znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 465/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a V. P., obaja bytom V., vo veci namietaného porušenia ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na   nezávislý   a nestranný   súd zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj   čl.   13,   čl. 14,   čl.   17,   čl.   18   a čl.   53 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 143/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a V. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená   sťažnosť J.   P.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“)   a V.   P.,   V.   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a práva na nezávislý a nestranný súd zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl.   13,   čl.   14,   čl.   17,   čl.   18   a čl.   53   dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 20.   mája   2013   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 143/2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   prílohy   tvorenej   fotokópiou   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že M. B., P. (ďalej len „navrhovateľka“), v konaní o určenie vlastníckeho   práva   vedenom   Okresným   súdom   Nitra   pod sp. zn. 12 C 236/2007   navrhla pripustenie   zmeny   na   strane   odporcu   tak,   že   na   miesto   sťažovateľky   v 2. rade   vstúpi do konania   sťažovateľ   v 1.   rade.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 12   C   236/2007-205 zo 14. novembra 2011 navrhovanú zmenu pripustil.

Odvolanie   sťažovateľa   v 1.   rade   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   z 26.   júla   2012   v konaní   sp.   zn.   5   Co   34/2012   odmietol   ako   podané neoprávnenou osobou.

Proti   odvolaciemu   uzneseniu   krajského   súdu   podali   obaja   sťažovatelia   dovolanie z dôvodu, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Po doručení odvolania okresnému súdu tento listom z 29. novembra 2012 vyzval sťažovateľov   na   predloženie   plnej   moci   udelenej   advokátovi.   Sťažovatelia   podaním zo 17. decembra 2012 oznámili, že „sa vzdávajú práva zakotveného v § 241 ods. 1 O. s. p., t. j., aby   boli   zastúpení   v dovolacom   konaní   advokátom   s tým,   že   súdu   nič   nebráni, aby v dovolacom konaní konal s nimi bez zastúpenia advokátom“.

Následne okresný súd uznesením č. k. 12 C 236/2007-278 z 27. februára 2013 vyzval sťažovateľov na doplnenie dovolania tak, aby doručili splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, a poučil ich, že v prípade, ak dovolanie nedoplnia, vec bude predložená na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Sťažovateľov okresný súd poučil taktiež o možnosti požiadať o ustanovenie advokáta Centrum právnej pomoci.

Podaniami z 21.   marca   2013   sťažovatelia   oznámili,   že   chcú   v dovolacom   konaní pred súdom   konať   sami   za   seba.   Plnú   moc   nedoložili   ani   nepreukázali,   či   požiadali o ustanovenie advokáta.

Najvyšší súd uznesením z 20. mája 2013 v konaní sp. zn. 3 Cdo 143/2013 konanie o dovolaní   sťažovateľov   zastavil.   Konštatoval,   že   sťažovatelia „napriek   opakovaným výzvam   súdu   a poučeniam   nezaložili   do   spisu   plnú   moc   udelenú   advokátovi   na   ich zastupovanie   v dovolacom   konaní,   ani   (právne   účinným   spôsobom)   nepožiadali o ustanovenie   zástupcu   pre   dovolacie   konanie   z radov   advokátov.   V dôsledku nerešpektovania   výziev   súdov   zo   strany   dovolateľov   zostal   nedostatok   vyššie   uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že „v našom prípade dovolací   súd   odmietol   preskúmať   dovolaním   napadnuté   rozhodnutia,   hoci   právnicky vzdelaným osobám na základe ich podaného dovolania preskúma napadnuté rozhodnutia a takýto postup dovolacieho súdu je v rozpore s čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru... a s čl. 1 ods. 1, 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... a s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR, a tvrdíme, že uplatnenie aplikácie § 241 ods. 1 posledná veta OSP je v rozpore s čl. 13 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... preto, lebo § 241 ods. 1 posledná veta OSP obmedzuje naše právo zakotvené v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru..., hoci v Dohovore... nie je uvedené, že obmedziť právo   na   súdnu   ochranu   je   možné   na   základe   vzdelania   fyzickej   osoby,   a tvrdíme, že v zmysle   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovor...   garantuje   účinný   opravný   prostriedok a garantuje právo na súdnu ochranu mojej osobe – každému tieto práva, t. j. tieto články garantujú práva každému a nielen osobám tým, ktoré majú právnické vzdelanie...“.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd v predmetnej veci „diskriminuje naše osoby s tým, že si nemôžeme v dovolacom súdnom konaní hájiť naše práva a záujmy pred súdom bez toho, že by sme boli zastúpení advokátom, ak nemáme právnické vzdelanie...“. Dôvodia, že najvyšší súd „konal v rozpore s vyššie citovaným čl. 17 dohovoru s tým, že zneužil naše práva   a nepreskúmal   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie,   nakoľko   nie   sme   právnicky vzdelaní a s tým považuje dovolací súd naše osoby za menej cenné,... dovolací súd vykladal naše   práva   garantované   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   na   náš   neprospech...   dovolací   súd obmedzil naše práva garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tak a s tým spôsobom, ktoré obmedzenie vôbec v Dohovore... nemá oporu, t. j. obmedzuje naše osoby od užívania práv garantovaných Dohovorom... len a len z toho dôvodu, že nemáme právnické vzdelanie...“. Podľa sťažovateľov najvyšší súd nerešpektoval ani zásadu rovnosti strán v súdnom konaní, „nakoľko   dovolací   súd   nám   ukladá   povinnosť   byť   zastúpený   advokátom,   hoci   ostatní účastníci   v tomto   dovolacom   konaní   –   konkrétne   žalobkyňa   a ostatní   žalovaní   nemajú povinnosť byť zastúpený advokátom...“.

Sťažovatelia tvrdia, že prostredníctvom čl. 7 ods. 5 ústavy je najvyšší súd „povinný uprednostniť články Dohovoru... pred § 241 ods. 1 poslednej vety OSP...“.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd „mienil dosiahnuť, aby sa dovolatelia obrátili na správny orgán Centrum právnej pomoci a v tom prípade by dovolateľom bol ustanovený   advokát   a až   by   mali   dovolatelia   advokáta,   tak   by   dovolací   súd   konanie nezastavil a preskúmal by na základe dovolania napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a s týmto   spôsobom   sme   jednoznačne   preukázali,   že   dovolateľom   bolo   porušené   právo na nezávislý súd, nakoľko rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od toho, či sa dovolatelia obrátia na správny orgán Centrum právnej pomoci...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol o ich sťažnosti takto:„1. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky   z 20.   mája   2013   č.   k. 3 Cdo 143/2013 zrušuje a vec vracia späť na ďalšie konanie.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo V. P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   V.   P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 20.   mája   2013 č. k. Cdo 143/2013 priznáva V. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo V. P. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   V.   P. na presvedčivé   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   z 20.   mája   2013   č. k.   Cdo   143/2013   priznáva   V.   P.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo V. P. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   V.   P. na nezávislý   a nestranný   súd   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k. Cdo   143/2013   priznáva   V.   P.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   20   000   eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo V. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva V. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   z 20. mája   2013   č. k.   Cdo   143/2013   priznáva   V.   P.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 diskriminoval V. P. od užívania svojich práv garantovaných podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s tým porušil čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

11. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   diskrimináciu   V.   P.   od užívania   svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a za porušenie čl.   13,   čl.   14,   čl.   17,   čl.   18,   čl.   53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 priznáva V. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť V. P. 100 000 eur (stotisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 2, 4, 6, 8, 10) V. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo J. P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   J.   P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 20.   mája   2013 č. k. Cdo 143/2013 priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

  15. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z 20.   mája   2013   č.   k. Cdo 143/2013   porušil   základné   právo   J.   P.   na   presvedčivé   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   J.   P. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 20. mája   2013   č. k.   Cdo   143/2013   priznáva   J.   P.   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo J. P. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   J.   P. na nezávislý   a nestranný   súd   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 20.   mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil základné právo J. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva J. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   z 20. mája   2013   č. k.   Cdo   143/2013   priznáva   J.   P.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 diskriminoval J. P. od užívania svojich práv garantovaných podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s tým porušil čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

22. Ústavný súd Slovenskej republiky za diskrimináciu J. P. od užívania svojich práv garantovaných   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a za porušenie   čl.   13,   čl.   14,   čl.   17,   čl.   18,   čl.   53   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. P. 100 000 eur (stotisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 2, 4, 6, 8, 10) J. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k. Cdo 143/2013 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   nie   sú   zastúpení   v tomto konaní   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   z radov   advokátov   pre   účely   predbežného prerokovania návrhu sťažovateľov, vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, no predovšetkým z jej   petitu,   ktorý   je   pre   ústavný   súd   záväzný   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde), ako aj z jej   príloh, ustálil   predmet   tohto   konania tak,   ako to   je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Napriek   tomu,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   viacerých   základných   práv zaručených ústavou, práv zaručených dohovorom, ako aj ustanovení ústavy alebo dohovoru, ktoré   žiadne   základné   právo   alebo   slobodu   nepriznávajú,   z odôvodnenia   ich   sťažnosti citovaného   v podstatných   častiach   v naratívnej   časti   tohto   uznesenia   vyplýva   jednotiaci názorový základ, ktorý   porušenie uvedených práv a ďalších   noriem   ústavného poriadku (čl. 1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a   čl.   12   ods.   1,   2   a 4   ústavy)   stavia   na   spoločnú   platformu nevyžadujúcu od ústavného súdu, aby sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal porušením   každého   z označených   práv   a ustanovení   jednotlivo   a osobitne.   Vymedzený jednotiaci   názorový   základ   je   tvorený   základnou   (a   v podstate   jedinou)   sťažnostnou námietkou,   v zmysle   ktorej   nemožno   od dovolateľov   požadovať,   aby   boli   v dovolacom konaní zastúpení advokátom.

1. O zjavne neopodstatnený návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa § 241 ods. 1 poslednej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní   (napr.   II.   ÚS   122/05).   Predostreté   kritérium   vzťahované   doterajšou   judikatúrou zásadne   na   základné   právo   na   súdnu   ochranu   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu s ohľadom   na   už   spomenuté   argumentáciou   sťažovateľov   determinované   väzby medzi základnými   právami   zaručenými   ústavou   a právami   zaručenými   dohovorom v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   aplikovať   aj   na   ďalšie   základné   práva podľa ústavy, práva   zaručené   dohovorom,   ako   aj   na ustanovenia   ústavy   a   dohovoru vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva a sťažovatelia to ani nijako nerozporujú, že pre účely konania o ich dovolaní nepreukázali zastúpenie advokátom.

Ústavný   súd   bez   ambície   zasahovať   do   právnych   záverov   najvyššieho   súdu konštatuje,   že   v posudzovanom   prípade   je   na   prvý   pohľad   a nad   všetky   pochybnosti zreteľné, že najvyšší súd postupoval v súlade s procesno-právnym predpisom podľa § 241 ods. 1 OSP, keď podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 2 OSP konanie o dovolaní sťažovateľov   zastavil.   Tým,   že   sťažovatelia   netvrdili,   a teda   ani   nepreukázali   splnenie podmienky   povinného   kvalifikovaného   právneho   zastúpenia,   nerešpektovali   dispozíciu právnej normy zakotvenej v § 241 ods. 1 OSP, a tým súčasne naplnili hypotézu právnej normy obsiahnutej v § 104 ods. 2 OSP.

2. Sťažnostná   argumentácia   sťažovateľov   poukazuje   na   ich   znevýhodnenie oproti dovolateľom, ktorí majú právnické vzdelanie, a od toho potom odvíja aj porušenie ďalších základných práv zaručených ústavou a dohovorom. Takýmto spôsobom sa však predložená sťažnosť obsahovo transformuje do polohy návrhu namietajúceho nesúlad § 241 ods. 1 poslednej vety OSP so sťažovateľmi označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru.

Podľa   čl.   125   ústavy   a   §   37   a nasledujúcich   zákona   o ústavnom   súde   patrí do právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade právnych predpisov v prípadoch podania návrhu   na   začatie   konania   subjektmi   uvedenými   v   §   18   ods.   1   písm.   a)   až   f)   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   dospejú   k názoru,   že   právny   predpis   nižšej   právnej   sily   nie   je v súlade s právnym predpisom právnej sily vyššej.

Ústavný súd však nemôže začať   konanie o súlade právnych predpisov na základe návrhov fyzických osôb, pretože nepatria medzi subjekty, ktoré sú procesne legitimované na podanie návrhu na začatie takéhoto konania ustanovením § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde (najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   verejný   ochranca   práv   vo   veciach   súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva zaručené ústavou alebo záväznými medzinárodnými zmluvami).

Súčasne platí stabilne judikovaný záver, podľa ktorého v rámci konkrétneho typu konania pred ústavným súdom nie je možné uskutočňovať iné konanie, ktoré existuje ako samostatné konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 5/02). Z tohto dôvodu ústavný súd neskúmal   a ďalej   sa   nezaoberal   argumentáciu   sťažovateľov   konotovanú   nerovnosťou účastníkov   konania   s právnickým   vzdelaním   na   jednej   strane   a účastníkov   konania bez právnického vzdelania na strane druhej (m. m. III. ÚS 182/03).

3. Vzhľadom na to, že pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd nezistil žiadne signály porušenia ich základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré by po prijatí sťažnosti mohli viesť k pozitívnemu meritórnemu rozhodnutiu, bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Preto sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi formulovaným sťažovateľmi v návrhu na rozhodnutie vo veci samej,   ako   ani odstraňovaním   nedostatkov   podanej   sťažnosti   (absencia   kvalifikovaného právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013