znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 468/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností D., s. r. o., a D., s. r. o., obe K., zastúpených advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 62/2011 zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností D., s. r. o., a D., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodných   spoločností   D.,   s.   r.   o.,   a   D.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   alebo   aj   „namietané rozhodnutie“)   sp. zn.   3   Cdo   62/2011   zo   7.   júna   2012,   ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateliek   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 10 Co/328/20l0 z 15. decembra 2010. Dovolacím dôvodom bol aj dôvod uvedený v § 237   písm.   g)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   a   to   nesprávne obsadený súd.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli: «Rozvrh práce Krajského súdu... platný v roku 2010 v časti II. 2 Pravidlá určovania zákonného sudcu v časti II.2.3 ustanovuje spôsob a pravidlá prideľovania veci vrátenej na ďalšie konania a rozhodnutie tak, že vo veciach opakovane dôjdených krajskému súdu z iného súdu/vyššieho alebo nižšieho stupňa/ platí zásada, podľa ktorej „vec ide za sudcom“, ak   pôvodný   senát   krajského   súdu   nie   je   zmenený,   vec   sa   pridelí   pôvodnému   senátu   a sudcovi, ktorému bola pôvodne v senáte pridelená. Podľa poznámky sa veci opakovane napadnuté krajskému súdu zapisujú pod novú spisovú značku.

Prvýkrát vo veci odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu v Žiline 8 C/197/2005 rozhodoval   Krajský   súd   v   Žiline   v   senáte   8   Co   a   to   dňa   31.   7.   2009   rozhodnutím 8 Co/180/2009, senát 8 Co na Krajskom súde v Žiline pracoval v tom istom zložení i v čase, keď   sa   prideľovalo   na   rozhodnutie   odvolanie   voči   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Žiline 8 C/197/2005-278.

V   rozhodnutí   krajského   súdu   8   Co/180/2009   zo   dňa   31.   7.   2009   bol   rozsudok okresného   súdu   zrušený   a   vec   mu   vrátená   na   ďalšie   konanie,   práve   z   dôvodu,   že prvostupňový súd nerozhodol o návrhu žalobcu o zámene účastníka na strane žalovaného. Keď   prvostupňový   súd   uznesením   nepripustil   po   vrátení   veci   krajským   súdom, zámenu účastníkov na strane odporcu a navrhovateľ podal voči uzneseniu odvolanie, bola vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu, ako vec opakovane dôjdená bola zapísaná pod novú spisovú značku 10 Co 328/2010, nebola však už pridelená na rozhodnutie pôvodnému senátu 8 Co. Bol porušený rozvrh práce Krajského súdu v Žiline v časti II.2.3 upravujúcej spôsob a pravidlá prideľovania veci vrátenej na ďalšie konanie a rozhodnutie a vo veci nerozhodoval zákonný sudca...

Dovolací   súd   správne   konštatoval,   že   v   danom   prípade   išlo   o   vec,   ktorá   bola opakovane dôjdená krajskému súdu zo súdu nižšieho stupňa a k zmene pôvodného senátu nedošlo a správne mala byť zapísaná do registra 8 Co občiansko právneho kolégia. Zároveň   však   aplikoval   vo   svojom   rozhodnutí   časť   II.2.1   pís.   ch   Rozvrhu   práce krajského súdu, ktorá obsahovala úpravu, že ak vec bola zapísaná do nesprávneho registra v občianskom alebo správnom kolégiu, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania vecí do pôvodného registra, a teda, podľa názoru dovolacieho súdu keďže v predmetnej veci nedošlo do 30 dní od jej zapísania k prevedeniu do správneho registra bol vec oprávnený dokončiť senát 10 Co, teda podľa môjho názoru nie zákonný sudca.

Časť II.2.1 Rozvrhu práce krajského súdu upravuje pravidlá určovania zákonného sudcu v zmysle § 4 pís. b, 5 ods. 2 písm. a vyhl. č. 118/2005 Z. z., teda pravidlá pre prideľovanie veci náhodným výberom, teda aj úprava II.2.1 pís.ch sa vzťahuje len na veci prideľované náhodným výberom.

Pravidlá určovania zákonného sudcu v zmysle § 4 pís. b, § 5 ods. 2 pís. c/ vyhl. 118/2005 Z. z. teda pravidlá prideľovania veci vrátenej na ďalšie konanie upravuje časť II.2.3 Rozvrhu práce krajského súdu v Žiline, čiže na prideľovanie veci vrátenej na ďalšie konanie sa úprava časti II.2.1 pís.   ch rozvrhu práce nevzťahuje, zákonným sudcom na rozhodnutie vo veci bol teda senát 8 Co Krajského súdu v Žiline...

Keby   sa   aj   úprava   II.2.1   pís.ch   vzťahovala   na   prideľovanie   veci   po   vrátení   na odvolací súd túto by nebolo možné akceptovať, nakoľko by bola jednoznačne protiústavná súd predsa nemôže napraviť svoju chybu tým, že konštatuje, že ak už chybu urobil a vec nepridelil   zákonnému   sudcovi,   teda   porušil   ústavné   právo   účastníka   konania,   a   túto   z vlastnej nedbalosti neodstránil do 30 dní, je jeho nečinnosťou táto chyba zmazaná a jeho pôvodne protiústavný postup je v súlade s ústavou. Takýto protiústavný vnútorný poriadok súdu   predsa   nemôže   byť   platnou   právnou   normou.   Opätovne   podotýkam,   že   táto   časť interného predpisu súdu neupravuje pridelenie veci po jej opätovnom vrátení na ďalšie konanie.

Procesný postup, v ktorom vo veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, z čl. 38 ods. 1 Listiny... a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné.

Dovolací   súd   nesprávne   aplikoval   jednoduché   právo,   svojvoľne   uplatnil   úpravu, ktorá sa na určovanie zákonného sudcu nevzťahovala a dokonca to bola úprava prijatá v hrubom rozpore so základnými právami spravodlivého súdneho procesu.

Dovolací súd urobil taký výklad predpisu, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, urobil ho v inom než v zákonom ustanovenom právnom myslení. Takýmto konaním zasiahol do mojich ústavných práv na spravodlivé súdne konanie a do môjho práva na zákonného sudcu.»

V petite sťažnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že „1. Základné právo Spoločnosti D., s. r. o. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy..., čl. 38 ods. 1 Listiny... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 62/2011 zo dňa 7. 6. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo Spoločnosti D., s. r. o. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...   a   právo na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1   Dohovoru...,   nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy... čl. 38 ods. 1 Listiny... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 62/2011 zo dňa 7. 6. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 62/2011 zo dňa 7. 6. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy súdneho konania v sume 269,58 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. K. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   namietali,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 62/2011   zo   7.   júna   2012,   ktorým   zamietol   ich   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co/328/20l0 z 15. decembra 2010, bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu, právo na zákonného sudcu (nebyť odňatý zákonnému sudcovi) a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Porušenie   označených   práv   sťažovateľky odôvodňujú tým, že najvyšší súd „nesprávne aplikoval jednoduché právo“ a „urobil taký výklad predpisu, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti“.

Sťažovateľky porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odvodzovali   a   odôvodňovali   najmä porušením základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (čl. 38 ods. 1 listiny).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateliek podľa § 243 ods. 1 OSP, ktorým namietali procesné vady konania pred krajským súdom.

Z jeho rozhodnutia okrem iného vyplýva, že «Okresný súd Žilina uznesením z 2. júla 2010   č.   k.   8   C   197/2005...   nepripustil   vstup   D.,   s.   r.   o...   do   konania   ako   žalovaného namiesto   doterajšieho   žalovaného   D.,   s.   r.   o...   V   odôvodnení   uviedol,   že   na   zámenu účastníka na strane žalovaného nie sú splnené predpoklady v zmysle § 92 ods. 4 O. s. p... Proti   výroku...   o   nepripustení   zámeny   účastníka   na   strane   žalovaného   podal   žalobca odvolanie.

Krajský súd v Žiline uznesením z 15. decembra 2010 sp. zn. 8 Co 328/2010 uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti zrušil a konanie zastavil.

Toto uznesenie odvolacieho súdu napadli dovolaním D., s. r. o... ako i D., s. r. o... Uviedli, že o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 8. októbra 2008 č. k. 8 C 197/2005-219 rozhodol senát 8 Co Krajského súdu v Žiline (uznesenie z 31. júla 2009 sp. zn. 8 Co 180/2009) a o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Žilina z 2. júla 2010 č. k. 8 C 197/2005-278 o nepripustení zámeny účastníka rozhodol senát 10 Co Krajského súdu... v inom zložení ako bol pôvodne senát 8 Co, čím podľa ich názoru vo veci rozhodoval nezákonný sudca...“. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na s. 4 až 5 ďalej uviedol, že sa «osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené procesnou vadou v dovolaní výslovne namietanou (§ 237 písm. g/ O. s. p.). Pri skúmaní jej existencie z hľadiska § 237 písm. g/ O. s. p. dovolací súd vychádzal z toho, že o nesprávne obsadenie súdu ide nielen vtedy, keď namiesto senátu zloženého zo zákonom stanoveného počtu sudcov rozhodne buď samosudca alebo senát v inom než predpísanom zložení, ale tiež vtedy, keď vec prejedná a rozhodne   sudca,   ktorý   nie   je   zákonným   sudcom   (viď   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky). Zákonným sudcom je sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce) určený tú - ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť. Zloženie senátov súdov, ktoré rozhodujú o opravných prostriedkoch, nie je nemenné a v nadväznosti na zmeny okolností na strane súdu (môže ísť napríklad o vytvorenie nových senátov alebo zrušenie existujúcich senátov) alebo jeho sudcov (napríklad preloženie a dočasné   pridelenie   sudcov   alebo   ich   práceneschopnosť)   môže   podliehať   zmenám.   So zreteľom na potrebu zabezpečenia riadnej činnosti rozvrhy práce súdov predpokladajú aj možnosť   zmeny   pridelenia   určitej   veci   (napríklad   v prípade   nerovnomerného   zaťaženia sudcov alebo senátov). Podstatné pri tom ale je, aby zmena bola uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

Dovolací súd zistil, že Krajský súd v Žiline predmetnú vec rozhodol 15. decembra 2010 v senáte 10 Co v zložení, zodpovedajúcom zákonu a Rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2010 v znení jeho dodatkov. Tento rozvrh práce v časti II označenej ako „Pravidlá   určovania   zákonného   sudcu“   v   bode   II.2.1   písm.   ch/,   zmenenej   dodatkom účinným od 15. marca 2010, stanovuje, že ak bola vec zapísaná do nesprávneho registra v občianskoprávnom alebo v správnom kolégiu, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci do pôvodného registra. Ak nedôjde v lehote podľa predchádzajúcej vety k prevodu veci do správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca podľa pôvodného pridelenia. I keď v danom prípade išlo o vec, ktorá bola opakovane dôjdená krajskému súdu zo súdu nižšieho stupňa a k zmene zloženia pôvodného senátu nedošlo a správne mala byť zapísaná do registra 8 Co občianskoprávneho kolégia, od jej opätovného nápadu na krajský súd (22. septembra 2010) nedošlo do 30 dní od jej zapísania do pôvodného registra, a preto bol v zmysle vyššie uvedeného bodu II.2.1. písm. ch/ rozvrhu práce   oprávnený   vec   dokončiť   senát   podľa   pôvodného   pridelenia,   teda   senát   10   Co. Neobstojí preto námietka dovolateľov o vade konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p.».

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že nemá   žiadny   relevantný   dôvod   do   tohto   rozhodnutia   zasahovať,   pretože   je   legitímne a zrozumiteľné.   Citované   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   označiť   za   zjavne neodôvodnené a arbitrárne a ústavný súd z obsahu nezistil takú skutočnosť, že by nimi mohlo alebo malo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, resp. k porušeniu ich základného práva nebyť odňatý ich zákonnému sudcovi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01),   alebo   ak   by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateliek.

Ústavný súd tiež stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj   sudcov,   ktorým   boli   veci   následne   pridelené,   treba   takisto   považovať   za   zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).

Ústavný súd sa s argumentáciou sťažovateliek v sťažnosti nestotožňuje a konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie zamietol správne a v rámci odôvodnenia napadnutého   uznesenia   okrem   iného   vecne   skúmal   osobitne   aj   námietky   sťažovateliek týkajúce sa nesprávne obsadeného súdu v konaní pred odvolacím súdom a primeraným spôsobom   sa   s   nimi   vysporiadal.   K   zmene   senátu   došlo   na   základe   právnej   úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu (rozvrhu práce). Ako najvyšší súd správne konštatoval, vec, ktorá bola opätovne doručená krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní, mala byť zapísaná do iného senátu (8 Co), ale keďže do 30 dní od jej zapísania do registra nedošlo k zapísaniu do pôvodného registra, v zmysle platného rozvrhu práce krajského súdu [bod II. 2. 1 písm. ch)], bol krajský súd oprávnený vec dokončiť v senáte, ktorému bola vec po opätovnom doručení zapísaná. To, že sťažovateľky sa s výkladom najvyššieho súdu v danom prípade nestotožňujú, ešte neznamená, že došlo k porušeniu ich označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu   vyplývajú   zákonné   dôvody   a   bez   ohľadu   na   to,   či   je   aplikácia   právnej   úpravy regulujúcej   organizáciu   práce   súdu   v   danom   prípade   správnou   alebo   jedinou   možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej   intenzity,   ktorá   by   viedla   k   možnosti   vysloviť   porušenie   základného   práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012