znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 466/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., N., zastúpenej A., s. r. o., B., v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   J.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a   slobôd a základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/136/2011 z 27. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/136/2011 z 27. mája 2011

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C/168/2010 „v právnej veci o vypratanie nebytových priestorov“.

Dňa 27. januára 2003 obchodná spoločnosť V., s. r. o., v postavení prenajímateľa (právny predchodca sťažovateľky) uzavrela so žalovaným ako nájomcom zmluvu označenú ako „Zmluva o nájme nebytových priestorov“.

Dňa 10. mája 2010 sťažovateľka vyúčtovala žalovanému nájomné za mesiac jún 2010,   ale ten   nájomné v stanovenej   lehote a v   požadovanej   sume   nezaplatil,   preto   mu sťažovateľka doručila výpoveď z nájomnej zmluvy a následne 29. júna 2010 podala proti žalovanému na okresnom súde „žalobu o vypratanie nebytových priestorov“.

Dňa 22. decembra 2010 žalovaný podal na okresnom súde „návrh na prerušenie konania“, v ktorom poukázal na neskôr začaté konanie o určenie neplatnosti výpovede nájmu vedené   pod   sp.   zn.   12   C/168/2010,   v   ktorom   je žalovaný   v   právnom   postavení žalobcu a sťažovateľka v právnom postavení žalovanej.

Žalovaný   svoj   návrh   oprel   o   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C/168/2010 z 20. júna 2010, ktorým nariadil predbežné opatrenie spočívajúce v zdržaní sa akéhokoľvek konania sťažovateľky brániť žalovanému užívanie nájomných priestorov, ako aj o uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co/263/2010 z 30. septembra 2010, ktorým krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   vo vyjadrení   k návrhu uviedla,   že   prerušenie   konania o   vypratanie bývalého nájomcu nie je vhodné, a to z dôvodu, že sa „prejudiciálna otázka nadbytočne prenesie na konanie o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, i napriek tomu, že konanie o vypratanie bývalého nájomcu sa začalo časovo skôr (29. 06. 2010) ako konanie o určenie neplatnosti   výpovede   z   nájmu   (02.   07.   2010).   Súčasne   sťažovateľ   poukázal   na   dôvod spočívajúci v potrebe pokračovania konania o vypratanie bývalého nájomcu, na ktorý by mal okresný súd prihliadnuť. Tento dôvod spočíva v absencii naliehavého právneho záujmu žalovaného   ako   základného   kritéria   na   podanie   žaloby   podľa   §   80   písm.   c)   zákona   č. 99/1963 Zb..., čo predstavuje osobitný zreteľ nehospodárnosti a časovej náročnosti konania o určenie neplatnosti výpovede z nájmu“.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   18   C/168/2010   z   20.   januára.2011   konanie o vypratanie   bývalého   nájomcu   prerušil   do   právoplatného   skončenia   konania   o   určenie neplatnosti výpovede z nájmu. Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o predbežné opatrenie a súčasne uviedol, že v „konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu sa dodatočne začala riešiť otázka, rozhodnutie o ktorej môže mať význam pre rozhodnutie v konaní o vypratanie bývalého nájomcu“.

Sťažovateľka sa následne podaním doručeným okresnému súdu 28. februára 2011 domáhala prerušenia konania v dôsledku začatia konania „o určenie neplatnosti výpovede z nájmu“. Jej návrh však okresný súd uznesením sp. zn. 12 C/168/2010 zo 4. mája 2011 zamietol   a   podľa   sťažovateľky   svoje   rozhodnutie „oprel   iba   o   subjektívne   pocity žalovaného....“.

Sťažovateľka   podala   17.   marca   2011   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil. Krajský súd však uznesením sp. zn. 5 Co/136/2011 z 27. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že „Všeobecné súdy riadne nekonajú a v rozpore s ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) OSP rozhodli o prerušení konania o vypratanie bývalého nájomcu. Nezákonný postup všeobecných súdov zakladá nielen nepreskúmateľnosť prvostupňového   a   odvolacieho   rozhodnutia,   ale   aj   ich   protiústavnosť   spočívajúcu   v porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie...“, a ďalej tvrdí, že „všeobecné súdy v rozpore s ustanovením § 169 ods. 1 OSP nedostatočným   spôsobom   odôvodnili   rozhodnutie   o   prerušení   konania   o   vypratanie bývalého nájomcu“ a nebrali vôbec do úvahy argumenty a námietky sťažovateľky.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky „návrh   žalovaného   na   prerušenie   konania o vypratanie   bývalého   nájomcu   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o   určenie neplatnosti   výpovede   z   nájmu   nebol   dôvodný“ a   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na „judikovanú súdnu prax“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   nezákonným   rozhodnutím   o   prerušení   konania   podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) všeobecné súdy porušili jej „ústavné právo... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy“, pretože jej právne postavenie sa v jej veci zhoršilo a zbytočne oddialilo a tiež preto, že „samotné rozhodnutie v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nijakým spôsobom nezlepší právne postavenie žalovaného...“.

Na   záver   sťažovateľka   sťažnosti   v   uviedla,   že „platná   právna   úprava   v   rámci procesného postupu neukladala okresnému súdu žiadnu povinnosť konanie o vypratanie bývalého nájomcu prerušiť. Vzhľadom na fakultatívnu povahu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP je možné predpokladať, že pred samotným rozhodnutím o prerušení konania okresný súd vzal do úvahy viacero prichádzajúcich alternatív ohľadom procesného postupu v konaní o vypratanie bývalého nájomcu.

Samotné   rozhodnutie   o   prerušení   konania   má   teda   byť   v   absolútnom   súlade   s právnym posúdením veci, a teda aj so správne zvoleným procesným postupom v konaní o vypratanie bývalého nájomcu...

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP treba uplatňovať a vykladať podobne ako všetky ostatné ustanovenia obsiahnuté vo všetkých právnych predpisov v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy. Z dikcie tohto článku vyplýva, že súd sa musí pri voľbe procesného postupu podľa   čl.   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   spravovať   požiadavkou,   ktorá   predstavuje   prijatie príslušných   opatrení   umožňujúcich   prejednať   vec   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým   aj následne vykonať v primeranej lehote samotnú spravodlivosť. Všeobecné súdy sa však touto požiadavkou neriadili, z čoho logicky vyplynul predpokladaný následok v podobe zlého procesného postupu v konaní o vypratanie bývalého nájomcu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„1. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 27. 05. 2011 č. k. 5 Co/136/2011-73 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 05. 2011, č. k. 5 Co/136/2011-73 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/136/2011   z   27.   mája   2011. Sťažovateľka tiež tvrdí, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide   o skúmanie prípustnosti   prerušenia   konania, jeho opodstatnenosti   a pod.   (obdobne I. ÚS 91/06). Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je iba otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, III. ÚS 84/2011).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky   s právnym názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   napadnutom   uznesení   sp.   zn.   5   Co/136/2011 z 27. mája 2011 týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Z podstaty   veci vyplýva, že okresný   súd prerušil   konanie až „do   právoplatného skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Nitra   pod   sp.   zn.   12   C/168/2010. Rozhodnutie, aplikujúc ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, odôvodnil tým, že konanie, ktoré je vedené na Okresnom súde Nitra pod sp.   zn. 12 C 168/2010 o neplatnosť výpovede z nájmu môže ovplyvniť rozhodnutie v tomto konaní, keďže v   tomto   konaní   ide   o   vypratanie   nehnuteľnosti   práve   z   dôvodu   vypovedania   nájomnej zmluvy.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že podľa jej názoru okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, následkom čoho bolo toto konanie prerušené nezákonne.

Ústavný súd posúdil sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu a zistil, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd opierajúc sa o citované ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP a § 111 ods. 1 a 2 OSP konštatoval toto:

«Vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.   zn.   18 C 168/2010 prebieha konanie, v ktorom sa navrhovateľ S. a. s. voči odporcovi R. domáha vypratania nebytových priestorov,   a   to   stavby   bez   súp.   č.,   nachádzajúcej   sa   v   meste   N.,   označenej   v   katastri nehnuteľností ako „mraziarenská kocka“, zapísanej v kat. nehnuteľností vedenom Správou katastra N... a nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v meste N..., ktoré odporca užíva... Svoj nárok opiera o výpoveď z nájomnej zmluvy z dôvodu nezaplatenia nájomného. V konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C 168/2010 prebieha konanie, v ktorom sa navrhovateľ R. (v tomto konaní odporca) voči odporcovi S. a. s. (v tomto konaní navrhovateľ) domáha určenia neplatnosti právneho úkonu - výpovede z nájomnej zmluvy odporcom,   na   základe   ktorej   sa   navrhovateľ   v   tomto   konaní   domáha   vypratania nehnuteľností.

V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   prerušil   konanie   do   právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Nitra sp. zn. 12 C/168/2010, pretože rozhodnutie o neplatnosti výpovede z nájmu môže ovplyvniť rozhodnutie v tomto konaní, keďže v tomto konaní ide o vypratanie nehnuteľnosti práve z dôvodu vypovedania nájomnej zmluvy. Súd prvého stupňa vyhodnotil možný výsledok konania v konaní pod sp. zn. 12 C/168/2010 ako otázku,   ktorá môže mať vplyv na konanie v prejednávanej veci,   s čím sa odvolací súd stotožňuje. V konaní sp. zn. 12 C/168/2010 sa súd bude zaoberať platnosťou výpovede z nájomnej zmluvy, ktorá je základom aj pre toto konanie, pričom právoplatný výrok súdu v konaní   sp.   zn.   12   C/168/2010   bude   záväzný   pre   súd   aj   v   tomto   konaní.   Tvrdenie navrhovateľa, že v konaní o určenie neplatnosti zmluvy nie je daný naliehavý právny záujem na takomto určení je irelevantné, pretože túto otázku nie je súd povolaný riešiť v tomto konaní. Súd pri prerušení konania nieje oprávnený, resp. povinný skúmať predpoklady pre úspešnosť návrhu v konaní, v ktorom sa rieši dôležitá otázka najmä v prípade, ak sa zo zmluvného vzťahu povinný domáha určenia jeho neplatnosti, pričom nemožno povedať, že by sa mohol domáhať prednostne sám žaloby na plnenie tak, ako vyvodzuje navrhovateľ v odvolaní (s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 112/2004). Ak prebieha základné konanie   (o   určenie   neplatnosti   výpovede),   v   tomto   konaní   súd   posúdenie   neplatnosti výpovede ako predbežnú otázku riešiť nemôže. V prípade, ak by došlo k prerušeniu konania sp. zn. 128/168/2010 do právoplatného skončenia tejto veci, toto konanie by pre konanie sp. zn.   12   C/168/2010   nebolo   základom,   pretože   v   tomto   konaní   by   sa   platnosť   výpovede nájomnej zmluvy posudzovala iba ako otázka predbežná, nebola by určená výrokom súdu, preto by nebola -pre rozhodnutie súdu v inej veci záväzná. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval podmienky pre fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP za splnené, preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP ako správne potvrdil.»

Vychádzajúc z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé dôvody,   na   základe   ktorých   odvolací   súd   dospel   k   záveru   o   splnení   podmienky   na prerušenie   konania,   pričom   tieto   dôvody   nemožno   považovať   za   odporujúce   pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za neodôvodnené a nepreskúmateľné, ako to tvrdí sťažovateľka.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   nie je opravným súdom   právnych   názorov   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (mutatis mutandis I. ÚS 2/06). Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

V súvislosti s prerušením konania je potrebné tiež dodať, že ide o uznesenie vydané v súlade s § 109 ods. 1 OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu a nie je ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP]   týkajúci   sa   prerušenia   konania   je akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   nezistil,   že   by   postup   krajského   súdu   v okolnostiach   danej   veci   ani   jeho   uznesenie   sp.   zn.   5   Co/136/2011   z   27.   mája   2011 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky (hoci sťažovateľka má na to iný názor), a preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak,   že   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. I. ÚS 91/06 a III. ÚS 84/2011).

2. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala tiež porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy iba z dôvodu, že jej právne postavenie sa v jej veci prerušením konania zhoršilo a zbytočne oddialilo a tiež preto, že „samotné rozhodnutie v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nijakým spôsobom nezlepší právne postavenie žalovaného... “.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti konštatuje, že citované dôvody, ktoré uvádza sťažovateľka, nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti s obsahom a podstatou základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, a preto ústavný súd i v tejto časti odmietol jej sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (sťažnosť   sťažovateľky,   zastúpenej kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   navyše   v   tejto   časti   neobsahovala   ani   zákonom predpísané náležitosti a nebola riadne odôvodnená podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011