znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 469/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   V.   N.   a Ing.   arch.   K.   N.,   K.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou V., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo 126/2009 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N. a Ing. arch. K. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená   sťažnosť   V.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a Ing.   arch.   K.   N.   (ďalej   len „sťažovateľka“   spolu   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľom bolo v septembri 1995 odcudzené osobné motorové   vozidlo.   Policajným   orgánom   sa   však   nepodarilo   začať   trestné   stíhanie   proti konkrétnemu páchateľovi trestného činu.

V decembri 1996   matka sťažovateľky spoznala odcudzené vozidlo, pretože „išlo o jedinečné auto so špeciálnym vybavením a osobitého vzhľadu. Túto skutočnosť osobne nahlásila na OV PZ Ružinov-západ“, ktoré však o výsledku šetrenia nepodalo žiadnu právu, preto   na   nadriadenom   orgáne   žiadala   vo   veci   urobiť   nápravu.   Dňa   26.   júla   2000   bolo odcudzené vozidlo (avšak s inou poznávacom značkou) v Bratislave odfotografované a na základe ich   trestného oznámenia odbor organizovanej trestnej činnosti vykonal šetrenie k vozidlu „...   červenej farby zn....“ a podľa „správy Prezídia PZ Bratislava zo dňa 21. januára 2002 o odstúpení spisového materiálu bol ustálený majiteľ vozidla,   ktorý sa v mieste trvalého bydliska zdržiava sporadicky a preto sa nepodarilo zaistiť vozidlo...

V apríli 2003 pracovníci „Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II“... sťažovateľom oznámili, „že ich vozidlo sa našlo v dezolátnom stave“.

Dňa   29.   septembra   2004   si   sťažovatelia   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“)   uplatnili „voči   štátu   právo   na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom“.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   resp.   Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky, ktorému bola žiadosť odstúpená, o ich nároku nerozhodlo, a preto podali 15. decembra 2004 žalobu na všeobecnom súde.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 2. októbra 2007 sp. zn. 17 C 206/2004 žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľom   spoločne   a   nerozdielne   549   065   Sk   spolu   s 8   %   úrokom   z   omeškania. Vo zvyšnej časti ich žalobu zamietol.

Po podaní odvolania Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 19. novembra 2008 sp. zn. 2 Co 27/08 rozhodnutie okresného súdu z 2. októbra 2007 sp. zn. 17 C 206/2004 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Krajský súd dospel k záveru, „že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že navrhovatelia ako poškodení preukázali splnenie troch predpokladov vzniku škody -nepreukázali, akým nesprávnym úradným vznikla škoda, akým konkrétnym konaním, resp. nekonaním, došlo k porušeniu   procesných   noriem,   čo   konkrétne   mal   urobiť   vyšetrovací   orgán,   aké rozhodnutie   mal   vydať,   ktorý   jeho   konkrétny   postup   bol   nesprávny   a   mal   byť   príčinou vzniku   škody,   či   išlo   o   nečinnosť,   opomenutie   a   aké,   pretože   podmienkou   objektívnej zodpovednosti je skutočnosť, že škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci.

Škoda,   ktorá   vznikla   na   motorovom   vozidle   navrhovateľov   bola   spôsobená odcudzením motorového vozidla a nebolo preukázané, že vznikla zavinením vyšetrovacieho orgánu, a že vznikla pri výkone verejnej moci.“.

Proti rozsudku krajského súdu   podali sťažovatelia v zákonnej lehote v marci 2009 dovolanie. Rozsudok „považovali za nezákonný, vydaný v rozpore so skutkovými zisteniami a vykonaným dokazovaním. Namietali, že odvolací súd sa riadne neoboznámil so skutkovým stavom zisteným súdnom prvého stupňa, nevyhodnotil riadne dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa a to každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, a z toho dôvodu   vydal   nezákonné   rozhodnutie.   Opätovne   poukázali   na   dôkazy   vykonané   pred prvostupňovým súdom, ktorými preukazovali porušenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 7 ods. 1 a § 21 ods. 4 zákona č.171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov   orgánmi   činný   i   v   trestnom   konaní.   Podľa   názoru   sťažovateľov   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z nesprávne zisteného skutkového stavu veci zo strany odvolacieho súdu, z nevykonania dôkazov, resp. nesprávne vyhodnotených dôkazov ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Najvyšší súd v konaní sp. zn. 5 Cdo 126/2009 rozsudkom z 30. júna 2010 rozhodol tak,   že ich   dovolanie zamietol. V rozhodnutí okrem   iného   uviedol,   že dovolanie nie je opodstatnené,   pretože   v   dovolacom   konaní   nevyšla   najavo   žiadna   z   procesných   vád ustanovených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a tiež nezistil, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP], tak ako to namietali sťažovatelia.

Podľa nich zistenie najvyššieho súdu, „že konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté takouto inou vadou, dovolací súd náležité neodôvodnil...“.

Takisto považujú za pochybenie najvyššieho súdu, keď „za nedôvodnú považoval námietku žalobcov, že odvolací súd riadne neodôvodnil svoj záver, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o tvrdení, že príčinou vzniku škody bol nesprávny úradný postup, pričom však   sám   dovolací   súd   konštatoval,   že   nečinnosť   orgánov   polície   by   síce   bolo   možné považovať za postup priečiaci sa zákonu a tým potvrdil, že postup orgánov môže mať za následok   vznik   zodpovednosti   podľa   zákona   č.58/1969   Zb.,   čo   zakladá   vadu nepreskúmateľnosti rozsudku, uviedol, že plnenie ktorého sa žalobcovia domáhali titulom náhrady   škody   nepredstavuje   ich   majetkovú   ujmu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom   orgánu   polície,   že   ich   majetok   sa   nezmenšil   nesprávnym   postupom   orgánu polície, ale tento dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla, pričom sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcov, že škoda vznikla práve v dôsledku nečinnosti orgánov polície...“.

Na základe uvedených skutočností žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo V. N.,... a Ing. arch. K. N.,... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy... a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   126/2009 z 30. júna 2010   zrušuje a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

V. N. a Ing. arch. K. N. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume uvedenej v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktoré je im Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu vedený v..., do dvoch mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 241/04, I. ÚS 25/05, II. ÚS 98/06).

1.   Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tvrdeniami   sťažovateľov,   podľa   ktorých rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010 malo byť porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   na   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého im súdna ochrana nebola   dovolacím   súdom   poskytnutá   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a spočívala najmä   v   nedostatočnom   odôvodnení   tých   skutočností,   ktoré   sa   týkali   iných   vád   tohto konania   pri   rozhodovaní   o   náhrade   škody   pri   nesprávnom   úradnom   postupe   orgánov verejnej moci. Podľa nich v okolnostiach daného prípadu všeobecné súdy nesprávne právne posúdili   vec   a nevyhodnotili   správne   všetky   dôkazy. Sťažovatelia   sa   preto   na   základe uvedeného domnievajú, že najvyšší súd rozhodnutím, ktorým zamietol dovolanie v ich veci, porušil ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že účastníkovi občianskeho súdneho konania ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani zákonné procesno-právne predpisy   negarantujú   v   procese   dokazovania   právo   vyjadrovať   sa   k   právnym   záverom konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník   právo   vyjadrovať   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   a   tak   ovplyvňovať   skutkové zistenia   súdu,   je   úplné   objasnenie   skutkového   stavu   veci.   Následné   právne   posúdenie dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu a účastník konania nie   je   oprávnený   doň   kvalifikovane   zasahovať.   Svoj   odlišný   právny   názor   totiž   môže uplatniť   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   alebo   iných   prostriedkov   nápravy,   ku ktorým patrí aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Tá však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal dovolacie dôvody sťažovateľov v rozsahu podľa § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, preto ho zamietol podľa   ustanovenia   §   243b   ods.   1   OSP. Konštatoval,   že   vo   veci   sťažovateľov   nedošlo k procesným vadám odvolacieho konania a ich námietky sa v skutočnosti týkajú právneho posúdenia veci, ktoré však samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku. Právny názor najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Výsledok   tejto   interpretácie   považuje   ústavný   súd   za   logický a dostatočný,   majúci   základ   v   aplikovanej   právnej   úprave.   Ústavný   súd   pritom   nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal   a   vysporiadal   s   podstatnými   dôvodmi   sťažovateľov,   ale   pretože   sa   s   nimi nestotožnil, ich dovolanie zamietol.

Z rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010 okrem iného vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal podstatnou námietkou sťažovateľov spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci, keď podrobne rozobral na s. 6 až 8 svojho rozsudku dôvody, prečo sa   stotožnil   s právnymi   závermi   odvolacieho   súdu, „že   k   súčasnému   (kumulatívnemu) splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v predmetnej veci nedošlo“.

K tomu tiež vyslovil, že „Žalobcami tvrdenú nečinnosť orgánov polície by síce bolo možné považovať za postup priečiaci sa zákonu, na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) touto nečinnosťou.

Žalobcovia sa v danej veci domáhali náhrady škody predstavujúcej rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vozidla v čase jeho odcudzenia a jeho všeobecnou hodnotou v čase jeho   zaistenia.   Plnenie,   ktorého   sa   žalobcovia   domáhali   titulom   náhrady   škody,   ale nepredstavuje   ich   majetkovú   ujmu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu polície;   majetok   žalobcov   sa   nezmenšil   nesprávnym   postupom   orgánu   polície,   tento dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánov polície a znížením ich majetku. Keďže   podmienky   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná   táto   zodpovednosť,   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   žalobcov   nie   je opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb...“.

Vychádzajúc z rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považuje takto formulované princípy   posudzovania   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vznikom škody za zodpovedajúce právnej úprave, ak sa navyše sťažovatelia „domáhali náhrady   škody   predstavujúcej   rozdiel   medzi   všeobecnou   hodnotou   vozidla   v   čase   jeho odcudzenia   a   jeho   všeobecnou   hodnotou   v   čase   jeho   zaistenia“ a   v   konaní dostatočne nepreukázali vznik zodpovednosti žalovaného subjektu za škodu podľa „zákona č. 58/1969 Zb“, keďže ich majetok sa „nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície“, ale „tento dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla“.

Ústavný súd tiež nezistil v danej veci taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   zákona   č.   58/1969   Zb.   a súvisiacich   predpisov (Občianskeho zákonníka) najvyšším súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

V tejto veci nejde ani o prípad, že by odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu bolo   nezrozumiteľné,   alebo   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové a právne skutočnosti (obdobne napr. m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   tiež   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04), a v tejto situácii preto nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z ústavnoprávneho hľadiska   niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia. Najvyšší súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu,   že   sťažovatelia   ako   poškodení   nepreukázali   splnenie   troch   predpokladov   vzniku (resp. výšky)   uplatňovanej   škody   v dôsledku   údajného   nesprávneho   úradného   postupu orgánov polície, a aj keď tvrdenie sťažovateľov malo čiastočne racionálny základ v tom, že orgány   polície   nepostupovali   pri   objasňovaní   krádeže   motorového   vozidla   v súlade   so zákonom (boli nečinné), nemožno vzhľadom na ich nárok uplatňovaný v konaní vysloviť, že   všeobecné   súdy   (krajský   súd)   a následne   najvyšší   súd   rozhodli   v nesúlade   s platnou právnou úpravou.

Ústavný   súd   po   preskúmaní dôvodov   uvedených   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu a dôvodov uvedených sťažovateľmi v sťažnosti konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   označenými   právami   sťažovateľov, a preto ju v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 240/09).

2.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietali   aj   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy. Porušenie svojho základného práva videli v tom, že najvyšší súd ich dovolanie nesprávne právne posúdil, a keby rozhodol v intenciách právneho názoru prvostupňového súdu, bola by im priznaná náhrada škody (v dôsledku údajnej nečinnosti orgánov polície pri pátraní po odcudzenom motorovom vozidle).  

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovatelia sa domáhali náhrady škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ktorá však bola napokon krajským súdom zamietnutá. Najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval,   že   krajský   súd   vec   právne   správne   posúdil   a nevyšla   najavo   žiadna z procesných vád ustanovených v § 237 OSP, a tiež vyslovil, že konanie odvolacieho súdu nebolo   postihnuté   inou   vadou   [§   241   ods.   2   písm.   b)   a   c)   OSP],   ako   to   namietali sťažovatelia.

Keďže ústavný   súd   predtým   nezistil relevantnú   súvislosť   medzi   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, rozhodnutím   najvyššieho   súdu   im nemohla vzniknúť ani žiadna škoda, a teda ani byť porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. K tomu je potrebné uviesť, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (obdobne III. ÚS 146/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc   všeobecných   súdov   v zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb.   spôsobenú   rozhodnutím orgánu   štátu   alebo jeho nesprávnym úradným   postupom   a s účinnosťou   od 1. júla 2004 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 6/94, II. ÚS 71/04) a podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda právomoc ústavného súdu v danej veci subsidiárna (II. ÚS 160/05, II. ÚS 167/06).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   postupom a rozsudkom najvyššieho súdu pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už preto bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. decembra 2010