SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 466/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Pandym, advokátskakancelária, L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženietrestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta2015 doručená a 24. augusta 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, Vrícko 165, t. č.v Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného práva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 9/2015z 24. júna 2015.
Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len„okresný súd“) uznesením sp. zn. 28 T 53/2013 z 5. decembra 2013 podľa § 244 ods. 1písm. c), § 215 ods. 1 písm. d) a § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zastavil trestnéstíhanie sťažovateľa pre organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusupodľa § 10 ods. 1 psím. a) a b), § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) z dôvodu, že trestnéstíhanie bolo premlčané.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúryGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sťažnosť,ktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 18/2014-1587z 12. marca 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Rozhodnutie súdu druhého stupňa napadol generálny prokurátor Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1písm. i) Trestného poriadku s odôvodnením, že vo veci konajúce všeobecné súdy sadôsledne neriadili ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, keď trestnéstíhanie zastavili.
O dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkomsp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015, v ktorom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadkuvyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 18/2014 z 12. marca 2014 a konaním,ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bolporušený zákon v ustanoveniach § 193 ods. 1 písm. c), § 244 ods. 1 písm. c) a § 215 ods. 1psím. d) Trestného poriadku, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a § 67 ods. 1 písm. b) Trestnéhozákona v prospech sťažovateľa. Uznesenie krajského súdu podľa § 386 ods. 2 Trestnéhoporiadku zrušil, rovnako ako aj uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2013 a okresnémusúdu prikázal vec v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť.
Podľa presvedčenia sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 9/2015z 24. júna 2015 porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo zaručenév čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože na základe tohto rozhodnutia je sťažovateľ trestne stíhaný za„premlčané skutky“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „zákonné ustanovenia vykladá nesprávne a jednostranne v neprospech sťažovateľa“. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajskýsúd „správne dospeli k záveru, že trestné stíhanie je premlčané“, a teda nie je zrejmé, „čo vlastne Najvyšší súd SR vytýka súdom nižších stupňov. Preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.“.
Ako sťažovateľ ďalej uvádza, „Dovolací súd si... nekriticky osvojil názor a argumentáciu Generálneho prokurátora... a bez náležitého právneho zdôvodnenia spochybnil právne závery, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov. Svojím rozhodnutím dovolací súd reparuje nesprávny postup orgánov prokuratúry, napomáha prokurátorovi, napráva jeho pochybenia a tým porušuje zásadu rovnosti strán.“.
Sťažovateľ trvá na tom, že „okresný i krajský súd pri rozhodovaní dospeli k správnym právnym záverom. Nesprávny je názor dovolacieho súdu“, pretože ak by bolaakceptovaná argumentácia a závery dovolacieho súdu, „potom inštitút premlčania nemá opodstatnenie... a žiadne trestné stíhanie sa nikdy nepremlčí...“.
Napokon sťažovateľ uvádza, že „Závery, ku ktorým dospel dovolací súd sú v protiklade aj so zásadami, na ktorých je postavený a budovaný trestný proces. Dovolací súd... napomáha jednostranne prokurátorovi, reparuje jeho právne zlý postup a tým porušuje zásadu rovnosti strán.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom vyslovil, že
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 263,78 €..., ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky... na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. Petra Pandyho, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhuna začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorejsťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čímzároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť leno tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv uvedených v odôvodnení sťažnostimimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietanieporušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právazaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015z 24. júna 2015, ktoré sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné, porušujúce zásadu rovnostistrán trestného konania z dôvodu napomáhania príslušnému prokurátorovi, reparujúc jehonesprávny postup, a v dôsledku ktorého je sťažovateľ trestne stíhaný za „premlčané skutky“.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného právatrestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiťv čase spáchania trestného činu.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného v čl. 7 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že už zosamotného znenia tohto ustanovenia vyplýva neopodstatnenosť uvedenej námietky.Sťažovateľ jednak v texte sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by čo i lennáznakom svedčila o tom, že by konanie, pre ktoré je trestne stíhaný, nebolo možné v časespáchania skutku kvalifikovať ako trestný čin a jednak sťažovateľ nebol do podania sťažnostiústavnému súdu „odsúdený“, a už vôbec nie právoplatne, a teda mu nebol uložený žiadentrest, správnosť uloženia ktorého by bolo možné z hľadiska ochrany práva zakotveného v čl.7 ods. 1 dohovoru posúdiť. Je evidentné, že námietka o porušení označeného ustanoveniadohovoru je v aktuálnej situácii sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom naodmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom najvyššiemu súdu vytýkané skutočnosti, akonapríklad nesprávny výklad zákonných ustanovení v dovolacom konaní, nepreskúmateľnosťjeho rozhodnutia, nesprávnosť vyvodených právnych záverov (názorov), porušenie rovnostistrán a pod., sa týkajú ochrany základných práv upravených v čl. 46 a nasl. ústavy, t. j.základných práv na súdnu ochranu (pozri napr. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy),ktorých porušenie však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamieta. Napriektomu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia dovolacieho súduz hľadiska dodržania ochrany základných práv sťažovateľa, a to jednak z dôvodu vyhnúť saprílišnému formalizmu, ako aj s prihliadnutím na to, že rozsudkom najvyššieho súdu bolizrušené predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bolo trestné stíhaniesťažovateľa zastavené, a teda v jeho dôsledku je sťažovateľ naďalej trestne stíhaný.Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto konkrétnom prípade pripustil možnosťpreskúmania dovolacieho rozhodnutia z hľadiska jeho ústavnoprávnej konformity aj nazáklade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, t. j. byť trestnestíhaný z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, keďže je sťažovateľ presvedčený, žejeho trestné stíhanie je premlčané.
Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že podľa konštantnej judikatúrynie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnenýpreskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenieskutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015, z relevantnej častiodôvodnenia ktorého vyplýva:
„Dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že právnym posudzovaním konania obvineného oproti obžalobe by súd napomáhal prokurátorovi a porušoval zásadu rovnosti strán.
Úlohou súdu síce nie je naprávať pochybenia prokurátora, ale za každých okolností musí dbať na dodržiavanie zákona.
Podľa § 243 ods. 2 Tr. por. predseda senátu nariadi predbežné prejednanie obžaloby vtedy, ak je toho názoru, že vec treba vybaviť rozhodnutím podľa § 244 ods. 1 písm. a/ až i/ alebo ak skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba.
V zmysle § 243 ods. 4 Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby súd preskúma obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu; predseda senátu alebo ním poverený člen senátu z tohto hľadiska podá správu, pričom sa zameria na otázky, ktoré treba riešiť. Podľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby súd trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.
V zmysle § 244 ods. 2 Tr. por. ak súd dôjde k záveru, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba, oboznámi s touto skutočnosťou osoby, ktorým sa doručuje rovnopis obžaloby a prokurátora, a vyzve obvineného a prokurátora, aby písomne oznámili súdu a sebe navzájom návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré dosiaľ nenavrhli. Zároveň ich upozorní na ustanovenie § 252 ods. 2 až 5.
Účelom predbežného prejednania obžaloby je preskúmanie zákonnosti dôkazného materiálu a posúdenie, či sú splnené podmienky na nariadenie hlavného pojednávania alebo je potrebné postupovať v zmysle § 244 ods. 1 Tr. por. V rámci tohto procesu sa súd zaoberá i správnosťou právnej kvalifikácie žalovaného skutku, ako analogicky vyplýva z odseku 2.
Súd nie je viazaný právnym posúdením skutku uvedeným v obžalobe, preto na základe vlastnej úvahy môže dospieť k záveru, že skutok je potrebné kvalifikovať inak, t. j. prísnejšie alebo miernejšie oproti obžalobe, resp. ako iný trestný čin. Za iné posudzovanie sa považuje nielen použitie rozdielneho ustanovenia Trestného zákona, ale aj kvalifikovanie skutku podľa iného odseku príslušného ustanovenia (kvalifikovaná skutková podstata namiesto základnej a naopak).
Až na podklade správne ustálenej právnej kvalifikácie môže súd rozhodnúť o ďalšom postupe a skúmať premlčanie trestného stíhania. Pre dĺžku premlčacej doby je teda podstatná skutočná povaha trestného činu, nie jeho posúdenie prokurátorom v podanej obžalobe. Súd sa preto nemôže iba striktne držať obžaloby, ale je povinný právnu kvalifikáciu vyhodnocovať aj podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti spáchania skutku.
Z hľadiska dĺžky premlčacej doby je rozhodujúci názor súdu na právnu kvalifikáciu v čase rozhodovania pri predbežnom prejednaní obžaloby v zmysle § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. por., resp. jeho názor po vykonaní hlavného pojednávania, a nie to, ako bol skutok kvalifikovaný obžalobou alebo pri vznesení obvinenia v predchádzajúcich štádiách trestného stíhania.
V danom prípade prokurátor kládol obvinenému za vinu organizovanie usmrtenia M. H. pomocou nástražného výbušného systému, ktorý mal byť umiestnený pod jeho vozidlom, resp. v blízkosti vchodu do diskobaru B.. Iniciovaním výbušniny mohla byť spôsobená nenapraviteľná škoda, ujma na zdraví, príp. smrť H. alebo ďalších nezainteresovaných osôb.
Okresný súd postupoval v rozpore s Trestným poriadkom, keď neskúmal konanie obvineného v širších súvislostiach. Krajský súd toto pochybenie nenapravil, preto najvyšší súd rozsudkom vyslovil, že uznesením krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach §§ 193 ods. 1 písm. c/, 244 ods. 1 písm. c/, 215 ods. 1 písm. d/ Tr. por., §§ 219 ods. 1, 2 písm. b/, 67 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 30. novembra 2003 v prospech obvineného F. S.. Napadnuté uznesenie a rozsudok prvostupňového súdu zrušil a Okresnému súdu Žilina prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Tento súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1, 2 Tr. por.“
Najvyšší súd, ako to z citovanej časti odôvodnenia jeho napadnutého rozsudkuvyplýva, zodpovedal všetky relevantné skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie.Je zrejmé, z ktorých konkrétnych zákonných ustanovení pri vyvodení svojich záverovvychádzal, tieto ústavne konformným spôsobom vyložil a správne na vec aplikoval. Tomutorozhodnutiu ústavný súd nemá čo vytknúť. Najvyšší súd zistil, že všeobecné súdy nižšiehostupňa konajúce vo veci sa nedržali ustanovení platných právnych noriem, ktoré sa na vecvzťahovali, a pri predbežnom prerokovaní obžaloby neskúmali konanie sťažovateľa kladenému za vinu v širších súvislostiach, a tým aj správnosť v obžalobe uvedenej právnejkvalifikácie stíhaného skutku, ktorou navyše viazané neboli. Tým zo strany okresného súdua krajského súdu došlo k porušeniu najvyšším súdom označených zákonných ustanovenív prospech sťažovateľa.
Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani nekonkretizoval, ktorézákonné ustanovenia boli najvyšším súdom vyložené nesprávne a v čom mala táto„nesprávnosť“ spočívať.
Záver najvyššieho súdu o porušení zákona v prospech sťažovateľa je podľa názoruústavného súdu založený na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výkladerelevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožnoz ústavnoprávneho hľadiska napadnuté rozhodnutie z 24. júna 2015 hodnotiť ako ústavneneakceptovateľné. Odôvodnenie tohto rozhodnutia je absolútne dostačujúce, jasné, určité,bez akýchkoľvek vnútorných rozporov. V zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté záverynajvyššieho súdu možné.
Ústavný súd teda konštatuje, že sťažovateľ je po zrušení uznesenia okresného súdusp. zn. 28 T 53/2013 z 5. decembra 2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 18/2014z 12. marca 2014 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 trestnestíhaný z dôvodov (t. j. pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin, ktorého znaky sú uvedenév Trestnom zákone) a spôsobom (t. j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku)ustanoveným zákonom, preto k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17ods. 2 ústavy jednoznačne dôjsť nemohlo.
Navyše je potrebné poukázať na okolnosť, že po verdikte najvyššieho súdu jedotknuté trestné konanie v stave po podaní obžaloby a nemožno absolútne vylúčiť, aby voveci konajúce súdy po odstránení najvyšším súdom vytýkaných procesných chýb znovurozhodli v súlade s predstavami sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže absentujepríčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva byť stíhaný ibaz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavya označeným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých jepodmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípadenedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015