znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 467/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Dušanom   Antolom, advokátska kancelária, Zbrojničná 12, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm 4/2013-352 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   SSIM,   a. s.,   a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade, v citáciách aj „odporca v I. rade“), a ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ   v 2.   rade“,   v citáciách   aj   „odporca   v II.   rade“;   spolu   ďalej   aj,,sťažovatelia“),   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a ich   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoZm 4/2013-352 z 22. októbra 2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Československej obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), doručeného 10. augusta 2010 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) tento zmenkovým platobným rozkazom č. k. 31 Zm 12/2010-52 z 10. novembra 2010 uložil sťažovateľom, aby do troch dní od jeho doručenia zaplatili navrhovateľovi spoločne a nerozdielne zmenkovú sumu 2 289 296,43 € s príslušenstvom, zmenkovú odmenu 7 630,99 € a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podali odôvodnené námietky.

Obaja   sťažovatelia   podali   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   námietky. Sťažovateľ v 1. rade namietal, že navrhovateľom mu bolo ponúknuté uzatvorenie úverového vzťahu,   a keď   zrušil   svoj   predchádzajúci   úverový   vzťah   (k   Poštovej   banke,   a. s.), navrhovateľ ho «donútil podpísať... dve osobné zmenky. Odporca v II. rade toto nemohol odmietnuť a musel sa podvoliť, pretože odporca v I. rade by mohol stratiť obchodné aktivity, čo by malo negatívny efekt. Okrem toho bol tento kontokorentný úver krytý odporcom v I. rade do výšky 120 % pohľadávkami odporcu v I. rade, čo svedčí o tom, že celý úver bol splatený. V máji 2008 vznikol u odporcu v I. rade problém „spôsobený“ daňovými úradmi, v dôsledku čoho došlo k zablokovaniu všetkých účtov odporcu v I. rade. Navrhovateľ bol podrobne   informovaný   o postupoch   a rozhodnutiach   odporcu   v I.   rade   pri   uplatňovaní svojich práv na štátnych orgánoch.

Navrhovateľ   preto   neopodstatnene   vytýka   nerealizovanie   obchodných   prípadov a nezriadenie   záložného   práva   podľa   Zmluvy   č.   062/08/80314   zo   dňa   17.   3.   2008. Neopodstatnené   je   vyhlásenie   predčasnej   splatnosti   úveru...   Kontokorentný   úver   nebol akciovou spoločnosťou vyčerpaný v plnej výške, a to, čo z tohto úveru bolo poskytnuté, bolo aj navrhovateľovi vyplatené.

Navrhovateľ napriek tomu, v súvislosti s kontokorentným úverom, predčasne využil ďalšie oprávnenie podľa článku II. bod 1 a bod 2 Dohody a doplnil blankozmenku odporcu v II. rade o deň splatnosti a o zmenkovú sumu rovnajúcu sa výške pohľadávky zo Zmluvy vrátane príslušenstva.

Keďže všetky finančné prostriedky z kontokorentného úveru boli zaplatené, odporca v II. rade žiada, aby navrhovateľ dokumentoval a predložil dôkaz – potvrdenie o tom, z čoho navrhovateľ vychádza, že odporca v I. rade nezaplatil finančné prostriedky z kontokorentnej úverovej   zmluvy.   Odporca   v I.   rade   po   preštudovaní   listinných   dôkazov   predložených navrhovateľom ďalej namietol, že boli predložené dve zmenky, ktoré navrhovateľ „donútil“ podpísať odporcu v II. rade, svedčia o tom rovnaké čísla obidvoch zmeniek..., zmenky boli vystavené   v rovnaký   deň,   a to   17.   marca   2008,   na   jednej   z nich   je   dátum   splatnosti 17. marec   2008   a údaje   o čiastke   a mene   neboli   v číselnej   hodnote   a slovom   vyplnené. Na druhej z nich je dátum splatnosti vyplnený 8. júla 2010 a suma je už vyplnená číselne aj slovom... Tento konflikt zmeniek... zakladá ich neplatnosť.».

Sťažovateľ v 2. rade namietal skutočnosti identické s obsahom námietok sťažovateľa v 1. rade a dodal, že „o oznámení o vyplnení blankozmeky nemá vedomosť... uvádza, že mu zmenka nebola predložená v mieste platenia na vyplatenie“.

Okresný súd o námietkach sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 31 CbZm 4/2010-314 z 27. mája 2013 tak, že namietaný zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti a sťažovateľov   solidárne   zaviazal   na náhradu   trov   námietkového   konania.   Na   základe vykonaného dokazovania (listinné dôkazy, výsluch účastníkov na nariadenom pojednávaní) konštatoval,   že   námietka   sťažovateľov   o konflikte   zmeniek „nie   je   dôvodná“.   Jednu z uvedených zmeniek totiž posúdil ako neplatnú, „nakoľko jej chýbajú podstatné náležitosti zakladajúce   jej   neplatnosť.   Súd   rovnako   poukazuje   na   to,   že   táto   listina   nie   je ani originálom,   len   fotokópiou.   V priebehu   konania   navrhovateľ   niekoľkokrát   prehlásil, že originálom tejto listiny nedisponuje. Z tejto fotokópie navyše neplynú navrhovateľovi žiadne práva a odporcom žiadne povinnosti.“.

Z   obsahu   zmluvy   o   poskytnutí   úverov   uzatvorenej   medzi   navrhovateľom a sťažovateľom v 1. rade 17. marca 2008 okresný súd zistil, že sťažovateľovi v 1. rade sa navrhovateľ   zaviazal „poskytovať...   peňažné   prostriedky   formou   revolvingového   úveru do výšky   úverového   limitu   80.000.000,-   Sk“ a že „riadne   splatenie   pohľadávok navrhovateľa... a iných peňažných čiastok vyplývajúcich zo Zmluvy a s ňou súvisiacich bude zabezpečené   najmä:   blankozmenkou   podľa   dohody   o vyplňovacom   zmenkovom   práve č. 0064/08/80314“. Ustálené zistenia viedli okresný súd k záveru, podľa ktorého námietky sťažovateľov, „že   kontokorentný   úver   bol   splatený,   v danom   prípade   nie   sú   dôvodné, nakoľko   blankozmenka   plnila   zabezpečovaciu   funkciu   vo   vzťahu   založenom   Zmluvou o poskytnutí   úverov,   na   základe   ktorej   čerpal   odporca   v I.   rade   revolvingový   úver. Odporcovia teda podali námietku, ktorá nemá kauzálny vzťah k tejto zmenke.

Námietky odporcov, že kontokorentný úver bol splatený, v danom prípade nie sú dôvodné   ani   s poukazom   na   Dohodu   o splácaní   záväzku   čís.   17/8184/2009   uzatvorenú medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom v I. rade ako dlžníkom dňa 19. 6. 2009, z článku I, bodu 1.1 a bodu 1.2 má totiž súd za preukázané vyhlásenie odporcu v I. rade, že navrhovateľ   poskytol   odporcovi   v I.   rade   úver   do   celkovej   výšky   limitu   vo   výške 2.655.513,51,- EUR... a dlžník porušil svoje záväzky... a z toho dôvodu navrhovateľ využil svoje oprávnenie... a listom zo dňa 26. 11. 2008 vyhlásil úver za splatný.

Z článku I, bodu 1.3 Dohody vyplýva, že odporca v I. rade ku dňu splatnosti dlžnú sumu poskytnutého úveru v plnej výške nesplatil. Zostatok pohľadávky navrhovateľa ku dňu 19. 6. 2009 predstavuje splatnú istinu 2.467.104,39,- EUR.

Z článku   I bodu   1.4   Dohody   vyplýva,   že   odporca   týmto   neodvolateľne,   slobodne a vážne vyhlasuje, že uznáva svoj záväzok uvedený v bode 1.3. tejto Dohody.

Z článku II bodu 2.4 Dohody vyplýva, že ak odporca v I. rade niektorú zo splátok alebo   jej   časť   nezaplatí   do   5   pracovných   dní   od   splatnosti   príslušnej   splátky,   má navrhovateľ právo žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy...“.

V nadväznosti   na   citované   potom   okresný   súd   formuloval   názor,   podľa   ktorého „námietka, že odporcovia nič nedlžia, nie je námietkou, ktorá by v zmysle ust. § 17 ZZaŠ zbavovala zmenečného dlžníka povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že nič nedlží môže byť relevantné   iba   v spojení   s tvrdeným   zánikom,   dohodnutého   dôvodu   vystavenia   zmenky, pričom tento musí byť v námietkovom konania aj odporcami preukázaný, čo však v tomto konaní preukázané odporcami nebolo.

Z vyššie uvedenej Dohody má súd preukázaný opak tvrdenia odporcov o splatení svojho dlhu.“.

Ďalej okresný súd poukázal na ustanovenie zmluvy o poskytnutí úverov zo 17. marca 2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „až do úplného splatenia všetkých záväzkov vyplývajúcich   zo   Zmluvy   zaväzuje,   najmä:   že   bude   viesť   minimálne   jeden   bežný   účet u navrhovateľa   a smerovať   na   tento   účet   alebo   na   bežné   účty   vedené   u navrhovateľa minimálne 80 % svojho obchodného obratu za každý kalendárny rok“, ako aj na čl. XI tejto zmluvy   (v   znení   dodatku   z 3.   septembra   2008,   s ktorým   vyslovil   súhlas   aj   sťažovateľ v 2. rade ako avalista blankozmenky), podľa ktorého „navrhovateľ je oprávnený urobiť jedno alebo viac opatrení uvedených v ods. 2 tohto článku Zmluvy... ak navrhovateľovi nebol   do   60   dní   od   podpisu   tohto   Dodatku   doručený   výpis   z katastra   nehnuteľností preukazujúci   zápis   vkladu   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   v prospech   navrhovateľa v súlade   so   zmluvou   o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnosti/iam   č.   0202/08/80314. S poukazom na vyššie citovaný článok II bod I Zmluvy má súd za to, že odporca v I. rade čerpal   revolvingový   úver   a nie   kontokorentný   úver,   preto   námietky   odporcov, že kontokorentný úver bol odporcom v I. rade splatený, nie je kauzálnym vzťahom. Nakoľko odporcovia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia si povinností odporcu v I. rade vyplývajúcich mu zo Zmluvy, najmä že odporca v I. rade realizoval obchodný obrat cez svoj bežný účet a do 60 dní od podpisu dodatku doručil navrhovateľovi výpis   z KN   preukazujúci   zápis   vkladu   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   v prospech navrhovateľa v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam..., súd má za nesporne preukázané, že odporca v I. rade porušil svoje záväzky a navrhovateľ mohol vyhlásiť úver poskytnutý Zmluvou za splatný a zároveň vyzvať dlžníka zaplatiť celú dlžnú sumu.“.

Okresný   súd   podrobil dokazovaniu   aj dohodu   o vyplňovacom   zmenkovom   práve č. 0064/08/80314 uzavretú medzi navrhovateľom a sťažovateľom v 1. rade ako vystaviteľom a sťažovateľom   v 2.   rade   ako   avalistom   a   zistil,   že sťažovateľ   v 1. rade „vystavil blankozmenku špecifikovanú v tejto dohode, na rad navrhovateľa, odporca v II. rade bol avalistom.   Predmetom   tejto   dohody   bolo odporcom v I. rade   ako vystaviteľom,   udelenie práva   navrhovateľovi   doplniť   túto   blankozmenku   v údaji   zmenkovej   sumy   a v údaju splatnosti. Z článku I. tejto dohody vyplýva, že na účely zabezpečenia všetkých nárokov navrhovateľa   zo   záväzkového   vzťahu   vzniknutého   medzi navrhovateľom   a odporcom v I. rade   –   Vystaviteľom   na   základe   Zmluvy   o poskytovaní   úverov...   uzavretej   medzi navrhovateľom a odporcom v I. rade dňa 17. 3. 2008 alebo v priamej súvislosti so Zmluvou –   vystaviteľ   vystavil   blankozmenku   podľa   –   v tejto   dohode   –   uvedenej   špecifikácie, podpísanú   za   vystaviteľa   Aksamom   Barakatom,   predsedom   predstavenstva   a Aksamom Barakatom, ako avalistom.“. Z obsahu predmetnej dohody ďalej okresný súd ustálil, že oprávňovala navrhovateľa vyplniť blankozmenku v časti o zmenkovej sume tak, aby táto zodpovedala „hodnote pohľadávky navrhovateľa zabezpečenej blankozmenkou vrátane jej príslušenstva   a sankčných   a zodpovednostných   nárokov   vzniknutých   na   základe   Zmluvy alebo v priamej súvislosti s touto rámcovou zmluvou...“.

Na základe citovaných zistení okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietok sťažovateľov,   podľa   ktorej   navrhovateľ   neopodstatnene   doplnil   blankozmenku.   Takisto „za neopodstatnenú   námietku   súd   považuje   tvrdenie   odporcov,   že   splatenie   úveru   bolo zabezpečené pozemkom, ktorý má väčšiu hodnotu, ako suma uvedená v zmenke a taktiež bolo zabezpečené 120 % pohľadávkami a to ide o pohľadávky odporcu v I. rade, voči svojím obchodným partnerom z dôvodu, že je na veriteľovi, ktorý zo zabezpečovacích inštitútov využije na to, aby bola jeho pohľadávka dlžníkom splatená. Predmetom námietok nebolo tvrdenie odporcov, žeby bola pohľadávka splatená iným zabezpečovacím inštitútom, preto – s poukazom na koncentračnú zásadu námietkového konania – na toto ani neprihliadal.“.

Ako neopodstatnenú vyhodnotil okresný súd aj námietku sťažovateľov, podľa ktorej boli   donútení   zmenku   podpísať, „nakoľko   nebola   v konaní   odporcami   preukázaná neslobodnosť podpisov. Rovnako tieseň nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu a teda sa nemôže dotknúť podpisu zmenkového.“.

Z oznámenia   o vyplnení   blankozmenky   zo   7.   júna   2010   považoval   okresný   súd za preukázané,   že „navrhovateľ   týmto   oznámil   odporcovi   v I.   a odporcovi   v II.   rade, že doplnil blankozmenku... podľa Dohody o vyplňovacom zmenkovom práve... o zmenkovú sumu 2.289.296,43,- EUR a o dátum splatnosti 8. 7. 2010. Z fotokópie doručeniek vyplýva, že toto oznámenie bolo odporcovi v I. rade doručené 10. 6. 2010 a odporcovi v II. rade doručené   10.6.2010.   Súd   teda   námietku,   že   nemá   vedomosť   o vyplnení   blankozmenky, považuje za odporcami rovnako nepreukázanú a nedôvodnú.

Námietku nepredloženie zmenky k plateniu nesie ten, kto sa jej dovoláva. Odporcovia však ani túto námietku žiadnym relevantným spôsobom neuniesli.“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadli   obaja   sťažovatelia   odvolaním.   V   ňom argumentovali   objektívnou   nesplniteľnosťou   (§   36   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov)   zmluvných   záväzkov   sťažovateľa   v 1.   rade voči navrhovateľovi v dôsledku zablokovania účtov sťažovateľa v 1. rade daňovým úradom. To potom viedlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti   úveru navrhovateľom a k vyplneniu zmenky, čo bolo neodôvodnené. Zdôraznili, že „nie je podstatné to ako bolo dohodnuté splácanie   úveru,   ale   podstatné   je   to,   aký   úver   bol   čerpaný   a aký   bol   nevrátený   úver, pretože len taký dlh môže zmenka zabezpečovať“. Opätovne poukázali na existenciu dvoch odporujúcich si zmeniek a z toho plynúcu ich neplatnosť. Trvali na predložení originálu druhej   vystavenej   zmenky.   Napokon   podčiarkli,   že „obchod,   ktorý   bol   uzatvorený medzi navrhovateľom   a odporcami   mal   charakter   kontokorentného   úveru,   čo   znamená spoločný obchod v ktorom jedna strana môže využívať finančné prostriedky, ktorý môže byť aj ziskový, ale môže byť aj stratový“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 CoZm 4/2013-352 z 22. októbra 2013 napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V dôvodoch   rozsudku   zdôraznil   uplatňovanie koncentračnej   zásady   v konaní   o námietkach   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu a následne   vyhodnotil   tvrdenie   sťažovateľov   o splatení   dlhu   sťažovateľa   v 1.   rade   jeho pohľadávkami   ako   nesprávne,   lebo „ak   v konaní   odporcovia   tvrdili,   že   zabezpečenie pohľadávky   navrhovateľa   z predmetnej   zmluvy   o úvere   bolo   uskutočnené   viacerými zabezpečovacími   inštitútmi...   Toto   sú...   zákonné   inštitúty   na   zabezpečenie   pohľadávky veriteľa,   nie   inštitúty,   ktorých   samotná   existencia   znamená   aj   zánik   dlhu   dlžníka voči veriteľovi. Odporcovia, ktorí majú v tomto konaní podľa § 120 ods. 1 O. s. p. dôkaznú povinnosť na preukázanie svojich tvrdení, boli povinní túto základnú kauzálnu námietku v konaní   preukázať   a predložiť   súdu   dôkaz,   že   týmito   zabezpečovacími   inštitútmi   – postúpením pohľadávky odporcu v 1. rade alebo založením pohľadávok odporcu v 1. rade došlo skutočne k zániku predmetného dlho odporcov zo zmluvy o úvere, ktorý predmetná zmenka zabezpečovala. Odporcovia toto v konaní vôbec nepreukázali žiadnymi dôkaznými prostriedkami, preto... neuniesli v konaní dôkazné bremeno o svojom tvrdení o zániku dlho z predmetnej zmenky...“.

Za nepreukázané považoval krajský súd aj tvrdenie sťažovateľov, že „navrhovateľ zabezpečil svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere aj ďalšou zmenkou. Súd prvého stupňa ani odvolací súd preto nemohli uložiť navrhovateľovi povinnosť predložiť aj takúto druhú zmenku, ak sám navrhovateľ tvrdil v priebehu celého konania, že takáto druhá zmenka... neexistuje. Súd môže uložiť účastníkom konania, aby predložili listinný dôkaz, len ak takýto dôkaz účastník konania preukázateľne má u seba, alebo môže zabezpečiť. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatnil právo iba z jednej zmenky zo dňa 17. 3. 2008, splatnej 8. 7. 2010. Odporcovia   v konaní   nepreukázali   a ani   netvrdili,   že   navrhovateľ   si   uplatňuje   v inom konaní právo z ďalšej zabezpečovacej zmenky k predmetnému úveru, alebo, že prípadne odporcovia už zaplatili navrhovateľovi pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere formou zaplatenia takejto ďalšej zabezpečovacej zmenky....

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia opakujú argumentáciu predloženú už   v konaní   pred   okresným   súdom,   ako   aj   v   odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom (donútenie sťažovateľa v 1. rade podpísať zmenku, objektívna nesplniteľnosť záväzku, ktorý mal   sťažovateľ   v 1.   rade   voči   navrhovateľovi,   neopodstatnenosť   vyhlásenia   predčasnej splatnosti   úveru   navrhovateľom,   neoprávnené   vyplnenie   zmenky   o deň   splatnosti a o zmenkovú sumu, existencia dvoch zmeniek a s tým súvisiaci ich konflikt a neplatnosť), pričom   z nej vyvodzujú, že „ak okresný súd i krajský súd na vyššie uvedené skutkové a právne skutočnosti neprihliadali a dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali, sú ich rozhodnutia v podstate odmietnutím spravodlivosti v danej veci (denegatio iustitiae)... Napadnuté   súdne   rozhodnutia   nenaplnili   cieľ   Občianskeho   súdneho   poriadku podľa § 1 O. s. p. v tom, že postupom súdu a účastníkov má byť zabezpečená spravodlivá ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   v tom,   že   je   nevyhnutné,   aby   súd zabezpečil   reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy... a v čl. 6 Dohovoru o základných právach, čím sa v rozpore s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a § 237 písm. f/ O. s. p. odporcom ako účastníkom konania postupom súdu odňala... možnosť konať pred súdom.

Súdy   prvého   a druhého   stupňa   vec   nesprávne   posúdili,   neakceptujúc   obranu sťažovateľov..., ak neodstránili rozpor, spočívajúci v dvoch zmenkách, na ktoré navrhovateľ poukázal a sám ich predložil ako dôkaz v konaní. Rozsudky súdov sú tým nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.“.

Podľa   sťažovateľov „základnému   právu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky...   zodpovedá   taký   postup   odvolacieho   súdu,   v rámci   ktorého   skúma   nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia, predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto aj,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv alebo slobôd   účastníkov   konania.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach...   túto požiadavku   nezohľadnilo   a potvrdilo   rozhodnutie   zasahujúce   do   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   o ich   sťažnosti   meritórne   nálezom   takto rozhodol:

„I. Krajský   súd   Košice   rozsudkom   sp. zn.:   4CoZm/4/2013   z 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.: 31CbZm/4/2010 z 27.5.2013, porušil   základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.: 4CoZm/4/2013 z 22.10.2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Košice sp. zn.: 4CoZm/4/2013 z 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.: 31CbZm/4/2010 z 27.5.2013.

IV. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľov náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 12.022,32 EUR /2x 5.001,49 EUR zo základu predmetu konania 2.289.296,43 EUR podľa § 10 ods. 1/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb a režijný paušál 2x 7,81 EUR a DPH 2.003,72 EUR/, a to advokátskej kancelárii JUDr. Dušan Antol, IČO 319 622 38, DIČ SK 103 007 5453 č. účtu ⬛⬛⬛⬛ vedeného v ⬛⬛⬛⬛ pobočka...“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Ťažiskovou námietkou, na ktorej je založený sťažnostný petit, je tvrdenie, že okresný súd   i krajský   súd   v konaní   o návrhu   navrhovateľa   na   vydanie   zmenkového   platobného rozkazu   odmietli   sťažovateľom   spravodlivosť,   keď   na   ich   skutkové   tvrdenia   a z nich vyvodené   právne   hodnotenia   neprihliadali   a „dokazovanie   v   intenciách   navrhovaného nevykonali“.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) predstavuje po obsahovej stránke predovšetkým taký nezákonný postoj všeobecného súdu k návrhu účastníka konania vo veci samej, ktorého výsledkom je úplná absencia odpovede na petit návrhu účastníka konania prejavujúca   sa   vo   výroku   rozhodnutia.   Ten   môže   buď   celkom   chýbať   (konajúci   súd o meritórnom   návrhu   vôbec   nerozhodne),   alebo   má   podobu   definitívneho   rozhodnutia procesného   charakteru   (výrok   o zastavení   konania).   V takom   prípade   má   odmietnutie spravodlivosti   charakter   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   i práva na spravodlivé súdne konanie.

V prípade sťažovateľov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály popísaných okolností, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnostná   argumentácia   napovedá   skôr   v prospech   nespokojnosti   a nesúhlasu sťažovateľov   s konečným   rozhodnutím   krajského   súdu   (i   okresného   súdu)   v ich   veci. Vyplýva to aj z chabej ústavno-právnej dimenzie sťažnostných dôvodov. Sťažovatelia sa totiž   obmedzili   na   dôsledné   zopakovanie   výhrad,   ktoré   prezentovali   už   v námietkach proti zmenkovému   platobnému   rozkazu   a s ktorými   sa   okresný   súd   v prvostupňovom rozsudku i krajský súd v rozsudku odvolacom vysporiadali. Meritórny postoj okresného súdu i krajského súdu k uvedeným výhradám predstavuje potom pre sťažovateľov základ, na ktorom   vystavali   tvrdenie   o porušení   ich   základného   práva   na súdnu   ochranu   i práva na spravodlivé súdne konanie.

Obsah   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu   i sťažnosťou   napadnutého odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   v celosti   vyvracia právny názor sťažovateľov, podľa ktorého oba vo veci konajúce súdy neprihliadali na právne skutočnosti prednášané sťažovateľmi v procesnej pozícii odporcov. Predovšetkým okresný súd   dôsledne   vysvetlil   úvahy   pri   hodnotení   jednotlivých   dôkazov   vykonaných   na   účel posúdenia dôvodov, na ktorých   sťažovatelia založili   svoje   námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu. Takto objasnil, prečo sa fakt konfliktu zmeniek dôkazne nepotvrdil, prečo bola nedôvodnou námietka sťažovateľov o splatení kontokorentného úveru, prečo sa nepreukázalo   tvrdenie   sťažovateľov   o splnení   povinností   plynúcich   zo   zabezpečovacích právnych vzťahov akcesorických k hlavnému záväzku splácať poskytnutý úver, prečo bola nepreukázanou   námietka   o donútení   pri   podpise   spornej   zmenky,   ako   aj   námietka nepredloženia zmenky k plateniu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje zistenie, podľa ktorého v odvolaní ako   riadnom   opravnom   prostriedku   ponúkajúcom   účastníkovi   konania   široký   priestor pre atakovanie dôvodov zakladajúcich prvostupňový meritórny výrok okresného súdu sa sťažovatelia   obmedzili   na   zopakovanie   dôvodov   použitých   už   predtým   v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu. Takto koncipované odvolacie dôvody však boli už predtým   náležite   vyvrátené   odôvodnením   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu, preto niet divu, že krajský súd v dôvodoch svojho potvrdzujúceho výroku v prvom rade odkázal   na   §   219   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K popísanému postoju potom   krajský   súd   výstižne   zvýraznil   v posudzovaných   okolnostiach   nezanedbateľnú distinkciu   medzi zabezpečením   dlhu   a jeho   zánikom.   Z argumentácie   sťažovateľov   totiž zreteľne   vyplývalo   ich   neodôvodnené   aplikačné   zmiešavanie   (v   odvolaní   sťažovatelia tvrdili, že „úver bol krytý odporcom v 1. rade do výšky 120 % jeho pohľadávkami, čo svedčí o tom, že celý úver bol splatený“). Rovnako krajský súd vysvetlil, prečo nebolo potrebné vyžadovať od navrhovateľa predloženie originálu druhej zmenky, čím logicky nadviazal na prvostupňové   vyhodnotenie   listiny   predloženej   vo   fotokópii   okresnému   súdu ako neplatnej.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania ústavným súdom vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z postojov   oboch   vo   veci   sťažovateľov   konajúcich   všeobecných   súdov rekapitulovaných   v predchádzajúcom   odseku   nevyplýva   žiaden   signál   extrémneho vybočenia   z medzí   daných   všeobecným   súdom   pre   tvorbu   ich   skutkových   úsudkov alebo takého   právneho   hodnotenia   ustáleného   skutkového   stavu,   ktoré   by   naznačovalo možné popretie zmyslu a účelu ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na spornú „zmenkovú“   kauzu.   Preto   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   môže   ústavný   súd konštatovať nepreukázanie náznakov arbitrárnosti či inej ústavnej neudržateľnosti záverov krajského   súdu,   ktoré   by   si   vyžadovali   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Zo sťažnosťou napadnutého rozsudku nevyplýva, že by krajský súd neprípustne ignoroval právnu argumentáciu sťažovateľov. Zároveň náležite a postačujúco vysvetlil, prečo nebolo potrebné dôkazné návrhy (zaobstaranie originálu druhej zmenky) sťažovateľov akceptovať.

Skutočnosť,   že sťažovatelia sa s názorom,   resp.   rozsudkom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 213/2015) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v   súlade   so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd tak uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní boli vyvrátené sťažnostné námietky, podľa ktorých okresný súd ani krajský súd na sťažovateľmi tvrdené „skutkové a právne skutočnosti neprihliadali“. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov, že okresný súd a krajský súd „dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali“, ústavný súd odkazuje na   svoj   štrasburskou   judikatúrou   podporený   právny   názor, podľa   ktorého   z   práva   na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľov právo, aby súdy akceptovali všetky ich   návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   ale   aby   mali   možnosť   tieto   návrhy   predniesť. Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   zakotvuje,   že   súd   nie   je   povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto   význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   je   otázka,   ktorú   posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 –39, § 91, podobne II. ÚS 25/07, I. ÚS 478/2013). Vysvetlenie krajského súdu týkajúce sa nevykonania dôkazu originálom druhej sťažovateľmi tvrdenej zmenky považuje v tejto súvislosti ústavný súd za dostačujúce, a tak nevyžadujúce ďalší meritórny prieskum.

Predbežné   prerokovanie   predloženej   sťažnosti   z uvedených   dôvodov   vylúčilo možnosť konštatovania porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a ich práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).   Z rovnakých   dôvodov   nebolo   potrebné   rozhodnúť   ani   o navrhnutom   odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015