SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 465/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupek informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivostiv záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia Aarhuský dohovor (ďalej len̶„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) republiky sp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2011 oznámil svoj vstupdo konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“) o žiadosti (ďalej len „žiadateľ“) z 27. januára 2011 v súlade s § 40ods. 2 a 3 písm. c) a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,na základe ktorej by mu bolo povolené usmrtiť odstreliť jedného jedinca̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶medveďa hnedého v poľovnom revíri. Rozhodnutím sp. zn. 3784/2011-2.2z 23. septembra 2011 ministerstvo túto výnimku povolilo a určilo jej platnosť odo dňaprávoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou na lokalite ⬛⬛⬛⬛ alebo do 15. decembra 2011 postriežkou na tejto lokalite. Na rozkladpodaný sťažovateľom minister životného prostredia rozhodnutím sp. zn. 8591/2011-1.10(23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011 prvostupňové správne rozhodnutie zmenil v častiurčenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel v lokalite, katastrálne územie ⬛⬛⬛⬛ odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutiado 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012posliedkou a postriežkou. Minister fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné rozhodnutiepotvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej výnimky.Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom,ako sťažovateľovi oznámil (23. mája 2012, č. k. 2 S/51/2012-98), že jeho návrhu na odkladvykonateľnosti (2. máj 2012) nebolo vyhovené, rozsudkom č. k. 2 S/51/2012-109zo 6. novembra 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnostioznačeného správneho rozhodnutia, zamietol. Na odvolanie najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. mája 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil.
Ako z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa v plnom rozsahustotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke vecidodal, že «musí prisvedčiť konajúcim správnym orgánom a krajskému súdu, ktorý zamietnuc žalobu sa s právnym posúdením veci správnych orgánov stotožnil, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na povolenie výnimky v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny. V konaní bola prostredníctvom dôkazov žiadateľa dostatočne preukázaná dôvodnosť obavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov dotknutej obce pred medveďmi pohybujúcimi sa v intraviláne obce, v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí. Preto najvyššiemu súdu nezostalo iné ako prisvedčiť právnemu názoru krajského súdu (str. 13), že: „záujem na ochrane prírody musí za daných okolností ustúpiť prioritnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľov tak, ako to predpokladá právny poriadok...“...
Vo vzťahu k námietkam procesného charakteru, najvyšší súd v plnom rozsahu poukazuje na právny názor krajského súdu a na doplnenie považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 OSP v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.
K rozhodnutiam najvyššieho súdu, na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, najvyšší súd uvádza, že sa v danom prípade priklonil k právnemu názoru Najvyššieho súdu SR obsiahnutého v rozhodnutí najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013, ktorý sa týka rovnakého predmetu konania a totožných účastníkov.».
Sťažovateľ poukázal na to, že „vo vzťahu ku konaniu, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, platia teda zásady vyjadrené v ustanoveniach Správneho poriadku, z ktorých sťažovateľ v konaní pred správnym súdom prvého a druhého stupňa poukazoval svojimi žalobnými námietkami predovšetkým na zásadu materiálnej pravdy, na zásadu legality a na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi správneho konania.
Sťažovateľ poukážuc na konkrétny postup správnych orgánov v predmetom konaní, konfrontoval postup a rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa s ustanoveniami Správneho poriadku ako aj zákon o ochrane prírody a krajiny.
Napriek uvedenému ani prvostupňový súd ani najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi ochranu pred nezákonným rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal v konaní vedenom správnym orgánom prvého a druhého stupňa.
Keďže sťažovateľ svoje námietky proti správnym rozhodnutiam smeroval voči postupu a rozhodnutiu správnych orgánov a súdy mu neposkytli ochranu proti nezákonnému postupu a rozhodnutiu správnych orgánov rovnako ako v konaní pred všeobecnými súdmi poukáže na to, že v postupe správnych orgánov neboli dodržané vyššie spomínané zásady vyjadrené v konkrétnych ustanoveniach Správneho poriadku, ktoré zabezpečujú v súlade ustanovením čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo sťažovateľa na konanie zákonnom uvedeným postupom pred súdmi Slovenskej republiky a na ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.“.
Svoju výhradu porušenia zásady úzkej súčinnosti vo vzťahu k označenému rozsudkunajvyššieho súdu sťažovateľ špecifikoval poukazom na to, že k jeho námietkamobsiahnutým v odvolaní a „ktoré možno zhrnúť tak, že skutkové závery, ktoré vyvodili správne orgány z podkladov rozhodnutia, ku ktorým, ako to nepochybne skonštatoval krajský súd, nemal žalobca možnosť vyjadriť sa, nemôžu byť relevantné, keďže tieto skutkové závery nemohli byť vystavené kritike zo strany účastníka konania... na tieto svoje odvolacie argumenty nedostal v rozhodnutí odvolacieho súdu žiadnu odpoveď. Najvyšší súd sa zhrnúc nijako nevysporiadal s odvolacími argumentami žalobcu, že nie je možné uzavrieť, že o skutkovom stave nie sú pochybnosti ak účastník konania nemal právo sa k dôkazom, ktoré sú podkladom na zistenie skutkového stavu, vyjadriť.
Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98-102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“. Ustanovenie § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutísprávnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránkenezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správnehokonania.
Názor najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 6 Sžo 20/2014 sťažovateľ označil za krajnearbitrárny a je toho názoru, že „zasahuje do touto sťažnosťou namietaných práv sťažovateľa. Z ustanovení Správneho poriadku sťažovateľom už označených, ktoré sú priamym vyjadrením základného práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, svojim výkladom urobil ustanovenia bez akéhokoľvek obsahu, ktorých nedodržanie z hľadiska ich účelu a zmyslu správnymi orgánmi v správnom konaní...“.
Z hľadiska zásady legality postupu orgánov verejnej moci v správnom konanípoukázal sťažovateľ na to, že v súlade s § 250i ods. 3 OSP „vyplýva, že samotné zistenie vád v postupe správnych orgánov, ktoré mohli mať za následok nesprávnosť rozhodnutia či nesúlad napadnutého správneho rozhodnutia s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku, teda nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov je zakaždým dôvodom na zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia,“ pričom „súdy v správnom súdnictve nemajú oprávnenie dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady rozhodnutia ani dopĺňať odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov takým spôsobom, aby rozhodnutie, ku ktorému dospel správny orgán spôsobom, ktorým porušoval ustanovenia správneho poriadku, sa po doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné“. Poukázal pritom na uznesenie ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca 2010.
Napokon, poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 36/2010,sp. zn. I. ÚS 126/2012, IV. ÚS 15/03 a sp. zn. II. ÚS 410/06, vyjadril sťažovateľpresvedčenie, že „odvolací súd nedal presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za také, ktoré zodpovedá kritériám spravodlivého súdneho konania“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijalna ďalšie konanie a prijal takýto nález:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa 25. 3. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa 5. 3. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesypodľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedenév jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebosúdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzickýchosôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životnéhoprostredia.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniajeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a právana prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konanía opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpores jej národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuskéhodohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2014z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 51/2012-98zo 6. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmaniazákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. 8691/2011-1.10 (23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011.
Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyššísúd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuskéhodohovoru, a navyše svoje právne závery riadne nezdôvodnil – „nedal presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za také, ktoré zodpovedá kritériám spravodlivého súdneho konania“.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd v danom konaní správne prihliadol na výklad § 250i ods. 3 OSPaplikovaný vo veci uňho vedenej pod sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002, ktorýpovažuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe,že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“
Tento záver neunikol ani pozornosti sťažovateľa, keď naň poukázal ako na „Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98-102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka...“. On sám si však musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdnehorozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,ale aj na jeho reálnu možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie,ale v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať. Dôvod, prečo sa krajskýsúd a najvyšší súd venovali aj procesným pochybeniam správneho orgánu, možno vidieťv potrebe vylúčiť podobné pochybenia do budúcnosti.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudok krajského súdua už vôbec nie rozsudok najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľaúčinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochranymedveďa hnedého. Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšaknikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a nímnapadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie,toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka –zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012) a nejde o konanie,ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovaťpráva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenejvýnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).
Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktoromnajvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdusp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.“.
Najvyšší súd zdôraznil, že „zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.
Podľa citovaného stanoviska najvyššieho súdu «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).
Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».
Tento právny názor vyslovil najvyšší súd napr. tiež v rozsudkochsp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014,sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014 či sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015; súladviacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti právneho postoja senátu1S, ktorý dlhodobo preferuje právne-teoretické stanoviská, často neberúc ohľadna ich praktické dopady na postavenie žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemukonaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.
Ak najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Sžo 20/2014 odvolanie sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu vecne prerokoval a rozhodol o ňom rozsudkom, nemal tento odklon od jehostanoviska vplyv na žiadne z práv a právom chránených záujmov, porušenie ktorýchsťažovateľ namieta. Odôvodnenie jeho rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považujeza dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na základe odvolaniasťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil,pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnostisťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiunajvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmirozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožniavo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02)a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohouby bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípadesťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutievšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického právana spravodlivý proces podľa dohovoru, by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdunielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániťsvoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodolarbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07),alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktoráby napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a tedavyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľana súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôlea je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25.februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiambude vyhovené.
V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostrediaako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitoua činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačnezaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu bymali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhalisvoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty tak,ako to je v prípade tohto konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015