znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 467/2010-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika na neverejnom   zasadnutí 1. februára 2011 o prijatej sťažnosti M. S., B., zastúpeného spoločnosťou P., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/58/2010 a jeho rozhodnutím z 22. júna 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/58/2010 a jeho rozhodnutím z 22. júna 2010 vo výroku o zamietnutí   námietok   proti   exekúcii   a   vo   výroku   o   zamietnutí   námietok   proti   trovám exekúcie   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er/58/2010 z 22. júna 2010 vo výroku o zamietnutí námietok proti exekúcii a vo výroku o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava IV na nové konanie a rozhodnutie.

3. M. S. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet spoločnosti P., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 467/2010-28 z 9. decembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 16 Er/58/2010   z 22.   júna   2010   a súčasne   odložil   vykonateľnosť   tohto   uznesenia okresného súdu.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila   k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3331/2010 zo 14. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zo dňa 27. 8. 2010, podanej na Ústavný súd SR dňa namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a to uznesením tunajšieho súdu zo dňa 22. júna 2010, č. k. 16 Er 58/2010-44, konkrétne jeho prvými dvoma výrokmi. Predmetným uznesením zo dňa 22. júna 2010, č. k. 16 Er 58/2010-44 tunajší súd rozhodol o námietkach povinného proti exekúcií tak, že ich zamietol (prvý výrok) a tiež rozhodol   o   námietkach   povinného   proti   trovám   exekúcie   tak,   že   tieto   zamietol   (druhý výrok).   Zároveň   súd   exekúciu   čiastočne   v   časti   istiny   9.579,02   €   a   v   časti   úrokov   z omeškania vo výške 1.515,72 € zastavil (proti tomuto tretiemu výroku sťažnosť sťažovateľa nesmeruje).

Sťažovateľ je názoru, že prvé dva výroky predmetného uznesenia a s nimi súvisiace závery tunajšieho súdu predstavujú neprípustný zásah do jeho základných práv, ku ktorému zásahu v konečnom dôsledku došlo týmto rozhodnutím. Namieta najmä (bod 2.5 sťažnosti), že vo vzťahu k prvým dvom výrokom tohto rozhodnutia nie je toto rozhodnutie dostatočne, presvedčivo a logicky odôvodnené, čím tunajší súd porušil ustanovenie § 157 ods. 2 OSP a tým v konečnom dôsledku zasiahol aj do jeho ústavou a dohovorom chránených práv. Zastávam   názor,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zo   dňa   27.   8.   2010   je   zjavne neopodstatnená a neprípustná.

… poukazujem na to, že predmetné uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 22. júna 2010, č. k. 16 Er 58/2010-44, konkrétne jeho prvé dva výroky nepredstavuje neprípustný zásah do základných práv sťažovateľa.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   potom   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky,   aby   sťažnosť   vo   vzťahu   k   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   ako   nedôvodnú zamietol.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, ktorý uviedol:

„podkladom exekúcie je exekučný titul Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 Co 220/08-254 zo dňa 25. 9. 2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 6 Co 220/08-254 zo dňa 11. 6. 2009. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 7. 2009 a vykonateľnosť dňa 18. 12. 2009. Uznesením NS SR sp. zn. 4 Cdo 269/09 zo dňa 22. 10. 2009 bolo dovolanie odmietnuté. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 11. 2009. Dňa 11. 1. 2010 došla na súd žiadosť o udelenie poverenia od súdneho exekútora, ktorý bol poverený vykonaním exekúcie dňa 25. 1. 2010. Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 14. 5. 2010 bolo doručené povinnému. Voči tomuto si povinný podal v zákonnej lehote   námietky   voči   exekúcii   a   trovám.   Tieto   súd   posúdil   podľa   svojho   obsahu   ako námietky a návrh na čiastočné zastavenie exekúcie. Uznesením zo dňa 22. 6. 2010 súd rozhodol o námietkach a trovách exekúcie a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 7. 2010 a v časti návrhu na zastavenie dňa 17. 7. 2010. Uznesením zo dňa 19. 7. 2010 súd rozhodol o návrhu povinného odklade, tak že ho zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 7. 2010. Uznesením zo dňa 28. 9. 2010 rozhodol o ďalšom návrhu povinného   na   odklad   exekúcie   tak,   že   ho   zamietol   a   súčasne   rozhodol   o   čiastočnom zastavení exekúcie. Doteraz rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.

K veci udávam, že súd rozhodol v súlade so zákonom keď priznal úrok z omeškania 13 % p. a. nakoľko tento bol krytý exekučným titulom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 Co 220/08-254 zo dňa 25. 9. 2008, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 6 Co 220/08-254 zo dňa 11. 6. 2009, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa   v   časti   istiny   pričom   nemenil   výšku   úroku   z   omeškania   vo   výške   13   %   dobu omeškania s plnením peňažného dlhu od 5. 7. 2003 do zaplatenia a čo bolo aj v samotnom rozhodnutí zdôvodnené. Na návrh navrhovateľa resp. oprávneného o opravu rozhodnutia Krajského súdu Bratislava č. k. 6 Co 220/08-254 zo dňa 11. 6. 2009 v časti namiesto 13 % správne 13 % p. a. tento reagoval listom zo dňa 28. 4. 2010 /fotokópia č. l. 25 exekučného spisu sp. zn. 16 Er. 58/2010/, že ročný úrok vyplýva priamo zo zákona a teda rozhodnutie nie je potrebné opravovať. Vzhľadom k tej skutočnosti, že exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie na istinu s príslušenstvom 13 % p. a. a trovy konania, ktoré boli kryte exekučným titulom exekučný súd nevyhovel povinnému, že vymáhaná pohľadávka v časti príslušenstva je len 13 % z istiny od 5. 7. 2003 do zaplatenia ale naopak popri vymáhanej istine aj úrok z omeškania 13 % p. a. od 5. 7. 2003. Z uvedených dôvodov keďže tak vymáhaná   pohľadávka   nebola   uhradená   zamietol   námietky   a   aj   námietky   voči   trovám exekúcie.

Záverom k veci dodávam, že exekúciou sa vymáha dobrovoľné plnenie povinnosti, ktoré   mal realizovať   povinný   - sťažovateľ   v súlade s exekučnými   titulmi.   A   nakoľko   si neplnil   svoje   povinnosti   dobrovoľne   bolo   iniciované   zo   strany   oprávneného   exekučné konanie. Toto konanie je vedené na základe exekučných titulov a v súlade so zákonom. V danom exekučnom konaní je rozhodované aj o ďalších procesných návrhoch povinného ako   sťažovateľa.   Preto   považujem   sťažnosť   povinného   za   bezdôvodnú   nakoľko   nedošlo k porušeniu jeho základných práv.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v   podaní doručenom ústavnému súdu 13. januára 2010, v ktorom uviedol:

«Podstatou námietok uvedených v návrhu sťažovateľa, doručenom Ústavnému súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   dňa   31.   augusta   2010,   je   výhrada,   že uznesenie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 22. júna 2010, č. k. 16 Er/58/2010-44 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) nebolo vo vzťahu k jeho prvým dvom   výrokom   dostatočne,   presvedčivo   a   logicky   odôvodnené,   čo   predstavuje   ústavne neprípustnú vadu rozhodnutia o to viac. že proti rozhodnutiam o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie a proti exekúcii nie je prípustný žiaden opravný prostriedok.

V skratke, sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že okresný súd sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na „obvyklú“ súdnu prax bez toho, aby akokoľvek uviedol, čo pod „obvyklou praxou“ rozumie (napr. odkaz na publikované súdne rozhodnutia a pod.). V odôvodnení tiež okresný súd odkázal napríklad na „list Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 4. 2010“, no bez toho, aby uviedol, aký má tento list vzťah k predmetnej rozhodovacej činnosti súdu v danej veci.

Sťažovateľ poukázal v námietkach proti trovám exekúcie na nesprávnosť určovania výpočtu odmeny exekútora a svoje závery oprel aj o doktrinálne pramene. Okresný súd sa v napadnutom   rozhodnutí   s   týmito   skutočnosťami   nijako   nevysporiadal   a   neposkytol sťažovateľovi žiadnu odpoveď na „.kľúčovú“ otázku, ktorou je otázka, na akom právnom základe by slovné spojenie „vymoženej pohľadávky“ (uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 vyhlášky e. 288/1995 Z. z.) malo byť vykladané ako „vymáhanej pohľadávky“. Bol to totiž práve   normotvorca.   ktorý   súčasnou   úpravou,   t.   j.   slovným   spojením   „vymoženej pohľadávky“, nahradil predošlú úpravu, t. j. slovné spojenie „vymáhanej pohľadávky“. Z   vyjadrenia   tak predsedníčky okresného   súdu   zo dňa   14.   októbra 2010,   ako   aj zákonného sudcu zo dňa 5. októbra 2010, vyplýva, že k týmto kľúčovým častiam ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa ani predsedníčka okresného súdu, ani zákonný sudca nevyjadrili (vyjadrenie obsahuje len rekapituláciu doterajšieho priebehu exekučného konania, resp. konania predchádzajúcemu vydaniu exekučného titulu). Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ vyjadrenie   okresného   súdu   za   neopodstatnené   a   nijako   nespochybňujúce   podstatu   jeho námietok voči napadnutému rozhodnutiu. Sťažovateľ je preto nútený v celom rozsahu trvať na svojej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   upravené   relevantné konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Ak   je   toto   konanie   v   rozpore   s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý je osobitným druhom civilného procesu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd tiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“   (IV.   ÚS   115/03).   Riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda vyžaduje, aby sa súd jasným, právne   konkrétnym   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými a právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právne významné. Podľa názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v   medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   16   Er/58/2010 z 22. júna 2010 a námietok sťažovateľa konštatuje, že toto rozhodnutie okresného súdu nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na zásadné otázky, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Vychádzajúc   z   námietok   sťažovateľa,   namietaného   rozhodnutia   okresného   súdu a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co/220/2008 z 11. júna 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C/259/2004 z 29. mája 2008 (na základe ktorého sa vedie exekučné konanie) ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   (ako   žalovaný)   povinný   zaplatiť žalobcovi sumu „vo výške 399.849,- Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne od 5. 7. 2003 do zaplatenia“, trovy konania v sume 20 000 Sk, a na účet okresného súdu 8 616 Sk trovy štátu za znalecký posudok.

Čo sa týka príslušenstva, okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba takto (s. 3 až 4):„Keďže odporca sa dostal do omeškania, súd v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazal ho na zaplatenie úrokov z omeškania od 5. 7. 2003 t. j. od nasledujúceho dňa splatnosti faktúry. Výška úrokov vychádza z dvojnásobku diskontnej sadzby   určenej Národnou bankou.“

Krajský   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   sťažovateľ   je „povinný zaplatiť žalobcovi 288 577, 46,- Sk s 13 % úrokmi z omeškania od 5. 7. 2003 do zaplatenia“, a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil na s. 4 okrem iného tak, že „žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie tejto sumy podľa § 642 ods. 1 veta za bodkočiarkou Obč. zák. Ide o sumu, ktorá pripadá na stavebné práce, ktoré žalobca vykonal od odstúpenia žalovaného od zmluvy o dielo. Platnosť samotného odstúpenia od zmluvy nebola medzi účastníkmi konania sporná. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 288.577,- 46 Sk s príslušenstvom...“.V   tejto   súvislosti   je potrebné   uviesť,   že už samotný   právoplatný   exekučný   titul, z ktorého   súdny   exekútor   vychádzal,   nebol   a   nie   je   vôbec   jasný   a   zrozumiteľný a odôvodnenie všeobecných súdov k tejto otázke je zjavne arbitrárne.

Sťažovateľ na základe tohto exekučného titulu svoj dlh v stanovenej lehote neuhradil, preto   žalobca   ako   oprávnený   podal   5.   januára   2010   súdnemu   exekútorovi   návrh   na vykonanie exekúcie.

Súdny   exekútor   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   z   2.   marca   2010   oznámil, že v prospech oprávneného sa začalo exekučné konanie na vymoženie pohľadávky v sume 9 579,02 € s príslušenstvom 8 567, 71 €, ktoré tvorí 13 % ročný úrok zo sumy 9 579,02 € od 5. júla 2003 do zaplatenia (úrok k 2. marcu 2010) je 8 297,27 €, súdny poplatok za vydanie poverenia 16,50 €, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní 253,94 €.

Dňa 17. mája 2010 okresný súd dostal od súdneho exekútora námietky sťažovateľa proti exekúcii a jej trovám z 12. mája 2010, v ktorom žiadal exekúciu zastaviť, pretože v časti pohľadávku oprávneného (istinu) už medzitým 3. a 12. mája 2010 uhradil.

O   jeho   námietkach   proti   exekúcii   a jej   trovám   rozhodol   okresný   súd   uznesením sp. zn. 16 Er/58/2010 z 22. júna 2010 tak, že ich prvým výrokom zamietol a odôvodnil ho tým, že „povinný splnil vymáhanú pohľadávku iba čiastočne a to tak, že uhradil sumu 11.094,74 euro, čo predstavuje istinu 9.579,02 euro a čiastočne úroky z omeškania 1.515,72 euro. Povinnému teda zostáva zaplatiť... 7.003,22 euro, trovy súdneho exekútora a trovy oprávneného v exekúcii.“ (s. 7 uznesenia, prvý odsek).

Druhým   výrokom   zamietol   jeho   námietky   proti   trovám   exekúcie   (vypočítaniu odmeny   súdneho   exekútora)   s   tým,   že „povinnému   bola   povinnosti   zaplatiť   úroky   z omeškania   uložená   na   základe   §   517   ods.   2   O.   Z.   a   §   3   nariadenia   vlády.   Uvedené nariadenie určuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu... … Základ pre určenie úrokov z omeškania je teda ročný úrok... Súd taktiež dáva do pozornosti tú skutočnosť, že v súdnej praxi je obvyklé, že ak nie je uvedené, za aké obdobie sa úrok stanovuje (denne, mesačne, štvrťročne), jedná sa o ročný úrok…“.

V námietkach proti trovám exekúcie na základe upovedomenia o začatí exekúcie vypočítaných súdnym exekútorom v celkovej sume 2 179,60 € (odmena – 1 815 €, náhrada hotových výdavkov 16,60 € a DPH 348 €) namietal sťažovateľ okrem iného nesprávny výpočet tejto odmeny, čo sa týka úrokov z omeškania, pretože ten vychádzal z celkovej sumy 18 146,73 € (istina 9 579,02 € a príslušenstvo 8 567,71 €), a nie zo sumy 11 094,73 € (pozostávajúcej z istiny 9 579,02 € a úrokov z omeškania v sume 1 245,27 €).

Aj   keď   okresný   súd   si   v   exekučnom   konaní   urobil   svoj   výklad,   že   ide   v   časti príslušenstva pohľadávky o ročný úrok, výrok Krajského súdu v Bratislave (exekučný titul) nie je vôbec jasný a jednoznačný, aby mohol takýto záver okresný súd urobiť.

Okresný   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   v   súvislosti   s   uvedenými   skutočnosťami uviedol, že pokiaľ nie je uvedené, že ide o denný, mesačný alebo štvrťročný úrok, je v súdnej praxi obvyklé, že ide o ročný úrok. „Tento svoj záver a poznatky o „obvyklej“ súdnej   praxi   okresný   súd   nijako   neodôvodnil.   Inými   slovami,   okresný   súd   odkazuje   na obvyklú prax, ale čo pod „obvyklou praxou“ rozumie (napr. odkaz na publikované súdne rozhodnutia a pod.) už neuvádza....“

Svoje prvé dva výroky okresný súd odôvodnil teda iba veľmi stručne a neodpovedal ani na jednu z podstatných námietok sťažovateľa, na ktoré poukázal v námietkach proti trovám   exekúcie   (nesprávnosť   určovania   výpočtu   odmeny   exekútora),   keď   svoj   záver odôvodnil   aj   o   konkrétne   doktrinálne pramene.   Sťažovateľ   konkrétne   citoval   Exekučný poriadok (Krajčo, J.: Komentár: Exekučný poriadok. Eurounion, 2009, s. 401), v ktorom sa zreteľne uvádza, že ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov   obsahovalo   v   minulosti   (pred   novelou   vykonanou   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 569/2008 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov   v   znení   neskorších   predpisov)   odkaz   na   výšku   vymáhanej   pohľadávky   ako základ pre výpočet odmeny exekútora, pričom v súčasnosti sa v predmetnom ustanovení vychádza zo základu, ktorým je výška vymoženej pohľadávky.

Okresný   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   s   týmito   skutočnosťami   nijako nevysporiadal a neposkytol sťažovateľovi žiadnu odpoveď na «„kľúčovú otázku“, ktorou je otázka, na akom právnom základe by slovné spojenie „vymoženej pohľadávky“ (uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.) malo byť vykladané ako „vymáhanej pohľadávky“.   Bol   to   totiž   práve   normotvorca.   ktorý   súčasnou   úpravou,   t.   j.   slovným spojením   „vymoženej   pohľadávky“,   nahradil   predošlú   úpravu,   t.   j.   slovné   spojenie „vymáhanej pohľadávky“».

Takýto záver sa už na prvý pohľad javí aj ústavnému súdu ako zjavne svojvoľný a vykazuje aj prvky arbitrárnosti. Tieto skutočnosti preto viedli ústavný súd k tomu, že odôvodnenie okresného súdu nie je v súlade ani s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Na   tom   nemení   nič   ani   fakt,   že   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   údajného neuplatňovania ročných úrokov z omeškania zo strany navrhovateľa sa vôbec nepreukázali ako opodstatnené, čo vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 259/04 (č. l. 222 - zápisnica z pojednávania z 26. mája 2008, na ktorom bol osobne prítomný aj sťažovateľ a jeho   právny   zástupca   JUDr.   P.   P.)   je   zdokumentovaná   výpoveď   právneho   zástupcu žalobcu, ktorou výslovne žiadal, aby sťažovateľ bol „zaviazaný k zaplateniu istiny vo výške 399.849,- Sk, s 13 % úrokom z omeškania ročne od 05. 07. 2003“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   postupoval   v   exekučnom   konaní   pri rozhodovaní   o   námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii   a   trovám   exekúcie   v   rozpore s procesnými zásadami (najmä Exekučným poriadkom a Občianskym súdnym poriadkom) a ústavnoprocesnými   princípmi   (právna   istota),   čím   porušil   svojím   rozhodnutím   sp.   zn. 16 Er/58/2010 z 22. júna 2010 základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 402/08).

Nad rámec k tomu treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z   tohto   postavenia   mu   preto   v   okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľa sa malo, alebo nemalo vyhovieť, či už čiastočne, alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   (riadne   odôvodnenie   majúce   požadovanú   kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   rozhodol   o   zrušení   uznesenia   okresného   súdu č. k. 16 Er/58/2010-44 z 22. júna 2010 vo výroku o zamietnutí námietok proti exekúcii a tiež vo výroku o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V   ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o námietkach sťažovateľa bude jeho   úlohou   riadne   a   zrozumiteľne   vysporiadať   sa   so   všetkým   námietkami   sťažovateľa v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia.

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   však   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní   náprava   dosiahla   najmä   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou P., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., ktorá je platcom DPH. Sťažovateľ sumu trov konania bližšie neupresnil.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 120,23 € a k tomu je potrebné pripočítať náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože právny   zástupca   je platcom   dane   z   pridanej   hodnoty.   Úhrada   bola   teda   priznaná spolu v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet spoločnosti   P.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011