znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 469/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského   súdu   v Trnave č. k. 3 Tpo 78/2014-59 z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tpo 78/2014-59 z 13. novembra 2014.

Uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Tp 43/2014-18 z 28. augusta 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok).

Žiadosťou   podanou   9.   októbra   2014   požiadal   sťažovateľ   o   prepustenie   z väzby na slobodu. Základom žiadosti „bola skutočnosť, že vyšetrovateľ vo veci odo dňa vzatia sťažovateľa do väzby nevykonal žiadny úkon smerujúci k objasneniu veci a vo veci začal konať až po rozhodnutí prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby“. Sťažovateľ tiež   pre   prípad   záveru   súdu   o pretrvávaní   väzobných   dôvodov   alternatívne   navrhoval nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Uznesením okresného súdu č. k. 1 Tp 43/2014-44 z 29. októbra 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry.

Uznesením   č.   k.   3   Tpo   78/2014-59   z   13.   novembra   2014   krajský   súd   zrušil sťažnosťou   prokurátora   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a zároveň   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Taktiež rozhodol o nenahradení väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Podľa   sťažovateľa krajský súd „konal vo veci   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   na   základe   sťažnosti   Okresného   prokurátora   v   Galante,   ku   ktorej   však   nedal možnosť   vyjadriť   sa   sťažovateľovi.   Procesným   stranám   tak   nebol   poskytnutý   rovnaký priestor   na   uplatnenie   ich   práv,   nebola   dodržaná   zásada   kontradiktórnosti   konania, sťažovateľovi   nebolo   umožnené   predložiť   argumenty,   ktoré   by   oslabovali   tvrdenia prokurátora v sťažnosti uvedené, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a nedodržaním zásady kontradiktórnosti konania (napr. III. ÚS 108/06).“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   krajský   súd „sa   vo   svojom   uznesení   nevysporiadal so základom   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   t.   j.   k   postupu   vyšetrovateľa v trestnom konaní, ktorý nezodpovedal jeho povinnosti postupovať vo väzobnej trestnej veci urýchlene   a   bez   zbytočných   prieťahov.   Tejto   otázke   súd   nevenoval   žiadnu   pozornosť, a to ani poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, venoval sa odôvodneniu svojho rozhodnutia z celkom iného pohľadu.“.

V závere svojej sťažnosti navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto nálezom: „Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/78/2014-59 zo dňa 13.11.2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/78/2014-59 zo dňa 13.11.2014 porušil tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.). Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   uznesením   č.   k.   3Tpo/78/2014-59   zo   dňa 13.11.2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu porušenie svojich základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami   vo veci samej   o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.

Aj   pokiaľ   ide   o   vzťah   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny upravujúcich základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   označenými   právami   zaručenými   v   ústave a dohovore.

2. K namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľ   svoje   námietky   stručne   formuluje   v dvoch   rovinách.   Prvá   sťažnostná námietka smeruje k tvrdeniu o nedodržaní princípu „rovnosti zbraní“ a kontradiktórnosti konania   v dôsledku   nedoručenia   písomného   odôvodnenia   sťažnosti   prokurátora   proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu sťažovateľovi ani jeho obhajcovi.

Druhou   sťažnostnou   námietkou   sťažovateľ   namieta   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nevysporiadal   s podstatnou   argumentáciou sťažovateľa   uvedenou   v jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   a teda s argumentáciou týkajúcou sa nečinnosti vyšetrovateľa v predmetnej trestnej veci.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru o existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd v riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   funkčne   uspôsobený   na   preskúmanie   obsahu trestného   spisu,   súvisiacich   listín,   podaní   obvineného   a   prípadne   aj   ďalších   dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní   (II.   ÚS   76/02).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Krajský   súd   namietaným   uznesením   na   základe   sťažnosti   prokurátora   zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a zároveň neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomný sľub a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj   dohovorom   zaujíma v hierarchii   základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvineného o prepustenie   na   slobodu   (Toth   c.   Rakúsko   z   12.   decembra   1991).   Obvinený   držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z obsahu   vyžiadaného   väzobného   spisu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 43/2014 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

K   dôvodom   zrušenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   vo   veci žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že „nie je možné stotožniť sa so závermi I. stupňového súdu vtom   smere,   že   dôvody   preventívnej   väzby   tak   ako   boli   ustálené   v pôvodnom   konaní v danom   prípade   pominuli,   nakoľko   dvojmesačná   väzba   v   dostatočnej   miere   vyčerpala argumentáciu obavy z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Takéto tvrdenia I. stupňového súdu nemajú svoje opodstatnenie. Je potrebné poukázať na to, že obvinený bol do väzby vzatý rozhodnutím Okresného súdu v Galante dňa 28.08.2014 pod sp. zn. 1 Tp/43/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 5Tpo/32/2014 zo dňa 09.09.2014, teda k vzatiu obvineného do väzby došlo pred necelými dvoma   mesiacmi   pričom   je   nepochybné,   že   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov, že samotná osoba obvineného ktorý bol v minulosti 9-krát súdne trestaný rozhodne dáva dôvodnú obavu z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní prevažne majetkovej trestnej činnosti pre ktorú už aj v minulosti bol odsúdený.

Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu v predmetnej veci tomuto nie je možné nič vytknúť, nakoľko tento postupoval v súlade so zákonom. Avšak závery ktoré vyplynuli z rozhodnutia   okresného   súdu,   sú   pre   krajský   súd   absolútne   nepostačujúce.   Nemožno akceptovať   tvrdenia   obvineného   v   tom   smere,   že   v   danom   prípade   už   trestná   činnosť za ktorú   je   momentálne   stíhaný   mala   byť   vyšetrená,   nakoľko   ku   skutku   malo   dôjsť 05.01.2014 pričom až do 27.08.2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom za toto obdobie už podľa jeho názoru mala trestná činnosť byť už dávno objasnená a ukončená. Z obsahu spisu však vyplýva, že obvinenie bolo vznesené obvinenému až dňa 15.08.2014 pričom od vznesenia obvinenia je zrejmé tak, ako vyplýva z obsahu spisu, že vo veci boli vykonané i ďalšie vyšetrovacie úkony a to i napriek tomu, že vykonanie týchto obvinený spochybňuje.   Pokiaľ   ide   o   existenciu   formálnych   ale   i   materiálnych   dôvodov,   tieto   sú nepochybné   a   veľmi   podrobne   rozobraté   v   pôvodnom   rozhodnutí   okresného   súdu   ako i krajského súdu, ktorými právoplatne obvineného vzali do väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku. Na týchto skutočnostiach podľa názoru krajského súdu sa ani v súčasnom štádiu konania nič nezmenilo, pričom je nespochybniteľné, že osoba obvineného je recidivista, ktorá skutočnosť sama osebe postačuje na vyslovenie vážnych obáv z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Argumentácia, že by trestné stíhanie malo byť skončené počas jeho výkonu trestu, sú ničím neopodstatnené nakoľko procesné postupy vyplývajúce z obsahu vyšetrovacieho spisu týmto skutočnostiam nenasvedčujú. Nakoľko od vzatia obvineného do väzby uplynuli necelé dva mesiace nie je možné v danom prípade hovoriť ani o neprimerane dlhej lehote trvania   väzby   tak,   ako   na   to   poukazuje   obvinený   a   nemožno   sa   stotožniť   ani   s   tým, že dvojmesačná väzba vyčerpala argumentáciu z obáv preventívnej väzby teda z toho, že by obvinený v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by mohol v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovať. S takýmto názorom sa nie je možné v žiadnom prípade stotožniť.“.

Ústavný   súd   k   takémuto   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé,   že   krajský   súd   skúmal,   či   v   porovnaní   so   stavom,   ktorý   bol   v   trestnej   veci sťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej, pričom sa zaoberal aj námietkou smerujúcou k nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní počas doby   trvania   väzby   sťažovateľa   a k tejto   zaujal   stanovisko,   ktoré   opiera   o obsah vyšetrovacieho spisu.

V súvislosti   s námietkou   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu preto ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností   zakladajúcich   dôvod   väzby   sťažovateľa   aj   s   ohľadom   na   obsah   jeho argumentácie obsiahnutej v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje v tomto smere znaky arbitrárnosti či   svojvôle   konajúceho   súdu,   krajský   súd   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej   väzby   u   sťažovateľa   a   nesplnení   podmienok   na   jej   nahradenie,   uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, resp. aj o neprijatí záruky, ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora   proti   uzneseniu   okresného   súdu   ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje na „Zápisnicu“ vyhotovenú na okresnom súde 29. októbra 2014 nachádzajúcu sa na č. l. 41 a č. l. 42 väzobného spisu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 43/2014. Z obsahu zápisnice je zrejmé, že sťažovateľ sa osobne zúčastnil rozhodovania o jeho žiadosti na okresnom súde, pričom mu bolo pred začatím výsluchu doručené písomné stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 21. októbra 2014. Rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa sa nezúčastnil jeho obhajca, ktorý sa faxovým podaním z 28. októbra 2014 ospravedlnil   z dôvodu   účasti   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   v inej   trestnej   veci. Z obsahu   zápisnice   vyplýva,   že   prokurátor   svoje   stanovisko   k žiadosti   sťažovateľa predniesol v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa aj osobne, pričom poukázal na svoje písomné   podanie   a zhrnul   základné   argumenty   proti   prepusteniu   sťažovateľa   z   väzby. K svojej   žiadosti   sa   podrobne   vyjadril   aj   sťažovateľ,   pričom   znenie   svojho   konečného návrhu pripojil tiež v písomnej forme. Prokurátor svoje negatívne stanovisko k žiadosti sťažovateľa   predniesol   opätovne   v rámci   svojho   konečného   návrhu,   ku   ktorému   sa sťažovateľ   opätovne   podrobne   vyjadril.   Z obsahu   „Zápisnice“   je   teda   zrejmé,   že   návrh prokurátora   bol   priamo   pred   okresným   súdom   podrobený   konfrontácii   sťažovateľom, čo platí vo vzťahu k písomnému stanovisku prokurátora z 21. októbra 2014, ako aj k jeho prednesom v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   za   právne   relevantnú   skutočnosť   (z   hľadiska   posúdenia   predmetnej námietky sťažovateľa) považuje aj v podstate obsahovú jednotnosť verbálneho odôvodnenia sťažnosti   prokurátora   zaznamenaného   v citovanej „Zápisnici“ a písomného odôvodnenia tejto   sťažnosti   z 3.   novembra   2014.   K   tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   po   vykonaní komparácie vecnej argumentácie prokurátora vyplývajúcej z jeho prednesu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s argumentáciou prezentovanou v písomnom vyhotovení jeho odôvodnenia sťažnosti. V súvislosti s tým ústavný súd tiež poukazuje   na   skutočnosť,   že   prokurátor   v   písomnom   vyhotovení   svojej   sťažnosti neprodukoval   žiadne   také   nové   argumenty,   ktoré   by   bolo   potrebné   konfrontovať so stanoviskom sťažovateľa, čoho dôsledkom by bola možná zmena v rozhodnutí krajského súdu o existencii zákonných dôvodov väzby. Nad rámec svojich verbálnych prednesov odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby sťažovateľa prokurátor v písomnom odôvodnení svojej sťažnosti venoval pozornosť v zásade iba chronologickému prehľadu procesných úkonov vyšetrovateľa   v rámci   trestného   stíhania   sťažovateľa.   O týchto   však   mal/mohol   mať sťažovateľ dostatočnú vedomosť s ohľadom na jeho právne zastúpenie zvoleným obhajcom, ktorý mohol využiť   právo na nazretie do   spisu   podľa § 69 Trestného   poriadku (podľa predloženej argumentácie prokurátora obhajca sťažovateľa toto právo aj využil a tiež mu bola   daná   k dispozícii   fotokópia   celého   vyšetrovacieho   spisu).   Taktiež   skutočnosť, že prokurátor oponuje tvrdeniu sťažovateľa o nečinnosti vyšetrovateľa, bola sťažovateľovi zrejmá, a to z písomného stanoviska prokurátora k žiadosti sťažovateľa z 21. októbra 2014, ktoré bolo sťažovateľovi doručené pred začatím väzobného výsluchu 29. októbra 2014.

Ústavný súd na základe uvedeného môže konštatovať, že sťažovateľ bol materiálne s argumentáciou prokurátora, jeho právnymi závermi a vecným stanoviskom v zásade už oboznámený v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a to aj napriek porušeniu formálnej povinnosti súdu doručiť predmetnú písomnosť strane sťažovateľa. K už uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že sťažovateľovi bol poskytnutý dostatočný   priestor   na   prezentovanie   všetkých   relevantných   námietok   k   dovtedajšiemu priebehu   jeho   väzobného   trestného   stíhania,   ako   aj   k argumentácii   prokurátora,   o   čom svedčí obsah v zápisnici zaznamenaného sťažovateľovho výsluchu.

Ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažovateľ a ani jeho obhajca (aj keď to nebola ich procesná   povinnosť)   sa   nedomáhali   (resp.   nepožadovali)   predloženia   písomného vyhotovenia   odôvodnenia   sťažnosti   prokurátora,   hoci   takéto   písomné   vyhotovenie odôvodnenia bolo vzhľadom na vyjadrenie prokurátora o tom, že proti uzneseniu okresného súdu podáva sťažnosť, predvídateľné. Z obsahu väzobného súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ   alebo   jeho   obhajca   vyvinuli   akúkoľvek   aktivitu   v   tomto   smere   do   termínu konania   neverejného   zasadnutia   krajského   súdu   konaného   13.   novembra   2014,   teda v období dvoch týždňov. Inými slovami, sťažovateľ si bol hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu vedomý skutočnosti, že prokurátor proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť podal (sťažnosť mala dokonca aj odkladný účinok), a preto aj pred vydaním napadnutého uznesenia   mohol   sám   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu   domáhať   sa   doručenia písomného vyhotovenia sťažnosti prokurátora, resp. vo svoj prospech formulovať písomnú argumentáciu podporujúcu dôvody, pre ktoré ho okresný súd z väzby prepustil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako zjavne   neopodstatnené,   čo   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   zakladá   dôvod odmietnutia sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015