znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 465/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   G.,   K.,   zastúpeného   A.,   s.   r.   o.,   T.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   8   Sžf/49/2010   z   22.   júna   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   najvyššieho   súdu“   alebo „predmetné rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný výmer   číslo:   643/230/39808/09/Skov   zo   dňa   07.   10.   2009,   ktorým   bol   vyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 vo výške 9.976,13 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený   orgán   a   to   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím   číslo:   I/226/17083- 36747/2010/990565-r   zo   dňa   24.   5.   2010,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového správneho   orgánu.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu   v   správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v T. rozsudkom sp. zn. 11 S/66/2010-41 zo dňa 29. 09.   2010,   ktorým   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2010 zo dňa 22. 6. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.

Sťažovateľ tvrdí,   že „vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené jeho právo vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na to, aby si preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve dodávateľa   sťažovateľa,   iba   jeden   krát   predvolal   súčasného   konateľa   dodávateľa sťažovateľa J. s. r. o., ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, avšak tieto nedodal. Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady o sporných zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane nevykonal,   neuložil   dodávateľovi   sťažovateľa   pokutu   v   zmysle   ust.   §   35 ods. 15 zák. č. 511/1992 Zb. až do výšky 33 190 eur, nezačal u neho výkon daňovej kontroly, nepodal   trestné   oznámenie,   uspokojil   sa   len   s konštatovaním,   že dodávateľ   sťažovateľa požadované doklady nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť štátneho orgánu, keďže nemá žiadny právny prostriedok na vynútenie si splnenia povinnosti predložiť   účtovné   doklady   o   zdaniteľných   obchodoch   svojím   dodávateľom,   aby   bolo preukázané, že tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J. s. r. o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak, že správca dane neoprávnene zasiahol do jeho práva vlastniť majetok, keď mu   dorubil   daňovú   povinnosť   a   tento   dorub   odôvodnil   tak,   že   sťažovateľ   neodstránil pochybnosti správcu dane, avšak tieto sťažovateľ nie je schopný odstrániť z dôvodu, že nemá prostriedky na donútenie svojho dodávateľa preukázať správcovi dane dodanie a zaúčtovanie sporného tovaru. Reagujúc na odôvodnenie rozsudku prvostupňovým súdom uvádzame, že nie je pravdou, že sťažovateľ nevedel vysvetliť časové rozpory medzi nákupom tovaru od J. s. r. o. a jeho predajom ďalším odberateľom. V konaní pred súdom samotný sťažovateľ   tento   časový   rozpor   vysvetlil   tak,   že   pre   neho   v   čase   odberu   materiálu   od dodávateľa J. s. r. o. bolo prvoradé, aby tento dodal svojím odberateľom J. V., J. S. a P. Š., čo aj urobil, týmto materiál dodal, vystavil faktúry a títo odberatelia mu aj zaplatili. Pri odbere   materiálu   od   dodávateľa   J.   s.   r.   o.   tomuto   dodávateľovi   sťažovateľ   zaplatil   a požiadal ho o vystavenie účtovných dokladov, avšak tieto mu dodávateľ J. s. r. o. vystavil až so značným časovým oneskorením. To však v čase odberu materiálu nebol pre sťažovateľa na prvom mieste, keďže prvoradé bolo pre neho dodanie tohto materiálu vyššie uvedeným odberateľom a tiež zaplatenie za toto dodanie materiálu, čo sa aj udialo. Zdôrazňujeme na tomto   mieste   tú   skutočnosť,   že   títo   odberatelia   sťažovateľa   potvrdili   odber   tovaru   od sťažovateľa, ktorý odobral od spol. J. s. r. o. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením prvostupňového súdu podľa ktorého v prípade absencie vedomostí štatutárneho orgánu o spolupráci s obchodnými partnermi, tak ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva právnu ochranu. Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu vedomostí, ale o fakt, že si vtedajší konateľ nepamätal na podrobnosti jedného z viacerých obchodov uskutočnených v čase minulom. Je pravdepodobné, že tieto podrobnosti by si vtedajší konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak toto   účtovníctvo   už   nemá   k   dispozícii,   keďže   ním   disponuje   súčasný   konateľ,   ktorý   to správcovi dane nepoprel.

Máme za to, že vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a to z dôvodu, že mu bola vyrubená daňová povinnosť len kvôli tomu, že nevedel dostatočne preukázať skutočnosti, ktorých preukázanie nie je reálne možné preukázať bez súčinnosti tretej osoby - dodávateľa, avšak sťažovateľ nemá reálnu možnosť túto tretiu osobu prinútiť splniť si túto povinnosť. V dôsledku   uvedeného   je   tak   sťažovateľ   sankcionovaný   zo   strany   štátneho   orgánu   bez možnosti brániť sa a následkom tejto sankcie je neoprávnený zásah do majetkových práv sťažovateľa a primárne tak do práva sťažovateľa vlastniť majetok garantovaného Ústavou SR“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 49/2010 z 22. júna 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy. Zároveň požaduje, aby ústavný súd predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011. Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu   veci   a   k   jeho   nesúhlasu   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a právnych   zisteniach   orgánov   daňovej   správy   (Daňový   úrad   N.   a Daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2011 z 22. júna 2011.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   sp.   zn.   8   Sžf/49/2011   z   22.   júna   2011 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.),   preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,   ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech...

Odvolací   súd   vyhodnotil   rozsah   a   dôvody   odvolania   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku...

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmať   zákonnosť   postupu   a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu N. č. 643/230/39808/09/Skov zo 07.   10.   2009,   ktorým   bola   žalobcovi   vyrubená   daň   na   dani   z   pridanej   hodnoty   za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 zo zisteného rozdielu dane v sume 9.976,13 €. Pochybnosti   o   oprávnenosti   uplatneného   odpočtu   dane   vo   výške   200.136,50   Sk (vzťahujúcej sa na doklady v III. štvrťroku 2006) nadobudol správca dane pri kontrole dokladov - faktúr od spoločnosti J., s. r. o., a to:

- fa č. 6004009 zo dňa 04.09.2006 na celkovú sumu 327.488,- Sk z toho daň 52.288,-Sk,

- fa č. 6001209 zo dňa 12.09.2006 na celkovú sumu 196.112,- Sk z toho daň 31.312,-Sk,

- fa č. 6002109 zo dňa 21.09.2006 na celkovú sumu 278.936,-Sk z toho daň 44.536,-Sk,

- fa č. 6002509 zo dňa 25.09.2006 na celkovú sumu 221.102,—Sk z toho daň 35.302,-Sk,

- fa č. 6002909 zo dňa 29.09.2006 na celkovú sumu 229.848,50 Sk z toho daň 36.698,50 Sk. Bývalý konateľ spoločnosti J., s. r. o. M. H. účtovné doklady odovzdal novému konateľovi T. R., ktorý ani po opakovanej výzve doklady spoločnosti J., s. r. o. za zdaňovacie obdobie 2006 a 2007 nepredložil. Vo svedeckej výpovedi M. H. uviedol, že v čase keď bol konateľom spoločnosti,   spoločnosť   sídlila   v   prenajatých   priestoroch,   nevlastnila   žiadne   skladové priestory, nemala žiadnych zamestnancov, žalobcu pozná, faktúry vystavovala ekonómka a on   ich   podpísal,   po   dodaní   tovaru   ich   nosil   žalobcovi.   Ručne   vypisované   príjmové pokladničné doklady vypisoval žalobca, ostatné účtovníčka. Príjmové pokladničné doklady aj podpisoval, žalobcovi ich osobne odovzdal, prijal hotovosť, ktorú vyplatil žalobca. Tovar vozili na svojich vozidlách vodiči, dopravu pre žalobcu vykonávali M. K. a M. L. Svedok M. K. uviedol, že v roku 2006 nevykonával dopravu pre spoločnosť J., s. r. o., M. H. nepozná, je možné že mu niečo vozil jeho syn M. K., nakoľko sú so žalobcom kamaráti. Rovnako aj M. L. poprel vykonávanie dopravy pre spoločnosť J., s. r. o. v roku 2006. Z predložených účtovných dokladov správca dane zistil, že svedkovia M. K. a M. L. v roku 2006 nemajú v knihe vystavených faktúr zaevidovanú žiadnu vystavenú faktúru na odberateľa J., s. r. o. a ani na žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené vznikli pochybnosti o reálnom dodaní tovaru spoločnosťou   J.,   s.   r.   o.   žalobcovi   a   keďže   žalobca   okrem   faktúr   a   príjmových pokladničných   dokladov   nepredložil   správcovi   dane   žiadny   iný   dôkaz   preukazujúci uskutočnenie dodávok podľa sporných faktúr od dodávateľa J., s. r. o., správca dane dospel k záveru, že žalobca si uplatnil odpočet dane v rozpore s § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z... Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré   majú   vplyv   na   správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať   v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť   alebo   úplnosť   povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr), ale daňové doklady musia nielen po formálnej ale aj obsahovej stránke jednoznačne preukazovať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo, a to osobou uvedenou v predkladaných faktúrach. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý je povinný preukázať skutočné zrealizovanie dodávky tovaru tak, ako je to uvedené vo faktúrach, ak si uplatňuje nárok na odpočítanie dane. Daňový doklad sám o sebe ešte nie je dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením o tejto skutočnosti, ktorú musí vedieť daňový   subjekt   preukázať   aj   inak,   ak   jeho   vierohodnosť   v   daňovej   kontrole   bola spochybnená.

Správca   dane   na   základe   vykonaného   dokazovania   spochybnil   dodanie   tovaru žalobcovi   spoločnosťou   J.,   s.   r.   o.   Preto   žalobca   ak   tvrdil,   že   došlo   k   uskutočneniu zdaniteľných plnení, mal povinnosť to preukázať. Žalobca len formálne deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo, ale nepreukázal svoje tvrdenia a ani nevyvrátil pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom správcu dane a žalovaného, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože žalobca nepreukázal, že plnenia deklarované v sporných faktúrach boli reálne uskutočnené...

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil   správne   skutkové   aj   právne   závery,   ktoré   náležité   aj   odôvodnil   a   s   ktorými   sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožnil.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV.   ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené poznamenáva, že dôvody uvedené v rozsudku najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Predmetné   rozhodnutie   nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový   stav,   k   čomu   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavnému   súdu   sa   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto jeho sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011