SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 468/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, súdnej exekútorky,Exekútorský úrad Košice, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. EmilomŽupíkom, advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 123/2009z 11. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 280/2013z 29. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, súdnej exekútorky, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, súdnej exekútorky,Exekútorský úrad Košice, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomOkresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 123/2009 z 11. januára2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co280/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkoukonania v procesnej pozícii odporkyne v konaní o náhradu škody v sume 3 554,21 €vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 41 C 123/2009. Okresný súd v uvedenomkonaní o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom 11. januára 2013 (ďalej len „rozsudoksúdu prvého stupňa“), ktorým v časti návrhu vyhovel a zaviazal sťažovateľku a odporcuv 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 2 828,92 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol.Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnostipre posúdenie jej obrany. Predmetom konania mala byť škoda spôsobená sťažovateľkou akoexekútorkou jej nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní okresného súdusp. zn. 49 Er 2511/2006 o zaplatenie výživného, kde navrhovateľ vystupoval ako povinnýa exekučným titulom bolo rozhodnutie o výživnom (dĺžnom, ako aj priebežnom na základerozsudku okresného súdu sp. zn. 23 P 16/2002 z 23. septembra 2005, pozn.). Sťažovateľkanamietala a spochybňovala závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej názoru v rozpores vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie škody,záver súdu o vymožených predbežných trovách exekúcie ako škody, ďalej tiež tvrdila, ženárok navrhovateľa bol premlčaný, a krajskému súdu vyčítala, že nereagoval na jejnámietky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa s poukazomna § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považovalaza arbitrárne nedostačujúce, pretože sťažovateľke neposkytlo odpovede na jej zásadnéargumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdo jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených právrozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedenérozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, ako ajprizná náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd „rozhodol o dočasnom opatrení do rozhodnutia vo veci samej a odložil vykonateľnosť označeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach a označeného rozsudku Okresného súdu Košice II“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu jedaná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresnéhosúdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základeodvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľkeochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudkusúdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentáciespočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku,ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva v rozpore s vykonanýmdokazovaním a tiež v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedenév odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnils právnym názorom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenierozhodnutia prvostupňového súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie jedostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktorézvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutiezaložené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súduústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade žalobe v častivyhovel. Jednak poukázal na to, že boli splnené podmienky na priznanie nároku podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a hlavné predpoklady priznaniatakéhoto nároku, ktorými sú vznik škody, nesprávny úradný postup a kauzálny nexus.Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol, že navrhovateľ si v podanej žalobe uplatnil pôvodne ešte vyššiu sumu a včasv rámci dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, tie krajský súdzodpovedal implicitne, a to tým, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa,na ktoré v podrobnostiach odkázal. Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvéhostupňa ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu obsahovali odpovede na konkrétnenámietky sťažovateľky nastolené v odvolaní. Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnenísvojho napadnutého rozsudku na ne nereagoval, v kontexte uvedeného ešte neznamená, žebol povinný na ne reagovať, a preto tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutéhorozsudku krajského súdu je z tohto dôvodu arbitrárne, respektíve ústavne neudržateľné,neobstojí.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97) ústavný súd dospelk záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015