SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 469/2014-59
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18,Diessenhofen, Švajčiarska konfederácia, zastúpenej spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,Advokátska kancelária, Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľJUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 z 19. decembra 2012a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti FELA Management AG na súdnu ochranu zaručenéčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručenéčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 3/2009z 19. decembra 2012 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 3/2009z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FELAManagement AG trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásťcentov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14,Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013doručená sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18, Diessenhofen,Švajčiarska konfederácia (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf3/2009.
1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v roku 2008 ako člen skupinydodávateľov predložil svoju ponuku do verejného obstarávania na predmet zákazky„Komplexná služba elektronického výberu mýta“ formou užšej súťaže vyhláseného
(ďalej len„obstarávateľ“). Obstarávateľ zaslal 9. apríla 2008 sťažovateľovi žiadosť o vysvetlenieponuky, na ktorú sťažovateľ odpovedal listom zo 16. apríla 2008. Následne obstarávateľlistom z 29. apríla 2008 oznámil sťažovateľovi vylúčenie jeho ponuky z verejnéhoobstarávania, keďže predložená ponuka sťažovateľa „nesplnila požiadavky verejného obstarávateľa uvedené v súťažných podkladoch“ a „predložené vysvetlenie k ponuke nie je v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 Zákona o verejnom obstarávaní“.
Sťažovateľ doručil obstarávateľovi 7. mája 2008 žiadosť o nápravu proti vylúčeniujeho ponuky z verejného obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. e) zákona č. 25/2006 Z. z.o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnoma účinnom v tom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), pričom túto žiadosťobstarávateľ zamietol. Preto sťažovateľ podal podľa § 138 ods. 1 písm. e) zákona o verejnomobstarávaní námietky proti vylúčeniu jeho ponuky zo súťaže, o ktorých Úrad pre verejnéobstarávanie prostredníctvom svojej komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach (§140 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) rozhodol rozhodnutím č. 534-84-7000/2008z 22. júla 2008 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Úradu pre verejnéobstarávanie žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú Krajský súdv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/08-250 zo 6. mája 2009zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 9. októbra 2012v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolacírozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu6. februára 2013, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 732/2014-35 z 3. decembra 2014odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Proti vylúčeniu svojej ponuky z verejného obstarávania sa však sťažovateľ bránilaj inou procesnou formou. V rámci revíznych postupov regulovaných v štvrtej hlave piatejčasti zákona o verejnom obstarávaní doručil 25. júla 2008 obstarávateľovi podľa § 136ods. 1 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní žiadosť o nápravu proti inému úkonuobstarávateľa, a to proti:
«a) akceptovaniu vysvetlenia a údajov uvedených uchádzačom – skupinou dodávateľov, v liste označenom ako „Vysvetlenie súťažnej ponuky zo dňa 16.4.2008“, na základe ktorých Obstarávateľ posúdil ponuku tohto uchádzača ako spĺňajúcu požiadavky stanovené Obstarávateľom v súťažných podkladoch,
b) nevyžiadaniu si vysvetlenia súťažnej ponuky Sťažovateľa v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažných podkladov Obstarávateľom,
c) rozširovaniu znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny adresovanej Sťažovateľovi.»
Obstarávateľ však na žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ adresoval 8. augusta 2008Úradu pre verejné obstarávanie námietky podľa § 138 ods. 2 písm. g), teda proti úkonuobstarávateľa inému ako uvedenému v písmenách a) až f). Úrad pre verejné obstarávanieo námietkach sťažovateľa prostredníctvom komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkachrozhodol rozhodnutím č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008 tak, že ich podľa § 139ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní zamietol.
K námietke sťažovateľa o vyhodnotení údajov skupiny dodávateľov
Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že jeho komisia „preskúmala ponuku uchádzača z hľadiska splnenia požiadaviek kontrolovaného, na ktoré sa kontrolovaný dopytoval v žiadosti o vysvetlenie ponuky, pričom sa zamerala na to, či boli požiadavky kontrolovaného primárne preukázané už v samotnej predloženej ponuke uchádzača. Poskytnuté, i keď všeobecné vysvetlenie ponuky uchádzača totiž nemožno posudzovať samostatne, bez ohľadu na samotnú ponuku uchádzača, a teda či sú v nej preukázané predmetné požiadavky kontrolovaného“. Následne Úrad pre verejnéobstarávanie poukázal na jednotlivé časti obsahu ponuky víťazného uchádzača relevantnéz hľadiska otázok obstarávateľa, ktoré sťažovateľ podrobil kritike. Súčasne zdôraznil fakt, že«uchádzač využil právo podľa § 20 zákona o verejnom obstarávaní a celú svoju ponuku označil ako „dôvernú“. Teda zverejňovanie konkrétnych údajov z jeho ponuky, vrátane citácií, technických riešení a konkrétneho znenia ponuky ani zo strany úradu nie je možné... Z uvedeného dôvodu nemôže komisia úradu v danom rozhodnutí citovať konkrétne riešenia uvádzané uchádzačom v jeho ponuke, ale odkazuje iba na čísla strán a názvy kapitol v ponuke uchádzača kde bolo preukázané splnenie predmetných požiadaviek.».
K druhému okruhu námietok (nepožiadanie sťažovateľa o vysvetlenie požiadavkyP1.20 súťažných podkladov) Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že „nesplnenie požiadavky P1.20 ako dôvodu vylúčenia už bolo predmetom konania o námietkach, ktoré podal navrhovateľ dňa 22. 05. 2008 a ktoré úrad rozhodnutím č. 534-84-700/2008 zo dňa 02. 07. 2008 zamietol ako neopodstatnené“. Rovnaký postoj zaujal Úrad pre verejnéobstarávanie aj k tretiemu okruhu námietok.
Zamietavé rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie napadol sťažovateľ žaloboupodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V nej namietal«preukázateľné porušenie princípu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 ZVO. Porušenie tohto princípu badá... v nerovnakom posudzovaní ponúk všetkých uchádzačov a poukázal pritom na list uchádzača s označením „Vysvetlenie súťažnej ponuky“ zo dňa 16.04.2008, z ktorého je v spojení s otázkami položenými Obstarávateľom postupom podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ZVO, možno vyvodiť záver, že Komisia obstarávateľa nemala jasno v tom, na ktorom mieste ponuky tohto uchádzača je zakomponované splnenie viacerých záväzných požiadaviek na obsah tejto ponuky, pričom odpovede uchádzača tieto skutočnosti nielenže neobjasňujú ale na rozdiel od vysvetlení žalobcu ani neobsahujú...». Následne sťažovateľ vosvojej žalobe uvádza príklady z odpovede uchádzača preukazujúcepodľa jeho názoru odôvodnenosť predmetného žalobného dôvodu.
Nerovnosť v zaobchádzaní s uchádzačmi v kritizovanom verejnom obstarávaní videlsťažovateľ aj v tom, že „nemala Komisia obstarávateľa jasno v tom, na ktorom mieste ponuky sa nachádza odkaz na splnenie požiadavky P1.20 vo vzťahu k ponuke žalobcu. Takýto záver je možné vyvodiť z toho, že v oznámení o vylúčení ponuky žalobcu cituje Obstarávateľ konkrétne časti ponuky žalobcu, ktoré podľa neho dokazujú nesplnenie tejto požiadavky, aj keď sa ponuka žalobcu s takouto požiadavkou vysporadúva úplne na inom mieste...“.
Napokon sťažovateľ vo svojej žalobe namietol „rozširovanie znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny...“. Sťažovateľ na otázku komisie obstarávateľasmerujúcej k uvedenej nezrovnalosti „odpovedal spolu s odpoveďami na iné otázky, ktoré Komisia obstarávateľa žalobcovi adresovala a keďže táto požiadavka na vysvetlenie ceny neobsahovala bližšie podrobnosti základných charakteristických parametrov ponuky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO, odpoveď žalobcu bola formulovaná len v tej rovine, ktorá podľa názoru žalobcu mala vyjasniť snahu Obstarávateľa o porovnávanie s inými systémami elektronického výberu mýta v ostatných stredoeurópskych krajinách. Rozhodnutie Obstarávateľa o vylúčení ponuky uchádzača zo súťaže, ako jeden z dôvodov vylúčenia nakoniec uvádza aj to, že žalobcom predložené vysvetlenie k ponuke nie je v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 ZVO.“. Popísanéskutočnosti sťažovateľ vo svojej žalobe kritizoval s poukazom na to, že otázka komisieobstarávateľa položená mu v žiadosti o vysvetlenie ponuky je formulovaná podstatne užšiev porovnaní s citáciou, ktorú potom použil obstarávateľ pri zamietnutí sťažovateľovejžiadosti o nápravu ako argument proti dôvodom sťažovateľa. Podľa sťažovateľa„je evidentné, že doplnený text podstatne mení a precizuje požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky“. Sťažovateľ rozporoval záver Úradu pre verejnéobstarávanie, podľa ktorého sa touto námietkou zaoberalo súvisiace rozhodnutieo zamietnutí námietok sťažovateľa proti jeho vylúčeniu zo súťaže, pretože „predmetom konania, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 534-84-7000/2008 bola otázka vylúčenia žalobcu zo súťaže a otázka ponúkanej ceny bola riešená jedine vo vzťahu k vysvetleniu cenovej ponuky žalobcom pričom sa žalovaný zaoberal len tým, či Obstarávateľ položil žalobcovi otázku na vysvetlenie ceny a tým, či žalobca poskytol dostatok dôkazov na to, aby umožnil Obstarávateľovi uznať toto vysvetlenie. Otázkou rozšírenia otázky na vysvetlenie ceny sa však žalobca (správne zrejme malo byť žalovaný,pozn.) v pôvodnom rozhodnutí nezaoberal a nakoľko je táto otázka z pohľadu žalobcu podstatná, namietal proti takému úkonu Obstarávateľa samostatným podaním. Žalovaný nemal dôvod nezaoberať sa takto položenou otázkou a svojim postupom navodil stav, kedy jeho rozhodnutie trpí vážnou materiálnou vadou spočívajúcou v odmietnutí práva žalobcu domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu Obstarávateľa.“.
O sťažovateľovej žalobe krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009 rozhodol tak, že ju zamietol. Krajský súd identifikoval pojem diskriminácie ako „rozdielny prístup k jednotlivcovi alebo skupine ako celku“. Znaky definovaného pojmu však podľa názoru krajského súdu neboli naplnené «pri námietke žalobcov týkajúcej sa otázky vysvetlenia nejasnosti ohľadne požiadavky P1.20, ktorá absentovala v „Žiadosti o vysvetlenie ponuky“ obstarávateľa z 09.04.2008... Súd konštatuje, že pri žiadostiach o vysvetlenie ponúk vychádza obstarávateľ z týchto ponúk a preto, keďže ponuky uchádzačov nie sú identické, nemôžu byť ani otázky v žiadostiach o vysvetlenie totožné. Nie je povinnosťou obstarávateľa žiadať o vysvetlenie tých aspektov ponuky, čo v danom prípade ide o ponuku žalobcov, pri ktorých je zrejmé, že ich uchádzač nespĺňa. K takémuto záveru dospela komisia obstarávateľa. Na základe uvedených skutočností nie je možné konštatovať, že by žalovaný ako aj obstarávateľ porušil princípy uvedené v § 9 ods. 2 ZVO.».
Krajský súd konštatoval, že z dostupných dokladov „nevyplýva, že by došlo zo strany žalovaného k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, ktoré v žalobe uvádzajú žalobcovia, pretože komisia obstarávateľa v rámci hodnotenia predložených ponúk vyzvala všetkých uchádzačov v súlade s § 42 ods. 2 ZVO na to, aby vysvetlili niektoré komisiou označené aspekty ponúk. Žalobcovia na uvedenú žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa 09.04.2008 reagovali listom zo dňa 16.04.2008 avšak súd sa nestotožnil s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe.“.
Napokon krajský súd uviedol, že „nedošlo k porušeniu princípu transparentnosti... Súd nezistil, že by žalovaný ani obstarávateľ, konal v rozpore s touto zásadou a teda aj so zákonom, pretože ich konanie nebolo nečitateľné, nekontrolovateľné alebo horšie kontrolovateľné. Zákon obsahuje celý rad inštitútov a ustanovení, ktorých cieľom je objektivizovať a sprehľadniť vo veľkej miere proces zadávania verejných zákaziek, pričom základným prostriedkom je právna úprava dohľadu nad zadávaním verejných zákaziek, ktorá patrí žalovanému ako orgánu dohľadu. V danom prípade súd konštatuje, že žalovaný postupoval v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, preskúmal námietky žalobcov proti úkonu obstarávateľa, ktoré boli podané v zmysle § 138 ods. 2 písm. g/ ZVO a vo svojom rozhodnutí žalovaný nezistil, že by došlo k porušeniu princípu transparentnosti v konaní obstarávateľa a preto tieto námietky zamietol.“.
Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Namietal,že krajský súd „sa neodôvodnene zameral len na posúdenie Druhého a Tretieho napádaného úkonu, čím svojvoľne zúžil predmet samotného konania a vôbec sa nezaoberal posúdením Prvého napádaného úkonu (akceptovanie vysvetlenia a údajov uvedenýchuchádzačom, pozn.). K uvedenému tvrdeniu považuje Žalobca za potrebné uviesť, že práve posúdenie tohto úkonu pritom Žalobca považoval za najdôležitejšie v otázke posúdenia diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného.“. Na rozsiahlom priestore potom sťažovateľ vo svojom odvolaní citovalzo súťažných podkladov, z podkladov predložených uchádzačom,z podaní, ktoré uchádzačom adresoval obstarávateľ, a z odpovedí na ne, ako aj z obsahusúvisiaceho súdneho spisu krajského súdu (sp. zn. 2 S 121/08), čím sa usiloval preukázať, že„ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky podľa súťažných podmienok... Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov, a teda aj Žalobcu. V druhom rade je evidentné, že ponuka Žalobcu vo vzťahu k splneniu požiadavky P1.20 nebola zo strany Obstarávateľa hodnotená rovnakými kritériami, ako ponuka uchádzača, a to v neprospech ponuky Žalobcu.“.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne ustálenie skutkového stavu „vo vzťahu k Prvému napádanému úkonu..., keď nijako neposudzoval to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď to bolo zo strany Žalobcu vytýkané v smere posúdenia otázky dodržania princípov nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania... Vo vzťahu k Druhému napádanému úkonu (nevyžiadanievysvetlenia súťažnej ponuky uchádzača v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažnýchpodkladov, pozn.) súd prvého stupňa nesprávne ustálil aj samotné znenie napádaného úkonu. Žalobca totiž nenamietal proti tomu, že otázka na splnenie požiadavky P1.20 nebola adresovaná uchádzačovi. Žalobca namietal proti tomu, že takáto otázka nebola adresovaná Žalobcovi... Žalobca nikdy netvrdil, že nepožiadanie vysvetlenia niektorej otázky je samo osebe diskriminujúce, ale poukazoval na to, že pokiaľ je táto skutočnosť zaradená do širšieho radu úkonov, okolností a celého hodnotiaceho procesu Obstarávateľa, môže byť nepožiadanie vysvetlenia v konečnom dôsledku diskriminujúce, čo sa v tomto prípade aj stalo. Pri posudzovaní Tretieho napádaného úkonu (rozširovanieznenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny, pozn.) napokon súd opäť zúžil predmet samotnej žaloby a otázku diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného preformuloval na otázku dodržania princípu rovnakého zaobchádzania, t. j. či v kontexte tohto úkonu nebol zvýhodnený samotný uchádzač. Takto námietka proti tomuto úkonu neznela. Žalobca trvá na svojich argumentoch vo vzťahu k Tretiemu napádanému úkonu, teda trvá na tom, že otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku položil v inom zmysle aj keď tomu tak nebolo.“.
Všetky formulované odvolacie dôvody mali podľa sťažovateľa napokon za následokaj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom „v smere aplikácie ustanovenia ZVO zakazujúceho nerovnaké zaobchádzanie s uchádzačmi, zakazujúceho diskrimináciu uchádzačov a zakotvujúceho princíp transparentnosti“.
Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 19. decembra 2012 v konanísp. zn. 2 Sžf 3/2009 napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyššísúd poukázal na skutočnosť, že v súvisiacich konaniach (sp. zn. 3 Sžf 116/2009a sp. zn. 3 Sžf 2/2010) položil predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“), na ktoré tento rozsudkom z 29. marca 2012 v konaní sp. zn. C-599/10odpovedal. Ďalej najvyšší súd zdôraznil viazanosť súdov v správnom súdnictve žalobnýmidôvodmi, ktoré žalobca môže rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. Z tohtohľadiska konštatoval, že sťažovateľ uplatnil dva okruhy žalobných dôvodov, jednak„nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese rozhodovania o podaných námietkach“ a jednak „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného obstarávania:
2.1. nesplnenie technickej požiadavky
2.2. neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.
K prvému dôvodu najvyšší súd uviedol, že z „§ 153 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva, že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa tohto zákona s výnimkami tam uvedenými. Keďže ani jedna zo zákonných výnimiek sa nevzťahuje na konanie podľa piatej časti štvrtej hlavy (Revízne postupy) zákona č. 25/2006 Z. z. nie je možno priznať právnu relevanciu odvolacím dôvodom..., týkajúcich sa porušenia práva žalobcov na oboznámenie sa s odborným stanoviskom, ktoré malo byť dôvodom na prerušenie konania o námietkach podľa § 138 ods. 6 zákona č. 25/2006 Z. z. pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nahliadanie do spisu vedeného v konaní o revíznych postupoch zákon č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodujúcom období, neupravoval.
Z ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vzťahujúcich sa na konanie o námietkach nevyplýva povinnosť žalovaného pred tým, ako vydá rozhodnutie, oboznámiť žalobcu s listinami, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý je založený v rámci revízneho postupu podľa zákona č. 25/2006 Z. z. pretože na uvedené konanie nemožno aplikovať ustanovenia obsiahnuté v správnom poriadku. (Pokiaľ by správny poriadok bolo možné na takéto konanie o námietkach aplikovať, uvedená argumentácia žalobcu by bola dôvodná...).“.
Podľa najvyššieho súdu „z predloženého administratívneho spisu vyplýva, tak ako to vecne správne konštatoval i Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku, že žalobcovia požadovali informácie resp. prístup do uvedeného spisu. Na takýto postup mali použiť iné zákonné inštitúty napr. zákon o slobodnom prístupe k informáciám č. 211/2000 Z. z. Žalobcovia aj napriek tomu, že požadovali sprístupnenie spisu, nevyužili opravné prostriedky, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v procese administratívneho konania alebo v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia, resp. fiktívneho rozhodnutia v správnom súdnictve.“.
Pokiaľ išlo o požiadavku P1.20 súťažných podkladov, najvyšší súd „dospel k záveru, že verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný obstarávateľ v tomto prípade a v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch, potom podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-599/10... mal požiadať žalobcov o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická požiadavka... Až po doručení odpovede na žiadosť o vysvetlenie ponuky, mal verejný obstarávateľ posúdiť, či odpoveď na vysvetlenie ponuky podaná v čase, keď žalobcovia ako aj iní uchádzači predložili ponuku a uplynula i lehota na predloženie ponúk a je ukončený výber uchádzačov, je len objasnením alebo vysvetlením podanej ponuky alebo ide o zmenu samotnej ponuky. Samotnú ponuku už nemožno meniť a to ani z podnetu verejného obstarávateľa, rovnako ani z vlastnej vôle uchádzača (§ 42 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z.).“.
K problému vysvetlenia neobvykle nízkej ponukovej ceny najvyšší súd rekapitulovalobsah žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie ponuky v predmetnej časti, keďže sťažovateľom„ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E=0,9980 výrazne prekračuje hodnoty Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách“.Obstarávateľ potom neakceptoval vysvetlenie sťažovateľa s ohľadom na mieru porušovaniamýtnej povinnosti vodičmi vozidiel v Rakúsku a Českej republike. Najvyšší súdv odôvodnení svojho rozsudku vychádzal z obsahu odpovede sťažovateľa na žiadosťobstarávateľa o vysvetlenie ponuky, ako aj z oznámenia obstarávateľa o vylúčení ponukysťažovateľa a s poukazom na podstatu správnej úvahy, ako aj na limity právomoci súdovv správnom súdnictve preskúmavať využitie správnej úvahy konštatoval, že nezistilnezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v tejto časti, hoci „sa... nestotožnil s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/121/08-250, stotožnil sa len s výrokom rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol vecne správny“. Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní predmetnej časti ponuky„postup verejného obstarávateľa umožnil žalobcom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky“, ale „napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim cenu služby a s tým spojené náklady na zabezpečenie a dosiahnutie deklarovanej Efektívnosti, možno konštatovať..., že vysvetlenie žalobcov smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.
Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou voľnej úvahy čo sa týka skutočností, ktoré je potrebné zohľadniť na účely prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel najvyšší súd k záveru, že jeden z uvedených dôvodov vylúčenia ponuka žalobcov (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol oprávnený a preto žalobcov už nebolo možné zaradiť späť do procesu verejného obstarávania.“.
V nadväznosti na citovaný text odôvodnenia najvyšší súd na nasledujúcej strane 49svojho rozsudku uviedol, že „verejný obstarávateľ nemôže vylúčiť predloženú ponuku z dôvodu nedostatku jasnosti takého aspektu, ktorý nebol predmetom žiadosti o vysvetlenie ponuky. Zásada proporcionality ako jedna zo všeobecných zásad úniového práva, verejnému obstarávateľovi ukladá, aby v prípade, ak sa stretne s nejasnou ponukou a žiadosť o spresnenie obsahu uvedenej ponuky by bola schopná zabezpečiť právnu istotu rovnako ako okamžité zamietnutie dotknutej ponuky, aby sa skôr rozhodol požiadať dotknutého uchádzača o spresnenie, akoby mal čisto a jednoducho zamietnuť jeho ponuku (Antwerpse Bouwwerken, T-195/08, 10.12.2009, bod 55; Adia interim, T-19/95, 8.5.1996, Zb. s. II-321, bod 57; Tideland Signal, T-211/02, 27.9.2002, Zb. s. II 3781, bod 43). V tomto prípade verejný obstarávateľ nepožiadal žalobcov o vysvetlenie vyššie uvedených technických nejasností ponuky prv než ich ponuku vylúčil, preto možno konštatovať, že verejný obstarávateľ postupoval v rozpore so všeobecnými zásadami úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a ktoré musia byť dodržiavané nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov. Keďže v ďalšom sa Najvyšší súd SR nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou v podanom odvolaní a to z vyššie uvedených dôvodov, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534-84-7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v rozsahu ďalších žalobných i odvolacích dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, k zamietnutiu námietok žalobcov prišlo na základe existujúceho zákonného dôvodu – predložené vysvetlenie ponuky žalobcov v otázkach neobvykle nízkej ponukovej ceny v kontexte a na základe Efektívnosti výberu mýta smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov a dôkazov.“.
V závere odôvodnenia najvyšší súd zhodnotil, že „neboli zistené v súdnom preskúmavacom konaní také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...“.
2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „predložil tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu niekoľko príkladov, z ktorých bolo zrejmé, že ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky podľa Súťažných podmienok, najmä vo vzťahu k splneniu požiadaviek P2.10, P2.25, P4.1 a P7.8 a iné. Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov, a teda aj Sťažovateľa.“. Aj napriek tomu „sa Najvyšší súd SR vôbec nezaoberal týmito dôvodmi týkajúcimi sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania so Sťažovateľom“,čím podľa sťažovateľa došlo „k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu“.
Podľa sťažovateľa krajský súd aj najvyšší súd „nesprávne ustálil skutkový stav, keď nijako neposudzovali to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď na to Sťažovateľ poukazoval... Princíp rovnakého zaobchádzania bol podľa Sťažovateľa porušený tým, že s ponukou Sťažovateľa sa zaobchádzalo evidentne rozdielnym spôsobom ako s ponukou uchádzača
a to v neprospech ponuky Sťažovateľa. Porušenie princípu nediskriminácie badá Sťažovateľ najmä v tom, že otázka na vysvetlenie nejasností ohľadne požiadavky P1.20 absentovala v žiadosti o vysvetlenie ponuky Obstarávateľa zo dňa 09.04.2008 adresovanej Sťažovateľovi.“.
Sťažovateľ následne poukázal na obsah rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2012 voveci sp. zn. C-599/10 a konštatoval, že je „z pohľadu Sťažovateľa neprípustné, aby v rámci správneho súdnictva súdy aprobovali taký postup správneho orgánu, ktorý jednak vlastným rozhodnutím akceptuje evidentnú nezákonnosť v procese verejného obstarávateľa založenú na nerovnakom zaobchádzaní (jednému účastníkovi sa umožní poskytnúť vysvetlenie a druhému sa ani nenaznačí nezrovnalosť) a jednak v tom istom prípade, kedy je jasné, že použijúc rovnakú mieru prísnosti posudzovania ponuky, akceptovanie vysvetlenia jedného uchádzača znamená jasnú diskrimináciu iného uchádzača (po vylúčení ponuky stačilo podľa pravidla obstarávateľa uchádzačovi len deklarovať pripravenosť splniť požiadavky bez relevantného preukázania skutočnosti, že táto pripravenosť vyplýva z ponuky) akceptuje aj zrejmú diskrimináciu a to bez toho, aby takéto rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené a takáto nezákonnosť bola súdmi meritórne deklarovaná“.
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd „vôbec nezaoberal dôvodom odvolania týkajúcim sa svojvoľného rozšírenia znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu neobvykle nízkej ceny adresovanej Sťažovateľovi, na ktorý Sťažovateľ od počiatku tohto konania poukazoval“. Sťažovateľ tvrdí, že „otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku pôvodne položil v inom zmysle, aj keď tomu tak nebolo“. Sťažovateľ tu znovu poukazuje na rozsudok Súdneho dvoraz 29. marca 2012, podľa ktorého „verejný obstarávateľ musí formulovať svoju žiadosť adresovanú uchádzačom jasne, aby títo uchádzači boli schopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk“, a zdôrazňuje, že „námietka rozšírenia otázky na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny bola z pohľadu Sťažovateľa podstatná, pretože takto rozšírenou otázkou precizoval pôvodne nejasnú a natoľko všeobecne položenú otázku, že svojím obsahom nedávala Sťažovateľovi možnosť, aby sa konkrétne vyjadril k jej jednotlivým bodom. Z tohto dôvodu bola aj odpoveď Sťažovateľa všeobecnejšia, na základe čoho potom Obstarávateľ usúdil, že táto odpoveď nespĺňa jeho požiadavky.“.
Sťažovateľ kritizuje aj tvrdený fakt, že najvyšší súd „sa nezaoberal tým..., že zo strany Obstarávateľa došlo k svojvoľnému rozšíreniu otázky na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, ale naopak poukazoval na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny vyplývajúcej z ponuky Sťažovateľa a matematický výpočet, ako možno dospieť k záveru, že Sťažovateľom uvedená ponuková cena je neobvykle nízka. Táto problematika je však predmetom inej ústavnej sťažnosti, ktorá bola Sťažovateľom na Ústavný súd podaná dňa 06.02.2013 a ktorá vychádzala z iných skutkových okolností, ako je tomu v tomto konaní... Predmetom tejto sťažnosti v spojitosti s neobvykle nízkou ponukovou cenou je výhradne iba rozšírenie znenia otázky Obstarávateľa v súvislosti s jej pôvodným znením. Sťažovateľ od počiatku tohto samostatného konania vymedzil jeho okruh iba na neoprávnené konanie Obstarávateľa vo vzťahu k rozšíreniu pôvodného znenia otázky Obstarávateľa týkajúcej sa neobvykle nízkej ponukovej ceny, pričom vôbec nepoukazoval na jej nesprávne matematické zdôvodnenie, čo uplatňoval v inom konaní.“.
Sťažovateľ sa pozastavuje nad tým, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR, najmä jeho časť týkajúca sa odôvodnenia rozsudku, je takmer úplne identická s rozsudkom Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3Sžf/116/2009 zo dňa 09.10.2012. Najvyšší súd SR v ňom dokonca absolútne nelogicky odkazuje na str. 47 aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 2S/121/08- 250. Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd SR svojim postupom a konaním hrubo porušil Sťažovateľove právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď sa nielenže nezaoberal dôvodmi, ktoré boli predmetom Sťažovateľovho odvolania, ale sám svojvoľne rozšíril okruh tohto konania o skutočnosti, ktoré neboli predmetom tohto konania, ale ktoré sú predmetom konania iniciovaného Sťažovateľom ústavnou sťažnosťou podanej na Ústavnom súde dňa 06.02.2013.“.
K záverom najvyššieho súdu o medziach súdnej preskúmateľnosti správnej úvahysťažovateľ uvádza, že „to čo Najvyšší súd SR vyhodnotil ako správnu úvahu je v skutočnosti len nesprávnym, logicky neobhájiteľným postupom Obstarávateľa,... Sťažovateľ má za to, že pôvodná žiadosť Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, nesmerovala k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky, ktoré mala komisia obstarávateľa považovať za dôležité. Až v samotnom oznámení o vylúčení ponuky Sťažovateľa Obstarávateľ uvádzal vzorce a rôzne veličiny, z ktorých vychádzal pri hodnotení odpovede Sťažovateľa na jeho otázku, pričom Obstarávateľ tieto vzorce a veličiny, ani existenciu samotného pravidla na porovnávanie cien nezverejnil ani v súťažných podmienkach ani neskôr v žiadosti o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, čím zmaril možnosť účinného a včasného vysvetlenia a vyvrátenia Obstarávateľových domnienok.“.
Sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého najvyšší súd „bol povolaný preskúmať medze prípustnosti rozhodovania správneho orgánu v konkrétnom prípade a neprenechať miere jeho správneho uváženia atribút nedotknuteľnosti. Najvyšší súd SR sa mal najmä vysporiadať s námietkami Sťažovateľa aj v kontexte záveru SDEÚ, ktorý uviedol, že vnútroštátne súdy majú usúdiť, či žiadosť o objasnenie ponuky umožnila dotknutým uchádzačom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky. Námietky Sťažovateľa Najvyšší súd SR jednoducho zamietol s poukazom na správnu úvahu správneho orgánu so zdôvodnením, že súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia a to napriek tomu, že konštatovanie SDEÚ priamo vymedzuje dôvody zásahu súdu do správnej úvahy správneho orgánu a to posúdením okolností, či na podklade položenej otázky bolo možné dostatočne vysvetliť svoju ponuku.“.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 469/2014-31 zo 6. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľana ďalšie konanie.
4. Následne ústavný súd 23. septembra 2014 vyzval najvyšší súd na vyjadreniesa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávaniavo veci.
5. Najvyšší súd doručil 13. novembra 2014 ústavnému súdu vyjadrenie,v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnústránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že zotrváva na svojich dôvodoch, na ktorých založilpotvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, a že „napadnuté rozhodnutie je logické, skutkový a právny stav je posúdený v súlade i s judikatúrou komunitárneho práva“.K námietke sťažovateľa o totožnosti dôvodov napadnutého rozsudku a rozsudku v súvisiacejveci sp. zn. 3 Sžf 116/2009 najvyšší súd uviedol, že „ušlo pozornosti sťažovateľa, že v predmetných veciach išlo prakticky o totožný skutkový a právny stav veci“. S poukazomna čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a na ne nadväzujúcu judikatúru ústavného súdunajvyšší súd konštatuje, že „ÚVO svojim rozhodnutím, neporušil zákon“. Preto najvyšší súd„nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p. nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/3/2009 zo dňa 19. decembra 2012 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami Sťažovateľa v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu a zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď... samotná skutočnosť, že Sťažovateľ zastáva iné právne názory, než akými sa v tejto veci riadil Najvyšší súd SR nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku...“.
6. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. novembra 2014 právnemuzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2014 sťažovateľ vyjadrilsúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti.Uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení „vôbec nezaoberal skutočnosťami Sťažovateľom uvádzanými v ústavnej sťažnosti a nijako ich nevyvrátil alebo nepotvrdil“.Sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením totožnosti podstatných častí odôvodnení napadnutéhorozsudku a rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009, tak ako ho podalnajvyšší súd. Napokon sťažovateľ zosumarizoval dôvody, ktorými namietal proti rozsudkunajvyššieho súdu v sťažnosti, ako aj dôvody, v ktorých videl nezákonnosť žalobounapadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Sťažovateľ oznámil aj zmenusídla svojho právneho zástupcu.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichstanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
1. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
2. Ústavný súd v úvode odôvodnenia svojho nálezu poukazuje na právnu a čiastočnei skutkovú náročnosť sťažnosťou kritizovaného verejného obstarávania a naň nadväzujúcehokonania o žalobe sťažovateľa (i ďalších členov skupiny dodávateľov) podanej podľa druhejhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konštatovaná náročnosť posúdeniaústavnej akceptovateľnosti popísaného procesu ako celku si po právnej stránke vyžadovalazohľadnenie viacerých aspektov.
2.1 V prvom rade do vyhodnocovania ponuky uchádzača v procese verejnéhoobstarávania neprislúcha ústavnému súdu zasahovať a už vôbec neprichádza do úvahyrevízia takého hodnotenia samotným ústavným súdom. Na druhej strane neprehliadnuteľnouje komplikovanosť relevantnej právnej regulácie vyznačujúcej sa hlavne detailnosťou,vertikálne i horizontálne viacúrovňovým charakterom právnej ochrany uchádzačov,ako aj zákonným prenesením výkonu časti zodpovedajúcej verejnej moci na samotnéhoobstarávateľa (napr. rozhodovanie o žiadosti o nápravu podľa § 136 zákona o verejnomobstarávaní). Popísané faktory vyvolávajú legitímnu požiadavku, aby právna ochrana(neúspešného) uchádzača mala podobu umožňujúcu adekvátny prieskum postupovsamotného obstarávateľa a nadväzujúci nezávislý súdny prieskum vyhodnotenia predloženejponuky obstarávateľom a aby sa tým zamedzilo jej posúdeniu spôsobom, ktorý byuchádzača neoprávnene zvýhodnil alebo znevýhodnil. Formulovanému účelu slúžia okreminého revízne postupy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona o verejnom obstarávaníinkorporujúce inštitút námietok a na ne nadväzujúci súdny prieskum zákonnosti rozhodnutiaÚradu pre verejné obstarávanie o podaných námietkach.
2.2 Náročnosť posudzovaného prípadu je determinovaná aj dvoma procesno-právnymi líniami (námietky proti vylúčeniu zo súťaže, námietky proti úkonu obstarávateľaodlišnému od vylúčenia), ktoré sťažovateľ na ochranu svojich hmotných práv vo sféreverejného obstarávania a na ochranu svojho záujmu uspieť vo vyhlásenej súťaži využil.Na to nadväzuje právna zložitosť daná zákonom predpísanou postupnosťou právnej ochranyzavŕšenej meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnomsúdnictve.
2.3 Aspektom majúcim pre posudzovanú vec zásadný právny význam je aj všeobecnázásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť prieskumužalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe(§ 250j ods. 1 a 2 OSP).
2.4 Napokon musel ústavný súd zohľadniť stabilizovanú súdnu rozhodovaciu prax,podľa ktorej súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súdstotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sazaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú veca neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Hellev. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
Nadväzne ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), preto odôvodnenie rozsudku najvyššiehosúdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.
3. Žalobný dôvod formulovaný v žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku spočívajúci v porušení princípu rovnakého zaobchádzanianediskriminácie a princípu transparentnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní)v procese kritizovaného verejného obstarávania sťažovateľ konkretizoval troma čiastkovýmivýhradami, ktoré sa podľa názoru ústavného súdu dostali do polohy samostatnýchžalobných dôvodov.
3.1 Najprv zdôraznil, že komisia obstarávateľa po preštudovaní ponuky uchádzača zjavne nemala jasno v tom, kde sa v tejto ponuke nachádzajúinformácie preukazujúce splnenie viacerých záväzných požiadaviek verejného obstarávania.Následne sťažovateľ hodnotiac tvrdí, že vysvetlenie, ktoré uchádzač potom obstarávateľovi na jeho výzvu predložil, v skutočnosti neobsahovalo náležitéodpovede na otázky, ktoré v tomto smere (kde v ponuke sú informácie preukazujúcesplnenie viacerých záväzných požiadaviek) obstarávateľ vo výzve položil.
Ústavný súd po preštudovaní prvostupňového rozsudku krajského súdu konštatuje,že uvedeným prvým dôvodom žaloby sťažovateľa sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu,že táto námietka je v žalobe podanej proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejnéobstarávanie formulovaná dostatočne konkrétne. Je tiež podopretá citáciami z komunikáciemedzi obstarávateľom a úspešným uchádzačom.
Miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného dôvodu v správnomsúdnictve nepochybne determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovedesúdu na taký žalobný dôvod.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu však nijako nereaguje na detailne uvedenúkritiku sťažovateľa prednesenú v jeho žalobe a obmedzuje sa len na všeobecnú konštatáciu,podľa ktorej sa krajský súd „nestotožnil s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe“.
V odvolaní proti rozsudku krajského súd potom sťažovateľ kritizoval, že sa krajskýsúd „vôbec... nezaoberal posúdením Prvého napádaného úkonu“. Následne v odvolaníopätovne tento dôvod predkladá, znovu ho podrobne odôvodňuje citujúc z komunikáciemedzi uchádzačom a obstarávateľom, ktorú následne aj vyhodnocujena podporu svojich záverov (strany 3 – 8 odvolania).
Ústavný súd konštatuje, že na prvú námietku, ktorou sťažovateľ argumentovalv prospech záveru o diskriminačnom prístupe obstarávateľa k nemu, najvyšší súd nedalžiadnu odpoveď. Nepojal ju ani do rekapitulácie žalobných dôvodov (strany 36 a 38odôvodnenia rozsudku), preto je dôvodný záver, že procesnom aspekte tvorenom v poradíprvým žalobným dôvodom neboli naplnené požiadavky na kvalitu odôvodnenia plynúcez čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.2 Druhý žalobný dôvod, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní, spočíval v argumentácii, podľa ktorej komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenejv súťažných podkladoch [podstata tejto požiadavky je v súťažných podkladoch vymedzenátak, že „služba Predpis mýta musí umožniť pružné nastavenie parametrov (sadzieb mýta) pre výpočet Mýta podľa Mýtnych úsekov (alebo ich skupín), podľa ročných období, dní v týždni alebo hodín v rámci dňa“], kým voči uchádzačovi taktopostupovala. Súčasne komisia obstarávateľa zjavne nemala jasno v tom, na ktorom miesteponuky sťažovateľa sa vysporiadanie s kritériom P1.20 nachádza, čo dokazuje obsahoznámenia o vylúčení sťažovateľovej ponuky z verejného obstarávania.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k problému splnenia požiadavky P1.20dôvodil, že komisia obstarávateľa síce „požiadala žalobcov o vysvetlenie ponuky, žalobcovia na žiadosť... odpovedali dňa 16.4.2008“, avšak „z obsahu listinných dôkazov je preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie návrhu žalobcov nespýtal“. Preto najvyšší súduzavrel, že „verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný obstarávateľ... v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch, potom... mal požiadať žalobcov... aj o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická požiadavka...“.
Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd dal predmetnej sťažovateľovej námietkeza pravdu a na podklade náležitého odôvodnenia poskytol jej právu súdnu ochranuv podobe, akej sa sťažovateľ domáhal.
3.3 Významná kritika v žalobe proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejnéobstarávanie bola zo strany sťažovateľa prednesená voči postupu obstarávateľa,ktorý v žiadosti o vysvetlenie ponuky adresovanej sťažovateľovi na účel objasnenia cenyjeho ponuky mal formulovať svoje otázky len vo všeobecnej rovine, kým dôvodomvylúčenia sťažovateľa zo súťaže bol záver obstarávateľa, podľa ktorého vysvetleniesťažovateľa „nesmerovalo k požiadavke verejného obstarávateľa pretože nebolo zamerané jednoznačne k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky, ktoré považuje komisia verejného obstarávateľa za dôležité...“. Túto svoju kritiku sťažovateľopiera o porovnanie znenia otázok položených mu v žiadosti obstarávateľa o vysvetlenieponuky a rekapitulácie znenia týchto otázok v oznámení o zamietnutí sťažovateľovejžiadosti o nápravu podanej proti jeho vylúčeniu zo súťaže.
Z príloh sťažnosti považuje ústavný súd za preukázané, že v obstarávateľovej žiadostio vysvetlenie ponuky sťažovateľa znela otázka č. 2 a č. 3 takto: „2. Podľa § 42 ods. 3 ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých stredoeurópskych krajinách. 3. Potvrďte prosím, že s ohľadom na Vami ponúkanú hodnotu Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 zaručujete to, že iba 0,2 percent všetkých povinných platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť, a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo prostredníctvom doplatku.“
V oznámení o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu č. 1220/18845/07/46zo 16. mája 2008 (ústavný súd má k dispozícii túto listinu v súvisiacom spisesp. zn. I. ÚS 732/2014) obstarávateľ pri vysvetľovaní dôvodov zamietnutia rekapitulujena poslednej strane znenie vlastnej žiadosti o vysvetlenie ponuky takto: «Podľa § 42 ods. 3 ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých stredoeurópskych krajinách. Vzhľadom k tomu zaručujete, že iba 0,2 percent všetkých povinných platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť, a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo prostredníctvom doplatku.
Potvrďte prosím, že v príslušnom sledovanom období 0,2 percent všetkých povinných Platiteľov mýta nebude plniť ich Mýtnu povinnosť, ani priamo použitím Palubnej jednotky, ani nepriamo prostredníctvom Služby vynucovania a/alebo prostredníctvom Doplatku mýta, čo obnáša 0,2 percent takzvane „residuálnej čiastky neplatičov“.
Znázornite prosím súvislosť medzi Vami navrhnutou cenou za čiastkové služby Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s Vami navrhnutou Efektívnosťou výberu mýta E = 0,9980.»
Sťažovateľ teda v podstate v žalobe tvrdil, že obstarávateľ spodrobnil,a tým podstatne sprísnil svoje požiadavky na vysvetlenie sťažovateľovej ponuky bez toho,aby to sťažovateľovi oznámil a vyzval ho na adekvátne vysvetlenie, a následne absenciunáležitej očakávanej odpovede sťažovateľa vyhodnotil v jeho neprospech.
Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že krajský súd sa týmto žalobnýmdôvodom vôbec nezaoberal, iba vo všeobecnosti k žalobe ako celku konštatoval, že nedošlok porušeniu princípov verejného obstarávania zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnomobstarávaní.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu potom sťažovateľ zotrval na dôvodespočívajúcom v tvrdenom rozšírení znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenienavrhovanej ceny. Ústavný súd je toho názoru, že predmetný odvolací dôvod bolopodstatnený, pretože krajský súd nereagoval na tento žalobný dôvod spôsobom, ktorý sizákladné právo na súdnu ochranu vyžaduje.
Najvyšší súd na rozsiahlom priestore svojho odôvodnenia (strany 42 – 48)rekapituluje podstatný obsah komunikácie medzi sťažovateľom a obstarávateľom, pomernepodrobne analyzuje matematické hodnotenia informácií poskytnutých sťažovateľom,na ktorých potom obstarávateľ založil záver o neprimerane nízkej cene za predmetobstarávania, a poukazuje na judikatúru Súdneho dvora zakotvujúcu povinnosťobstarávateľa umožniť uchádzačovi s ponukou obsahujúcou neobvykle nízku cenu preukázaťjej serióznosť. Na uvedených podkladoch potom najvyšší súd konštatuje správnosťa zákonnosť záveru obstarávateľa i Úradu pre verejné obstarávanie. Uvádza, že vysvetleniesťažovateľa „smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.“.
Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (strany 42 – 48), do ktorejpatrí aj citovaná pasáž, je doslovne identická s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v jehorozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009, v ktorom rozhodovalo odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa protizamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o námietkach proti vylúčeniusťažovateľa zo súťaže. Sťažovateľ však viackrát zdôrazňuje, že v námietkach proti jehovylúčeniu zo súťaže nekritizoval dodatočné rozšírenie (špecifikovanie) požiadavkyobstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky.
Kým teda v konaní o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže [§ 138 ods. 2 písm. e)zákona o verejnom obstarávaní] sťažovateľ atakoval samotné vyhodnotenie jeho odpovedeobstarávateľom, v námietkach proti tzv. inému úkonu obstarávateľa [§ 138 ods. 2 písm. g)zákona o verejnom obstarávaní] brojil proti svojvoľnému rozšíreniu a detailnejšiemuformulovaniu otázky položenej mu obstarávateľom, ktoré bolo následne použitév neprospech sťažovateľa, pretože obstarávateľ konštatoval, že jeho odpoveď nebolapostačujúca, a v dôsledku toho vyhodnotil cenu ponúkanú sťažovateľom ako neprimeranenízku. V tomto duchu potom koncipoval aj svoj žalobný dôvod proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008 aj odvolací dôvodproti rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009 (ústavný súd topovažuje za preukázané z príloh sťažnosti).
Napriek spôsobu formulácie žalobného i odvolacieho dôvodu ich najvyšší súdvyhodnotil ako nedôvodné na podklade dôvodov úplne totožných s dôvodmi obsiahnutýmv jeho rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 reflektujúcom konanieo námietkach proti vylúčeniu zo súťaže, v ktorom sťažovateľ namietal samotnévyhodnotenie jeho odpovedí obstarávateľom, nie postup obstarávateľa spočívajúciv tvrdenom dodatočnom a svojvoľnom rozšírení otázky položenej sťažovateľovi.
Pritom námietka spočívajúca v kritike dodatočného rozšírenia a spodrobnenia otázkypoloženej sťažovateľovi obstarávateľom sa na prvý pohľad nejaví vôbec márnou.V zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu totiž obstarávateľ svoju pôvodne všeobecnepoloženú otázku o vzťahu deklarovanej efektívnosti výberu mýta a ceny predloženej ponukykonkretizoval tak, že očakával znázornenie súvislosti medzi sťažovateľom navrhnutou cenouza čiastkové služby ,,Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s navrhnutou Efektívnosťou výberu“. Takto formulovaná požiadavka predstavujenezanedbateľnú konkretizáciu a svojou podstatou aj poučenie sťažovateľa, v akom smere másvoju ponuku objasniť.
Ústavný súd tak uzatvára, že najvyšší súd opomenul podstatný odvolací (i žalobný)dôvod prednesený sťažovateľom. Tento záver sa môže na prvý pohľad javiť ako nesprávny,keďže problémom vyhodnotenia neobvykle nízkej ceny (§ 42 ods. 3 zákona o verejnomobstarávaní) sa najvyšší súd zaoberal na takmer siedmich stranách svojho napadnutéhorozsudku. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní opravných prostriedkov podanýchsťažovateľom, ako aj spôsobu, akým sa s nimi vo veci konajúce všeobecné súdyvysporiadali, dospel k záveru, že totožnosť žalobných a odvolacích dôvodov v obochprocesno-právnych líniách využitých sťažovateľom je len zdanlivá.
Skutkové a právne vyhodnotenie odpovedí sťažovateľa, ku ktorému dospelobstarávateľ a ktoré bolo predmetom prieskumu v konaní o sťažovateľových námietkachproti jeho vylúčeniu zo súťaže a v naň nadväzujúcom súdnom konaní o sťažovateľovejsprávnej žalobe, je výsledkom konfrontácie medzi otázkami položenými obstarávateľoma odpoveďami poskytnutými sťažovateľom. Námietky podľa zákona o verejnom obstarávanípodané proti tomuto vyhodnoteniu v sebe stelesňujú vecne odlišnú stránku právnej ochranysťažovateľa v porovnaní so zameraním námietok využitých proti tzv. inému úkonuobstarávateľa, ktoré sa sústredili na proces predchádzajúci a následne tvoriaci podkladvyhodnotenia kritizovaného námietkami proti vylúčeniu zo súťaže. Zjednodušene povedané,v prvom prípade sťažovateľ kritizoval výsledok, kým v druhej kauze namietal, že tentovýsledok si obstarávateľ svojím postupom neférovo pripravil. Ak si teda obstarávateľneoprávneným dodatočným rozšírením položených otázok takpovediac pripravil pôdupre vylúčenie sťažovateľa zo súťaže, potom samotné vylúčenie mohlo byť výsledkomhodnotenia logického, racionálneho a spĺňajúceho všetky pravidlá formálnej logiky.To v konečnom dôsledku potvrdzuje i uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 732/2014-35z 3. decembra 2014, ktorým sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súduz 9. októbra 2012 vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009 (konanie o žalobe sťažovateľaproti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o zamietnutí námietok podanýchproti vylúčeniu zo súťaže) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V analyzovaných reláciách ústavný súd dodáva, že právna úprava nie náhodouzakotvila predmetné dva prostriedky právnej ochrany v systematicky samostatnýchustanoveniach zákona o verejnom obstarávaní [vylúčenie § 138 ods. 2 písm. e) zákona̶o verejnom obstarávaní, iný úkon § 138 ods. 2 písm. g) zákona o̶ verejnom obstarávaní].Prejavilo sa to aj v sťažovateľových návrhoch na rozhodnutie o námietkach (pri námietkachproti vylúčeniu zo súťaže navrhoval zrušenie rozhodnutia obstarávateľa o jeho vylúčenízo súťaže a nariadenie jeho zaradenia späť do procesu verejného obstarávania,kým pri námietkach proti inému úkonu obstarávateľa navrhoval zrušenie použitého postupuverejného obstarávania, alternatívne nariadenie opätovného preskúmania a posúdeniasúťažnej ponuky uchádzača ). Ak sa potom najvyšší súd v napadnutomrozsudku vysporiadal s kritikou sťažovateľa voči rozšíreniu otázok úplne identicky s kritikouprednesenou voči vyhodnoteniu jeho odpovedí na tieto otázky, zjavne nerešpektovaluvedenú dištinkciu, ktorá je s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu determinantomústavnej kvality rozsudku najvyššieho súdu, pretože analyzovaný čiastkový aspektodôvodnenia rozsudku stavia do pozície otázky podstatnej z hľadiska súdnej ochranyposkytovanej sťažovateľovým právam.
Postulovanou charakteristikou „podstatnosti“ tu má ústavný súd na mysli väzbuna jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Aj podľa rozhodovacej praxe ESĽP jesplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie vždy posudzované so zreteľom na konkrétnyprípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiežrozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
Najvyšší súd nerešpektoval kvalitu súdnej ochrany judikatórne konkretizovanúv predchádzajúcom odseku, pretože nereagoval na skutočné jadro sťažovateľovej kritikyprednesenej proti postupu obstarávateľa, ktorý preukázateľne dodatočne rozšíril znenieotázok položených sťažovateľovi a toto rozšírené znenie potom po doručení odpovedísťažovateľa použil ako kritérium ich vyhodnotenia vedúceho k vylúčeniu sťažovateľazo súťaže.
Ak má ústavný súd zaujať právne záväzné stanovisko k predmetnému (v poradítretiemu) dôvodu prejednávanej sťažnosti, a splniť tak ústavnú povinnosť, ktorá mu vyplývaz čl. 127 ods. 1 ústavy, musí okrem iného rešpektovať zákonnú konštrukciu procesuverejného obstarávania. Implicitne ju vyjadril aj najvyšší súd v odôvodnení svojhonapadnutého rozsudku, keď konštatoval, že subjekty verejného obstarávania (obstarávateľ,Úrad pre verejné obstarávanie) síce čiastočne postupovali nezákonne (posúdenie splneniakritéria P1.20), avšak „jeden z... dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol oprávnený...“. Citované definitívne právne hodnotenie,na ktorom je založený aj potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu, je podľa názoruústavného súdu v konečnom dôsledku dôkazom jeho ústavnej neakceptovateľnosti. Úlohoukrajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o žalobe sťažovateľa totiž nebolo posúdeniezákonnosti jeho vylúčenia zo súťaže, pretože ani jeho námietky zamietnuté Úradompre verejné obstarávanie nesmerovali proti vylúčeniu zo súťaže. Sťažovateľ namietal tzv. inéúkony obstarávateľa, teda úkony v zmysle dikcie zákona o verejnom obstarávaní iné akovylúčenie zo súťaže.
4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je potrebné z ústavno-právneho hľadiska hodnotiť kriticky aj pri komplexnom pohľade naň.
Najvyšší súd podrobne rekapituloval odvolacie dôvody v naratívnej častiodôvodnenia svojho rozsudku (strany 6 – 12). Na strane 35 svojho rozsudku, kde po citáciirelevantných predpisov a opisu priebehu konania (predloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru) začína formulácia samotných dôvodov potvrdzujúceho rozsudku, najvyššísúd najprv (strany 35, 36) vysvetlil zásadu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi,pričom túto pasáž svojho odôvodnenia ukončil záverom, podľa ktorého „napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie verejného obstarávateľa môže preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté v žalobe“. Vo vzťahu k veci samejv nadväznosti na to potom uvádza, že „v žalobe i v odvolaní... vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. 536-86-7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v zásade boli uplatnené dva druhy žalobných dôvodov...“.
K citovanej pasáži odôvodnenia ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd rozhodovalv súdnom konaní o preskúmaní rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008, nie rozhodnutia č. 536-86-7000/2008 z 2. júla 2008. V tejtočasti je tak odôvodnenie napadnutého rozsudku zmätočné, keďže naznačuje ústavneneprípustný odklon od predmetu konania vymedzeného sťažovateľom v jeho žalobe.
Pravdaže, ústavný súd neignoroval fakt zistený zo sťažnosti a z jej príloha spočívajúci v tom, že sťažovateľ sa proti vylúčeniu zo súťaže bránil námietkami protivylúčeniu, ale aj námietkami proti inému úkonu obstarávateľa. K tomu najvyšší súdvo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sťažovateľa (doručené ústavnému súdu13. novembra 2014) uvádza, že „v predmetných konaniach išlo prakticky o totožný skutkový a právny stav veci“. Na druhej strane ústavný súd pripomína, že predmet konaniav správnom súdnictve určuje na podklade využitia zásady dispozitívnosti výlučne žalobca.Aj keď teda (rovnako ako v posudzovanom prípade) existujú dve rozhodnutia správnehoorgánu posudzujúce ten istý skutkový stav, avšak na podklade dvoch rôznych právomaprobovaných procesných prostriedkov, nemusí to nevyhnutne znamenať, že žalobnédôvody tzv. správnych žalôb proti týmto rozhodnutiam podaných budú identické. Ústavnýsúd preto in abstracto plne akceptuje implicitné stanovisko najvyššieho súdu o tom,že z hľadiska ústavnej konformity nemožno automaticky vylúčiť situáciu, keď dverozhodnutia všeobecného súdu budú odôvodnené rovnako alebo takmer rovnako.V sťažovateľovom prípade však takýto hodnotiaci model podľa názoru ústavného súdu bolomožné využiť len v minimálnej miere, a to práve so zreteľom na podstatnú odlišnosťžalobných dôvodov, ktoré sťažovateľ vo svojich žalobách predniesol.
Na strane 36 svojho rozsudku najvyšší súd označil prvý žalobný dôvod sťažovateľaako „1. Nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese rozhodovania o podaných námietkach“, ktoré mali spočívať v tom, že sťažovateľovi(a ostatným členom skupiny dodávateľov) „nebol umožnený prístup do administratívneho spisu v takom rozsahu a frekvencii ako požadovali“. Sťažovateľ však v tzv. správnej žalobe proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra2008 najvyšším súdom identifikovaný procesne založený žalobný dôvod vôbec neuviedol.Ústavný súd sa preto stotožňuje s hodnotením sťažovateľa, podľa ktorého sa najvyšší súd„zaoberal skutočnosťami, ktoré vôbec neboli predmetom žaloby ako aj odvolania...“.
Ako druhý najvyšším súdom identifikovaný žalobný dôvod sa potom v odôvodnenírozsudku uvádza „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného obstarávania:
2.1 nesplnenie technickej požiadavky
2.2 neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.
Dôvod označený najvyšším súdom ako „nesplnenie technickej požiadavky“ sa obsahovo kryje so žalobným dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní spočívajúcu v tom, že komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenejv súťažných podkladoch, kým voči uchádzačovi takto postupovala.Preto v tejto časti najvyšší súd žalobný dôvod identifikoval správne.
Žalobný dôvod označený ako „neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“ bol kritikeústavného súdu podrobený už v bode 3.3 tejto časti odôvodnenia nálezu.
Neprehľadnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu preukazujúca jehonesústredenosť pri rozhodovaní ilustrujú aj ďalšie čiastkové pochybenia pri formuláciidôvodov rozsudku. Na strane 47 najvyšší súd konštatuje, že sa v časti žaloby „nestotožnil s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/121/08-250...“, hoci najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009. Na strane 49 rozsudku najvyššísúd „dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534-84-7000/2008 zo dňa 2.7.2008... vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci...“. Pritom žaloba sťažovateľasmerovala proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8.septembra 2008.
Všetky uvedené nedostatky dosvedčujú, že najvyšší súd nevenoval odvolaniusťažovateľa náležitú pozornosť tak, aby mu poskytol súdnu ochranu v kvalite požadovanejzákladným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súduznáva, že ide o nedostatky formálne. Ich charakter, početnosť výskytu, kombináciaso zisteným posudzovaním žalobného dôvodu, ktorý sťažovateľ vôbec nepredniesol(„nedostatky procesného charakteru...“), no v neposlednom rade aj význam procesuverejného obstarávania (s predpokladanou celkovou cenou zákazky 633 787 377 €)pre sťažovateľa vo svojom súhrne vytvorili obraz poskytovanej súdnej ochrany,ktorá jednoznačne nezodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.
Navyše, a to považuje ústavný súd za podstatné, najvyšší súd opomenul vyhodnotiťtri zásadné žalobné dôvody sťažovateľa v ich súhrne. Nemožno zabúdať, že sťažovateľnamietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie a princíputransparentnosti práve na podklade súčasného a previazaného pôsobenia všetkých trochnedostatkov vytýkaných postupu obstarávateľa (záver strany 11 a strana 12 odôvodneniajeho odvolania). Najvyšší súd sa však zameral na ich jednotlivé posúdenie,pri ktorom na prvý z nich a v podstate ani na tretí nedal sťažovateľovi potrebné odpovede,a následne sa (celkom logicky) ani nemohol vysporiadať s ich synergickým pôsobenímna kvalitu verejného obstarávania požadovanú uplatňovaním uvedených princípovzakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Takto potom najvyšší súd neučinilzadosť nielen požiadavke na kvalitu odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale ani povinnostipreskúmať súlad žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánus § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.
5. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konanío sťažovateľovom odvolaní nerešpektoval jeho základné právo na súdnu ochranu,pretože nedostatočne odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok, čo súčasne v spojenís nedostatkami prvostupňového rozsudku krajského súdu viedlo k absencii náležitéhoprieskumu žalovaného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v medziachsťažovateľovej žaloby. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 19. decembra 2012v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto, keďžeústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomocipodľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
7. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo vecivydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovaprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názoromústavného súdu.
Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne posúdil jednotlivé dôvodyprednesené sťažovateľom v jeho odvolaní a nadväzujúce na dôvody jeho žalobya aby na tieto dôvody (prvý a tretí dôvod) reagoval jednotlivo v intenciách požiadaviekplynúcich na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu z čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu i ESĽP.
Po jednotlivom vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi najvyšší súd posúdi prípadnézistené nedostatky z hľadiska toho, či ich vzájomné pôsobenie nenarušilo princíp rovnakéhozaobchádzania, princíp nediskriminácie a princíp transparentnosti ako významnédeterminanty zákonom požadovanej kvality a akceptovateľnosti konaného verejnéhoobstarávania.
Pritom bude potrebné vychádzať z chápania podstaty menovaných princípovpredovšetkým v judikatúre Súdneho dvora (napríklad s prerokovávanou vecou súvisiacirozsudok z 29. 3. 2012 v konaní sp. zn. C-599/10) zdôrazňujúcej povinnosť obstarávateľarešpektovať pri neobvykle nízkej cene ponuky čl. 55 ods. 1 Smernice Európskehoparlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31. marca 2004, z čoho potom vyplýva povinnosťobstarávateľa formulovať jasne žiadosť adresovanú dotknutým uchádzačom, aby bolischopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk (bod 31 rozsudkuSúdneho dvora). Súčasne je potrebné zohľadniť povinnosť obstarávateľa zaobchádzaťs rôznymi uchádzačmi rovnako a lojálne tak, aby sa na konci výberového konaniaa vzhľadom na jeho výsledok nezdalo, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnilaalebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov (bod 41 rozsudku Súdneho dvora).
Vo vzťahu k princípu transparentnosti bude úlohou najvyššieho súdu rovnakovychádzať z jeho poňatia Súdnym dvorom. Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňujenapríklad na stanovisko generálnej advokátky Stix-Hackl z 12. 4. 2005 vo veci sp. zn. C-231/03 (Consorzio Aziende Metano), ktoré sumarizujúc doterajšiu judikatúru Súdnehodvora uvádza, že transparentnosť podľa smerníc zahŕňa viac ako len aspekty spojenéso zverejnením konkrétnych postupov verejného obstarávania (bod 88 stanoviska)a že zásada transparentnosti predstavuje vedúcu zásadu pre celé verejné obstarávanie.K tomu patria takisto napríklad preskúmateľnosť rozhodnutí verejného obstarávateľaa vo všeobecnosti objektívny postup počas verejného obstarávania (bod 90 stanoviska).Podmienkou dodržania zásady transparentnosti je teda priebeh verejného obstarávania,ktorý sa navonok javí ako férový a riadny (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súduČeskej republiky č. k. 1 Afs 45/2010-159 z 15. septembra 2010).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právnehozastúpenia v sume 331,13 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval zapotrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej službyposkytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu11. decembra 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedolžiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatneovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpeniasťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 268,13 €. K tomu bolo potrebnépripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradutrov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd vyčíslenú sumu zvýšil o 20 % danez pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom danez pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpeniav sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť juna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015