znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 468/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   súdnej   exekútorky,Exekútorský   úrad   Košice, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   EmilomŽupíkom, advokátska   kancelária,   Pražská   4,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného súdu Košice   II sp. zn. 41   C 123/2009z 11. januára   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   5   Co   280/2013z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, súdnej exekútorky, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola13. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   súdnej   exekútorky,Exekútorský úrad Košice, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomOkresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 123/2009 z 11. januára2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co280/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkoukonania   v procesnej   pozícii   odporkyne   v konaní   o náhradu   škody   v sume   3 554,21   €vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 41 C 123/2009. Okresný súd v uvedenomkonaní o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom 11. januára 2013 (ďalej len „rozsudoksúdu prvého stupňa“), ktorým v časti návrhu vyhovel a zaviazal sťažovateľku a odporcuv 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 2 828,92 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol.Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne   posúdili,   keď   ignorovali   podľa   jej   názoru   rozhodujúce   právne   skutočnostipre posúdenie jej obrany. Predmetom konania mala byť škoda spôsobená sťažovateľkou akoexekútorkou   jej   nesprávnym   úradným   postupom   v exekučnom   konaní   okresného   súdusp. zn. 49 Er 2511/2006 o zaplatenie výživného, kde navrhovateľ vystupoval ako povinnýa exekučným titulom bolo rozhodnutie o výživnom (dĺžnom, ako aj priebežnom na základerozsudku okresného súdu sp. zn. 23 P 16/2002 z 23. septembra 2005, pozn.). Sťažovateľkanamietala a spochybňovala závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej názoru v rozpores vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie škody,záver súdu o vymožených predbežných trovách exekúcie ako škody, ďalej tiež tvrdila, ženárok   navrhovateľa   bol   premlčaný,   a   krajskému   súdu   vyčítala,   že   nereagoval   na   jejnámietky.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   s poukazomna § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „OSP“) stotožnil   s právnym   názorom   okresného   súdu,   považovalaza arbitrárne   nedostačujúce,   pretože   sťažovateľke   neposkytlo   odpovede   na   jej   zásadnéargumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdo   jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   označených   právrozsudkom   okresného   súdu,   ako   aj napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   uvedenérozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, ako ajprizná náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd „rozhodol   o dočasnom   opatrení do rozhodnutia vo veci samej a odložil vykonateľnosť označeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach a označeného rozsudku Okresného súdu Košice II“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu jedaná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresnéhosúdu   ani   jeho   predchádzajúci   postup,   keďže   ho   už   meritórne   preskúmal   na   základeodvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť   sťažovateľkeochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti   rozsudkusúdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).

2.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentáciespočíva   v   námietke   nedostatočného   a   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,ktorý   spočíva   v neústavnej   aplikácii   jednoduchého   práva   v rozpore   s vykonanýmdokazovaním a tiež v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedenév odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnils právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   a   v podrobnostiach   odkázal   na   odôvodnenierozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľky   týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého   rozsudku   krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   po preskúmaní odôvodnenia   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,ktorý   sa   stotožnil   s právnym   názorom   uvedeným   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie jedostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktorézvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutiezaložené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súduústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   v danom   prípade   žalobe   v častivyhovel. Jednak poukázal na to, že boli splnené podmienky na priznanie nároku podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a hlavné predpoklady priznaniatakéhoto   nároku,   ktorými   sú   vznik   škody,   nesprávny   úradný   postup   a kauzálny   nexus.Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol,   že   navrhovateľ   si   v podanej   žalobe   uplatnil   pôvodne   ešte   vyššiu   sumu   a včasv rámci dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, tie krajský súdzodpovedal implicitne, a to tým, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa,na ktoré   v podrobnostiach   odkázal.   Po   preskúmaní   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvéhostupňa ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu obsahovali odpovede na konkrétnenámietky   sťažovateľky   nastolené   v odvolaní.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   v odôvodnenísvojho napadnutého rozsudku na ne nereagoval, v kontexte uvedeného ešte neznamená, žebol povinný na ne reagovať, a preto tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutéhorozsudku krajského súdu je z tohto dôvodu arbitrárne, respektíve   ústavne neudržateľné,neobstojí.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľky   s   obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na   úspech v konaní (II.   ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97) ústavný súd dospelk záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušenímzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015