znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 467/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B. a M. B., Ž., zastúpených spoločnosťou J., s. r. o. Ž.,   v mene   ktorej   koná   advokátka   JUDr.   M.   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   a   verejné   vyhlásenie rozsudku   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 a Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/201/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. a M. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. augusta 2012 doručená sťažnosť (a jej doplnenie) Ing. M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv na verejné prerokovanie veci v ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie a verejné   vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/201/2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   účastníkmi   konania o určenie   vlastníckeho   práva   (odporcami).   Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania rozsudkom z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 vyhovel žalobe žalobcu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom žiadali, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietol.

Krajský   súd   rozsudkom   z   8.   februára   2011   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd podľa sťažovateľov porušil ich označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, „nakoľko vec prejednal a rozhodol“ v ich neprítomnosti „napriek skutkovej a právnej zložitosti veci“.

Sťažovatelia   svoje   námietky   opierajú   o   právnu   úpravu   zakotvenú   v   zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s poukazom najmä na ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého išlo v ich veci o   dôležitý   verejný   záujem   a   krajský   súd   mal   nariadiť   pojednávanie   argumentujúc,   že „žaloba   sa   týka   určenia   vlastníckeho   práva   k   bytu,   ktoré   vlastnícke   právo   sme   my nadobudli v dobrej viere, išlo o dôležitý verejný záujem, a to o to viac, že správa katastra je v   zmysle   § 31   ods.   1   katastrálneho   zákona   povinná   preskúmať   zmluvu   z   hľadiska,   či obsahuje   podstatné   náležitosti   zmluvy,   či   je   úkon   urobený   v   predpísanej   forme,   či   je prevodca   oprávnený   nakladať   s   nehnuteľnosťou,   či   sú   prejavy   vôle   dostatočne   určité a zrozumiteľné...

Správa katastra Ž. dospela k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorou navrhovateľ previedol vlastnícke právo k bytu na I. a. s. je platná a Okresný súd Žilina dospel k záveru, že tá istá zmluva je neplatná.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   záujme   právnej   istoty   ďalších   potenciálnych nadobúdateľov - vlastníkov by každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo byť preventívne preskúmané príslušným súdom...“.

Keďže podľa sťažovateľov odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP nariadiť odvolacie pojednávanie, odňal im ako účastníkom konania možnosť konať pred súdom.

Okrem toho v doplnení sťažnosti uviedli, že „K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. došlo okrem iného aj tým postupom dovolacieho súdu, že tento vôbec nerozhodol o návrhu spoločnosti I., a. s. na vstup vedľajšieho účastníka zo dňa 29. 05. 2012.“.

Sťažovatelia tiež tvrdia, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva „využili všetky   právne   prostriedky“ a   uviedli,   že   keďže   proti   rozsudku   krajského   súdu   už   niet žiadneho riadneho opravného prostriedku, obrátili sa so sťažnosťou na ústavný súd.

Ďalšou skutočnosťou, ktorá mala mať podľa sťažovateľov za následok aj porušenie ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bola   tá,   že „Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám... je neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že sme v odvolaní poukázali na viaceré právoplatné rozhodnutia súdov SR (tiež viazaných tými istými právnymi predpismi ako aj Správa katastra Ž. a Okresný a Krajský súd v Žiline), s ktorými sa odvolací súd v dovolaní napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom nevyporiadal.“.

Sťažovatelia   v   závere   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ich   základné   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na verejné prerokovanie veci   v   ich   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny   a   práva na spravodlivé súdne konanie a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu   z   8.   februára   2011   v   konaní   vednom pod sp. zn. 13 C 371/2004   a   krajského   súdu   z   9.   decembra   2009   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co/201/2011 porušené boli.

Súčasne   navrhujú   zrušiť   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   a   domáhajú   sa   aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Všeobecné súdy, ktoré sú   pri   výkone svojej   súdnej   právomoci   povinné vykladať a aplikovať   príslušné   právne   predpisy   v   konkrétnom   prípade   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj   za   dodržiavanie   tých   základných   slobôd   a   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná zmluva   dotknutým   fyzickým   a   právnickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   aj   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným všetkým   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám   namietajúcim   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011 podali riadny opravný prostriedok – odvolanie 14. apríla 2011, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie práv predmetným rozsudkom okresného súdu.

Sťažnosť preto v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (napr. III. ÚS 109/2010).

2. Obdobne ústavný súd odmietol i časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietajú postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co/201/2011 z 29. júna 2012. Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva v tom, že krajský súd rozhodol o ich odvolaní bez nariadenia   pojednávania   a   tiež   nerozhodol   o   návrhu   vedľajšieho   účastníka   na   vstup do konania, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, a tiež v tom, že sa im javí jeho rozhodnutie ako arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   z   predloženého   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   sťažovatelia pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali predtým 2. augusta 2012 aj dovolanie (ktoré doplnili 14. augusta 2012) proti rozsudku krajského súdu. V dovolaní žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu zrušil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   102/04,   III.   ÚS   302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov. Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).

Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je dovolacím dôvodom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   (k   podobným   záverom   už   ústavný   súd   dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, III. ÚS 26/09 a III. ÚS 109/2010) a dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a okrem toho dovolací súd má vždy   povinnosť   prihliadnuť na prípadnú   procesnú   vadu   uvedenú   v   § 237   OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania   vymenovaných v § 237 OSP (obdobne napr. I. ÚS 136/08), ústavný súd konštatuje, že v tejto veci nie je oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 79/07).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a tiež   ďalších   sťažovateľmi označených   práv,   ktorých   porušenie   namietajú   (obdobne   napr.   IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a podobne).

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o   námietkach sťažovateľov   uvedených   v   dovolaní   založených   na   rovnakej   argumentácii,   že   im   bola odvolacím   súdom   odňatá „možnosť   konať   pred   súdom“,   uplatnenej   aj   v   sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu,   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vylučuje,   aby   o   nej rozhodoval   súčasne   aj   ústavný   súd.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   (§   53   ods.   1) nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa obráti na ústavný súd (obdobne IV. ÚS 163/09).

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012