znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 466/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného spoločnosťou J., s. r. o., Advokátska kancelária, D., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. J., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 192/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená sťažnosť J. P., L. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako navrhovateľ v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn.   9   C   483/2000,   ktorého predmetom   bolo   zaplatenie   sumy   36   352,89   € s príslušenstvom.   Odporcami   v konaní   boli   Ing.   P.   S.,   B.,   a Ing. B.   R.,   B.   (ďalej   len „odporcovia“).

Sťažovateľ   uzavrel   s právnymi   predchodcami   odporcov   15.   júna   1999   zmluvu o dielo,   na   základe   ktorej   vykonal   práce   s   dodávkou   materiálu.   V priebehu   realizácie objednaných prác došlo podľa sťažovateľa „zo strany pôvodných odporcov k odstúpeniu od zmluvy   listom   zo   dňa   1.12.1999“.   Právni   predchodcovia   odporcov   sťažovateľovi neuhradili   všetky   faktúry.   Okrem   toho   sťažovateľ   v roku   2000   právnym   predchodcom odporcov vyfakturoval v súhrne ďalších 787 845,75 Sk, ktoré mu tiež neboli zaplatené.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 483/2000-601 zo 16. decembra 2011 sťažovateľovu žalobu zamietol. Právny vzťah medzi právnymi predchodcami odporcov na jednej strane a sťažovateľom vyhodnotil ako obchodno-právny (čl. X bod 3 zmluvy). Ďalej okresný súd skutkovo ustálil, že sťažovateľ „naúčtoval odporcom aj práce, ktoré nespadali do predmetu zmluvy o dielo. Súd tým nemal na mysli vyššie výmery, ktoré navrhovateľ oproti výkazu výmer   projektu   nepochybne   u mnohých   položiek   účtoval...   V tomto   smere,   teda   tam, kde navrhovateľ účtoval vyššie výmery, než mal podľa projektu a výkazu výmer, okresný súd poukázal na ust. článku V. bod 3.1. zmluvy a totiž, ak vyvstala potreba takýchto prác, mohol ich navrhovateľ vykonať a požadovať za ne cenu len vtedy, ak si ich objednávateľ písomne vyžiadal zápisom do stavebného denníka. Takýto prípad však preukázaný nebol. Na druhej strane navrhovateľ vykonával práce, ktoré vôbec netvorili predmet diela a nepochybne ich vykonával   na   žiadosť   so   súhlasom   objednávateľa...   Tieto   práce   navrhovateľ   vykonával podľa zápisov v stavebnom denníku ešte pred tým, ako mu Ing. R. oznámil, že na stavbe končí. Tu však súd zastával názor, že tieto práce, keďže boli dohodnuté ústne, predstavujú predmet novej ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorú navrhovateľ ale nespomenul... Plnenie však z takejto zmluvy netvorilo predmet žaloby, ktorý sám navrhovateľ vymedzil tým, že sa odvolával   na   to,   že   požaduje   plnenie   z písomne   uzatvorenej   zmluvy   o dielo   zo   dňa 15.6.1999.“.

Okresný   súd   po   konfrontácii   obsahu   zmluvy   o dielo   a rozhodných   skutkových okolností s príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   dospel   k záveru,   že „v danom   prípade   nešlo   o platné   odstúpenie od zmluvy   tak,   ako   to   predpokladá   Obchodný   zákonník,   ale   došlo   k dohode   o zrušení zmluvy.   Pre   takýto   záver   svedčí   aj skutočnosť,   že   navrhovateľ   neukončil   svoje   práce na výzvu Ing. R. k 1.12.1999 a nič také na ňom Ing. R. podľa vykonaného dokazovania ani nepožadoval.   Ukončil   ich   až pred   vianočnými   sviatkami   v decembri   1999   po   dokončení rozpracovaných prác...

Z prejavu Ing. R. adresovaného navrhovateľovi v kritický deň podľa presvedčenia súdu jednoznačne vyplýva vôľa Ing.   R.   ukončiť akúkoľvek spoluprácu s navrhovateľom, teda   nebolo   možné   takýto   úkon   vyložiť   inak,   než   ako   návrh   na zrušenie   zmluvy,   ktorý navrhovateľ konkludentným počínaním akceptoval.

Keďže Obchodný zákonník nemá osobitné ustanovenia o zrušení zmluvy dohodou a nárokoch zmluvných strán v prípade, ak nastane takáto situácia, je nutné riešiť nároky zmluvných strán v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka podľa predpisov občianskeho práva, teda podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka.

V nadväznosti   na   uvedené   okresný   súd   dospel   k záveru,   že   pokiaľ   navrhovateľ... uplatňoval nárok na poskytnutie finančného plnenia..., mohol tak robiť nie titulom ceny za vykonanie diela, ale titulom vydania bezdôvodného obohatenia...

Ani   pri takejto   právnej   kvalifikácii nároku navrhovateľa...   by   nebolo problémom priznať navrhovateľovi   nárok,   pravda   za   predpokladu,   že by   navrhovateľ   uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov odporcov. Podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol.“.

Následne   okresný   súd   hodnotil   jednotlivé   vykonané   dôkazy   tak,   že   právni predchodcovia odporcov nevyžadovali uskutočnenie niektorých výkonov „v ďaleko vyššom rozsahu, než predpokladala projektová dokumentácia...“. Podľa okresného súdu sťažovateľ „nesplnil celý svoj záväzok v zmysle zmluvy o dielo... Napriek tomu navrhovateľ účtoval objednávateľom sumu o 942.523,30 Sk vyššiu, ako mala byť vôbec dohodnutá cena diela...“. Napokon   okresný   súd   dospel   k záveru,   že „nie   je   možné   preukázať,   či   navrhovateľ fakturoval skutočne len to, čo urobil a či urobil to, čo fakturoval... odporcovia v priebehu realizácie   diela   navrhovateľovi   poskytli   celkovú   sumu   2.932.00,-   Sk,   z čoho   vyplýva, že ak dohodnutá cena diela mala predstavovať sumu 3.023.643,80 Sk aj s 10 % - nou DPH, pokryli   objednávatelia   takmer   celú   sumu   zálohami...   Keďže   navrhovateľ   nepreukázal presvedčivo   a hodnoverne,   že   by   sa   odporcovia   ako   právni   nástupcovia   pôvodných objednávateľov diela bezdôvodne obohatili nad rozsah poskytnutých záloh, teda nad sumu 2.932.000.- Sk, ktorú poskytli ich nebohí rodičia, súd žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol.“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v ktorom   rozporoval záver   okresného   súdu   o neodsúhlasení   prác   vykonaných   vo   väčšom   rozsahu   právnymi predchodcami   odporcov,   namietal   vnútornú   rozpornosť   odôvodnenia   prvostupňového rozsudku   („na   jednej   strane   prvostupňový   súd   spochybnil   rozsah   vykonaných   prác fakturovaných odporcom, na druhej strane mal za preukázané, že práce, ktoré netvorili predmet   diela   navrhovateľ   vykonával   nepochybne   na   žiadosť   a so   súhlasom objednávateľa“) a tvrdil, že právni predchodcovia odporcov „súhlasili s rozsahom prác, ktoré navrhovateľ do dátumu 1.12.1999 vykonal (ktoré boli zapísané v stavebnom denníku) a zároveň ho požiadali, aby tieto práce dokončil“.

Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Využijúc § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   konštatoval   správnosť dôvodov prvostupňového rozsudku, ako aj ich súlad s požiadavkami plynúcimi z § 157 ods. 2   OSP.   Zdôraznil,   že „došlo   k zrušeniu   zmluvy   o dielo   dohodou   zmluvných   strán, a teda   v záujme   úspechu   v konaní   navrhovateľ   mohol   sa   domáhať   svojich   nárokov   len z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom tieto závery ani odvolateľ v podanom odvolaní nenamietal...   v prípade   takejto   právnej   kvalifikácie...   by   bolo   možné   priznať   nárok navrhovateľovi,   pokiaľ   by   preukázal,   v akom   rozsahu   uskutočnil   plnenia   v prospech predchodcov odporcov, avšak podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol. Tvrdenia navrhovateľ uvádzané v podanom odvolaní boli predmetom hodnotenia zo   strany   okresného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí,   pretože   navrhovateľ   takto argumentoval už v prvostupňovom konaní a odvolací súd sa so závermi okresného súdu stotožnil a na jeho závery v celom rozsahu odkazuje.

Odvolací súd naviac dodáva, že po vstupe právnych nástupcov a zároveň dedičov pôvodných   odporcov...   do   konania   sa   ich   vzťah   k navrhovateľovi   posudzuje   z hľadiska ust. § 470   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Označené   ustanovenie   totiž   upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov... z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by mal byť navrhovateľ v konaní úspešný, zodpovednosť dedičov by bola limitovaná výškou nadobudnutého dedičstva, ktoré v konkrétnom prípade dosahovalo iba nepatrnú výšku...“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   s poukazom   na   prerokovaciu zásadu, na zásadu formálnej pravdy a na § 213 ods. 2 OSP dôvodí, že „pokiaľ súdy v rámci právneho   posúdenia   veci   dospeli   k záveru,   že   nárok   žalobcu   je   nárok   na   vydanie bezdôvodného obohatenia a nie nárok zo zmluvy o dielo, bolo ich povinnosťou rozhodnúť vec   v intenciách   tohto   právneho   posúdenia.   V predmetnom   prípade   je   tak   postup   súdu zaťažený vadou, nakoľko v situácii, keď súd zistil že uplatnený nárok existuje, avšak je nárokom   vzniknutým   z bezdôvodného   obohatenia,   súd   mal   tento   nárok   priznať   z titulu bezdôvodného   obohatenia,   a nemal   žalobu   formálne   zamietnuť   z dôvodu,   že   nárok   bol žalobcom uplatnený ako nárok zo zmluvy o dielo;...“.

Sťažovateľ   cituje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 22. septembra 2010 vo veci sp. zn. 5 Cdo 196/2009, podľa ktorého „nie je súd viazaný právnym   názorom   účastníka   a je   povinný   posúdiť   vec   podľa   tých   právnych   noriem, ktoré na tvrdený   a súdom   zistený   skutkový   stav   dopadajú“.   V nadväznosti   na   to   potom sťažovateľ   tvrdí,   že „pokiaľ   by súd postupoval v súlade s prejednacou zásadou a nárok žalobcu by kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s tým, že súd mal za preukázané,   že   žalobca   vykonal   niektoré   ďalšie   práce   na   žiadosť   a so   súhlasom odporcov, súd mal nárok žalobcu minimálne v časti niektorých prác... priznať“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1.   Krajský   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6Co/192/2012   porušil základné právo J. P., bytom V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/192/2012 zo dňa 27.03.2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. P., bytom V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,12 EUR..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Pritom podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde   musí   sťažnosť   okrem   všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   obsahovať   aj označenie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

V petite   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   za   zásah   porušujúci   podľa   jeho   názoru základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy označil „konanie“ krajského súdu vo veci sp. zn. 6 Co 192/2012. K sťažnosti pripojil kópiu rozsudku krajského súdu z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012.

Z dôvodov sťažnosti i jej prílohy tak vyplýva, že sťažovateľ požaduje ústavno-súdne preskúmanie   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu.   Ústavný   súd   pritom   sťažovateľa na spresnenie sťažnostného petitu nevyzýval rešpektujúc požiadavky procesnej ekonómie a hospodárnosti   konania   determinované   výsledkom   predbežného   prerokovania   sťažnosti zhmotneného vo výroku tohto uznesenia.

2. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   namieta,   že   v jeho   veci   konajúce   všeobecné   súdy   kvalifikovali   ním uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda odlišne v porovnaní s kvalifikáciou prednesenou samotným sťažovateľom v jeho žalobe, a v dôsledku toho jeho žalobe nevyhoveli.

Formulovaná   sťažnostná   námietka   podľa   názoru   ústavného   súdu   preukazuje, že sťažovateľ   nedostatočne   pochopil   odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku   okresného súdu   a rovnako   aj   odôvodnenie   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu.   Oba   súdy   totiž zhodne   konštatovali,   že   aj   v podmienkach   právneho   posúdenia   odlišného   oproti sťažovateľovej   právnej   kvalifikácii   existujú   prekážky   na   vyhovenie   podanej   žalobe. Ústavný   súd   tu   upriamuje   pozornosť   na   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu rekapitulovaného   v dôvodoch   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu,   podľa   ktorej „ani pri takejto právnej kvalifikácii nároku navrhovateľa (má sa tu na mysli kvalifikácia nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pozn.)... by nebolo problémom priznať navrhovateľovi   nárok,   pravda   za   predpokladu,   že by   navrhovateľ   uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov odporcov.   Podľa   presvedčenia   súdu   navrhovateľ   toto   dôkazné   bremeno   neuniesol.“. S citovaným   názorom   sa   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku stotožnil.

Neúspech sťažovateľa v konaní o ním uplatnenom nároku teda nebol spôsobený tým, že okresný súd i krajský súd posúdili uplatnený nárok odlišne od sťažovateľovej právnej kvalifikácie,   ale   bol   dôsledkom   neunesenia   dôkazného   bremena   sťažovateľom, ktorý vystupoval v procesnej pozícii navrhovateľa zaťaženého nielen povinnosťou tvrdenia, ale aj povinnosťou preukázať svoje tvrdenia. Pritom sťažovateľ nesprávne vyhodnotenie unesenia   dôkazného   bremena   oboma   všeobecnými   súdmi   v sťažnosti   vôbec   nenamieta. Sťažovateľova   sťažnostná   námietka   je   tak   nedôvodná,   lebo   sa   zakladá   na   nesprávnom pochopení dôvodov zamietnutia sťažovateľovej žaloby.

Ústavný   súd   ešte   považuje   za   podstatné   doplniť   z odôvodnenia   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   zistenú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v odvolaní proti prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   námietku   odlišnej   právnej   kvalifikácie uplatneného   nároku   ani   nepredniesol.   Poukázal   na   to   i krajský   súd   konštatujúc, že sťažovateľ „tieto   závery...   v podanom   odvolaní   nenamietal“.   Pritom   sťažovateľ nepriložil k svojej sťažnosti odvolanie proti rozsudku okresného súdu, preto ústavný súd vychádza z dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   nemôže   zohľadňovať   také   námietky,   ktoré   sťažovateľ   v konaní pred všeobecnými súdmi procesne aprobovaným spôsobom neuplatnil. Opačný prístup by znamenal,   že   neunesenie   procesnej   zodpovednosti   sťažovateľa   za   kvalitu   uplatňovania svojich   práv   (v   posudzovanom   prípade   ide   o zanedbanie   povinnosti   vyčerpávajúco odôvodniť   podané   odvolanie   vyplývajúcej   z § 205   ods.   1   a 2   OSP)   v konaní pred všeobecným   súdom   bude   možné   dodatočne   konvalidovať   prostriedkami   ústavno-súdneho prieskumu. Tým by však došlo k obchádzaniu zásady koncentrácie občianskeho súdneho konania v jeho odvolacej fáze vyplývajúcej z § 205 ods. 3 OSP v spojení s § 212 ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   je   odvolací   súd   rozsahom   a dôvodmi   odvolania   viazaný, čo nemôže byť zmyslom a účelom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Napokon   ústavný   súd   neopomenul   ani   sťažovateľovu   citáciu   §   213   ods.   2   OSP použitú ako súčasť právnej argumentácie na strane 2 predloženej sťažnosti. Podľa tohto ustanovenia ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,   vyzve   účastníkov   konania,   aby   sa   k   možnému   použitiu   tohto   ustanovenia vyjadrili.

Citované ustanovenie je v sťažovateľovom prípade neaplikovateľné, pretože krajský súd nevychádzal z právnej kvalifikácie uplatneného nároku odlišnej v porovnaní s právnym posúdením, na ktorom založil svoje zamietavé rozhodnutie okresný súd. Krajský súd teda nedospel k záveru, že pri posúdení sťažovateľom uplatneného nároku je potrebné aplikovať ustanovenie   právneho   predpisu,   ktoré   pri   doterajšom   rozhodovaní   veci   nebolo   použité. Hypotéza   predmetnej   právnej   normy   tak   vôbec   nebola   naplnená.   Z tohto   dôvodu   je argumentácia sťažovateľa založená na § 213 ods. 2 OSP irelevantná.

Ústavný   súd   zhrňujúco   uzatvára,   že   predložená   sťažnosť   nesignalizuje   žiadne pochybnosti   o ústavno-právne   významných   parametroch   potvrdzujúceho   rozsudku krajského súdu. Jej prijatie na ďalšie konanie by za žiadnych okolností nemohlo viesť ku konštatovaniu   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími súčasťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013