SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 466/2021-12
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, advokátom, ⬛⬛⬛⬛, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/38/2017-1087 z 23. januára 2018 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obdo/101/2018 z 30. decembra 2019 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. apríla 2020 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami všeobecných súdov v civilnom spore, ktoré navrhuje zrušiť.
II.
2. Sťažovateľ sa žalobou z 10. júla 2007 na Okresnom súde Bratislava III domáhal proti Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) zaplatenia 41 456,68 eur na základe medzi ním a ministerstvom uzavretej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Vzájomným návrhom z 24. januára 2012 sa Slovenská republika – ministerstvo proti sťažovateľovi domáhala zaplatenia 5 578,40 eur z dôvodu vrátenia na základe zmluvy preplatenej časti finančných prostriedkov. Okresný súd rozsudkom z 21. novembra 2012 žalobu sťažovateľa zamietol a súčasne ho zaviazal zaplatiť žalovanému, ktorého v záhlaví rozsudku označil ako Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, vzájomným návrhom uplatnenú čiastku.
3. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým namietal záver okresného súdu o tom, že žalovaný účinne odstúpil od zmluvy. Následne spochybnil aj to, že vzájomný návrh nebol podaný ministerstvom, ale Slovenskou republikou – ministerstvom. Krajský súd rozhodnutím z 26. mája 2015 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol, keďže tento nebol podaný sťažovateľom žalovaným ministerstvom, ale Slovenskou republikou – ministerstvom.
4. Na dovolanie žalovaného rozhodnutím najvyššieho súdu č. k. 4Obdo/48/2015 z 31. januára 2017 bol tento rozsudok krajského súdu zrušený. Najvyšší súd uviedol, že sťažovateľovi bol na základe zmluvy poskytnutý príspevok zložený z príspevku z Európskeho sociálneho fondu a z príspevku zo štátneho rozpočtu, pričom podľa § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) ide o verejné prostriedky, ktoré sa podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o rozpočtových pravidlách poskytujú prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy na základe podmienok určených v zmluve. Sťažovateľovi bol nenávratný finančný príspevok poskytnutý ministerstvom ako ústredným orgánom štátnej správy pre úsek činností špecifikovaných v § 17 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Z týchto ustanovení najvyšší súd dospel k záveru, že Slovenská republika ako vlastník týchto finančných prostriedkov poskytla príspevok prostredníctvom ministerstva ako príslušného orgánu štátnej správy, a preto vo vzťahu sťažovateľa ministerstvo mohlo finančný príspevok navrhovateľovi poskytnúť, avšak vždy išlo o nárok voči štátu, a nie voči ministerstvu, keďže zákon o rozpočtových pravidlách za účastníka právneho vzťahu výslovne ustanovuje štát. Preto legitimovaným v konaní je štát konajúci prostredníctvom ministerstva, a nie ministerstvo. Najvyšší súd ďalej uviedol, že ministerstvo vzájomným návrhom, v ktorom sa označilo ako Slovenská republika – ministerstvo, postupovalo správne a, naopak, sťažovateľ žalovaného označil nesprávne.
5. Krajský súd následne ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom, pričom žalovaného v záhlaví označil ako Slovenská republika – ministerstvo, rozsudok okresného súdu potvrdil. Viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vychádzal z toho, že sťažovateľ v žalobe označil žalovaného neúplne, čo je odstrániteľná chyba.
6. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal sťažovateľ dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil tým, že namietol nesprávne právne posúdenie veci, ktoré malo závisieť od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a súčasne, že pri riešení právnej otázky sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní namietol nesprávne posúdenie otázky aktívnej legitimácie, tvrdiac, že Slovenská republika nie je aktívne vecne legitimovaná na vymáhanie vo vzájomnom návrhu špecifikovaných finančných prostriedkov. Podľa sťažovateľa z § 2 písm. e), § 20 ods. 5 a § 21 ods. 1 a 4 zákona o rozpočtových pravidlách vyplýva, že v jeho spore bolo aktívne a pasívne legitimované ministerstvo, a nie Slovenská republika – ministerstvo. Sťažovateľ sformuloval dovolaciu otázku, či je Slovenská republika aktívne legitimovaná na vymáhanie vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých z rozpočtu Európskej únie prostredníctvom slovenskej rozpočtovej organizácie.
7. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol. Neprípustnosť dovolania videl v tom, že sťažovateľ v dovolaní neuviedol rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa krajský súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí odchýlil, a v tom, že sťažovateľom nastolená právna otázka, týkajúca sa aktívnej legitimácie Slovenskej republiky na vymáhane vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých z rozpočtu Európske únie prostredníctvom slovenskej rozpočtovej organizácie, bola vyriešená v rozhodnutí najvyššieho súdu č. k. 4Obdo/48/2015 z 31. januára 2017, v ktorom bol k tejto otázke vyslovený jasný právny názor, pričom zdôraznil, že toto rozhodnutie bolo vydané práve v spore sťažovateľa.
III.
8. Sťažovateľ rovnako ako vo svojom poslednom dovolaní namieta to, že či už pasívne alebo aktívny legitimovaným zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nie je Slovenská republika, za ktorú koná ministerstvo, ale ministerstvo, tak ako ho označil v žalobe. V tejto súvislosti poukazuje na to, že zmluvy uzatváral s ministerstvom ako s rozpočtovou organizáciou, a na § 21 ods. 1 a 4 zákona o rozpočtových pravidlách, z ktorých vyplýva, že ministerstvo je rozpočtovou organizáciou, ktorá môže vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa, pričom vždy hospodári s prostriedkami štátneho rozpočtu. Rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ ďalej vytýka to, že jeho dovolanie bolo odmietnuté na základe kritéria, ktoré nemá oporu v zákone, a teda úplne svojvoľne, čím bolo rovnako porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
9. Napokon namieta, že napriek tomu, že žalobu podal proti ministerstvu, bolo v konečnom dôsledku vyhovené nie vzájomnému návrhu ministerstva, ale štátu, ktorý nebol účastníkom konania a ktorý preto nebol oprávnený podať vzájomný návrh, ktorému bolo vyhovené. Podľa sťažovateľa v rozpore s procesnými predpismi bez toho, aby o tejto zmene vykonali akýkoľvek formálny procesný úkon, bolo to, že súdy svojvoľne konali o vzájomnom návrhu štátu, ktorý nebol účastníkom konania, pričom sťažovateľa zaviazali zaplatiť štátom vzájomným návrhom uplatnenú čiastku. Takýto postup súdov má za následok porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
IV.
10. Výsledkom konania medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným, ktorý je v záhlaví rozsudku okresného súdu označený ako ministerstvo, no v namietaných rozhodnutiach krajského a najvyššieho súdu ako Slovenská republika – ministerstvo, a to napriek tomu, že sťažovateľ podal žalobu proti ministerstvu, je to, že sťažovateľ je povinný zaplatiť ministerstvu čiastku, ktorá bola uplatnená vzájomným návrhom, v ktorom sa ministerstvo neoznačilo tak, ako ho označil sťažovateľ v žalobe, teda ako ministerstvo, ale ako Slovenská republika – ministerstvo. Okresný súd vo svojom postupe opomenul to, že vzájomný návrh podala Slovenská republika – ministerstvo, a nie ministerstvo. Možné je i to, že okresný súd túto otázku považoval za celkom bezvýznamnú alebo nedostatok označenia subjektu vzájomného návrhu odstránil tak, že ďalej o vzájomnom návrhu konal ako o návrhu ministerstva. V záhlaví rozhodnutia okresného súdu je ako odporca označené ministerstvo s tým, že sa koná o jeho vzájomnom návrhu proti sťažovateľovi. Okresný súd podanie posúdil ako vzájomný návrh, teda bol toho názoru, že ide o návrh sťažovateľom označeného odporcu. Krajský a najvyšší súd bez toho, aby to bolo predmetom akéhokoľvek rozhodnutia, označili ako odporcu Slovenskú republiku – ministerstvo, a to na základe svojej vlastnej, na rozdiel od okresného súdu uvedomelej, no otázne, či v rovine podústavného práva správnej úvahy, že legitimovaným subjektom v hmotnoprávnom vzťahu sťažovateľa nie je ministerstvo, ale Slovenská republika – ministerstvo.
11. Základné práva na súdnu ochranu sú výsledkové, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03, ESĽP Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002). Výsledkom procesu, ktorého stranou bol sťažovateľ vzájomným návrhom žalovaný je to, že je povinný podľa rozsudku okresného súdu ministerstvu zaplatiť žalovanú čiastku. Tento stav je dôsledkom toho, že okresný súd otázke legitimácie štátu a ministerstva, ktorú sťažovateľ namietal až v odvolaní, nevenoval žiadnu pozornosť a až do rozhodnutia vo veci samej konal o vzájomnom návrhu ako o návrhu odporcu, teda sťažovateľom označeného ministerstva.
12. Podstata nesprávnosti postupu okresného súdu, ktorého právoplatné rozhodnutie treba vnímať ako výsledok sporu, teda nespočíva v rovine nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia vzťahu sťažovateľa a žalovaného, ale v rovine jeho procesného postupu, keď vzájomný návrh Slovenskej republiky – ministerstva posúdil ako vzájomný návrh sťažovateľom ako žalovaného označeného ministerstva. Tento prístup okresného súdu nemožno považovať za arbitrárny, ale ako prejav materiálneho vedenia konania v záujme rozhodnutia o tom, či sťažovateľom a žalovaným uplatnené právo je dané. Okresný súd posúdil obsah podania žalovaného vrátane jeho označenia nie formálne, ale materiálne ako reakciu na podanú žalobu. Dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa a vyhovenia vzájomnému návrhu ministerstva neboli okolnosti, ktoré by sa spájali s úvahou, že oprávneným a povinným zo zmluvy medzi sťažovateľom a žalovaným je či už ministerstvo alebo Slovenská republika – ministerstvo. Dôvodom procesného neúspechu sťažovateľa v právoplatne skončenom konaní pred okresným súdom boli celkom iné, či už skutkové alebo právne dôvody.
13. S ohľadom na túto okolnosť preto ani nemožno považovať za ústavne relevantné závery najvyššieho a krajského súdu o tom, kto je proti sťažovateľovi oprávneným zo zmluvy o poskytnutí finančného príspevku. Tieto závery môžu byť z pohľadu podústavného práva nesprávne, no ich nesprávnosť je celkom bez významu pre výsledok sporu, ktorý spočíval v zamietnutí žaloby sťažovateľa a v tom, že na vzájomný návrh či už ministerstva alebo Slovenskej republiky ministerstva je sťažovateľ povinný zaplatiť tomu istému subjektu – ministerstvu vzájomnou žalobou uplatnenú čiastku. I prípadná nesprávnosť záverov ústavnou sťažnosťou napadnutých rozhodnutí je bez právneho významu vo vzťahu k tomu, že okresný súd ako vzájomnú žalobu prejednal podanie označené ako vzájomný návrh Slovenskej republiky – ministerstva, keď ho posúdil ako vzájomný návrh žalovaného ministerstva.
14. Odhliadnuc od tohto záveru, však treba uviesť, že záver najvyššieho súdu o tom, že Slovenská republika – ministerstvo je aktívne legitimovaná na vymáhanie vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých z rozpočtu Európskej únie prostredníctvom slovenskej rozpočtovej organizácie, nie je výsledkom takej právnej úvahy, ktorou by bol zásadne popretý účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 352/06) alebo že by išlo o svojvoľné rozhodnutie založené na zjavnej právnej chybe, ktorá by mala za následok odopretie spravodlivosti (Moreira Ferreira, bod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119). V spore sťažovateľa bol daný priestor na to, aby bolo riadne posúdené, či sťažovateľ má vrátiť peňažné prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté na základe zmluvy s ministerstvom. Záver, že tento nárok si má uplatňovať Slovenská republika – ministerstvo a nie ministerstvo, je prostý akémukoľvek aspektu, ktorý by mohol viesť k porušeniu základných práv kohokoľvek, keďže ide o otázku, ktorej riešenie nie je spôsobilé ovplyvniť právne postavanie fyzickej alebo právnickej osoby k štátu ako subjektu súkromnoprávnych vzťahov.
15. Sťažovateľ namietal aj to, že jeho dovolanie bolo namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu bezdôvodne odmietnuté. K tomu treba uviesť, že z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania, no podmienkou je, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). K odmietnutiu dovolania sťažovateľa došlo v dôsledku toho, že ním nastolená otázka právneho posúdenia už bola rozhodnutá, a to už v dovolacom konaní v spore sťažovateľa, pričom práve v tomto prvom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že nie ministerstvo, ale Slovenská republika – ministerstvo je aktívne legitimovaná na vymáhanie vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých z rozpočtu Európskej únie prostredníctvom slovenskej rozpočtovej organizácie. Poukaz na toto predchádzajúce rozhodnutie je ústavne prípustným postupom, ktorým sa dovolací súd stotožnil s už skôr vyjadreným právnym názorom. Z týchto dôvodov je ústavná sťažnosť sčasti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) odmietnutá.
16. Sťažovateľ však pred okresným súdom, že podanie – vzájomný návrh Slovenskej republiky – ministerstva nie je vzájomným návrhom, keďže nie je podaný žalovaným, ktorého označil. Sťažovateľ danosť svojho nároku, a to že nárok uplatnený vzájomným návrhom nie je daný, odvodzoval, a to aj v odvolaní, od celkom iných skutočností rozhodných pre hmotnoprávne posúdenie jeho vzťahu s hoc aj nesprávne označeným žalovaným. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby v dovolaní namietol, že vzájomný návrh Slovenskej republiky – ministerstva nemožno považovať za vzájomný návrh ním označeného žalovaného. Sťažovateľ túto skutočnosť mohol namietať v dovolaní ako nesprávny procesný postup, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ tak neurobil, a preto je ústavná sťažnosť v tejto časti, v ktorej sa porušenia svojich základných práv domáha vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2021
Robert Šorl
predseda senátu