znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 469/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. M., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom predchádzajúcim rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co/69/2013 z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013 doručená   sťažnosť   D.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/69/2013-365 z 29. mája 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Levice (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej   sťažovateľovi   poškodením   zdravia.   Sťažovateľ   ako   zamestnanec žalovaného v 1. rade ochorel počas pracovnej cesty v zahraničí a jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil počas cesty domov autobusom, pričom žalovaný v 2. rade, resp. jeho zamestnanec – šofér autobusu (žalovaný v 3. rade) a ani zamestnanci žalovaného v 1. rade mu neposkytli prvú pomoc ani neprivolali zdravotnú   pomoc,   a preto podľa   sťažovateľa nesú   zodpovednosť za zhoršenie   jeho   zdravotného   stavu.   Po   prekonaní   choroby   (ťažkého   zápalu   centrálnej nervovej   sústavy)   má   sťažovateľ   trvale   poškodené   zdravie   a   je   mu   priznaný   čiastočný invalidný dôchodok. Zhoršenie jeho zdravotného stavu podľa sťažovateľa spôsobil žalovaný v 1. rade tým, že nemal vnútornými predpismi upravený postup v mimoriadnych situáciách pri preprave svojich zamestnancov do zahraničia a žalovaní v 2. a 3. rade tým, že mu neposkytli adekvátnu pomoc pri zhoršení jeho zdravotného stavu na ceste domov. Okresný súd   rozhodoval   najprv   o   základe   veci   a   zisťoval,   či   žalovaní   v   1.   až   3.   rade   nesú zodpovednosť   za   škodu.   Po   vykonaní   dokazovania   súd   konštatoval,   že   nebolo   ničím preukázané,   že   by   za   ochorenie   sťažovateľa,   za   vývoj   choroby,   jej   vyvrcholenie a napokon následky   niesli   zodpovednosť   žalovaní,   a   preto   medzitýmnym   rozsudkom č. k. 9/256/2009-246   z   23.   februára   2011   vyslovil,   že   zodpovednosť   žalovaných v 1. až 3. rade v danej veci nie je daná.

Medzitýmne rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným odvolaním.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   okresného   súdu   a   jeho rozhodnutie   v   odvolacom   konaní   rozsudkom   č.   k.   9   Co/144/2011-306   z   12.   júla   2012 potvrdil   podľa   §   219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako vo výroku   vecne   správne   rozhodnutie   a   pri   zdôraznení   relevantných   skutočností v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   v   presvedčení,   že   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie, sa so sťažnosťou doručenou 21. novembra 2012 obrátil na ústavný súd s návrhom, aby vyslovil porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   129/2013-21   z   19.   marca   2013   odmietol sťažnosť sťažovateľa, keď pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti   medzi rozhodnutím všeobecných súdov a sťažovateľom označenými základnými právami, a konštatoval, že rozhodnutie krajského súdu je, čo sa týka ustálenia skutkového stavu a aj čo sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu akceptovateľné.

Konečné rozhodnutie vo veci vyniesol okresný súd na pojednávaní 28. novembra 2012. Pred začatím pojednávania vzal sťažovateľ žalobu v časti požadovanej istiny proti žalovanému v 1. rade späť a proti žalovaným v 2. a 3. rade vzal návrh späť celkom. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C/256/2009-345 na uvedenom pojednávaní rozhodol tak, že žalobu zamietol a konanie proti žalovaným v 2. a 3. rade zastavil. O náhrade trov konania rozhodol súd   samostatným   uznesením   po   právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej.   Zamietajúci rozsudok   prvostupňového   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Krajský   rozsudkom č. k. 6 Co/69/2013-365 z 29. mája 2013 podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa   v   napadnutej   zamietajúcej   časti,   keď   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Sťažovateľ krajskému súdu najmä vytýka, že jeho rozhodnutie č. k. 9 Co/144/2011-306   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C/256/2009-246,   ktorými   bolo rozhodnuté, že nárok sťažovateľa nie je daný, „... nebolo zákonne a spravodlivé, preto nemohlo   byť   zákonne   rozhodnutie   ani   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre rozsudkom č. k. 6 Co/69/2013-365 zo dňa 29. 05. 2013 v spojení s č. k. 9 C/256/2009-343 zo dňa 28. 11.   2012   o   zamietnutí   náhrady   škody   v   spojení   s   v   spojení   s   uznesením č. k. 9 C/256/2009-343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením OS Levice č. k. 9 C/256/2009-360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/“.

Podľa sťažovateľa tieto rozhodnutia „mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu a to nesprávne zistenie skutkového stavu a tiež podľa nesprávne právne posúdení   veci. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo vtom, že presun sťažovateľa z pracovnej cesty v meste   M.   vo   Švédsku   dňa   16.   10.   2013   cez   územie   Dánska,   SRN,   ČR   na   územie Slovenska, /spolu takmer 16 hodín/ podľa názoru oboch súdov je cestovaním domov a toto nie je v priamej ani nepriamej súvislosti splnením pracovných úloh sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nesprávne   posúdili   nevypracovanie preventívnych opatrení týkajúcich sa presunu zamestnancov z výkonu práce v zahraničí na územie   Slovenskej   republiky   a   porušenie   povinnosti   žalovaným,   ktoré   mu   vyplýva z „§ 146 ods. 2 zákonníka práce v rámci plánovania a plnenia pracovných úloh, tiež § 147 ods. 1 zákonníka práce a zákon č. 124/2006 Z. z.“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   vo   veci č. k. 6 Co/69/2013-365 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne prijal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   D.   Š.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Co/69/2013-365 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo

2.   Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.   6   Co/69/2013-365   zo   dňa   29.   05.   2013   v   spojení   vec   s   rozsudkom   Okresného súdu Levice   č.   k.   9   C/256/2009-345   zo   dňa   28.   11.   2012,   v   spojení   s   uznesením č. k. 9 C/256/2009-343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením OS Levice č. k. 9 C/256/2009-360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/ a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. D. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000.- € (slovom päťtisíc   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť D. Š. trovy konania podľa § 11 ods. 3, § 10, 13a ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. z hodnoty veci 25 548,73,- €, á úkon vo výške 409,83.- € x 2 /prevzatie veci a spísanie podania/ a 2 x rež. paušál, á 7,81.- €, spolu 835,28.- € a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokáta JUDr. S. M.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že „v dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu krajského súdu je sťažovateľ neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej neistote.

Sťažovateľ žije už päť rokov v ťažkej sociálnej situácii a právnej neistote, pretože rozhodnutie   konajúceho   súdu   nie   je   podľa   vyššie   uvedeného   spravodlivé   a   čakanie na spravodlivé rozhodnutie v jeho ťažkom zdravotnom stave a zlej sociálnej situácii ešte viac zhoršuje jeho zdravotný stav.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o   porušení   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivé   súdne   konanie   krajským   súdom   v   dôsledku   rozhodnutia,   ktoré   nie   je spravodlivé a zákonné a je založené na nespravodlivom medzitýmnom rozhodnutí o tom, že nárok sťažovateľa nie je daný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Prvostupňový súd žalobu sťažovateľa o zaplatenie náhrady škody zamietol, keďže považoval za jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade škodu nezavinil. Zamietajúci rozsudok   založil   na   svojom   medzitýmnom   rozsudku   č.   k.   9   C/256/2009-246,   ktorý nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2012, v ktorom vyslovil právny záver, že zodpovednosť žalovaného nie je daná.

V zákonnej lehote podanom odvolaní sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a uviedol, že nesúhlasí s už právoplatným medzitýmnym rozsudkom, ktorý považoval za neobjektívny a nespravodlivý, a preto nemôže za spravodlivé a objektívne považovať ani napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd nepovažoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné,   a   preto   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny   podľa   §   219   ods.   1   OSP potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Súd   prvého   stupňa   medzitýmnym   rozsudkom   zo   dňa   23.   02.   2011   č.   k. 9 C/256/2009-246 určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. - 3. rade nie je daná. Krajský súd v Nitre v dôsledku odvolania rozhodol rozsudkom dňa 12. 07. 2012 č. k. 9 Co/144/2011-306 a medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Splnením podmienky účelnosti je podľa zákona súdu rovnako umožnené rozhodnúť, či už na návrh, alebo bez návrhu najskôr o právnom základe predmetu konania, ktorý bol opodstatnený a po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnúť dodatočne o výške uplatneného nároku   rozsudkom   konečným.   Ak   súd   neuzná   nárok,   čo   do   právneho   dôvodu opodstatneným, zamietne žalobu a takéto jeho rozhodnutie je už rozhodnutím konečným. Právnym základom nároku je pritom treba rozumieť všetko, čo nie je možné podriadiť pod výšku uplatneného nároku - napr. otázku premlčania, alebo zániku práva, atď. Otázky, ktoré   svojou   povahou   patria   k   základu   prejednávanej   veci   a   ktoré   neboli   vyriešené medzitýmnym rozsudkom je však vylúčené riešiť v konaní a rozhodovaní o výške škody naň naväzujúcim. K rozhodnutiu o základe veci už nepatri riešenie, napr. predbežnej otázky pre rozhodnutie o veci samej. O predbežnej otázke nemôže byť totiž ani rozhodnuté formou výroku rozsudku, iba v jeho dôvodoch. Výrok medzitýmneho rozsudku bude potom znieť podľa výsledkov konania tak, že uplatnený nárok je čo do základu opodstatnený celkom, resp. sčasti, a že výrok o nároku na náhrade trov konania sa zakotví v rozsudku konečnom. Ak však výrok medzitýmneho rozsudku bude znieť tak, že uplatnený nárok je čo do právneho základu neopodstatnený, nároky, ktoré boli uplatnené musia byť v konečnom rozhodnutí zamietnuté.

Z   vykonaného   dokazovania   nesporne   vyplynulo,   že   pokiaľ   ide   o   vzťah   medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nedošlo k naplneniu predpokladov v zmysle ust. § 192 ods. 1,   2   ZP.   Protiprávnosť   ako   všeobecný   predpoklad   ani   na   strane   zamestnávateľa žalobcu,   ani   na   strane   pracovníkov   žalovaného   v   1.   rade   preukázaná   nebola.   Nebolo preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. I keď podľa odseku 2 nie je rozhodujúce, či škoda vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislostí s ním, nebolo preukázané rozhodujúce to, kto škodu   spôsobil   a   kto   porušil   právnu   povinnosť.   Zamestnávateľ   zodpovedá   len   za protiprávny úkon štatutárnych orgánov zamestnávateľa a poverených zamestnancov a len za taký protiprávny úkon, ktorého sa dopustili zamestnanci konajúci v jeho mene v rámci plnenia úloh zamestnávateľa. Vzhľadom na to bolo potrebné konštatovať, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za vzniknutú škodu nie je daná.

Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného v 2. rade, absolútne nebolo preukázané, že vznik škody bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ, a preto zodpovednosť žalovaného v 2. rade nie je daná.

Žalovaný v 3. rade nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi, nakoľko nedošlo k porušeniu   právnej   povinnosti,   ktorá   je   všeobecným   predpokladom,   k   vzniku   škody   a taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Odvolací súd konštatuje že zodpovednosť ani žalovaného v 3. rade nie je daná.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže medzitýmnym rozsudkom zo dňa 23. 02. 2011 č. k. 9 C/256/2009-246 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 07. 2012 č. k. 9 Co/144/2011-306 súd určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. až 3. rade nie je daná, správne súd   prvého   stupňa napadnutým rozsudkom nároky,   ktoré   boli   uplatnené   musel v konečnom rozhodnutí zamietnuť.“

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a doložené listinné dôkazy a zistil že, v posudzovanej veci rozhodoval prvostupňový súd najprv medzitýmnym rozsudkom, keď najprv   zisťoval,   či   je   základ   nároku   sťažovateľa   daný,   dôvodný   a   opodstatnený. Po právoplatnosti   rozsudku   z 23.   februára   2011   rozhodol   prvostupňový   súd   rozsudkom konečným, ktorý bol závislý na spôsobe vyriešenia základu veci, t. j. posúdenia existencie zodpovednosti   žalovaných.   Na   základe   ustanovenia   §   159   ods.   2   OSP   bolo   teda   jeho konečné rozhodnutie založené na medzitýmnom rozsudku. Keďže v ňom vyslovil, že nárok sťažovateľa ako ani zodpovednosť žalovaných nie je daná, a tento rozsudok potvrdil aj krajský súd v odvolacom konaní, v konečnom rozsudku súd nemal inú možnosť, ako žalobu sťažovateľa   zamietnuť.   Odvolací   súd   potom   konštatoval   správnosť   tohto   postupu a nevyhnutnosť   zamietnuť   žalobu   na   základe   uvedeného   právoplatného   medzitýmneho rozsudku.

Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie č. k. III. ÚS 129/2013-21 z 19. marca 2013, v ktorom rozhodol o sťažnosti sťažovateľa z 21. novembra 2012. Sťažovateľ v nej namietal   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   konanie   práve   už uvádzaným medzitýmnym rozsudkom č. k. 9 C/256/2009-246 a rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 9 Co/144/2011. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že nezistil žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a sťažovateľom označenými základnými právami, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   neobjektívnosť   a   nespravodlivosť   konečného   rozhodnutia vo veci   samej   a   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pričom   v   sťažnosti   nové   skutočnosti neuvádza   a   v   podstate   len   stručne   opakuje   dôvody,   ktoré   uviedol   vo   svojej   sťažnosti, o ktorej už ústavný súd rozhodol uvedeným uznesením č. k. III. ÚS 129/2013-21. Ústavný súd preto poukazuje na svoje závery v odôvodnení svojho predchádzajúceho rozhodnutia o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou svojvôle ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby sa   v   tejto otázke,   aj keď   posudzuje v danej   veci   už konečný   rozsudok   vo   veci   samej, resp. rozhodnutie odvolacieho súdu o rozsudku vo veci samej, odchýlil od záverov svojho rozhodnutia č. k. III. ÚS 129/2013-21.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013