znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 466/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., naposledy bytom B., t. č. vo väzbe, zastúpeného spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 70/2010 z 28. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 70/2010 z 28. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovateľ bol 13. júla 2010 v trestnej veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   To   74/2010   prepustený   na   slobodu   avšak   hneď   potom   bol zadržaný príslušníkmi Policajného zboru a predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „oddelenie cudzineckej polície“) a následne mu bolo toho istého dňa vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a rozhodnutie o zaistení. Ďalej v sťažnosti uviedol: „Potom bol sťažovateľ dňa 13. 07. 2010 prevezený do záchytného tábora v M., kde čakal na vydanie cestovného dokladu a následný výkon rozhodnutia o administratívnom   vyhostení.   Dňa   16.   07.   2010   bol   sťažovateľ   v   raňajších   hodinách   v záchytnom   tábore   M.   spútaný   príslušníkmi   policajného   zboru,   bol   eskortovaný   zo záchytného tábora M. a predvedený na neverejné zasadnutie, ktoré sa konalo na Okresnom súde   Bratislava   I   za   účelom   rozhodnutia   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby.“ Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) zo 16. júla 2010 sp. zn. 4 T/106/09 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Sťažovateľ uviedol, že „pôvodne bol termín neverejného zasadnutia za účelom rozhodovania o vzatí do väzby vytýčený na 23. 07. 2010. Následne súd účelovo zmenil termín neverejného zasadnutia na 16. 07. 2010. Na tieto úkony bola sťažovateľovi dňa 16. 07. 2010 obmedzená osobná sloboda a sťažovateľ bol spútaný a predvedený príslušníkmi PZ... Pri zatknutí bolo sťažovateľovi príslušníkmi PZ doručené len oznámenie o predvolaní na neverejné zasadnutie. Nebolo mu doručené ani oznámenie o predvedení   ani   žiadny   príkaz   sudcu   na   zatknutie.   Napriek   týmto   skutočnostiam   bola sťažovateľovi   obmedzená   jeho   osobná   sloboda,   bol   spútaný   a   predvedený   na   súd. Sťažovateľ   tieto   skutočnosti   namietal   na   neverejnom   zasadnutí,   konajúci   súd   im   však nevenoval pozornosť, iba príslušníkov PZ vyzval, aby sťažovateľovi ihneď sňali putá.... Na predmetnom neverejnom zasadnutí sťažovateľ podal proti uzneseniu OS BA I č. k.: 4 T 106/09 zo dňa 16. 07. 2010 sťažnosť.... Dňa 19. 07. 2010, t. j. hneď v pondelok, teda   v   najbližší   pracovný   deň,   sťažovateľ   zaslal   konajúcemu   súdu   písomnú   sťažnosť   v ruskom   jazyku,   kde   okrem   iného   uviedol,   že   hneď   ako   mu   bude   doručené   napadnuté uznesenie v písomnej podobe s riadnym odôvodnením, zašle k nemu doplnenie sťažnosti, tak aby sa mohol k celej veci riadne vyjadriť. Písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia bolo sťažovateľovi doručené v stredu dňa 21.   07.   2010.   V pondelok dňa 26.   07.   2010 sťažovateľ zaslal konajúcemu súdu doplnenie svojej sťažnosti, taktiež v ruskom jazyku. V tomto   podaní   sťažovateľ   podrobne   uviedol   všetky   dôvody   svojej   sťažnosti   vrátane   jeho nezákonného zatknutia a nezákonného predvedenia.“

Krajský súd uznesením z 28. júla 2010 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ v „protizákonnom postupe“ spočívajúcom v jeho nezákonnom   zatknutí,   spútaní   a   predvedení. „Sťažovateľ   má   za   to,   že   spôsobom,   t.   j. nezákonným   zatknutím   a   predvedením,   akým   bol   vzatý   do   väzby   boli   porušené   práva sťažovateľa podľa ustanovení čl. 5 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.   17 ods.   2 Ústavy SR.   Tvrdenie Okresného súdu Bratislava I, s ktorým sa neskôr stotožnil aj Krajský súd v Bratislave, o tom, že sťažovateľ má snahu byť vyhostený z územia Slovenskej republiky a tak sa vyhnúť trestnému stíhaniu, sú ničím neodôvodnené a účelové tvrdenia.  ...   Sťažovateľ   o   administratívne   vyhostenie   nikdy   nežiadal.   Naopak   žiadal   o udelenie   tolerovaného   pobytu.   V   tomto   smere   je   odôvodnenie   oboch   napadnutých rozhodnutí   účelové,   špekulatívne   a   nemá   žiadnu   oporu   v   zákone   ani   vo   vykonanom dokazovaní.“

Sťažovateľ namietal, že krajský súd „odignoroval podania sťažovateľa zo dňa 19. 7. 2010   a   26.   7.   2010,   ktorými   sťažovateľ   doplnil   a   odôvodnil   svoju   sťažnosť“,   a   konal v rozpore so zákonom, keď v uznesení cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktoré   nesúvisí   s   posudzovanou   vecou. „Odôvodňovanie nutnosti väzby inými, prebiehajúcimi konaniami sťažovateľa, ktoré nie sú navyše   právoplatne   skončené   je   neprípustné.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   obe   napadnuté rozhodnutia  ...   trpia   vadou,   ktorá   spočíva   v   absencii   riadneho,   zákonného   a plnohodnotného   odôvodnenia   vzatia   sťažovateľa   do   väzby...   V   danom   prípade   sa   totiž nemožno uspokojiť iba s opísaním zákonných dôvodov, resp. uvedením účelových a ničím nepodložených tvrdení.“ Napokon zhrnul, že napadnutým rozhodnutím boli porušené jeho „práva garantované nielen Ústavou Slovenskej republiky v jej čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a ods. 5, ale aj práva zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 a čl. 6.“

Na základe uvedeného žiadal sťažovateľ vydať takéto rozhodnutie: „Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 70/2010 uznesením z 28. 07. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 70/2010 zo 28. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur... Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 303,30 Eur... na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   135/04   v   uznesení   o   prijatí   sťažnosti,   IV.   ÚS   51/09, II. ÚS 275/2010) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru obsahujú nielen jej základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé   súdne   konanie   pri   jej   pozbavení,   a   preto   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) a čl. 46 ods. 1   ústavy.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   preskúmaval   sťažnosť   sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Dohovor   v   čl.   5   a   ústava   v   čl.   17   sa   svojím   obsahom   týkajú   osobnej   slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   je   tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch....

Podľa   §   192   ods.   3   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   podľa   §   190   ods.   3   proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie....

V podstatnom sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   mu predchádzalo, obsahuje ničím neodôvodnené a účelové tvrdenia o tom, že sťažovateľ má snahu byť vyhostený, ďalej tým, že krajský súd „odignoroval podania sťažovateľa zo dňa 19. 7. 2010 a 26. 7. 2010, ktorými doplnil a odôvodnil svoju sťažnosť proti rozhodnutiu OS BA I“, a   tak   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je   nedostatočným,   a   napokon   aj spôsobom, akým bol sťažovateľ predvedený pred okresný súd 16. júla 2010, pri ktorom bol spútaný,   hoci   nebol   sudcom   vydaný   príkaz   na   zatknutie   a   nebolo   rozhodnuté   o   jeho predvedení.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z previerky spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 106/09 ústavný súd zistil, že potom, ako bol sťažovateľ 13. júla 2007 v inej trestnej veci prepustený na slobodu po výkone uloženého trestu odňatia slobody, bolo oddelením cudzineckej polície vydané rozhodnutie č. p. UHCP-BA-OCP-AV-138-005/2010 o administratívnom vyhostení sťažovateľa   a   určený   zákaz   vstupu   na   územie   Slovenskej   republiky   na   dobu   5   rokov. Následne bolo oddelením cudzineckej polície vydané pod č. p. UHCR-BA-OCP-AV-138-006/2010 rozhodnutie o zaistení sťažovateľa. Podľa pokynu predsedu senátu obsiahnutého v súdnom spise vedenom v preskúmavanej trestnej veci predseda senátu najskôr nariadil na 23. júl 2010 verejné zasadnutie senátu, ktoré následne 15. júla 2010 zrušil a na 16. júl 2010 nariadil vykonanie výsluchu sťažovateľa. Súčasne požiadal Prezídium Policajného zboru o zabezpečenie účasti sťažovateľa a Krajskú prokuratúru v Bratislave o zabezpečenie jeho predvedenia.

Okresný súd 16. júla 2010 vykonal výsluch sťažovateľa pre účely preskúmania, či u neho ako obžalovaného vznikli alebo nastali dôvody väzby, a to za účasti obhajcu, ako aj prokurátora, pričom po jeho skončení predseda senátu nariadil nadväzne v ten istý deň vykonanie neverejného zasadnutia, na ktorom umožnil účasť obhajcovi, prokurátorovi aj obžalovanému. Po neverejnej porade senátu vykonanej na neverejnom zasadnutí okresný súd vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obžalovaný   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť.   Krajskému   súdu   bol predložený spis so sťažnosťou obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby 21. júla 2010 a 28. júla 2010 krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí v senáte tak, že zamietol sťažnosť obžalovaného. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že 21. júla 2010 bolo okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa   v   ruskom   jazyku, v   ktorom   podľa   jeho vyjadrenia obsiahnutého v sťažnosti podanej ústavnému súdu malo byť uvedené, že hneď po   doručení   písomného   vyhotovenia   uznesenia   s   odôvodnením   zašle   doplnenie   svojej sťažnosti proti uzneseniu zo 16. júla 2010 a že 28. júla 2010 bolo okresnému súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa v ruskom jazyku, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že v ňom boli uvedené   všetky   dôvody   jeho   sťažnosti   vrátane   nezákonného   zatknutia   a   nezákonného predvedenia.

Krajský súd namietané uznesenie z 28. júla 2010 sp. zn. 2 Tos 70/2010, ktorým zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. júla 2010 sp. zn. 4 T 106/09 odôvodnil týmito úvahami:

„V čase podania obžaloby sa obžalovaný nachádzal vo väzbe, resp. vo výkone trestu v inej veci, z ktorej bol po rozhodnutí krajského súdu dňa 13. 07. 2010 prepustený.... Senát prvostupňového súdu na základe... podnetu vypočul obžalovaného, pričom tento pri svojom výsluchu uviedol, že dňa 15. 07. 2010 mu bol vydaný náhradný cestovný doklad s tým, že cudzinecká polícia ho mala vyhostiť.... Vyslovil názor, že boli porušené jeho práva, ako aj dohoda o ľudských právach a listina o základných právach a slobôd, nakoľko nikto ho nemôže zadržiavať proti jeho vôli a preto chce odcestovať a nikto ho nemôže v tomto zdržiavať.... Aj z ďalších vyjadrení obžalovaného je evidentné, že tento po vydaní dokladov chcel republiku opustiť. Z ďalších prejavov obžalovaného je evidentné, že si je vedomý trestného stíhania na území Slovenskej republiky....

Súd prvého stupňa po podaní obžaloby na verejnom zasadnutí dňa 18. 11. 2009 po vypočutí   obžalovaných   rozhodol   o   prijatí   obžaloby   a   vytýčil   termín   hlavného pojednávania... Súd sa teda stotožnil so závermi obžaloby, že skutok pre ktorý je obžalovaný stíhaný je spáchaný, má znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal   obžalovaný.   Vo   veci   prebieha   dokazovanie   v   rámci   hlavných   pojednávaní,   je potrebné vypočuť ďalších svedkov ako aj prebrať listinné dôkazy, aby bolo možné vo veci bez akýchkoľvek pochybností rozhodnúť o vine, či nevine obžalovaného....

Z prejavov obžalovaného je evidentné, že obžalovaný sa domáha vyhostenia z územia Slovenskej republiky a to aj napriek tomu, že si je vedomý, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie. Je tu preto daná dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by obžalovaný územie republiky opustil a nie je dostatočne zaručené, že by bolo možné naďalej v trestnom stíhaní pokračovať. Záruky,   ktoré dáva obžalovaný s tým,   že sa bude na pojednávania dostavovať, prípadne, aby ho vo veci zastupoval obhajca nepovažoval súd prvého stupňa a stotožňuje   sa   s   tým   aj   odvolací   súd   za   dostatočné,   aby   bolo   možné   na   základe   ich rozhodnúť o prepustení obžalovaného z väzby.

Pokiaľ ide o naplnenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ohľadne hrozby vysokým trestom pri posudzovaní tejto skutočnosti musí súd prihliadať aj na konkrétne skutočnosti   týkajúce   sa   najmä   osoby   páchateľa,   okolností   prípadu,   ktoré   v   súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu úteku....

Je   potrebné   v   rámci   osoby   obžalovaného   poukázať   aj   na   tú   skutočnosť,   že obžalovaný bol uznaný vinným Krajským súdom v Bratislave spolu s inými páchateľmi z trestného činu vraždy ako organizátor podľa §10 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. k§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a bol mu uložený doživotný trest odňatia slobody. Je pravdou, že uvedený rozsudok bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR dňa 23. 06. 2010 zrušený a vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie, pričom, ale z odôvodnenia tohto rozhodnutia je evidentné, že aj Najvyšší súd SR konštatuje, že doteraz vykonané dôkazy v tejto veci súd také, ktoré veľmi výrazne preukazujú tvrdenia obžaloby a že znamenajú zistenie skutkového stavu v základných smeroch v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por.

Je preto evidentné, že vzhľadom aj na tieto skutočnosti je vyslovená dôvodná obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu odôvodnená a oprávnená a súd prvého stupňa na ňu v svojom rozhodnutí poukázal a odvolací súd sa s jeho závermi v celom rozsahu stotožnil.“

Sťažovateľom   napadnuté uznesenie krajského súdu   ústavný súd síce   hodnotí ako stručné, ale súčasne ako ústavne akceptovateľné, rešpektujúce obsah čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. V okolnostiach prípadu je nespochybniteľné, že proti sťažovateľovi bolo nielen vznesené obvinenie pre trestný čin, ale bola proti nemu podaná aj obžaloba a po jej predbežnom prerokovaní bolo nariadené hlavné pojednávanie, a tiež, že o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa rozhodoval príslušný súd. Pred rozhodovaním o väzbe bol sťažovateľ   vypočutý   v   zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   a   o   vzatí   sťažovateľa do väzby   bolo   okresným   súdom   rozhodnuté   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   t.   j.   na neverejnom   zasadnutí,   na   ktorom   predseda   senátu   v   súlade   s   §   302   ods.   2   Trestného poriadku   umožnil   účasť   prokurátorovi,   obžalovanému   aj   obhajcovi.   Krajský   súd   pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vzal sťažovateľa do väzby, vychádzal   zo   skutočností   zistených   okresným   súdom   pri   výsluchu   sťažovateľa.   Podľa zápisnice okresného súdu predmetom výsluchu sťažovateľa vykonaného 16. júla 2010 bolo zistiť, či u neho existuje dôvod väzby. S týmto dôvodom výsluchu bol sťažovateľ na jeho začiatku oboznámený. Porovnaním obsahu zápisnice z výpovede sťažovateľa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd vyhodnotil prejavy sťažovateľa ako také, z ktorých je „evidentné, že obžalovaný sa domáha vyhostenia   z   územia   Slovenskej   republiky“,   vychádzal   zo   skutočného   obsahu   výsluchu sťažovateľa zaznamenaného okresným súdom, pretože sťažovateľ v ňom sám okrem iného uvádzal, že „tlačil“ na príslušníkov cudzineckej polície, a uvádzal, že má platný cestovný pas a že chce odcestovať. Ústavný súd považuje za akceptovateľnú aj skutočnosť, že krajský súd   citoval   z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   inej   trestnej   veci,   v   ktorej   je   sťažovateľ v postavení obžalovaného, pretože uvedenou časťou napadnutého uznesenia sa krajský súd vyjadroval ako k charakterovému profilu sťažovateľa, tak aj k preukázaniu reálnej hrozby uloženia vysokého trestu sťažovateľovi, a z toho nadväzne odvodzoval dôvodnosť obavy jeho vyhýbania sa trestnému stíhaniu. S prihliadnutím na uvedené krajský súd nevyslovil len   abstraktnú   úvahu   o   dôvodnej   obave   skrývania   sa   sťažovateľa   v   cudzine   ako   tvrdí sťažovateľ, ale svoje rozhodnutie oprel o konkrétne skutočnosti zistené z jeho výsluchu, ako aj z ďalších okolností známych krajskému súdu z jeho činnosti. Takáto dôvodná obava by bola abstraktnou úvahou vtedy, ak by krajský súd videl dôvod väzby len v okolnosti, že sťažovateľ je občanom iného štátu, ktorý by mohol bez ďalšieho opustiť územie Slovenskej republiky (ako tomu bolo v inom prípade, ktorý bol prerokúvaný ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 128/05), avšak v prerokúvanom prípade sťažovateľa vychádzal krajský súd z konkrétnych skutočností, ktoré sám zistil, a preto závery z nich odvodené nepovažuje za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neudržateľné.

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   (III.   ÚS   135/04),   a   tiež,   že   z   odôvodnenia rozhodnutia   o   zamietnutí   sťažnosti   obvineného   proti   prvostupňovému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   bolo   rozhodované   o   väzbe,   musí   byť   zrejmé,   že   sa   súd   náležite zaoberal všetkými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (m. m. III. ÚS 34/07). V danom prípade však bolo podanie sťažovateľa z 23. júla 2010, ktorého obsahom podľa   sťažovateľa   bolo doplnenie a odôvodnenie jeho sťažnosti   proti rozhodnutiu okresného súdu o väzbe, doručené okresnému súdu 28. júla 2010, teda v deň, keď   rozhodoval   krajský   súd   o   jeho   sťažnosti   zahlásenej   do   zápisnice   na   neverejnom zasadnutí konanom 16. júla 2010 na okresnom súde. Z prieskumu spisu okresného súdu ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   nemal   v   čase   rozhodovania   o   sťažnosti   k   dispozícii uvádzané   podanie   sťažovateľa   a   že   spis   so   sťažnosťou   obžalovaného   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby bol predložený krajskému súdu 21. júla 2010 (zrejme rešpektujúc   ustanovenie   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   o   prednostnom   a   urýchlenom vybavovaní väzobných vecí). Z citovaného ustanovenia § 192 ods. 3 Trestného poriadku taktiež vyplýva, že o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby má rozhodnúť nadriadený súd do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. Krajský súd teda o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby rozhodoval v posledný, t.   j.   piaty   pracovný   deň   od   predloženia   veci   okresným   súdom   a   nemohol   už   dať obžalovanému ďalší priestor na písomné doplnenie jeho sťažnosti. Ak teda 28. júla 2010 bolo okresnému súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa v ruskom jazyku, ktorým podľa jeho   tvrdenia   dopĺňal   a   odôvodňoval   svoju   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu, pričom je preukázané, že krajskému súdu v čase jeho rozhodovania existencia tohto podania (vrátane obsahu) nebola a reálne ani nemohla byť známa, potom konštatovanie krajského súdu, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie písomne ani ústne do zápisnice neodôvodnil, nie je možné hodnotiť ako svojvoľné a nepravdivé.

Ústavný súd sa už vyjadroval k prípadu, keď došlo k doručeniu písomnej sťažnosti (resp. jej doplneniu) v deň, keď bolo o sťažnosti ústne zahlásenej do zápisnice súdu prvej inštancie rozhodované nadriadeným súdom (II. ÚS 108/08), avšak v uvádzanom prípade bolo vyslovené porušenie práv podľa čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru z dôvodu, že osoba vzatá do väzby nebola vôbec vypočutá a to ani súdom druhej inštancie. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť právo   dotknutej   osoby   vyjadriť   sa,   teda   právo   na   vypočutie   súdom   k   dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08). V   okolnostiach   prerokúvaného   prípadu   však   sťažovateľ   mal   možnosť   vyjadriť sa k dôvodom   vzatia do väzby a argumenty sťažovateľa obidva   všeobecné súdy   zobrali do úvahy. Na základe opísaných dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ sa krajský súd   vo   svojom   rozhodnutí   nevysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   obsiahnutými v písomnom   podaní   z   dôvodu,   že   toto   podanie   nemal   pri   rozhodovaní   k   dispozícii a oboznámenie sa s jeho obsahom ani nemožno rozumne očakávať, pretože takéto podanie bolo doručené súdu nižšej inštancie v ten istý deň, v ktorý rozhodoval súd vyššej inštancie, a súčasne ostatné záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe, predovšetkým právo dotknutej osoby byť vypočutý súdom k dôvodom a okolnostiam vzatia do väzby boli zachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.

Navyše, pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. III. ÚS 392/09) ústavný súd zaujal aj názor, že nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov (§ 44 ods.   1 Trestného poriadku). V danom prípade bol pri rozhodovaní o vzatí do väzby sťažovateľa prítomný   obhajca,   ktorý   si   bol   vedomý   skutočnosti,   že   o   zákonnosti   a   dôvodnosti sťažovateľovej väzby bude rozhodovať aj súd druhého stupňa, ktorý je rovnako viazaný lehotou   pre   účely   urýchleného   vybavovania   väzobných   vecí   (§   192   ods.   3   Trestného poriadku). No v tejto súvislosti nebolo zistené, aby tento obhajca podnikol kroky na účely efektívnej   obhajoby   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodoval   o   sťažnosti sťažovateľa   dvanásty   deň   od   vydania   uznesenia   o   vzatí   do   väzby,   poukazuje   na dostatočnosť časového priestoru doplniť ich argumenty proti rozhodnutiu okresného súdu (obdobne II. ÚS 277/09).

Napokon ústavný súd nepovažuje za relevantnú ani námietku sťažovateľa proti jeho spútaniu a predvedeniu na okresný súd bez toho, že by bol na jeho osobu vydaný príkaz na zatknutie, resp. doručené oznámenie o predvedení. Z preskúmaného súdneho spisu vyplýva, že potom, ako okresný súd zistil, že sťažovateľ bol z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia v zmysle zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zaistený a nachádzal sa v záchytnom tábore M., nariadil výsluch na 16. júl 2010 a požiadal orgány polície o jeho predvedenie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie § 120 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže   byť predvedený   aj bez predchádzajúceho   predvolania, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, a tiež na § 73 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že príkaz na zatknutie možno vydať, ak obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať. V danom prípade teda sťažovateľa bolo možné len predviesť, keďže v režime zaistenia nemal možnosť slobodne opustiť zariadenie, v ktorom bol umiestnený, a z dôvodu, že okresnému súdu bol jeho pobyt známy, nebol ani dôvod na vydanie príkazu na zatknutie. Z   uvedeného   nevyplýva,   že   by   postup   okresného   súdu   pri   predvádzaní   sťažovateľa vykazoval znaky nezákonnosti. S prihliadnutím na znenie § 52 ods. 1 písm. c) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore   v   znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   je   policajt   oprávnený   použiť   putá   pri   vykonávaní procesných úkonov s predvedenými osobami, ak je dôvodná obava, že sa pokúsia o útek, ako aj s prihliadnutím na reálne trvanie policajného zákroku (k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa   došlo   o   10.00   h   a   k   jeho   odovzdaniu   okresnému   súdu   došlo   o 11.45   h) vykonané   opatrenie   Policajného   zboru   proti   sťažovateľovi   podľa   ústavného   súdu nesignalizuje porušenie označených práv.

Keďže   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010