znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 466/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. E 1550120904 a jeho uznesením z 27. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 1550120904 a jeho uznesením z 27. júna 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonnosť exekučného konania o   výkon   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy   u   platiteľa   mzdy   V.,   s. r. o.,   pre   nezaplatenie súdneho poplatku vo výške 1 394,14 € na základe uznesenia krajského súdu   sp. zn. E 1550120904 z 15. marca 2007.

Predmetné exekučné konanie proti sťažovateľovi krajský súd zastavil až po viac ako 5 rokoch vydaním uznesenia z 27. júna 2012.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   závažné   hmotnoprávne   pochybenie Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   nepostupoval   v   súlade so zákonom a neoznámil krajskému súdu, že sťažovateľ ešte 8. júna 2005 zaplatil na účet okresného   súdu   súdny   poplatok   v   sume   52   000   Sk   (mal   zaplatiť   iba   42   000   Sk), a k pochybeniu došlo aj zo strany krajského súdu, ktorý si neoveril túto skutočnosť ešte pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Preplatok v sume 331,94 € (10 000 Sk) nebol sťažovateľovi dodnes vrátený.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/287/1997 až podaním z 22. mája 2012   požiadal   krajský   súd   o   vyradenie   vymáhanej   pohľadávky   voči   sťažovateľovi z účtovnej   evidencie   a   následne   krajský   súd   až   na   základe   tejto   žiadosti   uznesením sp. zn. E 1550120904 z 27. júna 2012 zastavil výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „nezákonná exekúcia a tým stav neistoty a psychického   strádania   sťažovateľa   o   výsledok   exekučného   konania,   trvali   nepretržite od 15. 03. 2007 do 20. 07. 2012, pričom došlo aj k ohrozeniu práva na česť a dôstojnosť sťažovateľa   v   radoch   spoluzamestnancov   spoločnosti   V.   s.   r.   o.   a externej   účtovníckej firmy...“, a tiež tvrdí, že v jeho prípade došlo „k odmietnutiu spravodlivosti konania v primeranom čase“.

Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zastáva právny názor, že konanie krajského súdu „od počiatku nezákonnej exekúcie odporovalo čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... “, a tiež žiada „za každý rok prieťahov a vyvolaného stavu neistoty o výsledok konania v dôsledku pochybenia súdu odškodné v sume 1.713,98 €“, teda spolu za päť rokov 8 569,90 €.

Namieta,   že   v   jeho   prípade   bol   porušený   aj   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   krajský   súd „odignoroval   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   a   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Neposkytol sťažovateľovi primeranú súdnu ochranu, neprimerane a bezdôvodne zaútočil na majetok sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   svojím   nálezom vyslovil:

„1. Základné práva Mgr. Ing. J. S... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. E 1550120904 porušené boli.

2. Mgr. Ing. J. S... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8.569,90 €, ktoré je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy konania v sume: 323,50   €...   na   účet   advokátky   JUDr.   D.   M...,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 1550120904 a jeho uznesením z 27. júna 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   namietané   exekučné   konanie   bolo právoplatne   skončené   20.   júla   2012,   preto   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu 1. augusta   2012   (podané   na   pošte   30.   júla   2012)   už   objektívne   nemohlo   dochádzať k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy postupom krajského súdu, čím je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   tomu   ústavný   súd   nad   rámec   uvádza,   že   nie   je   pravdou,   čo   tvrdí   sťažovateľ v sťažnosti,   že   nemal   podiel   na   tom,   že   exekučné   konanie   bolo   nariadené   nezákonne a následne   zastavené   až   po   piatich   rokoch.   Z   vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 42 000 Sk ešte uznesením zo 4. júla 2002, ale v stanovenej lehote ho nezaplatil.

Keďže pohľadávka v stanovenej lehote nebola uhradená, okresný súd ju postúpil 14. októbra   2004 krajskému súdu,   ktorý   zabezpečoval výkon rozhodnutia   podľa   zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov a ktorý sťažovateľa aj vyzval 23. novembra 2004 na jej dobrovoľné plnenie.

Na   výzvu   krajského   súdu   reagoval   sťažovateľ   podaním   zo   7.   decembra   2004, v ktorom uviedol, že krajský súd si má súdny poplatok vymáhať od sudkyne okresného súdu, ktorá v jeho veci nezákonne rozhodla.

Sťažovateľ potom uhradil súdny poplatok v júni 2005 okresnému súdu, nie však krajskému súdu, ktorý ho na to osobne vyzval. Teda rozhodujúci podiel na tom, že krajský súd pristúpil na výkon rozhodnutia v roku 2007, mal predovšetkým sťažovateľ, ktorý to krajskému súdu vôbec neoznámil. Dokonca ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá mala výkon rozhodnutia aj realizovať, osobne doručil 21. júla 2008 podanie krajskému súdu (č. l. 32 spisu), v ktorom mu oznámil, že zrážky z jeho mzdy ani neboli vykonávané pre údajné iné nezákonné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 32 Exre 16/2005, ktoré so zaplatením súdneho poplatku nesúviselo. Sťažovateľ v tom čase musel dobre vedieť, že už uhradil súdny poplatok okresnému súdu, pričom aj po nariadení výkonu rozhodnutia v roku 2007 mohol kedykoľvek doložiť krajskému súdu aj doklad o zaplatení, čo však neurobil.

Tieto   skutočnosti   možno   teda   pripísať   jednoznačne   iba   na   jeho   ťarchu,   a   nie na ťarchu   krajského   súdu.   Sťažovateľ   napriek   tomu,   že   vedel,   že   sa   proti   nemu   vedie exekučné konanie, nedal žiadny procesný návrh na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo (návrh na odklad exekúcie, na zastavenie exekúcie a pod.). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   aj   na   jednu   zo   základných   zásad   práva,   ktorou   je  ,,vigilantibus   iuris“,   teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje práva (vrátane označeného základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy).

2. K namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že proti nemu bola nezákonne vedená exekúcia (výkon rozhodnutia), ktorá bola zastavená krajským súdom právoplatne až 20. júla 2012, teda až po 5 rokoch od jeho začatia, a v jeho prípade došlo „k odmietnutiu spravodlivosti“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatuje,   že   krajský   súd   procesne nepochybil v priebehu konania vo veci vymáhania súdneho poplatku, pretože sťažovateľ jednak dvakrát v roku 2004 a 2008 neadekvátne reagoval na jeho výzvy a neoznámil mu, že súdny poplatok už zaplatil v roku 2005, ale ani nespôsobil žiadne prieťahy v konaní, keďže   takmer   ihneď,   ako mu bola doručená   príslušná žiadosť   o vyradenie   pohľadávky z účtovnej evidencie a oznámenie o zaplatení súdneho poplatku od okresného súdu v marci 2012, zastavil výkon rozhodnutia v júli 2012 (z pohľadávky ani nebola uhradená žiadna suma   zrážkami   zo   mzdy   sťažovateľa).   Krajský   súd   teda   konanie   správne   právoplatne zastavil, čím rozhodol s konečnou platnosťou aj v prospech sťažovateľa a svojím postupom v   namietanom   konaní   nemohol   porušiť   žiadnym   spôsobom   označené   základné   práva sťažovateľa a neohrozil ani jeho česť a dôstojnosť, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd zo spisu krajského súdu nezistil, že by posudzovaný postup a uznesenie krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Preto opísané námietky sťažovateľa, že mali byť postupom krajského súdu porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené a ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi obsahom označených práv zakotvených v ústave a dohovore, porušenie ktorých namieta, a postupom krajského súdu v predmetnom konaní.

Z tohto dôvodu jeho sťažnosť ústavný súd v tejto časti tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012