znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 467/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., M., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má byť trestne stíhaná pre zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v spojení s uznesením krajského súdu s účinnosťou od 20. októbra 2010. Dôvodom väzobného stíhania „bola dôvodná obava, že v prípade môjho prepustenia na slobodu budem pokračovať v trestnej činnosti v zmysle § 71/1 c) TP“. Sťažovateľka tvrdí, že   väzobný   dôvod   nie   je   v   súčasnosti   opodstatnený,   a   poukazuje   na   to,   že „súd nedostatočne vyhodnotil všetky skutočnosti týkajúce sa dôvodov väzby. Ku skutku, ktorý sa mi kladie za vinu som sa hneď na začiatku vyšetrovania priznala, pri vyšetrovaní som spolupracovala, v expedícii drog som vystupovala len ako sprostredkovateľka, mám doma 5 ročnú dcérku a z toho dôvodu som ponúkla záruku dôveryhodnej osoby, ako i nariadenie väzby peňažnou zárukou.“. V súčasnosti po podaní obžaloby v jej veci koná okresný súd pod sp. zn. 1 T/85/2011.

V priebehu konania sťažovateľka viackrát požiadala o prepustenie z výkonu väzby aokresný súd sa posledným svojím rozhodnutím sp. zn. 1 T/85/2011 z 15. augusta 2011 stotožnil so sťažovateľkinými argumentmi a rozhodol o jej prepustení na slobodu.

Krajský súd však na základe sťažnosti podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Revúca rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala sťažnosť na ústavnom súde, pričom sa domnieva, že je vo väzbe nezákonne a krajský súd svojím rozhodnutím porušil jej základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „KS v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 4 Tos/l/2011 porušil moje právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, uložil by mu povinnosť neodkladne rozhodnúť o mojom prepustení z väzby na slobodou, nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- € titulom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   v prospech účtu môjho právneho zástupcu vedeného v U. a. s. R... a zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej lehote, ktorých výška bude uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky spochybňujúca rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu z 15. augusta 2011 (o prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu) a zamietol jej žiadosť (aj ostatných spoluobvinených) o prepustenie z väzby na slobodu. Tým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   je   tak integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody   (II.   ÚS   55/98, III. ÚS 352/2011).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   tomto   prípade   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označila   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05 a III. ÚS 2/05).

V okolnostiach prípadu vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov krajského súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia najmä Trestného poriadku [§ 71 ods. 1 písm. c), § 72 ods. 2 a § 192 ods. 1] podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a právne akceptovateľné.

Krajský súd skúmal dôvody ďalšieho pozbavenia osobnej slobody sťažovateľky a dostatočne vysvetlil, prečo rozhodnutie okresného súdu zrušil a prečo žiadosť sťažovateľky a ďalších spoluobvinených o prepustenie z väzby zamietol. V podstatnom k tomu uviedol, že „Obžalovaní sa nachádzajú vo väzbe od 20. 10. 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Proti obžalovaným M. S. je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. c), e) Tr. zák... Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že trestné stíhanie je dôvodné a väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u všetkých troch obžalovaných naďalej trvá.

V danom prípade nemôže obstáť ani argumentácia okresného súdu, že obžalovaní sa trestnej činnosti v plnom rozsahu doznali a spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní až do takej miery, že ich výpovede pomohli odhaliť rozsiahlu trestnú činnosť ďalších osôb.   Pričom   tieto   skutočnosti   boli   okresnému   súdu   známe   už   pri   rozhodovaní   o   vzatí obžalovaných do väzby.

Pomermi   páchateľa   treba   rozumieť   okolnosti   týkajúce   sa   osoby   páchateľa,   jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu, a existujú v čase   rozhodnutia,   pričom   pri   posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť   venuje najmä celému jeho predchádzajúcemu životu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že obidvaja obžalovaní S. a T., ktorí boli rozhodnutím okresného súdu prepustení z väzby na slobodu sa priznali k občasnej konzumácii tvrdých drog, ktoré môžu spôsobiť silnú psychickú závislosť, pričom nie je vylúčené že v prípade obžalovaných sa jedná len o vynútenú intramuráľnu abstinenciu (vyplývajúcu z obmedzenia osobnej slobody, vrámci ktorého je prístup k droge vylúčený) a v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa vrátili do prostredia predaja a konzumácie drog“.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a   či   jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   vzatím   do   väzby.   Vstupovanie ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z   iných   dôvodov   ako   pre porušovanie   ústavných   princípov   nemá   opodstatnenie   ani   preto,   že   vzatie   do   väzby a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným oprávnením   obvineného   žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,   najmenej každých   tridsať   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o   takej   žiadosti. Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú   alebo   sa   zmenili,   a   to   uplatňujú   aj   v   celom   trestnom   konaní   (obdobne   napr. III. ÚS 186/09).

Vychádzajúc z týchto právnych úvah ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu   je   vydané   v   súlade   s   trestným   procesným   kódexom   a   nesignalizuje   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 5 ústavy, reálnosť ktorého by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   na   základe   čoho   sťažnosť   sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ako v súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 413/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011