znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 465/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupek   informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivostiv záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   Aarhuský   dohovor   (ďalej   len̶„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) republiky sp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2011 oznámil svoj vstupdo konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“)   o   žiadosti (ďalej len „žiadateľ“) z 27. januára 2011 v súlade s § 40ods. 2 a 3 písm. c) a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,na   základe   ktorej   by   mu   bolo   povolené   usmrtiť   odstreliť   jedného   jedinca̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶medveďa hnedého   v   poľovnom   revíri.   Rozhodnutím   sp.   zn.   3784/2011-2.2z 23. septembra 2011   ministerstvo   túto   výnimku   povolilo   a   určilo   jej   platnosť   odo   dňaprávoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou na lokalite ⬛⬛⬛⬛ alebo do 15. decembra 2011 postriežkou na tejto lokalite. Na rozkladpodaný sťažovateľom minister životného prostredia rozhodnutím sp. zn. 8591/2011-1.10(23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011 prvostupňové správne rozhodnutie zmenil v častiurčenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel v lokalite,   katastrálne   územie ⬛⬛⬛⬛ odo   dňa   právoplatnosti   tohto   rozhodnutiado 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012posliedkou a postriežkou. Minister fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné rozhodnutiepotvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej výnimky.Následne   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   po   tom,ako sťažovateľovi oznámil (23. mája 2012, č. k. 2 S/51/2012-98), že jeho návrhu na odkladvykonateľnosti   (2.   máj   2012)   nebolo   vyhovené,   rozsudkom   č.   k.   2   S/51/2012-109zo 6. novembra   2013   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnostioznačeného   správneho   rozhodnutia,   zamietol.   Na   odvolanie   najvyšší   súd   rozsudkomsp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. mája 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ako z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa v plnom rozsahustotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke vecidodal,   že «musí   prisvedčiť   konajúcim   správnym   orgánom   a   krajskému   súdu,   ktorý zamietnuc žalobu sa s právnym posúdením veci správnych orgánov stotožnil, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na povolenie výnimky v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny. V konaní bola prostredníctvom dôkazov žiadateľa   dostatočne   preukázaná   dôvodnosť   obavy   o   bezpečnosť   a   zdravie   obyvateľov dotknutej   obce   pred   medveďmi   pohybujúcimi   sa   v   intraviláne   obce,   v   bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí. Preto najvyššiemu súdu nezostalo iné ako prisvedčiť právnemu názoru krajského súdu (str. 13), že: „záujem na ochrane prírody musí za daných okolností ustúpiť prioritnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľov tak, ako to predpokladá právny poriadok...“...

Vo   vzťahu   k   námietkam   procesného   charakteru,   najvyšší   súd   v   plnom   rozsahu poukazuje na právny názor krajského súdu a na doplnenie považuje za potrebné upriamiť pozornosť   žalobcu   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4Sž/98-102/02   zo   dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 OSP v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych   orgánov   zo   strany   správnych   súdov,   ktoré   sú   po   hmotnoprávnej   stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však,   že správne orgány   nemusia   rešpektovať   základné   zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia,   smerovalo   by   zrušenie   napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.

K rozhodnutiam najvyššieho súdu, na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, najvyšší súd uvádza, že sa v danom prípade priklonil k právnemu názoru Najvyššieho súdu SR obsiahnutého v rozhodnutí najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013, ktorý sa týka rovnakého predmetu konania a totožných účastníkov.».

Sťažovateľ poukázal na to,   že „vo   vzťahu   ku konaniu,   ktoré   je predmetom   tejto sťažnosti, platia teda zásady vyjadrené v ustanoveniach Správneho poriadku, z ktorých sťažovateľ v konaní pred správnym súdom prvého a druhého stupňa poukazoval svojimi žalobnými námietkami predovšetkým   na zásadu materiálnej pravdy, na   zásadu legality a na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi správneho konania.

Sťažovateľ poukážuc na konkrétny postup správnych orgánov v predmetom konaní, konfrontoval   postup   a   rozhodnutia   správnych   orgánov   prvého   a   druhého   stupňa s ustanoveniami Správneho poriadku ako aj zákon o ochrane prírody a krajiny.

Napriek uvedenému ani prvostupňový súd ani najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi ochranu   pred   nezákonným   rozhodnutím   a   postupom,   ktorý   mu   predchádzal   v   konaní vedenom správnym orgánom prvého a druhého stupňa.

Keďže   sťažovateľ   svoje   námietky   proti   správnym   rozhodnutiam   smeroval voči postupu   a   rozhodnutiu   správnych   orgánov   a   súdy   mu   neposkytli   ochranu proti nezákonnému postupu a rozhodnutiu správnych orgánov rovnako ako v konaní pred všeobecnými súdmi poukáže na to, že v postupe správnych orgánov neboli dodržané vyššie spomínané   zásady   vyjadrené   v   konkrétnych   ustanoveniach   Správneho   poriadku,   ktoré zabezpečujú   v   súlade   ustanovením   čl.   51   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   právo sťažovateľa na konanie zákonnom uvedeným postupom pred súdmi Slovenskej republiky a na ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.“.

Svoju výhradu porušenia zásady úzkej súčinnosti vo vzťahu k označenému rozsudkunajvyššieho   súdu   sťažovateľ   špecifikoval   poukazom   na   to,   že   k   jeho   námietkamobsiahnutým v odvolaní a „ktoré možno zhrnúť tak, že skutkové závery, ktoré vyvodili správne   orgány   z   podkladov   rozhodnutia,   ku   ktorým,   ako   to   nepochybne   skonštatoval krajský súd, nemal žalobca možnosť vyjadriť sa, nemôžu byť relevantné, keďže tieto skutkové závery nemohli byť vystavené kritike zo strany účastníka konania... na tieto svoje odvolacie argumenty nedostal v rozhodnutí odvolacieho súdu žiadnu odpoveď. Najvyšší súd sa zhrnúc nijako nevysporiadal s odvolacími argumentami žalobcu, že nie je možné uzavrieť, že o skutkovom stave nie sú pochybnosti ak účastník konania nemal právo sa k dôkazom, ktoré sú podkladom na zistenie skutkového stavu, vyjadriť.

Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98-102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces   a   odstránili   formálne   vady,   ktoré   nemôžu   privodiť   vecne   iné,   či   výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“. Ustanovenie § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutísprávnych   orgánov   zo   strany   správnych   súdov,   ktoré   sú   po   hmotnoprávnej   stránkenezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správnehokonania.

Názor najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 6 Sžo 20/2014 sťažovateľ označil za krajnearbitrárny a je toho názoru, že „zasahuje do touto sťažnosťou namietaných práv sťažovateľa. Z   ustanovení   Správneho   poriadku   sťažovateľom   už   označených,   ktoré   sú priamym vyjadrením základného práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, svojim   výkladom   urobil   ustanovenia   bez   akéhokoľvek   obsahu,   ktorých   nedodržanie   z hľadiska ich účelu a zmyslu správnymi orgánmi v správnom konaní...“.

Z   hľadiska   zásady   legality   postupu   orgánov   verejnej   moci   v   správnom   konanípoukázal sťažovateľ na to, že v súlade s § 250i ods. 3 OSP „vyplýva, že samotné zistenie vád v   postupe   správnych   orgánov,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávnosť   rozhodnutia či nesúlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   ustanovením   §   47   ods.   3   Správneho poriadku, teda nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov je zakaždým dôvodom na zrušenie napadnutého   správneho   rozhodnutia,“ pričom „súdy   v   správnom   súdnictve   nemajú oprávnenie dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady rozhodnutia ani dopĺňať odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov takým spôsobom, aby rozhodnutie, ku ktorému dospel správny orgán spôsobom, ktorým porušoval ustanovenia správneho poriadku, sa po doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné“. Poukázal pritom na uznesenie ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca 2010.

Napokon,   poukazujúc   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   36/2010,sp. zn. I.   ÚS   126/2012,   IV.   ÚS   15/03   a   sp.   zn.   II.   ÚS   410/06,   vyjadril   sťažovateľpresvedčenie, že „odvolací súd nedal presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za také, ktoré zodpovedá kritériám spravodlivého súdneho konania“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijalna ďalšie konanie a prijal takýto nález:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa 25. 3. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa 5. 3. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesypodľa   odsekov   1   a   2,   každá   Strana   zabezpečí,   ak   sú   splnené   podmienky   uvedenév jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebosúdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzickýchosôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životnéhoprostredia.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniajeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a právana prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   konanía opomenutí   právnických   a   fyzických   osôb   a   verejných   inštitúcií,   ktoré   sú   v   rozpores jej národným   právom   v   oblasti   životného   prostredia   podľa   čl.   9   ods.   1   Aarhuskéhodohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   20/2014z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 51/2012-98zo 6. novembra   2011   o   zamietnutí   žaloby,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmaniazákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. 8691/2011-1.10 (23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyššísúd   nepostupoval   pri   výklade   a   aplikácii   práva   v   súlade   s   požiadavkami   Aarhuskéhodohovoru,   a   navyše   svoje   právne   závery   riadne   nezdôvodnil   – „nedal   presvedčivú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   žiadnu   z   jeho   odvolacích   námietok   a   z   uvedeného   dôvodu nemožno   napadnuté   rozhodnutie   považovať   za   také,   ktoré   zodpovedá   kritériám spravodlivého súdneho konania“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Najvyšší   súd   v   danom konaní   správne   prihliadol   na   výklad   §   250i   ods.   3   OSPaplikovaný vo veci uňho vedenej pod sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002, ktorýpovažuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe,že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ   porušenie   tejto   zásady   nemá,   tak   ako   v   danom   prípade,   vplyv   na   zákonnosť napadnutého   rozhodnutia,   smerovalo   by   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   k   čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Tento záver neunikol ani pozornosti sťažovateľa, keď naň poukázal ako na „Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   poukázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4Sž/98-102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka...“. On   sám   si   však   musí   uvedomovať   potrebu   reálneho   dopadu   súdnehorozhodnutia   nielen   na   procesné   práva   a   povinnosti   účastníka   správneho   konania,ale aj na jeho   reálnu   možnosť   nielen   privodiť   vecne   iné   či   výhodnejšie   postavenie,ale v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať. Dôvod, prečo sa krajskýsúd a najvyšší súd venovali aj procesným pochybeniam správneho orgánu, možno vidieťv potrebe vylúčiť podobné pochybenia do budúcnosti.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   ani   rozsudok   krajského   súdua už vôbec   nie   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemali   schopnosť   porušiť   právo   sťažovateľaúčinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochranymedveďa hnedého. Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšaknikde   vo   svojich   sťažnostiach   neuvádza,   akým   spôsobom   by   ho   chcel   realizovať.V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a nímnapadnuté   správne   rozhodnutie   zrušili   a   vec   vrátili   ministerstvu   na   ďalšie   konanie,toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka –zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012) a nejde o konanie,ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovaťpráva   podľa   Aarhuského   dohovoru   sťažená   v   prípade,   keď   na   základe   platne   udelenejvýnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktoromnajvyšší   súd   spätne   oprel   svoj   právny   názor   aj   o   nález   ústavného   súdusp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej činnosti   štátnych   orgánov   treba   zohľadniť   účel   zákona“,   a   uviedol,   že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému a racionálne   zdôvodnenému   vysvetleniu   textu   právneho   predpisu.   Viazanosť   štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom   a   účelom   zákona.   Ak   žalobca   nepreukázal   ukrátenie   na   svojich subjektívnych   právach,   ktoré   mu   malo   vzniknúť   rozhodnutím   o   zastavení   konania,   je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.“.

Najvyšší   súd   zdôraznil,   že   „zákonným   predpokladom   podania   správnej   žaloby v správnom   súdnictve   je   teda   skutočnosť,   že   žalobca   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie   z   dôvodu   uplynutia   doby,   na   ktorú   bola   táto   výnimka   k   odstrelu   udelená.   Ak žalobca   nepreukázal   ukrátenie   na   svojich   právach,   ktoré   mu   vzniklo   rozhodnutím   o zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.

Podľa   citovaného   stanoviska   najvyššieho   súdu «ak   došlo   k   uplynutiu   lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   č.   R   103/2011,   formálne   zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v   jeho   prospech   a   za   takýchto   okolností   platí, že nie každé   porušenie   procesného   predpisu   má   za   následok   porušenie   práv   účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať   čiastkové   pochybenia   nie   je   potrebné.   Zákon   o   ochrane   prírody   dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.   Neplatnosť   výnimky   nemožno   spájať   len   so   skutočnosťou,   že   predmet   konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie   lehoty   na   odstrel   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého,   odpadol   dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak   rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   o   povolení   na   usmrtenie   chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je   právna   podmienka,   ktorou   je   samotná   výnimka.   Ak   takáto   výnimka   neexistuje,   lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

Tento   právny   názor   vyslovil   najvyšší   súd   napr.   tiež   v   rozsudkochsp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014,sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014 či sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015; súladviacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti právneho postoja senátu1S,   ktorý   dlhodobo   preferuje   právne-teoretické   stanoviská,   často   neberúc   ohľadna ich praktické dopady na postavenie žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemukonaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.

Ak najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Sžo 20/2014 odvolanie sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu vecne prerokoval a rozhodol o ňom rozsudkom, nemal tento odklon od jehostanoviska   vplyv   na   žiadne   z   práv   a   právom   chránených   záujmov,   porušenie   ktorýchsťažovateľ namieta. Odôvodnenie jeho rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považujeza dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na základe odvolaniasťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil,pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy(I. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnostisťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   (proti   rozhodnutiunajvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmirozhodnutiami najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoruústavného súdu základné právo podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožniavo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02)a taktiež   nie   je   možné   vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohouby bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,IV. ÚS   331/09,   III.   ÚS   197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavno-súdna   korekcia   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v   prípadesťažovateľa   by   teda   bola   možná   len   v   tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutievšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).K porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického   právana spravodlivý proces podľa   dohovoru,   by mohlo dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdunielen   tým,   keby   tento   fakticky   odňal   možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániťsvoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodolarbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   z týchto   ani inú   tu   výslovne   neuvedenú   skutočnosť,   ktoráby napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   robila   ústavne   neakceptovateľné,   a   tedavyžadujúce   ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľana súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôlea je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25.februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiambude vyhovené.

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostrediaako   spoločného   záujmu   všetkých   občanov   Slovenskej   republiky   je   dôležitou   aktivitoua činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačnezaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu bymali   zakaždým   zvažovať   účelnosť   krokov,   ktoré   podnikajú,   aby   fakticky   nemrhalisvoju pozornosť   a   prostriedky   na   čisto   formálne,   obsahovo   prázdne   manifesty   tak,ako to je v prípade tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015