znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 465/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C. a E. C., obaja bytom D., zastúpených advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. C. a E. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. V. C. a E. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012.

Sťažovatelia namietajú porušenie „čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy“ rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu v ich právnej veci (o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, kde vystupovali ako odporcovia) a v prvej časti svojej sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav   pre   vydaním   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktorými   bolo   rozhodnuté,   že   nie   sú vlastníkmi   spornej   nehnuteľnosti,   hoci „Vlastnícke   právo   nadobudli   sťažovatelia dobromyseľne,   riadnou   kúpnou   zmluvou   od   vlastnícky   vtedy   vedenej   v   katastri nehnuteľností na liste vlastníctva...

Žalobkyňa v súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Brezne č. k. 4 C 81/2007 a to   M.   B.,   podala   určovaciu   žalobu   dňa   10.   4.   2007,   t.   j.   po   11-tich   rokoch   ako   bol sťažovateľom   založený   list   vlastníctva   na   základe   uvedenej   perfektnej,   platnej   kúpnej zmluvy, t. j. žalobkyňa podala žalobu zároveň po 12 tich rokoch od uzatvorenia platnej kúpnej zmluvy V 975/96, ktorú uzatvorili sťažovatelia s predávajúcou P. B. dňa 14. 11. 1995...

Okresný súd Brezno žalobu M. B. zamietol. A to jednak rozsudkom č. k. 4 C 81/2007- 99 a po zrušovacom rozhodnutí odvolacieho súdu opätovne okresný súd žalobu zamietol rozsudkom   sp.zn.4   C   81/2007-184.   Svoje   rozhodnutia   okresný   súd   oprel   o   judikáty   R 44/1996, tiež NS SR sp. zn. 3 Cdo 117/94, t. j. o právne vety, že aj keby zmluva, ktorou sťažovatelia   nadobudli   nehnuteľnosť   bola   neplatná,   tak   neplatnosť   právneho   úkonu   o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním...“.

Podľa sťažovateľov „Krajský súd nesprávne ustálil, že vstup do držby sťažovateľov bolo notárske osvedčenie o vydržaní. Že omyl sťažovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebol ospravedlniteľný. Pritom vstupom do dobromyseľnej držby, titulom vstupu do držby, bola   na   strane   sťažovateľov   platná   kúpna   zmluva   V   975/95   zo   dňa   14.   11.   1995. Predávajúcej aj sťažovatelia zaplatili dohodnutú kúpnu cenu...

Sťažovatelia   podali   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorý   zmenil   rozhodnutie prvostupňového   súdu   tak,   že   vyhovel   žalobe   M.   B.,   dovolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu a dovolanie sťažovateľov zamietol svojim rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 159/2010. V odôvodnení okrem iného NS SR uviedol, že kúpna zmluva v časti týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti je neplatná, že predávajúca P. B. nenadobudla   k   spornej   nehnuteľnosti   vlastnícke   právo   titulom   vydržania.   A   absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky. Že vstup do držby zo strany sťažovateľov bol preto nedobromyseľný...

Sťažovatelia poukazujú, že tak Krajský súd ako aj Najvyšší súd SR nebral do úvahy vyššie   spomínanú   judikatúru,   t.   j.   právne   vety,   že   aj   keby   zmluva   ktorou   sťažovatelia nadobudli   nehnuteľnosť   bola   neplatná,   tak   neplatnosť   právneho   úkonu   o   prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním.

Nedobromyseľnosť sťažovateľov nebola nijakým dôkazom preukázaná. Krajský súd a Najvyšší súd teda nemohli ustáliť svoj právny názor na základe vykonaných dôkazov, keďže žiadny   dôkaz   nepreukázal   nedobromyseľnosť   sťažovateľov.   Závery   Krajského   ako   aj Najvyššieho súdu sú zjavne neodôvodnené.

Sťažovatelia majú za to, že ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania   pred   uvedenými   všeobecnými   súdmi,   keďže   právne   závery,   na   ktorých   sú rozhodnutia   všeobecných   súdov   založené,   výrazne   nekorešpondujú   so   skutkovými zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení“.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tvrdia,   že „Takýmito   rozhodnutiami   všeobecných   súdov sťažovatelia prišli o svoje riadne, dobromyseľne nadobudnuté vlastníctvo. Rozhodnutiami Krajského a Najvyššieho súdu v danej právnej veci bol narušený ústavný princíp právnej istoty   a   ochrana   nadobudnutých   práv.   Vlastníctvo   nadobudnuté   v   dobrej   viere   požíva ochranu   v   súlade   s   čl.   11   Listiny...   a   ústavný   princíp   právnej   istoty   a   ochrany nadobudnutých práv vyplývajúce z demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods.1 Ústavy. Rozhodnutiami uvedených súdov došlo k takej interpretácii zákona a jeho výkladu, ktorý je v rozpore s konštantnou judikatúrou.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   v   závere   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru...,   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy..., Rozsudkom KS v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 zo dňa 28. 4. 2010 a Rozsudkom NS SR sp. zn. 2 Cdo 159/2010 zo dňa 27. 6. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 zo dňa 28. 4. 2010 a Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 159/2010 zo dňa 27. 6. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   účastníkmi   konania   o   určenie vlastníctva   k   nehnuteľnosti   (odporcami)   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 81/2007.

Okresný   súd   posledným   rozsudkom   z   10.   novembra   2009   žalobu   navrhovateľky zamietol,   ale jeho rozsudok   bol zmenený rozsudkom   krajského súdu   z 28.   apríla 2010 sp. zn.   14   Co/336/2009   tak,   že   navrhovateľka   je   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území obce D.

Sťažovatelia   podali dovolanie proti   rozsudku   krajského súdu,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 159/2010 tak, že dovolanie sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   základných   a   iných   práv v nesprávnych   záveroch   rozsudku   krajského   súdu   a   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   tom, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili (pri skúmaní právnych otázok spojených s držbou nehnuteľnosti a splnením podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva na základe vydržania)   a   tiež   tým,   že   ako   vlastníkom   nehnuteľnosti   riadne   zapísanej   do   katastra nehnuteľností   bol   narušený   ich   princíp   právnej   istoty.   Sťažovatelia   sú   toho   názoru, že ústavný   súd   je   oprávnený   posudzovať   výsledky   dôkazného   konania   pred   uvedenými všeobecnými   súdmi,   keďže   ich   právne   závery   výrazne   nekorešpondujú   so   skutkovými zisteniami, a tiež preto, že závery krajského súdu a najvyššieho súdu sú podľa nich zjavne neodôvodnené a tiež arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia mali vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu   k   dispozícii   opravný prostriedok,   ktorý   aj využili,   keď   podali   proti   zmeňujúcemu rozsudku   krajského   súdu   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie.   Po   preskúmaní rozhodnutia   krajského   súdu   v   merite   veci   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 tak, že ho zamietol. Z tohto dôvodu preto ústavný súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   a iných   práv   sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy tiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02)   a   ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavou   zaručené   základné   právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv zhrnul obsah odôvodnenia dovolaním   sťažovateľov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ich   dôvody   uvedené v dovolaní, ktoré smerovali k tomu, že krajský súd vec neprávne právne posúdil, a potom v relevantnej časti   svojho   rozsudku   na strane   7   až strane   13   podrobne   opísal,   z   akého skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych skutočností vo veci samej rozhodol.

Ústavný   súd   z   obsahu   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   159/2010 z 27. júna 2012 (bez toho, aby podrobne citoval z jeho rozhodnutia, ktoré je sťažovateľom dobre známe) sa súčasne presvedčil, že naopak nejde o svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie, ako   to   tvrdia   sťažovatelia,   a   krajským   súdom   aplikované   právne   a   skutkové   závery,   s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nie sú v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré by mohli   prípadne   zakladať dôvod   na zásah   ústavného   súdu   do   namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 je preto ústavne akceptovateľné a medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by mohlo dôjsť prípadne k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľov   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia poukazujú na porušenie základného práva podľa čl. 11 listiny a porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd považuje   iba   za   súčasť   argumentácie,   pretože   tieto   námietky   sťažovatelia   nepremietli do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažnosť vo vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, nie je vôbec vecne odôvodnená.

Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   iba   tvrdia,   že   všeobecné   súdy   v   ich   právnej   veci nedostatočne zistili skutkový stav a nevykonali v potrebnom rozsahu dokazovanie potrebné na rozhodnutie.

Petit   požadovaný   sťažovateľmi   teda   nie   je   zhodný   s   tým,   čo   uvádzajú   v   úvode a odôvodnení   sťažnosti,   a   sťažovatelia   argumentujú   iba   skutkovými   okolnosťami,   ktoré nemá   ústavný   súd   právomoc   prehodnocovať,   pretože   nie   je   súdom   skutkovým   a   pri posudzovaní sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevykonáva žiadne dokazovanie, ako to tvrdia sťažovatelia.

Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09), ako to bolo zistené v tomto prípade.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd opätovne   uvádza,   že   sťažovatelia   sú   zastúpení   advokátkou.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát(ka) je povinný pri   výkone   advokácie dôsledne využívať všetky   právne prostriedky,   a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti sťažovateľov   v tejto   časti   aj   so   zreteľom   na   ich   kvalifikované   právne   zastúpenie   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 604/08, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 210/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012