znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 47/05-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť PhDr. E. H., bytom B., a W., spol. s r. o., R., zastúpených advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. E. H. a W., spol. s r. o., domáhať sa svojho práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v Nitre   j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia PhDr. E. H. a W., spol. s r. o., vo výške 17 914 Sk (slovom sedemnásťtisícdeväťstoštrnásť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. B., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2004   doručená   sťažnosť   PhDr.   E.   H.,   bytom   B.,   a W.,   spol.   s r.   o.,   R.   (ďalej   aj „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   B.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   NcC   22/2004   z 8.   júla   2004,   ktorým rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) Mgr. D. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 C 110/04.

Sťažovatelia   uviedli,   že   26.   mája   2004   ich   právny   zástupca,   ktorý   je   totožný so zástupcom v konaní pred ústavným súdom, navštívil okresný súd za účelom nahliadnutia do súdneho spisu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 110/04, v ktorej je zákonnou sudkyňou Mgr. D. K. Pred nahliadnutím do súdneho spisu referentka príslušnej súdnej kancelárie oznámila právnemu zástupcovi sťažovateľov, že do predmetného spisu môže nahliadnuť len vtedy, ak na to príslušný sudca udelí súhlas. Následne referentka v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov telefonovala zákonnej sudkyni a pýtala sa jej, či právny zástupca sťažovateľov môže nahliadnuť do súdneho spisu. Po kladnej odpovedi sudkyne referentka sprístupnila   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   predmetný   súdny   spis   na nahliadnutie. Po nahliadnutí   do   spisu   právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   o vyhotovenie   fotokópií niektorých dokumentov nachádzajúcich sa v spise. Referentka na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov odpovedala, že musí najskôr od sudkyne vyžiadať súhlas, či kópie uvedených dokumentov   môže   vyhotoviť.   Referentka   sa   opätovne   telefonicky   skontaktovala so sudkyňou   konajúcou   vo   veci   a oznámila   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   že   na požiadanie sudkyne sa ho má opýtať, na aký účel kópie dokumentov potrebuje. Právny zástupca sťažovateľov odmietol vysvetľovať účel vyhotovenia fotokópií, keďže Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   ani   iný   zákon   nepodmieňuje   vyhotovenie   fotokópií zo súdneho   spisu   účastníkmi   konania   ani   právnym   zástupcom   oznámením   účelu   ich vyhotovenia.   Následne   referentka   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   oznámila,   že   na základe pokynu sudkyne fotokópie predmetných dokumentov zo súdneho spisu nevyhotoví. Podľa úradného záznamu z 26. mája 2004 išlo o č. l. 56 spisu spolu s doručenkou.

Za   opísaný   skutok   oznámil   právny   zástupca   sťažovateľov   sudkyňu   Mgr.   D.   K. ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej len „minister   spravodlivosti“)   ako podozrivú   z disciplinárneho   priestupku   a zároveň   požiadal   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   o   zaujatie   stanoviska   k jednotnému   výkladu   ustanovenia   §   44   ods. 1   OSP. Zároveň 10. júna 2004 podal na okresnom súde námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, a to   z dôvodu,   že   vyššie   uvedené   správanie   a postup   zákonnej   sudkyne   vzbudzujú pochybnosť o jej nezaujatosti a nestrannosti. Predseda okresného súdu predložil námietku zaujatosti krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 rozhodol, že sudkyňa okresného súdu Mgr. D. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 110/04.

Na základe podnetu právneho zástupcu sťažovateľov bol ministrovi spravodlivosti 2. augusta   2004   podaný   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   voči   štyrom   sudcom okresného   súdu,   medzi   nimi   aj   voči   Mgr.   D.   K.   Dňa   9.   augusta   2004   bolo   právnemu zástupcovi   sťažovateľov   doručené   oznámenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   o tom,   že   minister   spravodlivosti   po prešetrení   podnetu   na   podanie   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   vyvodil disciplinárnu zodpovednosť voči sudcom okresného súdu.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny   proces podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   je právo každého domáhať sa   svojho práva na nestrannom súde. Pojmovou zložkou práva na nestranný súd je nestrannosť sudcu ako rozhodcu sporu o právo.

Ústavný súd v tomto rozhodnutí uplatnil princíp nestrannosti sudcu prejavujúci sa v dvoch   aspektoch,   a to   v subjektívnom   a objektívnom,   pričom   zohľadnil   judikatúru štrasburských orgánov.

Z ustanovenia § 14 ods. 1 OSP vyplýva, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania   veci   nielen   vtedy,   ak   majú   pomer   k veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom, ale na ich vylúčenie stačí, ak je daná pochybnosť o ich nezaujatosti.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   v námietke   zaujatosti   opísaný   postup   sudkyne Mgr. D. K. voči právnemu zástupcovi sťažovateľov vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v predmetnom konaní. Navyše, sama sudkyňa sa vyjadrila, že v dôsledku podaného podnetu ministrovi spravodlivosti právnym zástupcom sťažovateľov na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči nej sa cíti byť v predmetnej právnej   veci   vnútorne   zaujatá,   a súhlasila,   aby   vec   prejednal   iný   sudca.   Aj napriek skutočnosti, že sama sudkyňa vyjadrila svoju vnútornú zaujatosť voči sťažovateľom ako účastníkom konania, táto nebola spolu so skutočnosťami uvedenými v námietke zaujatosti dostatočným dôvodom pre krajský súd, aby ju vylúčil z dôvodu zaujatosti z prejednania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 110/04.

Podľa   názoru   krajského   súdu   rozhodujúceho   o námietke   zaujatosti   sudkyňa by sa mala   nad   konanie   právneho   zástupcu   sťažovateľov   vo   všeobecnosti   povzniesť. Krajský súd sa zrejme podľa názoru sťažovateľov spoliehal na to, že sudkyňa, ktorá sa už cíti vnútorne zaujatá, sa nad konanie právneho zástupcu sťažovateľov aj skutočne povznesie a vec rozhodne nezaujato a nestranne. Konštatovanie súdu o tom, že sudkyňa by sa mala nad   celú   vec   vo   všeobecnosti   povzniesť,   má   len   charakter   odporúčania   a   ničím   nie   je garantované, že sa tak v skutočnosti aj stane. Krajský súd uviedol, že v námietke zaujatosti právnym   zástupcom   uvádzané   skutočnosti   nie   sú   spôsobilé   mať za   následok   vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa názoru sťažovateľov však správanie sudkyne pri nahliadnutí do súdneho spisu právnym zástupcom sťažovateľov naznačuje záujem sudkyne o predmetnú vec a poukazuje na   jej   určitý   pomer   k veci.   Krajský   súd   ako   nadriadený   súd   bol   povinný   skúmať, či v prípade sťažovateľov existujú oprávnené pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne z objektívneho   hľadiska,   a tiež   prihliadnuť   na   osobné   presvedčenie   sudkyne   (skúmať nestrannosť sudkyne zo subjektívneho hľadiska).

Krajský súd vo svojom uznesení s odkazom na § 14 ods. 3 OSP uvádza, že dôvodom na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní o prejednávanej veci. Uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať tak, že sa vzťahuje len na to konanie sudcu, ktoré je v súlade so zákonom. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k zákonu č. 353/2003 Z. z., ktorým sa novelizovalo predmetné ustanovenie Občianskeho súdneho   poriadku.   Podľa   dôvodovej   správy   sa   má   týmto   ustanovením   zamedziť nedôvodným námietkam zaujatosti spočívajúcim v procesnom postupe súdu, ktorý je inak v súlade so zákonom. To znamená, že samotný procesný postup sudcu v súlade so zákonom mení   vplyv   na   jeho   nestrannosť.   Ak   je   však   postup   sudcu   v rozpore   so   zákonom, je k tomuto   konaniu   potrebné   pristupovať   obozretne   a starostlivo   zvážiť,   či   to   nemôže znamenať prejav jeho zaujatosti. Pomer sudcu k veci, k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom sa totiž nemusí, ale môže prejavovať prostredníctvom postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Sťažovatelia sa domnievajú, že zisťovanie účelu vyhotovenia fotokópií zo súdneho spisu   sudkyňou   konajúcou   vo   veci   nie   je   procesným   úkonom   v súlade   so   zákonom a naznačuje neštandardný záujem sudkyne o predmetnú vec, prípadne o určitých účastníkov konania. Už toto samotné konanie sudkyne, bez ohľadu na to, či by následne umožnila vyhotovenie fotokópií alebo nie, vzbudzuje pochybnosti o jej nezaujatosti. Podľa názoru sťažovateľov   došlo   rozhodnutím   krajského   súdu   o nevylúčení   sudkyne   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 110/04 k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Základné práva PhDr. E. H. a obchodnej spoločnosti W. spol. s r.o. v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5 C 110/04 na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 NcC 22/2004-88 zo dňa 8. júla 2004 boli porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7 NcC 22/2004-88 zo dňa 8. júla 2004 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Nitre   je   povinný   sťažovateľom   zaplatiť   náhradu   trov   právneho zastúpenia   zvýšenú   o daň   z pridanej   hodnoty   v zákonom   ustanovenej   výške   na   účet ich právneho zástupcu JUDr. M. B., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia netrvali na ústnom prejednaní veci.

Listom zo 14. apríla 2005 právny zástupca sťažovateľov uplatnil náhradu odmeny za dva úkony právnej pomoci u dvoch sťažovateľov a dva paušály vykonané v roku 2004 spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 17 914,30 Sk.

Sťažnosť bola uznesením sp. zn. III. ÚS 47/05 zo 16. februára 2005 prijatá na ďalšie konanie.   Zároveň   bola   odložená   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 a sudkyni Mgr.   D. K. bolo uložené vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 110/04 vykonať len úkony, ktoré neznesú odklad, a nerozhodnúť vo veci do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 214/05 z 21. marca 2005 uviedol, že v danej veci v dôsledku námietky zaujatosti   vznesenej   účastníkmi   konania,   ako   i vec   prejednávajúcou   sudkyňou   bol   spis 30. júna 2004 predložený na rozhodnutie krajskému súdu ako nadriadenému súdu.

Uznesením krajského súdu z 8. júla 2004 č. k. 7 NcC 22/2004-88 bolo rozhodnuté, že Mgr. D. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod   sp.   zn.   5   C   110/04.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   nepochybne   vyplýva,   z ktorých skutkových a právnych záverov krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Účelom ustanovenia § 14 ods. 1 OSP je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému   prístupu   k účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   a tiež   predísť   možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu   sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá   aj právna   úprava   skutočnosti,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za   právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu:

1.   k veci,   v rámci ktorého   by mal sudca   mať svoj   konkrétny   záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2.   k účastníkom   konania,   ktorý   by   bol   založený   na   príbuzenskom   alebo   rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Sudca   je   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislý   a zákony   a iné   všeobecne   záväzné právne   predpisy   je   povinný   vykladať   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch a prísediacich“) a je povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky   môžu   vyplývať   len   z naplnenia   zákonných   predpokladov,   ktoré   však   neboli v prejednávanom prípade splnené.

Skutočnosť, že vo vzťahu k Mgr. K. bol podaný podnet na začatie disciplinárneho konania,   sama   osebe   nemôže   spôsobiť   jej   zaujatosť   v konaní.   Takouto   významnou skutočnosťou by bolo až podanie samotného návrhu na disciplinárne konanie, ktorý bol v danom prípade ministerstvom spravodlivosti podaný až po rozhodnutí nadriadeného súdu, t. j. 2. augusta 2004.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že: „Základné právo navrhovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   porušené   nebolo.“ Zároveň súhlasil s tým, aby podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.

II.

Ústavný súd pred rozhodnutím vo veci samej preskúmal sťažnosť a jej doplnenie, vyjadrenie predsedu krajského súdu, ale najmä predložené spisy okresného súdu sp. zn. 5 C 110/2004,   krajského   súdu   sp.   zn.   7   NcC   22/2004   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. 2 Ds 19/04 a zistil nasledovné:

Sťažovatelia   sa   žalobou   z 23.   apríla   2004,   ktorá   bola   doručená   okresnému   súdu 26. apríla 2004 a zaregistrovaná pod sp. zn. 5 C 110/04, domáhali vyslovenia neplatnosti zmluvy.

Predmetom   žaloby   je   určenie   neplatnosti   zmluvy   a zdržania   sa   nakladania s nehnuteľnou vecou.

Podľa záznamu na č. l. 55 spisu bola vec pridelená zákonnej sudkyni Mgr. D. K.Na č.   l. 56   spisu   sa   nachádza   pokyn kancelárii z 28.   apríla 2004   s nasledovným textom: „kanc. – kópiu návrhu č. l. 1 – 12 doruč odporcovi na vyjadrenie v lehote 15 dní – kal. 15 dní, v Topoľčanoch 28. 4. 2004“ a s nečitateľným podpisom.

Na č. l. 56 spisu sa nachádza aj odtlačok pečiatky kancelárie s údajom „došlo 29. IV. 2004, 1 x“ a s nečitateľným podpisom.

K záznamu je pripojená doručenka, podľa ktorej žalovaný prevzal žalobu s výzvou na vyjadrenie 7. mája 2004.

Na tom istom čísle listu na nachádza obsah doručovanej výzvy nasledovného znenia: „v právnej   veci   navrhovateľa   PhDr.   E.   H.,   B.   a spol.   o určenie   neplatnosti   zmluvy a zdržania   sa   nakladania   s nehnuteľnosťou   Vám   doručujem   návrh   na   začatie   konania (žalobu) a vyzývam Vás, aby ste sa v lehote 15 dní v 2-och exemplároch vyjadrili... „Okresný súd v Topoľčanoch dňa 28. 4. 2004 Mgr. D. K.“.

Na č. l. 57 sa nachádza „späťvzatie návrhu žaloby“ zo 17. mája 2004, ktorý bol doručený súdu 18. mája 2004 druhým konateľom Ing. S. R.

Na č. l. 58 až 60 sa nachádza uznesenie č. k. 5 C 110/04-58 z 28. mája 2004, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade (PhDr. E. H. a W., spol. s r. o.) na nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa doručenky na č. l. 60 bolo toto rozhodnutie doručené zástupcovi sťažovateľov 21. mája 2004 a žalovanému 28. mája 2004.

Na č. l. 61 sa nachádza úradný záznam, podľa ktorého „Dňa 26. 4. 2004 sa na tunajší súd dostavil práv. zást. navrhovateľov – JUDr. M. B., bytom B. na základe plnej moci na č. l. v spise za účelom nahliadnutia do spisu sp. zn. 5 C 110/04. Spis bol predložený od 8.30 hod. do 8.50 hod. Spísala: neč. podpis.

Súčasne   požiadal   o vyhotovenie   kópií   dokumentov   nachádzajúcich   sa   v spise a č. l. 56 + doručenka, čo mu bolo odmietnuté sudkyňou konajúcou vo veci.

V Topoľčanoch, dňa 26. 5. 2004 Spísal: neč. podpis   práv. zást. navrhovateľov: neč. podpis“Na   č.   l.   62   sa   nachádza   úradný   záznam   zákonnej   sudkyne   (Mgr.   D.   K.),   podľa ktorého „dňa 26.   mája 2004 sa dostavil právny zástupca navrhovateľov,   ktorému bolo umožnené nahliadnuť do spisu sp. zn. 5 C 110/04.

Právny zástupca navrhovateľov žiadal okrem iného aj kópiu str. č. l. 56 a doručenky, čo som po oznámení mojej asistentky odmietla s tým, že ide o úpravu pre asistentku, ktorá je písaná   mojou   rukou   a mám   za   to,   že   kópie   mojej   úpravy   nie   je   možné   vyhotoviť   pre účastníka konania, pretože ide o môj rukopis, ktorý by mohol byť zneužitý, pričom práv. zást. navrhovateľov JUDr. B. bolo umožnené urobiť si z tejto strany aj doručenky výpis resp. odpis.

Pokiaľ   ide   o úpravu   na   č.   l.   56   ide   o úpravu   z počítača   na   doručenie   návrhu odporcovi na vyjadrenie, ktorú nie je nutné pripájať do spisu, nakoľko tieto úpravy robíme do počítača, kde aj zostávajú, avšak kvôli lepšej prehľadnosti asistentka založila v danej veci aj úpravu z počítača, ktorá je za č. l. 56.

Z týchto úprav bolo umožnené práv. zást. navrhovateľov urobiť si výpisy a odpisy. V Topoľčanoch dňa 26. 5. 2004   Mgr. D. K.“

Na č. l. 63 spisu sa nachádza úradný záznam, z ktorého vyplýva, že sa do kancelárie „5 C“ dostavil JUDr. M. B., ktorý požiadal o preštudovanie spisu sp. zn. 5 C 110/04, ktorý mu bol následne predložený na preštudovanie.

Po preštudovaní spisu požiadal o kópiu dokladov z č. l. 55, ktorá mu bola doručená, z č. l. 57, ktorá mu bola doručená na protipodpis. Ďalej žiadal kópiu úpravy sudkyne na č. l. 56 s doručenku, ktorá mu nebola vyhotovená na pokyn sudkyne konajúcej vo veci. Zároveň bol poučený, že má možnosť robiť si odpisy, resp. výpisy zo spisu.

Po   preštudovaní   spisu   bol   vyhotovený   úradný   záznam   na   č.   l.   61,   do   ktorého JUDr. B. žiadal uviesť, že mu bolo odňaté právo na vyhotovenie kópie úpravy sudkyne z č. l. 56 s doručenkou.

Uvedený úradný záznam si JUDr. B. prečítal, podpísal a nechal si ho s tým, že ho potrebuje, pretože mu bolo odňaté právo, a do spisu nech je vyhotovený ďalší rovnopis. Na základe toho bol do spisu vyhotovený ďalší rovnopis. Ďalej JUDr. B. požiadal, aby mu bol   na   úradný   záznam   daný   odtlačok   pečiatky   súdu,   čo   mu   bolo   odmietnuté podpredsedníčkou   súdu   JUDr.   K.   Záznam   bol   spísaný   v Topoľčanoch   25.   mája   2004, podpis nie je čitateľný.

Na   č.   l.   76   –   77   sa   nachádza   námietka   zaujatosti,   ktorú   podal   ako   zástupca sťažovateľov   podľa   ustanovenia   §   15a   ods.   1   OSP.   V námietke   uviedol,   že   pred nahliadnutím do súdneho spisu sp. zn. 5 C 110/04 mu referentka súdnej kancelárie pani B. K. oznámila, že do predmetného spisu môže nahliadnuť len vtedy, ak mu príslušný sudca na to udelí súhlas. Následne referentka súdnej kancelárie telefonovala sudkyni Mgr. D. K. a opýtala sa jej, či môže nahliadnuť do súdneho spisu. Po kladnej odpovedi mu bol spis sprístupnený na nahliadnutie. Po prehliadnutí spisu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 OSP požiadal   o vyhotovenie   fotokópií   dokumentov   na   č.   l.   56,   jedného   neočíslovaného dokumentu a doručenky. Referentka mu na žiadosť odpovedala, že musí najskôr od sudkyne vyžiadať   súhlas,   či   mu   kópie   uvedených   dokladov   môže   vyhotoviť.   Po telefonáte so sudkyňou sa ho referentka opýtala, na aký účel kópie uvedených dokumentov potrebuje. Oznámil   jej,   že   nemá   dôvod   ani   povinnosť   na   túto   otázku   odpovedať.   Následne   mu referentka oznámila, že na základe pokynu sudkyne mu fotokópie predmetných dokumentov zo súdneho spisu nevyhotoví.

Na   základe   týchto   skutočností   sa   zástupca   sťažovateľov   domnieva,   že   došlo k porušeniu ustanovenia § 44 ods. 1 OSP, a tým aj základného práva sťažovateľov na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia sa domnievajú, že súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako   taký   aj   javiť   v očiach   strán.   Nestačí   však   len   pocit   strany,   jej   obava   z nedostatku nezávislosti súdu musí byť objektívne odôvodnená, musí mať konkrétny objektívny základ.Na   základe   uvedených   dôvodov   sťažovatelia   žiadali,   aby   krajský   súd   sudkyňu okresného súdu Mgr. D. K. vylúčil z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci.K námietke (č. l. 77) zástupca sťažovateľov pripojil úradný záznam (č. l. 78) spísaný 26. mája 2004 o nahliadnutí do spisu.

Na č. l. 83 spisu sa nachádza vyjadrenie zákonnej sudkyne, podľa ktorého sa cíti byť vnútorne zaujatá z dôvodu, že zástupca navrhovateľov podal 3. júna 2004 voči nej podnet na disciplinárne konanie ministerstvu spravodlivosti pre skutok, ktorý uviedol aj v námietke z 10.   júna   2004.   Súhlasila   s tým,   aby   podľa   ustanovenia   §   15   ods.   1   OSP   bola   vec prejednaná a rozhodnutá iným sudcom. Vyjadrenie bolo spísané v Topoľčanoch 21. júna 2004   a podpísané   Mgr.   D.   K.,   ktorá   aj   dala   pokyn   kancelárii   predložiť   vyjadrenie predsedovi súdu na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   v kancelárskej   úprave   z 26.   júna   2004   uviedol,   že   sa oboznámil s obsahom spisu a dospel k záveru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Zároveň vydal pokyn spis predložiť s predkladacou správou krajskému súdu.Na č. l. 84 až 86 spisu sa nachádza kópia podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania doručeného ministrovi spravodlivosti 3. júna 2004.

Dňa 30. júna 2004 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Uznesením sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 krajský súd rozhodol, že sudkyňa okresného   súdu   Mgr.   D.   K.   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci (sp. zn. 5 C 110/04).

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nezistil ani z obsahu spisu a ani z vyjadrenia   vec   prejednávajúcej   sudkyne   také   dôvody,   ktoré   by   zakladali   domnienku, že sudkyňa   je   nejakým   spôsobom   priamo   alebo   nepriamo   zainteresovaná   na   výsledku konania alebo že by mala nejaký vzťah k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.Zástupca žalobcov (sťažovateľov) v námietke bližšie nerozviedol, či o jej zaujatosti svedčí sám popisovaný nesprávny postup sudkyne pre pomer k veci ako takej, resp. pre pomer k žalovanému.

Skutočnosti uvádzané zástupcom žalobcov (sťažovateľov) v súvislosti s namietaným nesprávnym postupom sudkyne v konaní nie sú spôsobilé z hľadiska § 14 ods. 1 a 3 OSP mať za následok vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Z tohto aspektu vznesenú námietku zaujatosti nebolo možné považovať za dôvodnú.

Pokiaľ ide o vyjadrenie sudkyne, krajský súd dospel k názoru, že pokiaľ je daná vec pridelená podľa rozvrhu práce, sudca je podľa zákona o sudcoch a prísediacich a zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov povinný vec prejednať a vo   veci   rozhodnúť   bez   ohľadu   na   to,   či   niektorý   z účastníkov   podal   v súvislosti s postupom v konaní vo veci sťažnosť alebo aj podnet na disciplinárne konanie.

Zo spisu disciplinárneho súdu vyplýva, že vo veci sp. zn. 2 Ds 19/04 disciplinárny senát 11. novembra 2004 rozhodol tak, že Mgr. D. K. spod návrhu ministra spravodlivosti na   začatie   disciplinárneho   konania   pre   spáchanie   disciplinárneho   previnenia   podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich oslobodil, pretože skutok nie je disciplinárnym previnením. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8. decembra 2004.V disciplinárnom konaní išlo o skutok, ktorý bol oznámený zástupcom sťažovateľov v súvislosti s nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 110/04 dňa 26. mája 2004.Zákonná   sudkyňa   vo   svojej   výpovedi   pred   disciplinárnym   senátom   uviedla,   že konkrétna   písomnosť,   ktorá   nebola   prefotená,   obsahuje   jej   rukopis,   ktorý   môže   byť zneužitý,   pričom   nešlo   o rozhodovaciu   činnosť   súdu   a za   tieto   úkony   je   zodpovedná administratíva súdu.

Z výpovede   svedkyne   (administratívnej   pracovníčky)   disciplinárny   súd   zistil,   že nedostala   výslovne   zákaz   prefotiť   predmetný   materiál,   mala   však   zafixovanú   vnútornú obavu z možného zneužitia písma.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   o uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecných záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich zástupcom možno mať pochybnosť o ich nezaujatosti.

Ústavný   súd   vo   veci   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   judikoval   viaceré rozhodnutia.

Vo veci sp. zn. II. ÚS 26/96 uviedol, že účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých   svojich   záujmov   chránených   právnym   poriadkom,   ktoré   štát   zveril   do   právomoci orgánov súdnej moci.

Citovaný článok ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade   sa   vytvárajú   podmienky   na   domáhanie sa   práva   na súdnu   ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu, to znamená, musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké   príležitosti   pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (III. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom   základného   práva   na   prejednávanie   veci   nestranným   súdom   je   iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (I.   ÚS   73/97). Nestrannosť   je   potrebné   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersach v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska. Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý   mohol   byť.   Nestrannosť   sudcu   je obyčajne definovaná ako   absencia   predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci.

Z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru možno nestrannosť posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma skôr myseľ sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže   byť dôležité.   Mal   by   byť vylúčený   každý   sudca,   u ktorého   sa   možno   oprávnene obávať,   že   mu   chýba   nestrannosť.   Ide   o dôveru,   ktorú   musia   mať   súdy   pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade, či povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   obava   z nedostatku   nestrannosti   sa zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, svedkom a podobne.

Z toho hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vrhajú   pochybnosť   na   jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 353/2003 Z. z. vyplýva, že súdnoaplikačná prax ukázala,   že   časté   námietky   účastníkov   konania   vyjadrujú   nespokojnosť   s procesnými postupmi sudcov.

Účastníci konania vidia v procesnom postupe sudcu dôvody zaujatosti, hoci procesný postup sudcu v súlade so zákonom nemá vplyv na jeho nestrannosť a ani podľa platnej úpravy nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci podľa § 14 ods. 1 OSP.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 OSP účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do   súdneho   spisu   a robiť   si   z neho   výpisy,   odpisy   a fotokópie   alebo   požiadať   súd o vyhotovenie   fotokópií   za   úhradu   vecných   nákladov.   To   neplatí,   ak   ide   o zápisnicu o hlasovaní   alebo   listiny   obsahujúce   utajované   skutočnosti   alebo   chránené   údaje   podľa osobitných predpisov.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 353/2003 Z. z. sa táto požiadavka stotožňuje so zvýšením efektívnosti občianskeho súdneho konania.

Zákon len vo výnimočných, zákonom vopred stanovených dôvodov vopred vylučuje možnosť nahliadnutia do spisu alebo jeho časti.

Ústavný súd považuje za dôležité v tejto časti   zdôrazniť,   že z jedného   spisového materiálu možno urobiť až troje záznamov. Ide o alternáciu, ktorej voľba je na osobe, ktorá študuje spis, a voľbu uchovania si zistených údajov v pamäti tak, aby čo najlepšie prispeli k priebehu konania a jeho efektivite.

Sťažovatelia   uviedli,   že   zákonná   sudkyňa   im   neumožnila   cestou   ich   zástupcu vyhotoviť   fotokópiu   z č.   l.   56,   ako   ani   doručenky   pri   tejto   písomnosti   pripojenej. Sťažovatelia   v tomto   videli   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   NcC   22/2004   z 8.   júla   2004.   Krajský   súd   týmto uznesením   vyslovil,   že zákonná   sudkyňa   Mgr.   D.   K.   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 5 C 110/04.

Ústavný súd preskúmaním uznesenia krajského súdu zistil, že tento nevyhodnotil všetky predložené dôkazy v ich súhrne. Nevzal náležite do úvahy záznam zákonnej sudkyne z č. l. 83   spisu,   podľa   ktorého   sa   21.   júna   2004   vyjadrila,   že   sa   cíti   vnútorne   zaujatá v súvislosti s podaním podnetu zástupcu sťažovateľov na disciplinárne konanie ministrovi spravodlivosti.   Krajský   súd   neskúmal   dôsledne   subjektívne   a objektívne   hľadiská nestrannosti   zákonnej   sudkyne   najmä   v súvislosti   s   tým,   že   nevzal   náležite   do   úvahy citovaný záznam s vyjadrením zákonnej sudkyne, a s tým, že tento nesúvisel s postupom zákonnej sudkyne v konaní o prejednávanej veci, ale s jej možným disciplinárnym stíhaním, ktoré   v tom   čase   len   hrozilo.   Pri   takom   závažnom   rozhodnutí,   ako   je   objektívna a subjektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť. Ústavný súd teda zistil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC 22/2004 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov domáhať sa svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane nevysporiadal s tým, že tvrdenie sudkyne o jej zaujatosti predstavuje silný signál pre posudzovanie subjektívneho hľadiska zaujatosti sudcu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   ústavou a medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach,   zrušil   namietané   rozhodnutie   krajského súdu sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004 a prikázal mu vo veci znovu konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prejednať a rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne, náležite zistiť skutkový stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne jasne a podrobne uviesť dôvody na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

Naproti tomu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a namietaným uznesením krajského súdu a v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Právny   zástupca   sťažovateľov   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č.   163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za dva úkony právnej pomoci   u dvoch   sťažovateľov,   a to   14   510   Sk,   režijný   paušál   544   Sk   a daň   z pridanej hodnoty 2 860,30 Sk, spolu 17 914,30 Sk. Právny zástupca sťažovateľov poukázal na to, že je platcom dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Ústavný   súd   určoval   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci   v roku   2004,   a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a napísanie sťažnosti. Za jeden úkon právnej pomoci v roku 2004 bola odmena 4 634 Sk a režijný paušál 136 Sk. Pri dvoch alebo viacerých osobách sa podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky sadzba tarifnej odmeny znižuje o 20 %. Pri takto určených kritériách je správny výpočet trov v sume 17 914 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov krajský súd.

Ústavný   súd   pri   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   pozastavil   účinnosť   napadnutého uznesenia do rozhodnutia vo veci samej, ktorým pozastavenie stráca účinky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005

III. ÚS 47/05

Odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   pripájam   toto   odlišné   stanovisko   k nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, v ktorom bolo vyslovené porušenie základných práv PhDr. E. H. a W., spol. s r. o., (ďalej len „sťažovatelia“) a bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 NcC 22/2004 z 8. júla 2004.

Vyslovenie porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   citovaným   uznesením   krajského   súdu nepovažujem   za   správne.   Podľa   môjho   názoru   krajský   súd   rozhodol   správne   a jeho rozhodnutím nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Aj dôvodová správa k tejto právnej úprave konštatuje, že aplikačná prax ukázala, že časté   námietky   účastníkov   konania   vyjadrujú   nespokojnosť   s procesnými   postupmi sudcov.

Podľa   môjho   názoru   išlo   presne   o takúto   námietku,   ktorá   sa   viazala   na   postup v konaní, nie však v rozhodovaní. Preto podľa mňa krajský súd správne postupoval, keď nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednania danej veci.

Zástupcovi sťažovateľov bola v plnom rozsahu poskytnutá možnosť oboznámiť sa s danou   procesnou   úpravou   (pokyn   kancelárii   na   doručenie   písomnosti   účastníka)   a ani v najmenšom nebolo zasiahnuté do jeho práva disponovať s informáciou, ktorá sa nachádza na č. l. 56 spisu.

Nebolo jednoznačne preukázané, že by zákonná sudkyňa bránila získať informáciu o postupe konania a disponovať s ňou.

Subjektívny   pocit   zákonnej   sudkyne,   ktorý   sa   neskôr   objavil   v jej   vyjadrení, v okolnostiach prípadu nemá racionálny základ, na ktorom by sa dal postaviť objektívny základ, že zákonná sudkyňa porušila základné právo sťažovateľov zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

V Košiciach 11. mája 2005