil,   že   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 18 C   92/2006 bol 27.   júna 2007   zaslaný   ministrovi   vnútra   na   ďalšie   konanie a požadované   uznesenie s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti   a vykonateľnosti   mu   bolo   zaslané   poštou   4.   júla 2007.

Ďalším prejavom sťažovateľovej nespokojnosti bola jeho sťažnosť z 11. júla 2007 „pre sústavné zavádzanie, vedome a účelové porušovanie základných ľudských práv podľa Dohovoru čl. 6 ods. 1, ako i porušovanie Ústavy SR čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, ktorú zaslal okresnému súdu a viacerým orgánom verejnej moci.   Okrem   toho   sťažovateľ   viackrát   žiadal   ministra   vnútra,   aby   po   právoplatnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 18 C 92/2006 z 30. marca 2007 vo veci konal, ale minister vnútra v zastúpení „generálnym riaditeľom“ mu listami napr. z 13. júla 2007, 23. júla 2007, 10.   augusta   2007,   či   15.   augusta   2007   oznámil,   že   v danej   veci   bol   už   viackrát upovedomený o tom, že o jeho požiadavke konať vo veci služobného pomeru už nie je možné. Na základe uvedeného sťažovateľ 17. augusta 2007 opäť podal okresnému súdu sťažnosť „na   nekonanie   ministra   vnútra   SR“,   na   ktorú   mu   odpovedala   predsedníčka tamojšieho súdu listom z 22. augusta 2007, v ktorom mu oznámila, že označené uznesenie okresného súdu   nadobudlo   právoplatnosť 26. mája 2007, vec   bola postúpená ministrovi vnútra, a teda okresný súd nemá právomoc ďalej vo veci konať.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal: „Po   prijatí   mojej   sťažnosti   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky, pre porušovanie   základných   ľudských   práv   a opakovaných   konajúcich   prieťahov na Okresnom súde Bratislava I a nečinnosti napraviť predpísanú formu zákona č. 410/1991 Zb. o PZ SR na UZNESENIE OS Bratislava I, sp. zn. 18 C 92/2006, o zmenu rozhodnutia, doplatenie ušlej mzdy s úrokom omeškania, navrhujem Ústavnému súdu SR, aby vo svojom náleze zaviazal:

- za opakované konajúce prieťahy na OS Bratislava I a neodpovedanie na sťažnosti zaslane doporučenou poštou, zaplatiť odškodné za prieťahy sumou 300.000.- Sk.

- vo svojom náleze prikázať Ministrovi vnútra SR, aby obnovil stav pred porušením a nepokračoval v porušovaní základných ľudských práv,   predpísanej formy zákona SNR č. 410/1991 Zb.   o PZ   SR,   kde odmieta   konať   na   UZNESENIE   OS Bratislava   I,   sp.   zn. 18 C 92/2006,   vykonať   zmenu   rozhodnutia   vo   veci   ukončenia   neplatného   služobného pomeru   s   PZ   SR,   doplatenie   ušlej   mzdy   k dátumu   zmeneného   rozhodnutia, aj s valorizačnými príplatkami s ročným úrokom omeškania 4,25 %.

- za nesprávny úradný postup predpísanej formy, pri skončení služobného pomeru v službách   PZ   SR   zákona   č.   410/1991   Zb.   nezákonným rozhodnutím   zo strany MV   SR, zaplatiť náhradu škody na sumu 500.000.- Sk

- za nečinnosť a konania prieťahov   zo strany MV SR, uhradiť odškodné na sumu 500.000.- Sk

Súdne trovy konania uhradí MV SR spoločne z OS Bratislava I.

- Po vynesení NÁLEZU Ústavným súdom Slovenskej republiky a po právoplatnosti, vykonať tieto navrhnuté opatrenia do troch dní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prerokoval návrh na neverejnom zasadnutí.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ako   aj   s prihliadnutím   na   skutočnosť, že v tomto   prípade   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania z dôvodu, že v návrhu ide zrejme o bezúspešné uplatňovanie   nároku   na   ochranu   jeho   ústavných   práv,   ústavný   súd   sa   námietkami sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   mu   bol   zrejmý   z petitu   sťažnosti,   ako   aj   jej odôvodnenia.

Pokiaľ   sťažovateľ   v časti   sťažnosti   namietal   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2006 z hľadiska porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   ju   odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 10. septembra 2007. Z uznesenia okresného súdu č. k. 18 C 92/2006-16 z 30. marca 2007 je zrejmé, že toto nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2007.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 92/2006 (26. máj 2007), ako aj so zreteľom na deň doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (10.   september   2007),   ústavný   súd   považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06,   III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Keďže   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu   po   právoplatnosti konania vedeného pod sp. zn. 18 C 92/2006 z dôvodu, že okresný súd nereagoval na jeho žiadosť z 31. mája 2007 o vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení z 30.   marca   2007,   ako   aj   z dôvodu,   že   jeho   postup   ako   taký   považoval   za   postup so zbytočnými   prieťahmi,   ústavný   súd   posúdil   danú   časť   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci súdom sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04, III. ÚS 73/07).

Z obsahu   podania   a jeho   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   na   sťažnosť   sťažovateľa o nevyznačenie   požadovanej   doložky   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   reagovala predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   2003/2007   z 27.   júna   2007,   v ktorom mu oznámila,   že   takáto   jeho   žiadosť   sa   v spise   nenachádza.   Zároveň   podaním   sp.   zn. Spr. 2180/2007 z 22. augusta 2007 predsedníčka okresného súdu oznámila sťažovateľovi, že uznesenie sp. zn. 18 C 92/2006 z 30. marca 2007 nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2007. Predsedníčka okresného súdu v závere dodala: „Vec bola postúpená na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, z tohto dôvodu už Okresný súd Bratislava I nie je kompetentný vo veci konať.“

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   uvedeným   postupom okresného súdu po právoplatnosti konania vedeného pod sp. zn. 18 C 92/2006 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd o návrhu sťažovateľa právoplatne rozhodol 26. mája 2007 a napokon podaním z 22. augusta 2007 mu oznámil všetky relevantné informácie týkajúce sa   právoplatnosti   konania,   ako   aj   skutočnosti,   na   ktorý   orgán   verejnej   moci   bol   spis postúpený. Okresný súd teda žiadnym spôsobom nezasiahol do právnej istoty sťažovateľa, aby bolo vôbec možné hovoriť o účinkoch spôsobilých vyvolať porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   a to   o to   viac,   že   daný   postup   okresného   súdu   už   nebol   konaním o návrhu sťažovateľa, ale išlo o iný postup okresného súdu v súvislosti so sťažnosťami, podaniami a žiadosťami sťažovateľa po právoplatnosti konania.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   o možnom   porušení   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   3   ústavy postupom   a   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   18   C   92/2006-16 z 30. marca 2007 ústavný súd uvádza, že pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody pred ústavným súdom sa možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   nebol   príslušný na preskúmanie   zákonnosti   a ústavnosti   postupu   a   uznesenia   okresného   súdu č.   k.   18   C   92/2006-16   z 30.   marca   2007,   pretože   toto preskúmanie   patrilo   prioritne do právomoci odvolacieho (krajského) súdu (§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval iný súd (všeobecný), ktorý bol   v prvom   rade   povinný   zabezpečiť   ochranu   sťažovateľovým   právam,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vo zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministra vnútra z dôvodu, že po právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 18 C 92/2006-16 z 30. marca   2007,   ktorým   bolo   konanie   zastavené   a vec   mu   bola   postúpená   na   ďalšie konanie, odmieta vo veci konať.

Aj pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, a to s poukazom na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce správne súdnictvo (§ 244 a nasl.). Keďže podstatou sťažovateľovej námietky je nespokojnosť s postupom   ministra   vnútra, ktorý   podľa   jeho názoru   nekoná o jeho právach, ústavný súd upriamuje pozornosť na ustanovenie § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Vzhľadom na to, že aj v tomto prípade je pred právomocou ústavného súdu daná právomoc všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci správneho súdnictva, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva, že   k ochrane práv   sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému prepusteniu zo služobného pomeru už vyslovil svoj právny názor v časti uznesenia č. k. III. ÚS 155/06-60 zo 17. mája 2006, ktorým bola jeho skoršia sťažnosť odmietnutá.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008