znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 469/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   P.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokátska kancelária I. S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. I. S., PhD., vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2011 doručená sťažnosť Mgr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola personálnym rozkazom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 4 z 26. januára 2009 odvolaná podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o štátnej   službe“)   z funkcie   zástupkyne   riaditeľa   a vedúcej   oddelenia trestnosprávneho konania odboru Ž., Oblastnej správy Ž.

Sťažovateľka,   ako   v sťažnosti   uviedla   napadla   toto   prvostupňové   rozhodnutie správneho orgánu opravným prostriedkom – rozkladom, o ktorom rozhodol správny orgán – komisia   zriadená   podľa   §   243   ods.   2   zákona   o štátnej   službe   rozhodnutím   č.   56/2009 z 31. marca   2009   (ďalej   len   „druhostupňové   rozhodnutie“)   tak,   že   personálny   rozkaz ministra č. 4 z 26. januára 2009 potvrdil.

Prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   napadla   sťažovateľka   zároveň   aj   na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa ustanovení § 247 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   4 S 49/2009   z 23.   apríla   2010   tak,   že   konanie zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „v danom prípade žalobkyňa podala žalobu voči prvostupňovému rozhodnutiu pred tým, ako vyčerpala riadne opravné prostriedky. Obsahom podanej žaloby sú námietky, ktoré smerujú voči prvostupňovému rozhodnutiu,   s   ktorými   je   povinný   sa   vysporiadať   odvolací   správny   orgán.   Z   obsahu administratívneho   spisu   súd   zistil,   že   prvostupňový   správny   orgán   nesprávne   poučil žalobkyňu   o   možnosti   podať   opravný   prostriedok.   Napriek   nesprávnemu   poučeniu žalobkyňa   opravný   prostriedok   podala   a   správny   orgán   ojej   rozklade   riadne   rozhodol vydaním rozhodnutia č. 56/2009 zo dňa 31.3.2009, t. j. po podaní žaloby.

V lehote určenej ust. § 250b ods. 1 O.s.p. žalobkyňa nedoplnila, nerozšírila svoju žalobu o námietky smerujúce voči druhostupňovému konaniu a teda nie je zrejmé, či sa neuspokojila s dôvodmi, pre ktoré v rámci odvolacieho konania žalovaný rozklad žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom...

... súd dospel k záveru, že je potrebné konanie zastaviť z dôvodu, že žaloba smeruje proti   prvostupňovému,   t.   j.   neprávoplatnému   rozhodnutiu   správneho   orgánu,   ktoré   je vylúčené zo súdneho prieskumu, čo predstavuje takú prekážku konania, ktorú nie je možné odstrániť.“.

Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011 tak, že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   ako   vecne   správne potvrdil.   V odôvodnení   svojho potvrdzujúceho uznesenia najvyšší súd uviedol, že „nakoľko súd pri rozhodovaní je viazaný petitom,   t.   j.   tým   čo   žalobkyňa   žiadala   preskúmať,   musel   súd   konanie   zastaviť   podľa ustanovenia § 104 ods. 1 OSP pre nedostatok podmienky konania“.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentovala, „že, postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   jej   bolo   odňaté   právo   garantované   Ústavou Slovenskej   republiky,   a to   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a právo   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým bola odvolaná z funkcie... a to bez uvedenia preskúmateľných dôvodov.

...svojím postupom tak odňali sťažovateľke možnosť domáhať sa súdnej ochrany, keď sa meritórne nezaoberali je návrhom (vo veci samotnej).“.

Sťažovateľka v nadväznosti na túto argumentáciu prezentovala svoj názor, že oproti právnemu   názoru   najvyššieho   súdu   prezentovanému   v napadnutom   uznesení „stojí uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté v obdobnej právnej aj skutkovej veci, č. k. 3Sžo 221/2010 zo dňa 08.10.2010. v uvedenej veci bolo rovnaké rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zrušené a podľa odôvodnenia uvedeného v rozhodnutí, žalobca (v   našom   prípade   sťažovateľka)   síce   pochybil   v   tom,   že   žalobu   podal   predčasne,   pred doručením   rozhodnutia   o   rozklade,   avšak   nedostatok   podmienky   uvedenej   v   ustanovení § 247 ods. 2 O. s. p. bol odstránený (konvalidovaný) v priebehu súdneho konania tým,že napadnuté   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť.   Vadu   -   neúplnosť   petitu   žaloby   je odstrániteľný   nedostatok,   na   odstránenie   ktorého   musí   byť   žalobca   vyzvaný   podľa ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 43 ods. 1 O.s.p. na základe uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   názoru,   že   v   čase   vydania napadnutého   uznesenia   Krajského súdu   v Bratislave,   rozhodnutie správneho orgánu už nadobudlo   právoplatnosť   po   vyčerpaní   riadneho   opravného   prostriedku,   nešlo o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania ako ho právne kvalifikoval súd prvého stupňa.

Na základe skutočnosti, že sťažovateľka bola s predmetným stanoviskom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v uznesení 3Sžo 221/2010 oboznámená, dôvodne predpokladala, že aj v jej veci bude prijaté obdobné uznesenie.“.

V   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktorý   neuznal   odvolacie   námietky   sťažovateľky smerujúce   k   spochybneniu   správnosti   uznesenia   krajského   súdu,   videla   sťažovateľka porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   ako   aj   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal jej náhradu trov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

1.   Ťažiskovým   argumentom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o pochybení krajského súdu a následne aj najvyššieho súdu, ktorý ju mal podľa jej názoru vyzvať na doplnenie petitu   žaloby v tom   smere, aby navrhla preskúmať aj druhostupňové správne rozhodnutie (rozhodnutie o rozklade č. 56/2009 z 3. marca 2009), keďže žalobu podala len proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   ministra   č.   4/2009   z 26.   januára   2009.   Sťažovateľka tvrdí, že neodstránením tohto nedostatku petitu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 167/2010 sú zlučiteľné   s limitmi   sťažovateľkou   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   porušenie ktorých namieta.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh a napokon aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa ustanovení   § 247   a nasl.   OSP.   Túto   žalobu   podala   pred   nadobudnutím   právoplatnosti rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktorý   rozhodoval   v prvom   stupni   súbežne   s opravným prostriedkom,   ktorý   jej bol   k dispozícii.   Počas   konania na krajskom   súde   prvostupňové rozhodnutie   správneho   orgánu   (personálny   rozkaz   ministra,   pozn.)   bolo   potvrdené rozhodnutím   č.   56/2009   z 31.   marca   2009   a nadobudlo   právoplatnosť   jeho   doručením 25. februára 2009. Sťažovateľka napriek povinnému zastúpeniu advokátom v konaní na túto skutočnosť   neragovala.   Krajský   súd   po   uplynutí   lehoty   určenej   §   250b   ods.   1   OSP uznesením sp. zn. 4 S 49/2009 z 23. apríla 2010 konanie zastavil s poukazom na znenie § 250d ods. 3 OSP, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania   súdom.   Najvyšší   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   napadnutým uznesením sp. zn. 2 Sžo 167/2010 z 25. mája 2011 uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo   o rozhodnutie,   ktoré po vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250 ods. 4 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľky, že jej uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, pretože uznesením a predchádzajúcim postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že ju krajský súd mal vyzvať na doplnenie petitu, pričom tak neurobil. Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť na   základe   uvedenej   argumentácie   neopodstatnená,   pretože   sťažovateľka   napriek povinnému   právnemu   zastúpeniu   advokátom   v prvom   rade   podala   žalobu   proti neprávoplatnému uzneseniu krajského súdu predtým, ako vyčerpala jej dostupný opravný prostriedok, následne svoju žalobu nedoplnila v lehote podľa § 250b ods. 1 OSP, preto v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy nebol možný postup za strany konajúceho súdu ani podľa § 43 ods. 1 OSP, ktorým by nedostatok žaloby mohol byť odstránený, pretože z obsahu žaloby vôbec nie je zrejmé, že sťažovateľka podala opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu   správneho   orgánu,   a teda   tým   menej   zo   žaloby je zrejmé,   že   sťažovateľka mienila napadnúť aj druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Zo znenia ustanovenia § 250 ods. 4 OSP jednoznačne vyplýva, že žalovaným správnym orgánom v rámci žaloby podľa   § 247   a nasl.   OSP   má   byť   správny   orgán,   ktorý   rozhodol   v poslednom   stupni. V okolnostiach   prípadu,   keď   žaloba   sťažovateľky   mala   všetky   náležitosti   žaloby   podľa § 249 ods. 2 OSP, a   nešlo o jednoduché opomenutie alebo formálny nedostatok žaloby, ktorý mal súd podľa § 43 ods. 1 OSP povinnosť odstraňovať, ale skôr o neprípustnú aktivitu súdu, ktorá by mala za následok porušenia princípu rovnosti v konaní v prípade, ak by súd navádzal účastníka konania na to, aby toto závažné pochybenie odstránil, a tak rozšíril svoju žalobu aj proti vôli účastníka konania (vyjadrenej v návrhu respektíve žalobe) ako prejavu dispozičnej zásady, ktorou sa riadi občianske súdne konanie.

Napokon,   nie menej podstatným momentom   v okolnostiach   posudzovanej   veci   je povinné zastúpenie žalobcu (v posudzovanom prípade sťažovateľky, pozn.) advokátom ako kvalifikovaným   zástupcom   v konaní   o žalobe   podľa   §   247   a nasl.   OSP.   Vzhľadom   na uvedené je otázne, v akej miere je prípustná aplikácia § 43 ods. 1 OSP a kde sú jej hranice. Podľa názoru ústavného súdu všeobecný súd pri aplikácii § 43 ods. 1 musí dbať na to, aby svojou   aktivitou   nenahrádzal   aktivitu   strán   súdneho   procesu   najmä v prípadoch,   kde   sa ex lege vyžaduje povinné právne zastúpenie advokátom.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej   právomoci   sa   najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   2   Sžo/167/2010   z 25.   mája   2011 vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky   v   náležitom   rozsahu   a jeho   relevantnému konštatovaniu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver o vecnej správnosti   sťažovateľkou   napadnutého   prvostupňového   uznesenia   krajského   súdu. Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   teda   zodpovedá   limitom   garancií   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala. Ústavný   súd   preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Berúc   do   úvahy   úzku   spätosť   tvrdení   sťažovateľky,   ktorými   argumentovala v prospech záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1   ústavy   na   jednej   strane   a   základného   práva   na   súdny   prieskum   zákonnosti rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   na   strane   druhej, ústavný súd konštatuje, že ústavne požadovaná kvalita poskytovanej súdnej ochrany bola v sťažovateľkinom   prípade   konkretizovaná   práve   požiadavkou   na   ústavne   konformný prístup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   napadnutého   administratívneho   rozhodnutia vyžadujúci dôsledné rešpektovanie ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Takýto prístup potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (IV. ÚS 46/04). Keďže ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení akejkoľvek možnosti konštatovania porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 46 ods. 2 ústavy pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti, a v tejto časti hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľky podaným prostredníctvom odvolania malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011