znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. V., D., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. N., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 15 C 142/00 z 22. marca 2005 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 298/05 z 12. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. decembra 2006 doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 142/00 z 22. marca 2005 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 298/05 z 12. apríla 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že vyšetrovateľ podľa § 159 ods. 2 s poukázaním na § 11   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.októbra 1999, odložil vec podozrenia z trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť,   pretože   trestné   stíhanie   bolo   z dôvodu   premlčania   neprípustné.   Poškodený   si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom v občianskoprávnom konaní, okresný súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zobral do úvahy v zmysle § 135 ods. 1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   trestný rozkaz,   ktorým   bol   uznaný   za   vinného   a právoplatne   odsúdený   jeden   z páchateľov   (na ktorého sa premlčanie trestného stíhania nevzťahovalo) a rozsudkom zaviazal sťažovateľa spolu s ostatnými odporcami k náhrade škody, krajský súd v odvolacom konaní uvedený rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa „konaním porušovateľov boli porušené tieto základné ľudské práva sťažovateľa:

1. čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré ustanovuje, že o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súdu

2. čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého každý, proti komu sa vedie   trestné   konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu

3.   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, publikovaného v Zbierke zákonov pod. č. 209/1992 Zb“.

V závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledujúce rozhodnutie:„1. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22. 3. 2005 č. k. 15 C 142/00-126 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 4. 2006 č. k. 2 Co 298/05-175 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie na Okresný súd Bratislava V.

2.   P.   V.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500.000,-   Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je povinný Okresný súd Bratislava V vyplatiť do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   V   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, a to do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy, návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote   ustanovenej   § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene. V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdené   porušenie   ním   označených   práv postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 142/00 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 298/05.

Ústavný súd na základe predložených rozhodnutí zistil, že sťažovateľom napadnuté konanie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bolo   právoplatne   skončené   7. júla 2006, keď nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   15 C 142/00 z 22. marca 2005 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Co 298/05 z 12. apríla 2006.

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   28.   decembra   2006,   t.   j.   po   uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na jej podanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007