znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 47/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   v Trenčíne   a Krajského   súdu   v Trenčíne   vo   veci   vedenej   na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11 C 937/91 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Podaním označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“, ktoré bolo podané poštou 20. januára 2003, sa A. M. (ďalej len „sťažovateľka“) domáhala, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhodol, že:

„Právo A. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 937/91 porušené.

Zároveň navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, že vyhovie tejto sťažnosti, v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vrátil vec vedenú pod sp. zn. 11 C 937/91 na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka podala taktiež návrh na rozhodnutie o procesných otázkach:„V súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 144/00-183, a to z dôvodu, že na základe predmetného rozhodnutia dochádza k ukončeniu aplikácie uznesenia Okresného súdu v Trenčíne č. k. 11 C 937/91-129 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 588/00-181, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 11. 2002. Citovanými uzneseniami bolo zakázané odporcovi   S.   l.   k.   T.   T.   akýmkoľvek   spôsobom   nakladať   s nehnuteľnosťami   z dôvodu existencie obavy, že by ich pred právoplatným skončením veci scudzil, čím by sa zmarilo celé konanie.“

2. Sťažovateľka uviedla, že vo veci o vydanie nehnuteľnosti bolo jej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) porušené   postupom   Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   937/91   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 144/00 z dvoch hlavných dôvodov.

Okresný súd sa vôbec nezaoberal otázkou „zákonnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam štátom, neskôr právnym predchodcom S. l. k. T. T.“ (ďalej len „S. l. k.“) a krajský súd sa touto otázkou odmietol zaoberať. Hoci zo spisového materiálu je zrejmé, že jej právni predchodcovia si v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. zo 16. mája 1946 o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících (ďalej len „zákon č. 128/1946 Zb.“) uplatnili v rámci reštitúcie nárok na vrátenie nehnuteľnosti, výsledok reštitučného konania nebol   obom   súdom   známy,   pretože   príslušné   reštitučné   spisové   materiály   sa   stratili (nesplnenie   povinností   súdov   podľa   §   6   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov). V dôsledku toho súdy dospeli k záveru, že vlastnícke právo jej právnym predchodcom obnovené nebolo. Keďže výsledok reštitučného   konania   vedeného   jej   právnymi   predchodcami   má   zásadný   význam   pre posúdenie   otázky   vydania   nehnuteľnosti   a strata   reštitučných   spisov   nemôže byť na   jej ujmu, súdy mali samostatne posúdiť otázku deklarácie vlastníckeho práva jej predchodcov.

Okresný   súd   a krajský   súd   tiež   odmietli   zhodnotiť   legalitu   znárodnenia nehnuteľnosti.   Sťažovateľka   preukazovala, že znárodnenie nehnuteľnosti   bolo v príkrom rozpore s vtedy platným zákonom č. 125/1948 Sb. zo 6. mája 1948 o znárodnění přírodních léčivých zdrojů a lázní a o začlenění a správě konfiskovaného lázeňského majetku (ďalej len „zákon č. 125/1948 Zb.“), na základe ktorého sa znárodňovali zoštátnením prírodné liečivé zdroje, kúpeľný majetok a iný súvisiaci majetok. Nehnuteľnosti takýmto majetkom však neboli.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2. Predmetom súdneho konania je žaloba sťažovateľky (ako navrhovateľky) proti odporcovi S. l. k. o vydanie nehnuteľnosti – hotela O., predtým vila O. v T. T. - vedenej ako parc. č. 368 o výmere 421 m2 a parc. č. 370 o výmere 4 280 m2 - na evidenčnom liste č. 191 SG T., k. ú. T. T., o ktorej rozhodovali naposledy okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 937/91-90 zo 6. októbra 1999 a krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 144/00-183 zo 4. septembra 2002. Okresný súd žalobu zamietol a krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu, tento rozsudok potvrdil (právoplatnosť nadobudol 20. novembra 2002).

Vzhľadom na princíp subsidiarity pre vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, ktorý vyplýva predovšetkým z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v tomto prípade posudzuje iba konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Co 144/00 a jeho rozsudok zo 4. septembra 2002 (doručením   tohto rozsudku   oprávneným osobám sa   stal   rozsudok   okresného súdu právoplatným). Sťažovateľka si totiž mohla ochraňovať svoje právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy – ak jej ho mal porušovať okresný súd – na krajskom súde (podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu), a nie na ústavnom súde.

Sťažovateľka si uplatňovala nárok na vydanie nehnuteľnosti z dvoch titulov. Jedným bol § 6 ods.   1 písm. k) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). To znamená, že vec   v rozhodnom   období   (od   25.   februára   1948   do   1.   januára   1990)   prešla   na   štát znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými predpismi. Za oprávnenú osobu sa považovala   podľa   §   3   ods.   2   písm.   c)   citovaného   zákona.   Druhým   titulom   bol   §   126 Občianskeho zákonníka (ochrana vlastníckeho práva vlastníka).

Zo skutkových zistení krajského súdu (v spojení so skutkovými zisteniami okresného súdu) vyplýva, že pri nehnuteľnostiach, ktorých vydania sa sťažovateľka domáha, figurovali pôvodne ako vlastníci L. F. s manželkou P. F. a D. F. (rodičia, resp. strýko J. M., manžela sťažovateľky, ktorý zomrel v roku 1979 ako bezdetný). V roku 1941 sa však dostali do dočasnej správy A. M., ktorá ich v roku 1944 aj arizovala (stala sa ich vlastníčkou). Napriek tomu,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc   II   708/46   z 22.   marca   1948   predbežným opatrením podľa § 11 ods. 2 zákona č. 128/1946 Zb. zveril nehnuteľnosti do držby a úžitku pôvodných vlastníkov, neznamenalo to obnovenie ich vlastníctva a k tomuto ani nedošlo. Podľa § 2 ods. 3 písm. a) až c) zákona č. 125/1948 Zb. boli nehnuteľnosti znárodnené a podľa § 11 ods. 1 cit. zákona boli odovzdané do správy predchodcu S. l. k. výmerom ministerstva   zdravotníctva   z 31.   januára   1952   č.   72-242/146-1952.   V   čase   znárodnenia nehnuteľnosti bola ich vlastníčkou A. M.

K prvému   titulu   uplatneného   nároku   sťažovateľkou   na   základe   zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách   [§   6   ods.   1   písm.   k),   §   3   ods.   2   písm.   c)]   krajský   súd uviedol,   že   vzhľadom   na   znenie   §   3   ods.   2   označeného   zákona   sťažovateľka   nie   je oprávnenou osobou, ako nesprávne uvádzala. Ak by mala byť takouto osobou, musela by byť manželkou vlastníka samotného.

Ohľadne druhého titulu podľa § 126 Občianskeho zákonníka krajský súd zdôraznil, že základným predpokladom úspešnosti rei-vindikačnej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu.

Hoci   si   pôvodní   vlastníci   uplatnili   na   základe   zákona   č.   128/1946   Zb.   nárok   na reštitúciu,   čoho   dôkazom   bolo   predbežné   opatrenie   z 22.   marca   1948,   k   vydaniu rozhodnutia   vo   veci   samej   nedošlo,   ale   naopak,   nehnuteľnosti   sa   stali   predmetom znárodnenia na základe zákona č. 125/1948 Zb. (prešli do vlastníctva štátu zo zákona). Navrhovateľka   spochybňovala   platnosť   znárodnenia   tým,   že   bolo   vykonané   v rozpore s vtedy   platnými   právnymi   predpismi.   Krajský   súd   ale   uviedol,   že   preskúmavať,   či znárodnenie bolo uskutočnené v súlade alebo v rozpore s vtedy platnými predpismi, môže súd   len   v konaní   o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách v súvislosti   so   zisťovaním,   či   nehnuteľnosti   prešli   na   štát   podľa   §   6   ods.   1   písm.   k). V danom prípade však vydanie nehnuteľnosti podľa tohto zákona do úvahy neprichádza, lebo návrh nepodala oprávnená osoba.

Krajský súd potom dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala svoje vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam,   ktoré   žiadala   vydať   (bolo   naopak   preukázané,   že vlastníkom týchto nehnuteľností sa stal štát).

3.   Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu zo   4.   septembra   2002   z   dôvodov,   ktoré   sú   v   podstate   uvedené   v časti   I v 2.   bode odôvodnenia tohto uznesenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). V náleze sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 ústavný súd o. i. uviedol: „Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).“

Postup   krajského   súdu   a jeho   rozsudok   zo   4.   septembra   2002,   ktorým   potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu zo 6. októbra 1999 o žalobe sťažovateľky o vydanie nehnuteľnosti – z dôvodov, že nie je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a nepreukázala svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti – nie sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu, aby vstupoval   do   konania   alebo   rozhodovania   krajského   súdu.   Pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky bola táto odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právomoc ústavného súdu podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy (čl. 127 ústavy a §   49   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde)   mu   neumožňuje,   aby   sa   podieľal   na   náprave historických krívd, ktoré nastali zásahmi do majetku právnych predchodcov sťažovateľky v minulosti a neboli odčinené (dočasná správa, arizácia, znárodnenie).

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   potom   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu zo 4. septembra 2002 podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003