znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 469/2014-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senátezloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18,Diessenhofen,   Švajčiarska   konfederácia, zastúpenej   spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,Advokátska   kancelária,   Krmanova   14,   Košice,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľJUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 z 19. decembra 2012a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti FELA Management AG na súdnu ochranu zaručenéčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručenéčl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2   Sžf   3/2009z 19. decembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2   Sžf   3/2009z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti FELAManagement AG trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásťcentov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14,Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013doručená sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18, Diessenhofen,Švajčiarska   konfederácia   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf3/2009.

1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v roku 2008 ako člen skupinydodávateľov   predložil   svoju   ponuku   do   verejného   obstarávania   na   predmet   zákazky„Komplexná   služba   elektronického   výberu   mýta“ formou   užšej   súťaže   vyhláseného

(ďalej   len„obstarávateľ“).   Obstarávateľ   zaslal   9.   apríla   2008   sťažovateľovi   žiadosť   o vysvetlenieponuky, na ktorú sťažovateľ odpovedal listom zo 16. apríla 2008. Následne obstarávateľlistom   z 29.   apríla   2008   oznámil   sťažovateľovi   vylúčenie   jeho   ponuky   z verejnéhoobstarávania,   keďže   predložená   ponuka   sťažovateľa „nesplnila   požiadavky   verejného obstarávateľa uvedené v súťažných podkladoch“ a „predložené vysvetlenie k ponuke nie je v súlade   s požiadavkou   verejného   obstarávateľa   podľa   §   42   ods.   3   Zákona   o verejnom obstarávaní“.

Sťažovateľ doručil obstarávateľovi 7. mája 2008 žiadosť o nápravu proti vylúčeniujeho ponuky z verejného obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. e) zákona č. 25/2006 Z. z.o verejnom   obstarávaní   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   platnoma účinnom   v tom   čase   (ďalej   len   „zákon   o verejnom   obstarávaní“),   pričom   túto   žiadosťobstarávateľ zamietol. Preto sťažovateľ podal podľa § 138 ods. 1 písm. e) zákona o verejnomobstarávaní námietky proti vylúčeniu jeho ponuky zo súťaže, o ktorých Úrad pre verejnéobstarávanie prostredníctvom svojej komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach (§140 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) rozhodol rozhodnutím č. 534-84-7000/2008z 22. júla 2008 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Úradu pre verejnéobstarávanie žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorú   Krajský   súdv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/08-250 zo 6. mája 2009zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   z 9.   októbra   2012v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolacírozsudok   najvyššieho   súdu   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu6. februára   2013,   ktorá   bola   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   732/2014-35   z 3.   decembra   2014odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Proti vylúčeniu svojej ponuky z verejného obstarávania sa však sťažovateľ bránilaj inou procesnou formou. V rámci revíznych postupov regulovaných v štvrtej hlave piatejčasti zákona o verejnom obstarávaní doručil 25. júla 2008 obstarávateľovi podľa § 136ods. 1   písm.   g)   zákona   o verejnom   obstarávaní   žiadosť   o nápravu   proti   inému   úkonuobstarávateľa, a to proti:

«a)   akceptovaniu   vysvetlenia   a údajov   uvedených   uchádzačom   –   skupinou dodávateľov, v liste označenom ako „Vysvetlenie súťažnej ponuky zo   dňa   16.4.2008“,   na   základe   ktorých   Obstarávateľ   posúdil   ponuku   tohto   uchádzača ako spĺňajúcu požiadavky stanovené Obstarávateľom v súťažných podkladoch,

b)   nevyžiadaniu   si   vysvetlenia   súťažnej   ponuky   Sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa požiadavky P1.20 súťažných podkladov Obstarávateľom,

c)   rozširovaniu   znenia   požiadavky   Obstarávateľa   na   vysvetlenie   návrhu   ceny adresovanej Sťažovateľovi.»

Obstarávateľ však na žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ adresoval 8. augusta 2008Úradu pre verejné obstarávanie námietky podľa § 138 ods. 2 písm. g), teda proti úkonuobstarávateľa inému ako uvedenému v písmenách a) až f). Úrad pre verejné obstarávanieo námietkach sťažovateľa prostredníctvom komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkachrozhodol rozhodnutím č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008 tak, že ich podľa § 139ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní zamietol.

K námietke   sťažovateľa   o vyhodnotení   údajov   skupiny   dodávateľov

Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že jeho komisia „preskúmala ponuku uchádzača z hľadiska   splnenia   požiadaviek   kontrolovaného,   na   ktoré   sa kontrolovaný dopytoval v žiadosti o vysvetlenie ponuky, pričom sa zamerala na to, či boli požiadavky   kontrolovaného   primárne   preukázané   už   v samotnej   predloženej   ponuke uchádzača. Poskytnuté, i keď všeobecné vysvetlenie ponuky uchádzača totiž nemožno posudzovať samostatne, bez ohľadu na samotnú ponuku uchádzača, a teda či sú v nej   preukázané   predmetné   požiadavky   kontrolovaného“.   Následne   Úrad   pre   verejnéobstarávanie poukázal na jednotlivé časti obsahu ponuky víťazného uchádzača relevantnéz hľadiska otázok obstarávateľa, ktoré sťažovateľ podrobil kritike. Súčasne zdôraznil fakt, že«uchádzač využil právo podľa § 20 zákona o verejnom obstarávaní a celú svoju ponuku označil ako „dôvernú“. Teda zverejňovanie konkrétnych údajov z jeho ponuky, vrátane citácií, technických riešení a konkrétneho znenia ponuky ani zo strany úradu nie je možné... Z uvedeného dôvodu nemôže komisia úradu v danom rozhodnutí citovať konkrétne riešenia uvádzané uchádzačom v jeho ponuke, ale odkazuje iba na čísla strán a názvy kapitol v ponuke uchádzača kde bolo preukázané splnenie predmetných požiadaviek.».

K druhému   okruhu   námietok   (nepožiadanie   sťažovateľa   o vysvetlenie   požiadavkyP1.20   súťažných   podkladov)   Úrad   pre   verejné   obstarávanie   uviedol,   že „nesplnenie požiadavky   P1.20   ako   dôvodu   vylúčenia   už   bolo   predmetom   konania   o námietkach, ktoré podal navrhovateľ dňa 22. 05. 2008 a ktoré úrad rozhodnutím č. 534-84-700/2008 zo dňa 02. 07. 2008 zamietol ako neopodstatnené“. Rovnaký postoj zaujal Úrad pre verejnéobstarávanie aj k tretiemu okruhu námietok.

Zamietavé rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie napadol sťažovateľ žaloboupodľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V nej   namietal«preukázateľné   porušenie   princípu   rovnakého   zaobchádzania   v zmysle   ustanovenia   §   9 ods. 2 ZVO. Porušenie tohto princípu badá... v nerovnakom posudzovaní ponúk všetkých uchádzačov   a poukázal   pritom   na   list   uchádzača s označením „Vysvetlenie   súťažnej   ponuky“   zo   dňa   16.04.2008,   z ktorého   je   v spojení   s otázkami položenými Obstarávateľom postupom podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ZVO, možno vyvodiť záver,   že   Komisia   obstarávateľa   nemala   jasno   v tom,   na   ktorom   mieste   ponuky   tohto uchádzača je zakomponované splnenie viacerých záväzných požiadaviek na obsah tejto ponuky,   pričom   odpovede   uchádzača tieto   skutočnosti   nielenže neobjasňujú ale na rozdiel od vysvetlení žalobcu ani neobsahujú...». Následne sťažovateľ vosvojej žalobe uvádza príklady z odpovede uchádzača preukazujúcepodľa jeho názoru odôvodnenosť predmetného žalobného dôvodu.

Nerovnosť v zaobchádzaní s uchádzačmi v kritizovanom verejnom obstarávaní videlsťažovateľ aj v tom, že „nemala Komisia obstarávateľa jasno v tom, na ktorom mieste ponuky sa nachádza odkaz na splnenie požiadavky P1.20 vo vzťahu k ponuke žalobcu. Takýto   záver   je   možné   vyvodiť   z toho,   že   v oznámení   o vylúčení   ponuky   žalobcu   cituje Obstarávateľ konkrétne časti ponuky žalobcu, ktoré podľa neho dokazujú nesplnenie tejto požiadavky, aj keď sa ponuka žalobcu s takouto požiadavkou vysporadúva úplne na inom mieste...“.

Napokon   sťažovateľ   vo   svojej   žalobe   namietol „rozširovanie   znenia   požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny...“. Sťažovateľ na otázku komisie obstarávateľasmerujúcej   k uvedenej   nezrovnalosti „odpovedal   spolu   s odpoveďami   na   iné   otázky, ktoré Komisia obstarávateľa žalobcovi adresovala a keďže táto požiadavka na vysvetlenie ceny neobsahovala bližšie podrobnosti základných charakteristických parametrov ponuky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO, odpoveď žalobcu bola formulovaná len v tej rovine, ktorá podľa názoru žalobcu mala vyjasniť snahu Obstarávateľa o porovnávanie s inými   systémami   elektronického   výberu   mýta   v ostatných   stredoeurópskych   krajinách. Rozhodnutie Obstarávateľa o vylúčení ponuky uchádzača zo súťaže, ako jeden z dôvodov vylúčenia   nakoniec   uvádza   aj   to,   že   žalobcom   predložené   vysvetlenie   k ponuke   nie   je v súlade   s požiadavkou   verejného   obstarávateľa   podľa   §   42   ods.   3   ZVO.“.   Popísanéskutočnosti sťažovateľ vo svojej žalobe kritizoval s poukazom na to, že otázka komisieobstarávateľa položená mu v žiadosti o vysvetlenie ponuky je formulovaná podstatne užšiev porovnaní   s citáciou,   ktorú   potom   použil   obstarávateľ   pri   zamietnutí   sťažovateľovejžiadosti   o nápravu   ako   argument   proti   dôvodom   sťažovateľa.   Podľa   sťažovateľa„je evidentné,   že   doplnený   text   podstatne   mení   a precizuje   požiadavky   Obstarávateľa na vysvetlenie   cenovej   ponuky“.   Sťažovateľ   rozporoval   záver   Úradu   pre   verejnéobstarávanie,   podľa   ktorého   sa   touto   námietkou   zaoberalo   súvisiace   rozhodnutieo zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti jeho   vylúčeniu   zo   súťaže,   pretože „predmetom konania,   o ktorom   žalovaný   rozhodol   rozhodnutím   č.   534-84-7000/2008   bola   otázka vylúčenia   žalobcu   zo   súťaže   a otázka   ponúkanej   ceny   bola   riešená   jedine   vo   vzťahu k vysvetleniu   cenovej   ponuky   žalobcom   pričom   sa   žalovaný   zaoberal   len   tým,   či Obstarávateľ   položil   žalobcovi   otázku   na   vysvetlenie   ceny   a tým,   či   žalobca   poskytol dostatok   dôkazov   na   to,   aby umožnil   Obstarávateľovi   uznať   toto   vysvetlenie.   Otázkou rozšírenia otázky na vysvetlenie ceny sa však žalobca (správne zrejme malo byť žalovaný,pozn.) v pôvodnom   rozhodnutí   nezaoberal   a nakoľko   je   táto   otázka   z pohľadu   žalobcu podstatná, namietal proti takému úkonu Obstarávateľa samostatným podaním. Žalovaný nemal dôvod nezaoberať sa takto položenou otázkou a svojim postupom navodil stav, kedy jeho rozhodnutie trpí vážnou materiálnou vadou spočívajúcou v odmietnutí práva žalobcu domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu Obstarávateľa.“.

O sťažovateľovej žalobe krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009   rozhodol   tak,   že   ju   zamietol.   Krajský   súd   identifikoval   pojem   diskriminácie ako „rozdielny prístup k jednotlivcovi alebo skupine ako celku“. Znaky definovaného pojmu však podľa názoru krajského súdu neboli naplnené «pri námietke žalobcov týkajúcej sa otázky vysvetlenia nejasnosti ohľadne požiadavky P1.20, ktorá absentovala v „Žiadosti o vysvetlenie   ponuky“   obstarávateľa   z 09.04.2008...   Súd   konštatuje,   že   pri   žiadostiach o vysvetlenie   ponúk   vychádza   obstarávateľ   z týchto   ponúk   a preto,   keďže   ponuky uchádzačov nie sú identické, nemôžu byť ani otázky v žiadostiach o vysvetlenie totožné. Nie je   povinnosťou   obstarávateľa   žiadať   o vysvetlenie   tých   aspektov   ponuky,   čo   v danom prípade ide o ponuku žalobcov, pri ktorých je zrejmé, že ich uchádzač nespĺňa. K takémuto záveru dospela komisia obstarávateľa. Na základe uvedených skutočností nie je možné konštatovať, že by žalovaný ako aj obstarávateľ porušil princípy uvedené v § 9 ods. 2 ZVO.».

Krajský súd konštatoval, že z dostupných dokladov „nevyplýva, že by došlo zo strany žalovaného   k porušeniu   princípu   rovnakého   zaobchádzania,   ktoré   v žalobe   uvádzajú žalobcovia, pretože komisia obstarávateľa v rámci hodnotenia predložených ponúk vyzvala všetkých uchádzačov v súlade s § 42 ods. 2 ZVO na to, aby vysvetlili niektoré komisiou označené   aspekty   ponúk.   Žalobcovia   na   uvedenú   žiadosť   o vysvetlenie   ponuky   zo   dňa 09.04.2008   reagovali   listom   zo   dňa   16.04.2008   avšak   súd   sa   nestotožnil   s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe.“.

Napokon krajský súd uviedol, že „nedošlo k porušeniu princípu transparentnosti... Súd   nezistil,   že   by   žalovaný   ani   obstarávateľ,   konal   v rozpore   s touto   zásadou a teda aj so zákonom,   pretože   ich   konanie   nebolo   nečitateľné,   nekontrolovateľné alebo horšie   kontrolovateľné.   Zákon   obsahuje   celý   rad   inštitútov   a ustanovení, ktorých cieľom je objektivizovať a sprehľadniť vo veľkej miere proces zadávania verejných zákaziek,   pričom   základným   prostriedkom   je   právna   úprava   dohľadu   nad   zadávaním verejných zákaziek, ktorá patrí žalovanému ako orgánu dohľadu. V danom prípade súd konštatuje,   že   žalovaný postupoval   v zmysle   zákona   o verejnom   obstarávaní,   preskúmal námietky žalobcov proti úkonu obstarávateľa, ktoré boli podané v zmysle § 138 ods. 2 písm. g/ ZVO a vo svojom rozhodnutí žalovaný nezistil, že by došlo k porušeniu princípu transparentnosti v konaní obstarávateľa a preto tieto námietky zamietol.“.

Prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Namietal,že krajský   súd „sa neodôvodnene   zameral   len   na posúdenie   Druhého   a Tretieho napádaného úkonu, čím svojvoľne zúžil predmet samotného konania a vôbec sa nezaoberal posúdením   Prvého   napádaného   úkonu (akceptovanie   vysvetlenia   a údajov   uvedenýchuchádzačom,   pozn.).   K uvedenému   tvrdeniu   považuje   Žalobca za potrebné   uviesť,   že   práve   posúdenie   tohto   úkonu   pritom   Žalobca   považoval za najdôležitejšie   v otázke   posúdenia   diskriminačného   postupu   Obstarávateľa a Žalovaného.“. Na   rozsiahlom   priestore   potom   sťažovateľ   vo svojom   odvolaní   citovalzo súťažných   podkladov,   z podkladov   predložených   uchádzačom,z podaní, ktoré uchádzačom adresoval obstarávateľ, a z odpovedí na ne, ako aj z obsahusúvisiaceho súdneho spisu krajského súdu (sp. zn. 2 S 121/08), čím sa usiloval preukázať, že„ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky podľa súťažných podmienok... Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné požiadavky   na   predmet   zákazky,   diskriminoval   tým   všetkých   ostatných   uchádzačov, a teda aj Žalobcu. V druhom rade je evidentné, že ponuka Žalobcu vo vzťahu k splneniu požiadavky   P1.20   nebola   zo   strany   Obstarávateľa   hodnotená   rovnakými   kritériami, ako ponuka uchádzača, a to v neprospech ponuky Žalobcu.“.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne ustálenie skutkového stavu „vo vzťahu k Prvému napádanému úkonu..., keď nijako neposudzoval to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď to bolo zo strany Žalobcu vytýkané v smere posúdenia otázky dodržania princípov nediskriminácie a rovnakého   zaobchádzania...   Vo   vzťahu   k Druhému   napádanému   úkonu (nevyžiadanievysvetlenia súťažnej ponuky uchádzača v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažnýchpodkladov, pozn.) súd prvého stupňa nesprávne ustálil aj samotné znenie napádaného úkonu. Žalobca totiž nenamietal proti tomu, že otázka na splnenie požiadavky P1.20 nebola adresovaná   uchádzačovi.   Žalobca   namietal   proti   tomu,   že   takáto otázka nebola adresovaná Žalobcovi... Žalobca nikdy netvrdil, že nepožiadanie vysvetlenia niektorej otázky je samo osebe diskriminujúce, ale poukazoval na to, že pokiaľ je táto skutočnosť zaradená do širšieho radu úkonov, okolností a celého hodnotiaceho procesu Obstarávateľa, môže byť nepožiadanie vysvetlenia v konečnom dôsledku diskriminujúce, čo sa v tomto prípade aj stalo. Pri posudzovaní Tretieho napádaného úkonu (rozširovanieznenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny, pozn.) napokon súd opäť zúžil predmet samotnej žaloby a otázku diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného preformuloval na otázku dodržania princípu rovnakého zaobchádzania, t. j. či v kontexte tohto úkonu nebol zvýhodnený samotný uchádzač. Takto námietka proti tomuto   úkonu   neznela.   Žalobca   trvá   na   svojich   argumentoch   vo   vzťahu   k Tretiemu napádanému úkonu, teda trvá na tom, že otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej   ceny   bola   formulovaná   nejasne   a nezrozumiteľne   a následne   v rámci   revíznych postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku položil v inom zmysle aj keď tomu tak nebolo.“.

Všetky formulované odvolacie dôvody mali podľa sťažovateľa napokon za následokaj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom „v smere aplikácie ustanovenia ZVO zakazujúceho   nerovnaké   zaobchádzanie   s uchádzačmi,   zakazujúceho   diskrimináciu uchádzačov a zakotvujúceho princíp transparentnosti“.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 19. decembra 2012 v konanísp. zn. 2 Sžf 3/2009 napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyššísúd   poukázal   na   skutočnosť,   že   v súvisiacich   konaniach   (sp.   zn.   3   Sžf   116/2009a sp. zn. 3 Sžf 2/2010) položil predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“), na ktoré tento rozsudkom z 29. marca 2012 v konaní sp. zn. C-599/10odpovedal. Ďalej najvyšší súd zdôraznil viazanosť súdov v správnom súdnictve žalobnýmidôvodmi, ktoré žalobca môže rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. Z tohtohľadiska   konštatoval,   že sťažovateľ   uplatnil   dva   okruhy   žalobných   dôvodov,   jednak„nedostatky   procesného   charakteru   v konaní   pred   žalovaným   v procese   rozhodovania o podaných   námietkach“ a jednak „nezákonnosť   dôvodov   vylúčenia   ponuky   žalobcov z procesu verejného obstarávania:

2.1. nesplnenie technickej požiadavky

2.2. neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.

K prvému dôvodu najvyšší súd uviedol, že z „§ 153 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva, že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa tohto zákona s výnimkami   tam   uvedenými.   Keďže   ani   jedna   zo   zákonných   výnimiek   sa   nevzťahuje na konanie podľa piatej časti štvrtej hlavy (Revízne postupy) zákona č. 25/2006 Z. z. nie je možno priznať právnu relevanciu odvolacím dôvodom..., týkajúcich sa porušenia práva žalobcov   na   oboznámenie   sa   s odborným   stanoviskom,   ktoré   malo   byť   dôvodom na prerušenie   konania   o námietkach   podľa   §   138   ods.   6   zákona   č.   25/2006   Z. z. pred vydaním   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného.   Nahliadanie   do   spisu   vedeného v konaní o revíznych postupoch zákon č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodujúcom období, neupravoval.

Z ustanovení   zákona   o verejnom   obstarávaní   vzťahujúcich   sa   na   konanie o námietkach nevyplýva povinnosť žalovaného pred tým, ako vydá rozhodnutie, oboznámiť žalobcu s listinami, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý je založený v rámci revízneho postupu podľa zákona č. 25/2006 Z. z. pretože na uvedené konanie nemožno aplikovať ustanovenia obsiahnuté v správnom poriadku. (Pokiaľ by správny poriadok bolo možné na takéto konanie o námietkach aplikovať, uvedená argumentácia žalobcu by bola dôvodná...).“.

Podľa   najvyššieho   súdu „z   predloženého   administratívneho   spisu   vyplýva, tak ako to vecne správne konštatoval i Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku, že žalobcovia požadovali informácie resp. prístup do uvedeného spisu. Na takýto postup mali   použiť   iné   zákonné   inštitúty   napr.   zákon   o slobodnom   prístupe   k informáciám č. 211/2000 Z. z. Žalobcovia aj napriek tomu, že požadovali sprístupnenie spisu, nevyužili opravné   prostriedky, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky,   či už v procese administratívneho   konania   alebo   v rámci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia, resp. fiktívneho rozhodnutia v správnom súdnictve.“.

Pokiaľ išlo o požiadavku P1.20 súťažných podkladov, najvyšší súd „dospel k záveru, že verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl.   6 Smernice   2004/18/ES   zo   dňa 31.3.2004... a konštatuje,   že   pokiaľ verejný obstarávateľ v tomto prípade a v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich   ponuka   je   nepresná   a nie   je   v súlade   s technickými   špecifikáciami   uvedenými v Súťažných podkladoch, potom podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-599/10... mal požiadať žalobcov o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická požiadavka...   Až   po   doručení   odpovede   na žiadosť   o vysvetlenie   ponuky,   mal   verejný obstarávateľ posúdiť, či odpoveď na vysvetlenie ponuky podaná v čase, keď žalobcovia ako aj iní uchádzači predložili ponuku a uplynula i lehota na predloženie ponúk a je ukončený výber uchádzačov, je len objasnením alebo vysvetlením podanej ponuky alebo ide o zmenu samotnej   ponuky.   Samotnú   ponuku   už   nemožno   meniť   a to   ani   z podnetu   verejného obstarávateľa,   rovnako   ani z vlastnej   vôle   uchádzača   (§   42   ods.   2   zákona č. 25/2006 Z. z.).“.

K problému vysvetlenia neobvykle nízkej ponukovej ceny najvyšší súd rekapitulovalobsah žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie ponuky v predmetnej časti, keďže sťažovateľom„ponúkaná   hodnota   Efektívnosti   výberu   mýta   E=0,9980   výrazne   prekračuje   hodnoty Efektívnosti   výberu   mýta   bežne   dosahované   v okolitých   stredoeurópskych   krajinách“.Obstarávateľ potom neakceptoval vysvetlenie sťažovateľa s ohľadom na mieru porušovaniamýtnej   povinnosti   vodičmi   vozidiel   v Rakúsku   a Českej   republike.   Najvyšší   súdv odôvodnení   svojho   rozsudku   vychádzal   z obsahu   odpovede   sťažovateľa   na   žiadosťobstarávateľa o vysvetlenie ponuky, ako aj z oznámenia obstarávateľa o vylúčení ponukysťažovateľa a s poukazom na podstatu správnej úvahy, ako aj na limity právomoci súdovv správnom   súdnictve   preskúmavať   využitie   správnej   úvahy   konštatoval,   že   nezistilnezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v tejto časti, hoci „sa... nestotožnil s dôvodmi   obsiahnutými   v napadnutom   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2S/121/08-250, stotožnil sa len s výrokom rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol vecne správny“. Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní predmetnej časti ponuky„postup   verejného   obstarávateľa   umožnil   žalobcom   dostatočne   vysvetliť   základné charakteristické parametre ich ponuky“, ale „napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim cenu služby a s tým spojené náklady na zabezpečenie   a dosiahnutie   deklarovanej   Efektívnosti,   možno   konštatovať..., že vysvetlenie žalobcov smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia   predovšetkým   preukázať   reálnosť   výšky   hodnoty   Efektívnosti   výberu   mýta bez zohľadnenia   a odrazu   k výške   ponúkanej   ceny.   Verejnému   obstarávateľovi   neboli žalobcami   poskytnuté   konkrétne   argumenty,   vysvetlenie   ponuky   v spornej   otázke   bolo všeobecné   a nepresvedčivé,   a preto   vysvetlenie   žalobcov   nebolo   v súlade   s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.

Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou voľnej   úvahy   čo   sa   týka   skutočností,   ktoré   je   potrebné   zohľadniť   na   účely   prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel najvyšší súd k záveru, že jeden z uvedených dôvodov   vylúčenia   ponuka   žalobcov   (predložené   vysvetlenie   k ponuke   nebolo   v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol oprávnený   a preto   žalobcov   už   nebolo   možné   zaradiť   späť   do   procesu   verejného obstarávania.“.

V nadväznosti na citovaný text odôvodnenia najvyšší súd na nasledujúcej strane 49svojho   rozsudku   uviedol,   že „verejný   obstarávateľ   nemôže   vylúčiť   predloženú   ponuku z dôvodu nedostatku jasnosti takého aspektu, ktorý nebol predmetom žiadosti o vysvetlenie ponuky.   Zásada   proporcionality   ako   jedna   zo   všeobecných   zásad   úniového   práva, verejnému   obstarávateľovi   ukladá,   aby   v prípade,   ak   sa   stretne   s nejasnou   ponukou a žiadosť o spresnenie obsahu uvedenej ponuky by bola schopná zabezpečiť právnu istotu rovnako   ako   okamžité   zamietnutie   dotknutej   ponuky,   aby   sa   skôr   rozhodol   požiadať dotknutého uchádzača o spresnenie, akoby mal čisto a jednoducho zamietnuť jeho ponuku (Antwerpse Bouwwerken, T-195/08, 10.12.2009, bod 55; Adia interim, T-19/95, 8.5.1996, Zb. s. II-321, bod 57; Tideland Signal, T-211/02, 27.9.2002, Zb. s. II 3781, bod 43). V tomto   prípade   verejný   obstarávateľ   nepožiadal   žalobcov   o vysvetlenie   vyššie uvedených   technických   nejasností   ponuky   prv   než   ich   ponuku   vylúčil,   preto   možno konštatovať,   že   verejný   obstarávateľ   postupoval   v rozpore   so   všeobecnými   zásadami úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a ktoré musia byť dodržiavané nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov. Keďže v ďalšom sa Najvyšší súd SR nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou v podanom   odvolaní   a to   z vyššie   uvedených   dôvodov,   dospel   k záveru,   že   napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534-84-7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v rozsahu ďalších žalobných i odvolacích dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci,   k zamietnutiu   námietok   žalobcov   prišlo   na   základe existujúceho   zákonného   dôvodu   –   predložené   vysvetlenie   ponuky   žalobcov   v otázkach neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny   v kontexte   a na   základe   Efektívnosti   výberu   mýta smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov a dôkazov.“.

V   závere   odôvodnenia   najvyšší   súd   zhodnotil,   že „neboli   zistené   v súdnom preskúmavacom konaní také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...“.

2.   V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdí,   že „predložil   tak prvostupňovému,   ako   aj   odvolaciemu   súdu   niekoľko   príkladov,   z ktorých   bolo   zrejmé, že ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky podľa Súťažných podmienok, najmä vo vzťahu k splneniu požiadaviek P2.10,   P2.25,   P4.1   a P7.8   a iné.   Ak   Obstarávateľ   nevylúčil   uchádzača   nespĺňajúceho záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov, a teda aj Sťažovateľa.“. Aj napriek tomu „sa Najvyšší súd SR vôbec nezaoberal týmito dôvodmi   týkajúcimi   sa   diskriminácie   a nerovnakého   zaobchádzania   so   Sťažovateľom“,čím podľa sťažovateľa došlo „k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   aj   najvyšší   súd „nesprávne   ustálil   skutkový   stav, keď nijako neposudzovali to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď na to Sťažovateľ poukazoval... Princíp rovnakého zaobchádzania bol podľa Sťažovateľa porušený tým, že s ponukou Sťažovateľa sa zaobchádzalo   evidentne   rozdielnym   spôsobom   ako   s ponukou   uchádzača

a to v neprospech ponuky Sťažovateľa. Porušenie princípu nediskriminácie badá Sťažovateľ najmä v tom,   že otázka na vysvetlenie nejasností ohľadne požiadavky P1.20 absentovala v žiadosti o vysvetlenie ponuky Obstarávateľa zo dňa 09.04.2008 adresovanej Sťažovateľovi.“.

Sťažovateľ následne poukázal na obsah rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2012 voveci sp. zn. C-599/10 a konštatoval, že je „z pohľadu Sťažovateľa neprípustné, aby v rámci správneho súdnictva súdy aprobovali taký postup správneho orgánu, ktorý jednak vlastným rozhodnutím akceptuje evidentnú nezákonnosť v procese verejného obstarávateľa založenú na   nerovnakom   zaobchádzaní   (jednému   účastníkovi   sa   umožní   poskytnúť   vysvetlenie a druhému sa ani nenaznačí nezrovnalosť) a jednak v tom istom prípade, kedy je jasné, že použijúc rovnakú mieru prísnosti posudzovania ponuky, akceptovanie vysvetlenia jedného uchádzača   znamená   jasnú   diskrimináciu   iného   uchádzača   (po   vylúčení   ponuky   stačilo podľa pravidla obstarávateľa uchádzačovi len deklarovať pripravenosť splniť požiadavky bez relevantného preukázania skutočnosti, že táto pripravenosť vyplýva z ponuky) akceptuje aj   zrejmú   diskrimináciu   a to   bez   toho,   aby   takéto   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo zrušené a takáto nezákonnosť bola súdmi meritórne deklarovaná“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd „vôbec nezaoberal dôvodom odvolania týkajúcim sa   svojvoľného   rozšírenia   znenia   požiadavky   Obstarávateľa   na   vysvetlenie   návrhu neobvykle nízkej ceny adresovanej Sťažovateľovi, na ktorý Sťažovateľ od počiatku tohto konania poukazoval“. Sťažovateľ tvrdí, že „otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej   ceny   bola   formulovaná   nejasne   a nezrozumiteľne   a následne   v rámci   revíznych postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku pôvodne položil v inom zmysle, aj keď tomu tak nebolo“. Sťažovateľ tu znovu poukazuje na rozsudok Súdneho dvoraz 29.   marca   2012,   podľa   ktorého „verejný   obstarávateľ   musí   formulovať   svoju   žiadosť adresovanú uchádzačom jasne, aby títo uchádzači boli schopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť   serióznosť   svojich   ponúk“,   a zdôrazňuje,   že „námietka   rozšírenia   otázky na vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny   bola   z pohľadu   Sťažovateľa   podstatná, pretože takto rozšírenou otázkou precizoval pôvodne nejasnú a natoľko všeobecne položenú otázku, že svojím obsahom nedávala Sťažovateľovi možnosť, aby sa konkrétne vyjadril k jej jednotlivým bodom. Z tohto dôvodu bola aj odpoveď Sťažovateľa všeobecnejšia, na základe čoho potom Obstarávateľ usúdil, že táto odpoveď nespĺňa jeho požiadavky.“.

Sťažovateľ   kritizuje   aj   tvrdený   fakt,   že   najvyšší   súd „sa   nezaoberal   tým..., že zo strany Obstarávateľa došlo k svojvoľnému rozšíreniu otázky na vysvetlenie neobvykle nízkej   ceny,   ale   naopak   poukazoval   na   vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny vyplývajúcej   z ponuky   Sťažovateľa   a matematický   výpočet,   ako   možno   dospieť   k záveru, že Sťažovateľom uvedená ponuková cena je neobvykle nízka. Táto problematika je však predmetom inej ústavnej sťažnosti, ktorá bola Sťažovateľom na Ústavný súd podaná dňa 06.02.2013 a ktorá vychádzala z iných skutkových okolností, ako je tomu v tomto konaní... Predmetom tejto sťažnosti v spojitosti s neobvykle nízkou ponukovou cenou je výhradne iba rozšírenie   znenia   otázky   Obstarávateľa   v súvislosti   s jej   pôvodným   znením.   Sťažovateľ od počiatku tohto samostatného konania vymedzil jeho okruh iba na neoprávnené konanie Obstarávateľa vo vzťahu k rozšíreniu pôvodného znenia otázky Obstarávateľa týkajúcej sa neobvykle nízkej ponukovej ceny, pričom vôbec nepoukazoval na jej nesprávne matematické zdôvodnenie, čo uplatňoval v inom konaní.“.

Sťažovateľ sa pozastavuje nad tým, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR, najmä jeho časť týkajúca sa odôvodnenia rozsudku, je takmer úplne identická s rozsudkom Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3Sžf/116/2009 zo dňa 09.10.2012. Najvyšší súd SR v ňom dokonca absolútne nelogicky odkazuje na str. 47 aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 2S/121/08- 250. Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd SR svojim postupom a konaním hrubo porušil Sťažovateľove   právo   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keď   sa nielenže nezaoberal dôvodmi, ktoré boli predmetom Sťažovateľovho odvolania, ale sám svojvoľne rozšíril okruh tohto konania o skutočnosti, ktoré neboli predmetom tohto konania, ale ktoré sú predmetom konania iniciovaného Sťažovateľom ústavnou sťažnosťou podanej na Ústavnom súde dňa 06.02.2013.“.

K záverom najvyššieho súdu o medziach súdnej preskúmateľnosti správnej úvahysťažovateľ uvádza, že „to čo Najvyšší súd SR vyhodnotil ako správnu úvahu je v skutočnosti len nesprávnym, logicky neobhájiteľným postupom Obstarávateľa,... Sťažovateľ má za to, že pôvodná   žiadosť   Obstarávateľa   na   vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ceny,   nesmerovala k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky, ktoré mala komisia obstarávateľa   považovať   za   dôležité.   Až   v samotnom   oznámení   o vylúčení   ponuky Sťažovateľa Obstarávateľ uvádzal vzorce a rôzne veličiny, z ktorých vychádzal pri hodnotení odpovede   Sťažovateľa   na   jeho   otázku,   pričom   Obstarávateľ   tieto   vzorce   a veličiny,   ani existenciu   samotného   pravidla   na   porovnávanie   cien   nezverejnil   ani v súťažných podmienkach ani neskôr v žiadosti o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, čím zmaril možnosť účinného a včasného vysvetlenia a vyvrátenia Obstarávateľových domnienok.“.

Sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého najvyšší súd „bol povolaný preskúmať medze prípustnosti rozhodovania správneho orgánu v konkrétnom prípade a neprenechať miere jeho správneho uváženia atribút nedotknuteľnosti. Najvyšší súd SR sa mal najmä vysporiadať   s námietkami   Sťažovateľa   aj   v kontexte   záveru   SDEÚ,   ktorý   uviedol, že vnútroštátne   súdy   majú   usúdiť,   či   žiadosť   o objasnenie   ponuky   umožnila   dotknutým uchádzačom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky. Námietky Sťažovateľa Najvyšší súd SR jednoducho zamietol s poukazom na správnu úvahu správneho orgánu so zdôvodnením, že súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia a to   napriek   tomu,   že   konštatovanie   SDEÚ   priamo   vymedzuje   dôvody   zásahu   súdu do správnej úvahy správneho orgánu a to posúdením okolností, či na podklade položenej otázky bolo možné dostatočne vysvetliť svoju ponuku.“.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 469/2014-31 zo 6. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľana ďalšie konanie.

4.   Následne   ústavný   súd   23.   septembra   2014   vyzval najvyšší   súd   na   vyjadreniesa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávaniavo veci.

5.   Najvyšší   súd   doručil   13.   novembra   2014   ústavnému   súdu   vyjadrenie,v ktorom súhlasil   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o sťažnosti.   Pokiaľ   ide   o vecnústránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že zotrváva na svojich dôvodoch, na ktorých založilpotvrdenie   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu,   a že „napadnuté   rozhodnutie   je logické, skutkový a právny stav je posúdený v súlade i s judikatúrou komunitárneho práva“.K námietke sťažovateľa o totožnosti dôvodov napadnutého rozsudku a rozsudku v súvisiacejveci   sp.   zn.   3   Sžf   116/2009   najvyšší   súd   uviedol,   že „ušlo   pozornosti   sťažovateľa, že v predmetných veciach išlo prakticky o totožný skutkový a právny stav veci“. S poukazomna čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a na ne nadväzujúcu judikatúru ústavného súdunajvyšší súd konštatuje, že „ÚVO svojim rozhodnutím, neporušil zákon“. Preto najvyšší súd„nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy II.   O. s. p. nebola   poskytnutá   príslušná súdna ochrana.   Najvyšší   súd   je nesporne   toho názoru,   že   sa   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   2Sžf/3/2009   zo   dňa   19.   decembra   2012 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami Sťažovateľa v jeho opravnom prostriedku proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   a zaoberal   sa   všetkými   pre   vec   rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď... samotná skutočnosť, že Sťažovateľ zastáva iné právne názory, než akými sa v tejto veci riadil Najvyšší súd SR nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku...“.

6. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. novembra 2014 právnemuzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2014 sťažovateľ vyjadrilsúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti.Uviedol,   že   najvyšší   súd   sa   vo   svojom   vyjadrení „vôbec   nezaoberal   skutočnosťami Sťažovateľom uvádzanými v ústavnej sťažnosti a nijako ich nevyvrátil alebo nepotvrdil“.Sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením totožnosti podstatných častí odôvodnení napadnutéhorozsudku a rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009, tak ako ho podalnajvyšší súd. Napokon sťažovateľ zosumarizoval dôvody, ktorými namietal proti rozsudkunajvyššieho   súdu   v sťažnosti,   ako   aj   dôvody,   v ktorých   videl   nezákonnosť   žalobounapadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Sťažovateľ oznámil aj zmenusídla svojho právneho zástupcu.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa s ichstanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   RecueilIII/1997,   m.   m.   pozri tiež   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z 9.   12.   1994,Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovedena všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

2. Ústavný súd v úvode odôvodnenia svojho nálezu poukazuje na právnu a čiastočnei skutkovú náročnosť sťažnosťou kritizovaného verejného obstarávania a naň nadväzujúcehokonania o žalobe sťažovateľa (i ďalších členov skupiny dodávateľov) podanej podľa druhejhlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Konštatovaná   náročnosť   posúdeniaústavnej akceptovateľnosti popísaného procesu ako celku si po právnej stránke vyžadovalazohľadnenie viacerých aspektov.

2.1   V prvom   rade   do   vyhodnocovania   ponuky   uchádzača   v procese   verejnéhoobstarávania   neprislúcha   ústavnému   súdu   zasahovať   a už   vôbec   neprichádza   do   úvahyrevízia takého hodnotenia samotným ústavným súdom. Na druhej strane neprehliadnuteľnouje   komplikovanosť   relevantnej   právnej   regulácie   vyznačujúcej   sa   hlavne   detailnosťou,vertikálne   i horizontálne   viacúrovňovým   charakterom   právnej   ochrany   uchádzačov,ako aj zákonným   prenesením   výkonu   časti   zodpovedajúcej   verejnej   moci   na samotnéhoobstarávateľa   (napr.   rozhodovanie   o žiadosti   o nápravu   podľa § 136   zákona   o verejnomobstarávaní).   Popísané   faktory   vyvolávajú   legitímnu   požiadavku,   aby právna   ochrana(neúspešného)   uchádzača   mala   podobu   umožňujúcu   adekvátny   prieskum   postupovsamotného obstarávateľa a nadväzujúci nezávislý súdny prieskum vyhodnotenia predloženejponuky   obstarávateľom   a aby   sa   tým   zamedzilo   jej   posúdeniu   spôsobom,   ktorý   byuchádzača neoprávnene zvýhodnil alebo znevýhodnil. Formulovanému účelu slúžia okreminého   revízne   postupy   podľa štvrtej   hlavy   piatej   časti   zákona   o verejnom   obstarávaníinkorporujúce inštitút námietok a na ne nadväzujúci súdny prieskum zákonnosti rozhodnutiaÚradu pre verejné obstarávanie o podaných námietkach.

2.2   Náročnosť   posudzovaného   prípadu   je   determinovaná   aj   dvoma   procesno-právnymi líniami (námietky proti vylúčeniu zo súťaže, námietky proti úkonu obstarávateľaodlišnému   od   vylúčenia),   ktoré   sťažovateľ   na   ochranu   svojich   hmotných   práv   vo   sféreverejného obstarávania a na ochranu svojho záujmu uspieť vo vyhlásenej súťaži využil.Na to nadväzuje právna zložitosť daná zákonom predpísanou postupnosťou právnej ochranyzavŕšenej meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnomsúdnictve.

2.3 Aspektom majúcim pre posudzovanú vec zásadný právny význam je aj všeobecnázásada   ovládajúca   konanie   súdu   v správnom   súdnictve,   a to   je   povinnosť   prieskumužalovaného   správneho   rozhodnutia   len   v rozsahu   a z dôvodov   vymedzených   v žalobe(§ 250j ods. 1 a 2 OSP).

2.4 Napokon musel ústavný súd zohľadniť stabilizovanú súdnu rozhodovaciu prax,podľa   ktorej   súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súdstotožní   a   inkorporuje   odôvodnenie   rozhodnutí   inštančne   nižších   súdov,   zrejmé,   že   sazaoberal   a   vyjadril   k   esenciálnym   otázkam   vzťahujúcim   sa   na   ním   prejednávanú   veca neuspokojil   sa   bez   ďalšieho   so   závermi   inštančne   nižších   súdov   [pozri   napr. Hellev. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

Nadväzne   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   súdua odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), preto odôvodnenie rozsudku najvyššiehosúdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.

3.   Žalobný   dôvod formulovaný v žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku spočívajúci v porušení princípu rovnakého zaobchádzanianediskriminácie a princípu   transparentnosti   (§ 9   ods.   2 zákona   o verejnom obstarávaní)v procese kritizovaného verejného obstarávania sťažovateľ konkretizoval troma čiastkovýmivýhradami,   ktoré   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostali   do   polohy   samostatnýchžalobných dôvodov.

3.1 Najprv zdôraznil, že komisia obstarávateľa po preštudovaní ponuky uchádzača zjavne   nemala   jasno   v tom,   kde   sa   v tejto   ponuke nachádzajúinformácie preukazujúce splnenie viacerých záväzných požiadaviek verejného obstarávania.Následne sťažovateľ hodnotiac tvrdí, že vysvetlenie, ktoré uchádzač potom   obstarávateľovi   na   jeho   výzvu   predložil,   v skutočnosti   neobsahovalo   náležitéodpovede   na   otázky,   ktoré   v tomto   smere   (kde   v ponuke   sú   informácie   preukazujúcesplnenie viacerých záväzných požiadaviek) obstarávateľ vo výzve položil.

Ústavný súd po preštudovaní prvostupňového rozsudku krajského súdu konštatuje,že uvedeným prvým dôvodom žaloby sťažovateľa sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu,že táto námietka je v žalobe podanej proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejnéobstarávanie formulovaná dostatočne konkrétne. Je tiež podopretá citáciami z komunikáciemedzi obstarávateľom a úspešným uchádzačom.

Miera   konkrétnosti   vyjadrenia   a zdôvodnenia   žalobného   dôvodu   v správnomsúdnictve nepochybne determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovedesúdu na taký žalobný dôvod.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu však nijako nereaguje na detailne uvedenúkritiku sťažovateľa prednesenú v jeho žalobe a obmedzuje sa len na všeobecnú konštatáciu,podľa ktorej sa krajský súd „nestotožnil s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe“.

V odvolaní proti rozsudku krajského súd potom sťažovateľ kritizoval, že sa krajskýsúd „vôbec...   nezaoberal   posúdením   Prvého   napádaného   úkonu“.   Následne   v odvolaníopätovne tento dôvod predkladá, znovu ho podrobne odôvodňuje citujúc z komunikáciemedzi uchádzačom a obstarávateľom, ktorú následne aj vyhodnocujena podporu svojich záverov (strany 3 – 8 odvolania).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   prvú   námietku,   ktorou   sťažovateľ   argumentovalv prospech   záveru   o diskriminačnom   prístupe   obstarávateľa   k nemu,   najvyšší   súd   nedalžiadnu   odpoveď.   Nepojal   ju   ani   do   rekapitulácie   žalobných   dôvodov   (strany   36   a 38odôvodnenia rozsudku), preto je dôvodný záver, že procesnom aspekte tvorenom v poradíprvým žalobným dôvodom neboli naplnené požiadavky na kvalitu odôvodnenia plynúcez čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.2 Druhý žalobný dôvod, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní, spočíval   v argumentácii,   podľa   ktorej   komisia   obstarávateľa   sťažovateľa   nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenejv súťažných podkladoch [podstata tejto požiadavky je v súťažných podkladoch vymedzenátak, že „služba Predpis mýta musí umožniť pružné nastavenie parametrov (sadzieb mýta) pre výpočet Mýta podľa Mýtnych úsekov (alebo ich skupín), podľa ročných období, dní v týždni alebo hodín v rámci dňa“], kým voči uchádzačovi taktopostupovala. Súčasne komisia obstarávateľa zjavne nemala jasno v tom, na ktorom miesteponuky   sťažovateľa   sa   vysporiadanie   s kritériom   P1.20   nachádza,   čo dokazuje   obsahoznámenia o vylúčení sťažovateľovej ponuky z verejného obstarávania.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   k problému   splnenia   požiadavky   P1.20dôvodil,   že   komisia   obstarávateľa   síce „požiadala   žalobcov   o vysvetlenie   ponuky, žalobcovia na žiadosť... odpovedali dňa 16.4.2008“, avšak „z obsahu listinných dôkazov je preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie návrhu žalobcov nespýtal“. Preto najvyšší súduzavrel, že „verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný obstarávateľ... v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch, potom... mal požiadať žalobcov... aj o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická požiadavka...“.

Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd dal predmetnej sťažovateľovej námietkeza   pravdu   a na   podklade   náležitého   odôvodnenia   poskytol   jej   právu   súdnu   ochranuv podobe, akej sa sťažovateľ domáhal.

3.3 Významná kritika v žalobe proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejnéobstarávanie   bola   zo   strany   sťažovateľa   prednesená   voči   postupu   obstarávateľa,ktorý v žiadosti o vysvetlenie ponuky adresovanej sťažovateľovi na účel objasnenia cenyjeho   ponuky   mal   formulovať   svoje   otázky   len   vo   všeobecnej   rovine,   kým   dôvodomvylúčenia   sťažovateľa   zo   súťaže   bol   záver   obstarávateľa,   podľa   ktorého   vysvetleniesťažovateľa „nesmerovalo k požiadavke verejného obstarávateľa pretože nebolo zamerané jednoznačne   k podrobnostiam   základných   charakteristických   parametrov   ponuky, ktoré považuje komisia verejného obstarávateľa za dôležité...“. Túto svoju kritiku sťažovateľopiera o porovnanie znenia otázok položených mu v žiadosti obstarávateľa o vysvetlenieponuky   a rekapitulácie   znenia   týchto   otázok   v oznámení   o zamietnutí   sťažovateľovejžiadosti o nápravu podanej proti jeho vylúčeniu zo súťaže.

Z príloh sťažnosti považuje ústavný súd za preukázané, že v obstarávateľovej žiadostio vysvetlenie ponuky sťažovateľa znela otázka č. 2 a č. 3 takto: „2. Podľa § 42 ods. 3 ZVO Vás   žiadame   o vysvetlenie   neobvykle   nízkej   ponukovej   ceny   Vašej   ponuky,   a to   najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 výrazne   prekračuje   hodnoty   efektívnosti   výberu   mýta   bežne   dosahovaných   v okolitých stredoeurópskych krajinách. 3. Potvrďte prosím, že s ohľadom na Vami ponúkanú hodnotu Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 zaručujete to, že iba 0,2 percent všetkých povinných platiteľov   mýta   v príslušnom   sledovanom   období   nebude   plniť   svoju   mýtnu   povinnosť, a to ani   priamo   ani   nepriamo   prostredníctvom   vynucovania   a/alebo   prostredníctvom doplatku.“

V oznámení   o   zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o nápravu   č.   1220/18845/07/46zo 16.   mája   2008   (ústavný   súd   má   k dispozícii   túto   listinu   v súvisiacom   spisesp. zn. I. ÚS 732/2014)   obstarávateľ   pri   vysvetľovaní   dôvodov   zamietnutia   rekapitulujena poslednej strane znenie vlastnej žiadosti o vysvetlenie ponuky takto: «Podľa § 42 ods. 3 ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 výrazne   prekračuje   hodnoty   efektívnosti   výberu   mýta   bežne   dosahovaných   v okolitých stredoeurópskych   krajinách.   Vzhľadom   k tomu   zaručujete,   že   iba   0,2   percent   všetkých povinných   platiteľov   mýta   v príslušnom   sledovanom   období   nebude   plniť   svoju   mýtnu povinnosť,   a to   ani   priamo   ani   nepriamo   prostredníctvom   vynucovania   a/alebo prostredníctvom doplatku.

Potvrďte prosím, že v príslušnom sledovanom období 0,2 percent všetkých povinných Platiteľov mýta nebude plniť ich Mýtnu povinnosť, ani priamo použitím Palubnej jednotky, ani nepriamo prostredníctvom Služby vynucovania a/alebo prostredníctvom Doplatku mýta, čo obnáša 0,2 percent takzvane „residuálnej čiastky neplatičov“.

Znázornite prosím súvislosť medzi Vami navrhnutou cenou za čiastkové služby Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s Vami navrhnutou Efektívnosťou výberu mýta E = 0,9980.»

Sťažovateľ   teda   v podstate   v žalobe   tvrdil,   že   obstarávateľ   spodrobnil,a tým podstatne sprísnil svoje požiadavky na vysvetlenie sťažovateľovej ponuky bez toho,aby to sťažovateľovi oznámil a vyzval ho na adekvátne vysvetlenie, a následne absenciunáležitej očakávanej odpovede sťažovateľa vyhodnotil v jeho neprospech.

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že krajský súd sa týmto žalobnýmdôvodom vôbec nezaoberal, iba vo všeobecnosti k žalobe ako celku konštatoval, že nedošlok porušeniu princípov verejného obstarávania zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnomobstarávaní.

V odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   potom   sťažovateľ   zotrval   na   dôvodespočívajúcom   v tvrdenom   rozšírení   znenia   požiadavky   obstarávateľa   na   vysvetlenienavrhovanej   ceny.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   predmetný   odvolací   dôvod   bolopodstatnený, pretože krajský súd nereagoval na tento žalobný dôvod spôsobom, ktorý sizákladné právo na súdnu ochranu vyžaduje.

Najvyšší   súd   na   rozsiahlom   priestore   svojho   odôvodnenia   (strany   42   –   48)rekapituluje podstatný obsah komunikácie medzi sťažovateľom a obstarávateľom, pomernepodrobne   analyzuje   matematické   hodnotenia   informácií   poskytnutých   sťažovateľom,na ktorých   potom   obstarávateľ   založil   záver   o neprimerane   nízkej   cene   za   predmetobstarávania,   a poukazuje   na   judikatúru   Súdneho   dvora   zakotvujúcu   povinnosťobstarávateľa umožniť uchádzačovi s ponukou obsahujúcou neobvykle nízku cenu preukázaťjej   serióznosť.   Na   uvedených   podkladoch   potom   najvyšší   súd   konštatuje   správnosťa zákonnosť záveru obstarávateľa i Úradu pre verejné obstarávanie. Uvádza, že vysvetleniesťažovateľa „smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.“.

Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (strany 42 – 48), do ktorejpatrí aj citovaná pasáž, je doslovne identická s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v jehorozsudku   z 9.   októbra   2012   v konaní   sp.   zn.   3   Sžf   116/2009,   v   ktorom   rozhodovalo odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa protizamietavému rozhodnutiu   Úradu pre verejné obstarávanie o námietkach proti vylúčeniusťažovateľa   zo   súťaže.   Sťažovateľ   však   viackrát   zdôrazňuje,   že v námietkach   proti   jehovylúčeniu   zo   súťaže   nekritizoval   dodatočné   rozšírenie   (špecifikovanie)   požiadavkyobstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky.

Kým teda v konaní o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže [§ 138 ods. 2 písm. e)zákona o verejnom obstarávaní] sťažovateľ atakoval samotné vyhodnotenie jeho odpovedeobstarávateľom, v námietkach proti tzv. inému úkonu obstarávateľa [§ 138 ods. 2 písm. g)zákona   o verejnom   obstarávaní]   brojil   proti   svojvoľnému   rozšíreniu   a detailnejšiemuformulovaniu   otázky   položenej   mu   obstarávateľom,   ktoré   bolo   následne   použitév neprospech   sťažovateľa,   pretože   obstarávateľ   konštatoval,   že   jeho   odpoveď   nebolapostačujúca, a v dôsledku toho vyhodnotil cenu ponúkanú sťažovateľom ako neprimeranenízku. V tomto duchu potom koncipoval aj svoj žalobný dôvod proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008 aj odvolací dôvodproti rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009 (ústavný súd topovažuje za preukázané z príloh sťažnosti).

Napriek   spôsobu   formulácie   žalobného   i odvolacieho   dôvodu   ich   najvyšší   súdvyhodnotil ako nedôvodné na podklade dôvodov úplne totožných s dôvodmi obsiahnutýmv jeho rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 reflektujúcom konanieo námietkach   proti   vylúčeniu   zo   súťaže,   v ktorom   sťažovateľ   namietal   samotnévyhodnotenie   jeho   odpovedí   obstarávateľom,   nie   postup   obstarávateľa   spočívajúciv tvrdenom dodatočnom a svojvoľnom rozšírení otázky položenej sťažovateľovi.

Pritom námietka spočívajúca v kritike dodatočného rozšírenia a spodrobnenia otázkypoloženej   sťažovateľovi   obstarávateľom   sa   na   prvý   pohľad   nejaví   vôbec   márnou.V zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu totiž obstarávateľ svoju pôvodne všeobecnepoloženú otázku o vzťahu deklarovanej efektívnosti výberu mýta a ceny predloženej ponukykonkretizoval tak, že očakával znázornenie súvislosti medzi sťažovateľom navrhnutou cenouza   čiastkové   služby ,,Výber   mýta,   Predpis   mýta   a Služby   Vynucovania   v súvislosti s navrhnutou   Efektívnosťou   výberu“.   Takto   formulovaná   požiadavka   predstavujenezanedbateľnú konkretizáciu a svojou podstatou aj poučenie sťažovateľa, v akom smere másvoju ponuku objasniť.

Ústavný súd tak uzatvára, že najvyšší súd opomenul podstatný odvolací (i žalobný)dôvod prednesený sťažovateľom. Tento záver sa môže na prvý pohľad javiť ako nesprávny,keďže problémom vyhodnotenia neobvykle nízkej ceny (§ 42 ods. 3 zákona o verejnomobstarávaní) sa najvyšší súd zaoberal na takmer siedmich stranách svojho napadnutéhorozsudku. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní opravných prostriedkov podanýchsťažovateľom,   ako   aj   spôsobu,   akým   sa   s nimi   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdyvysporiadali,   dospel   k záveru,   že   totožnosť   žalobných   a odvolacích   dôvodov   v obochprocesno-právnych líniách využitých sťažovateľom je len zdanlivá.

Skutkové   a právne   vyhodnotenie   odpovedí   sťažovateľa,   ku   ktorému   dospelobstarávateľ   a ktoré   bolo   predmetom   prieskumu   v konaní   o sťažovateľových   námietkachproti   jeho   vylúčeniu   zo   súťaže   a v naň   nadväzujúcom   súdnom   konaní   o sťažovateľovejsprávnej žalobe, je výsledkom konfrontácie medzi otázkami položenými obstarávateľoma odpoveďami poskytnutými sťažovateľom. Námietky podľa zákona o verejnom obstarávanípodané proti tomuto vyhodnoteniu v sebe stelesňujú vecne odlišnú stránku právnej ochranysťažovateľa   v porovnaní   so   zameraním   námietok   využitých   proti   tzv.   inému   úkonuobstarávateľa,   ktoré   sa   sústredili   na   proces   predchádzajúci   a   následne   tvoriaci   podkladvyhodnotenia kritizovaného námietkami proti vylúčeniu zo súťaže. Zjednodušene povedané,v prvom prípade sťažovateľ kritizoval   výsledok, kým v druhej kauze namietal, že tentovýsledok   si   obstarávateľ   svojím   postupom   neférovo   pripravil.   Ak   si   teda   obstarávateľneoprávneným   dodatočným   rozšírením   položených   otázok   takpovediac   pripravil   pôdupre vylúčenie   sťažovateľa   zo   súťaže,   potom   samotné   vylúčenie   mohlo   byť   výsledkomhodnotenia   logického,   racionálneho   a   spĺňajúceho   všetky   pravidlá   formálnej   logiky.To v konečnom dôsledku potvrdzuje i uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 732/2014-35z 3.   decembra   2014,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozsudku   najvyššieho   súduz 9. októbra   2012   vo   veci   sp.   zn.   3   Sžf   116/2009   (konanie   o žalobe   sťažovateľaproti rozhodnutiu   Úradu   pre   verejné   obstarávanie   o zamietnutí   námietok   podanýchproti vylúčeniu zo súťaže) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V analyzovaných   reláciách   ústavný   súd   dodáva,   že   právna   úprava   nie   náhodouzakotvila   predmetné   dva   prostriedky   právnej   ochrany   v systematicky   samostatnýchustanoveniach zákona o verejnom obstarávaní [vylúčenie   § 138 ods. 2 písm. e) zákona̶o verejnom obstarávaní, iný úkon   § 138 ods. 2 písm. g) zákona o̶ verejnom obstarávaní].Prejavilo sa to aj v sťažovateľových návrhoch na rozhodnutie o námietkach (pri námietkachproti vylúčeniu   zo   súťaže   navrhoval   zrušenie   rozhodnutia   obstarávateľa   o jeho   vylúčenízo súťaže   a nariadenie   jeho   zaradenia   späť   do   procesu   verejného   obstarávania,kým pri námietkach proti inému úkonu obstarávateľa navrhoval zrušenie použitého postupuverejného   obstarávania,   alternatívne   nariadenie   opätovného   preskúmania   a posúdeniasúťažnej ponuky uchádzača ). Ak sa potom najvyšší súd v napadnutomrozsudku vysporiadal s kritikou sťažovateľa voči rozšíreniu otázok úplne identicky s kritikouprednesenou   voči   vyhodnoteniu   jeho   odpovedí   na   tieto   otázky,   zjavne   nerešpektovaluvedenú dištinkciu, ktorá je s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu determinantomústavnej   kvality   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pretože   analyzovaný   čiastkový   aspektodôvodnenia   rozsudku   stavia   do   pozície   otázky   podstatnej   z hľadiska   súdnej   ochranyposkytovanej sťažovateľovým právam.

Postulovanou   charakteristikou   „podstatnosti“   tu   má   ústavný   súd   na   mysli   väzbuna jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Aj podľa rozhodovacej praxe ESĽP jesplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie vždy posudzované so zreteľom na konkrétnyprípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Recueil   III/1997,   m.   m.   pozri   tiežrozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Najvyšší   súd   nerešpektoval   kvalitu   súdnej   ochrany   judikatórne   konkretizovanúv predchádzajúcom odseku, pretože nereagoval na skutočné jadro sťažovateľovej kritikyprednesenej   proti   postupu   obstarávateľa,   ktorý   preukázateľne   dodatočne   rozšíril   znenieotázok   položených   sťažovateľovi   a toto   rozšírené   znenie   potom   po   doručení   odpovedísťažovateľa   použil   ako   kritérium   ich   vyhodnotenia   vedúceho   k vylúčeniu   sťažovateľazo súťaže.

Ak   má   ústavný   súd   zaujať   právne   záväzné   stanovisko   k predmetnému   (v   poradítretiemu) dôvodu prejednávanej sťažnosti, a splniť tak ústavnú povinnosť, ktorá mu vyplývaz čl.   127   ods.   1   ústavy,   musí   okrem   iného   rešpektovať   zákonnú   konštrukciu   procesuverejného   obstarávania.   Implicitne   ju   vyjadril   aj   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojhonapadnutého rozsudku, keď konštatoval, že subjekty verejného obstarávania (obstarávateľ,Úrad pre verejné obstarávanie) síce čiastočne postupovali nezákonne (posúdenie splneniakritéria   P1.20),   avšak „jeden   z...   dôvodov   vylúčenia   ponuky   žalobcov   (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol oprávnený...“. Citované definitívne právne hodnotenie,na ktorom je založený aj potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu, je podľa názoruústavného súdu v konečnom dôsledku dôkazom jeho ústavnej neakceptovateľnosti. Úlohoukrajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o žalobe sťažovateľa totiž nebolo posúdeniezákonnosti   jeho   vylúčenia   zo   súťaže,   pretože   ani   jeho   námietky   zamietnuté   Úradompre verejné obstarávanie nesmerovali proti vylúčeniu zo súťaže. Sťažovateľ namietal tzv. inéúkony obstarávateľa, teda úkony v zmysle dikcie zákona o verejnom obstarávaní iné akovylúčenie zo súťaže.

4.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   potrebné   z ústavno-právneho hľadiska hodnotiť kriticky aj pri komplexnom pohľade naň.

Najvyšší   súd   podrobne   rekapituloval   odvolacie   dôvody   v naratívnej   častiodôvodnenia svojho rozsudku (strany 6 – 12). Na strane 35 svojho rozsudku, kde po citáciirelevantných   predpisov   a opisu   priebehu   konania   (predloženie   prejudiciálnej   otázkySúdnemu dvoru) začína formulácia samotných dôvodov potvrdzujúceho rozsudku, najvyššísúd najprv (strany 35, 36) vysvetlil zásadu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi,pričom   túto   pasáž   svojho   odôvodnenia   ukončil   záverom,   podľa   ktorého „napadnuté rozhodnutie   žalovaného   ako   i prvostupňové   rozhodnutie   verejného   obstarávateľa   môže preskúmať   len   z dôvodov,   ktoré   boli   obsiahnuté   v žalobe“.   Vo   vzťahu   k veci   samejv nadväznosti na to potom uvádza, že „v žalobe i v odvolaní... vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného   č.   536-86-7000/2008   zo   dňa   2.7.2008   v zásade   boli   uplatnené   dva   druhy žalobných dôvodov...“.

K citovanej pasáži odôvodnenia ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd rozhodovalv súdnom konaní o preskúmaní rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra 2008, nie rozhodnutia č. 536-86-7000/2008 z 2. júla 2008. V tejtočasti   je   tak   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   zmätočné,   keďže   naznačuje   ústavneneprípustný odklon od predmetu konania vymedzeného sťažovateľom v jeho žalobe.

Pravdaže,   ústavný   súd   neignoroval   fakt   zistený   zo   sťažnosti   a   z jej   príloha spočívajúci v tom, že sťažovateľ sa proti vylúčeniu zo súťaže bránil námietkami protivylúčeniu,   ale   aj   námietkami   proti   inému   úkonu   obstarávateľa.   K tomu   najvyšší   súdvo svojom vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   sťažovateľa (doručené   ústavnému   súdu13. novembra 2014) uvádza, že „v predmetných konaniach išlo prakticky o totožný skutkový a právny   stav   veci“.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   pripomína,   že   predmet   konaniav správnom súdnictve určuje na podklade využitia zásady dispozitívnosti výlučne žalobca.Aj keď teda (rovnako ako v posudzovanom prípade) existujú dve rozhodnutia správnehoorgánu   posudzujúce ten   istý skutkový stav,   avšak na   podklade   dvoch rôznych právomaprobovaných   procesných   prostriedkov,   nemusí   to   nevyhnutne   znamenať,   že žalobnédôvody tzv. správnych žalôb proti týmto rozhodnutiam podaných budú identické. Ústavnýsúd   preto   in   abstracto   plne   akceptuje   implicitné   stanovisko   najvyššieho   súdu   o tom,že z hľadiska   ústavnej   konformity   nemožno   automaticky   vylúčiť   situáciu,   keď   dverozhodnutia   všeobecného   súdu   budú   odôvodnené   rovnako   alebo   takmer   rovnako.V sťažovateľovom prípade však takýto hodnotiaci model podľa názoru ústavného súdu bolomožné   využiť   len   v minimálnej   miere,   a to   práve   so   zreteľom   na   podstatnú   odlišnosťžalobných dôvodov, ktoré sťažovateľ vo svojich žalobách predniesol.

Na strane 36 svojho rozsudku najvyšší súd označil prvý žalobný dôvod sťažovateľaako „1.   Nedostatky   procesného   charakteru   v konaní   pred   žalovaným   v procese rozhodovania   o podaných   námietkach“,   ktoré   mali   spočívať   v tom,   že   sťažovateľovi(a ostatným členom skupiny dodávateľov) „nebol umožnený prístup do administratívneho spisu v takom rozsahu a frekvencii ako požadovali“. Sťažovateľ však v tzv. správnej žalobe proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8. septembra2008 najvyšším súdom identifikovaný procesne založený žalobný dôvod vôbec neuviedol.Ústavný súd sa preto stotožňuje s hodnotením sťažovateľa, podľa ktorého sa najvyšší súd„zaoberal skutočnosťami, ktoré vôbec neboli predmetom žaloby ako aj odvolania...“.

Ako druhý najvyšším súdom identifikovaný žalobný dôvod sa potom v odôvodnenírozsudku uvádza „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného obstarávania:

2.1 nesplnenie technickej požiadavky

2.2 neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.

Dôvod   označený   najvyšším   súdom   ako „nesplnenie   technickej   požiadavky“ sa obsahovo   kryje   so   žalobným   dôvodom,   ktorým   sťažovateľ   namietal   nerovnakosť v zaobchádzaní   spočívajúcu   v tom,   že   komisia   obstarávateľa   sťažovateľa   nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenejv súťažných podkladoch, kým voči uchádzačovi takto postupovala.Preto v tejto časti najvyšší súd žalobný dôvod identifikoval správne.

Žalobný dôvod označený ako „neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“ bol kritikeústavného súdu podrobený už v bode 3.3 tejto časti odôvodnenia nálezu.

Neprehľadnosť   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   preukazujúca   jehonesústredenosť   pri   rozhodovaní   ilustrujú   aj   ďalšie   čiastkové   pochybenia   pri   formuláciidôvodov rozsudku. Na strane 47 najvyšší súd konštatuje, že sa v časti žaloby „nestotožnil s dôvodmi   obsiahnutými   v napadnutom   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2S/121/08-250...“, hoci najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu č. k. 3 S 180/2008-391 zo 4. augusta 2009. Na strane 49 rozsudku najvyššísúd „dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534-84-7000/2008 zo dňa 2.7.2008... vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci...“. Pritom žaloba sťažovateľasmerovala proti rozhodnutiu   Úradu pre verejné obstarávanie č. 921-133-7000/2008 z 8.septembra 2008.

Všetky   uvedené   nedostatky   dosvedčujú,   že   najvyšší   súd   nevenoval   odvolaniusťažovateľa náležitú pozornosť tak, aby mu poskytol súdnu ochranu v kvalite požadovanejzákladným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súduznáva,   že   ide   o nedostatky   formálne.   Ich   charakter,   početnosť   výskytu,   kombináciaso zisteným   posudzovaním   žalobného   dôvodu,   ktorý   sťažovateľ   vôbec   nepredniesol(„nedostatky   procesného   charakteru...“),   no   v neposlednom   rade   aj   význam   procesuverejného   obstarávania   (s predpokladanou   celkovou   cenou   zákazky   633 787 377   €)pre sťažovateľa   vo   svojom   súhrne   vytvorili   obraz   poskytovanej   súdnej   ochrany,ktorá jednoznačne nezodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.

Navyše, a to považuje ústavný súd za podstatné, najvyšší súd opomenul vyhodnotiťtri   zásadné   žalobné   dôvody   sťažovateľa   v ich   súhrne.   Nemožno   zabúdať,   že sťažovateľnamietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie a princíputransparentnosti   práve   na   podklade   súčasného   a previazaného   pôsobenia   všetkých   trochnedostatkov vytýkaných postupu obstarávateľa (záver strany 11 a strana 12 odôvodneniajeho   odvolania).   Najvyšší   súd   sa   však   zameral   na   ich   jednotlivé   posúdenie,pri ktorom na prvý z nich a v podstate ani na tretí nedal sťažovateľovi potrebné odpovede,a následne   sa   (celkom   logicky)   ani   nemohol   vysporiadať   s ich   synergickým   pôsobenímna kvalitu   verejného   obstarávania   požadovanú   uplatňovaním   uvedených   princípovzakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Takto potom najvyšší súd neučinilzadosť nielen požiadavke na kvalitu odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale ani povinnostipreskúmať súlad žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánus § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.

5. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konanío sťažovateľovom   odvolaní   nerešpektoval   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu,pretože nedostatočne   odôvodnil   svoj   potvrdzujúci   rozsudok,   čo   súčasne   v spojenís nedostatkami   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu   viedlo   k absencii   náležitéhoprieskumu   žalovaného   rozhodnutia   Úradu   pre   verejné   obstarávanie   v medziachsťažovateľovej žaloby. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 19. decembra 2012v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto, keďžeústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomocipodľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

7.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo vecivydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovaprerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názoromústavného súdu.

Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne posúdil jednotlivé dôvodyprednesené   sťažovateľom   v jeho   odvolaní   a nadväzujúce   na   dôvody   jeho   žalobya aby na tieto   dôvody   (prvý   a tretí   dôvod)   reagoval   jednotlivo   v intenciách   požiadaviekplynúcich na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu z čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu i ESĽP.

Po jednotlivom vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi najvyšší súd posúdi prípadnézistené nedostatky z hľadiska toho, či ich vzájomné pôsobenie nenarušilo princíp rovnakéhozaobchádzania,   princíp   nediskriminácie   a princíp   transparentnosti   ako významnédeterminanty   zákonom   požadovanej   kvality   a akceptovateľnosti   konaného   verejnéhoobstarávania.

Pritom   bude   potrebné   vychádzať   z chápania   podstaty   menovaných   princípovpredovšetkým   v judikatúre   Súdneho   dvora   (napríklad   s prerokovávanou   vecou   súvisiacirozsudok z 29. 3. 2012 v konaní sp. zn. C-599/10) zdôrazňujúcej povinnosť obstarávateľarešpektovať   pri   neobvykle   nízkej   cene   ponuky   čl.   55   ods.   1   Smernice   Európskehoparlamentu   a   Rady   č.   2004/18/ES   z 31.   marca   2004,   z čoho   potom   vyplýva   povinnosťobstarávateľa   formulovať   jasne   žiadosť   adresovanú   dotknutým   uchádzačom,   aby   bolischopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk (bod 31 rozsudkuSúdneho   dvora).   Súčasne   je   potrebné   zohľadniť   povinnosť   obstarávateľa   zaobchádzaťs rôznymi   uchádzačmi   rovnako   a lojálne   tak,   aby   sa   na   konci   výberového   konaniaa vzhľadom na jeho výsledok nezdalo, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnilaalebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov (bod 41 rozsudku Súdneho dvora).

Vo   vzťahu   k princípu   transparentnosti   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   rovnakovychádzať   z jeho   poňatia   Súdnym   dvorom.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   upozorňujenapríklad na stanovisko generálnej advokátky Stix-Hackl z 12. 4. 2005 vo veci sp. zn. C-231/03   (Consorzio   Aziende   Metano),   ktoré   sumarizujúc   doterajšiu   judikatúru   Súdnehodvora   uvádza,   že   transparentnosť   podľa   smerníc   zahŕňa   viac   ako   len   aspekty   spojenéso zverejnením   konkrétnych   postupov   verejného   obstarávania   (bod   88   stanoviska)a že zásada   transparentnosti   predstavuje   vedúcu   zásadu   pre   celé   verejné   obstarávanie.K tomu   patria   takisto   napríklad   preskúmateľnosť   rozhodnutí   verejného   obstarávateľaa vo všeobecnosti   objektívny   postup   počas   verejného   obstarávania   (bod   90   stanoviska).Podmienkou   dodržania   zásady   transparentnosti   je   teda   priebeh   verejného   obstarávania,ktorý sa navonok javí ako férový a riadny (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súduČeskej republiky č. k. 1 Afs 45/2010-159 z 15. septembra 2010).

III.

Podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   navrhol   priznať   mu   náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 331,13 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval zapotrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   službyposkytnutej   jeho   právnym   zástupcom,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia,ako aj za písomné   podanie   –   sťažnosť.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu11. decembra 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedolžiadne   nové   skutočnosti   alebo   právne   hodnotenia,   ktoré   by   boli   spôsobilé   podstatneovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpeniasťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 268,13 €. K tomu bolo potrebnépripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradutrov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd vyčíslenú sumu zvýšil o 20 % danez pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom danez pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpeniav sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť juna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015