znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 468/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   októbra   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   B.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   K.   B.,   Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 141/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2013   doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 141/2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „15.6.2012 bola na Krajský súd v Bratislave podaná   žaloba   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie týkajúce sa nároku sťažovateľky na nemocenské dávky“. V uvedenej veci   podľa názoru sťažovateľky   dochádza   k zbytočným   prieťahom   a k neodôvodnenej   nečinnosti,   ktorá spočíva   v tom,   že „Krajský   súd   v Bratislave   k dnešnému   dňu   nevydal   rozhodnutie   ani nenariadil pojednávanie a nevykonal žiaden relevantný úkon“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „nevyužila právne prostriedky nápravy priznané jej podľa   § 62 a nasl.   zákona č.   757/2004 Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Svoj   postup   odôvodnila   tým,   že   ústavný   súd   v niektorých   ňou   uvádzaných prípadoch nesplnenie podmienky vyčerpania všetkých právnych prostriedkov dostupných sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   ústavných   práv   nevyžadoval.   Sťažovateľka   tiež argumentovala,   že   v zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   konania týkajúce dávok sociálneho zabezpečenia majú rozhodovať   s osobitnou rýchlosťou,   preto vzhľadom na predmet konania pred krajským súdom a celkovú dĺžku napadnutého konania nevyužila sťažnosť na prieťahy v konaní, pretože by už v danom štádiu nemohla naplniť svoj účel.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu   dochádza   k porušovaniu   jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní pod sp. zn. 1S/141/2012.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   1S/141/2012   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v   súlade   s   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- Eur. Krajskému súdu v Bratislave ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- Eur a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 Eur   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   všetko   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky - JUDr. K. B.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd je v jej veci nečinný vyše roka.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III.   ÚS   401/2008),   že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že požiadavka vyčerpania účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

  Ústavný   súd   pripúšťa,   že   osobitný   predmet   konania   v prípade   sťažovateľky   si vyžaduje   zrýchlené   konanie   a rozhodovanie   o nároku   sťažovateľky,   ale   povaha   tohto konania sama osebe ju ešte nezbavuje povinnosti využiť právne prostriedky nápravy, ktoré sú jej dostupné. Takisto vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania približne rok a tri   mesiace   ešte   neodôvodňuje   taký   postup   ústavného   súdu,   ktorý   by   v zmysle   jeho judikatúry   akceptoval   nevyužitie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   z dôvodov   uvádzaných sťažovateľkou v tejto sťažnosti.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nevyužitie dostupného prostriedku nápravy v okolnostiach   daného   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať nesplnenie   podmienky   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   v   zmysle   citovaného ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Posudzujúc sťažnosť podľa stavu v čase jej doručenia ústavnému súdu vyhodnotil ju ústavný   súd   z uvedených   hľadísk   ako   predčasne   podanú,   preto   ju   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013