znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 465/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 32/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Co   32/2010z 19. mája 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Co   32/2010   z   19.   mája   2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť P.   trovy   konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. Z. M., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   11   ods.   1   a 4   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 19. mája 2010 v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 3   Co 32/2010   (ďalej aj “napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola prijatá   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III. ÚS   465/2010-15 zo 7. decembra 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ sa   pred Okresným súdom   Prešov (ďalej len „okresný súd“) a krajským súdom svojím konečným návrhom domáhal odstránenia stavby – železných   stĺpov   v celkovom   počte   27   kusov   spolu   s ich   základmi   uloženými   v zemi z nehnuteľnosti,   ktorá   mu   vlastnícky   patrí.   O návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 10 C/99/2005-99 z 11. decembra 2009 tak, že návrh zamietol a toto rozhodnutie na základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   krajský   súd   ako   vecne   správny   potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co 32/2010 z 19. mája 2010.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   okrem   iného   odôvodnil   takto: «Železné   stĺpy   sú   súčasťou   stavby   trolejbusovej   dráhy   (a   nie   súčasťou   pozemnej komunikácie),   preto   nie   je   odstránenie   stĺpov   nutné   podmieňovať   odstránením   celej pozemnej   komunikácie,   ako   dôvodia   všeobecné   súdy.   Sťažovateľ   uvádza,   že   pozemná komunikácia   nachádzajúca   sa   na   jeho   pozemku   slúži   pre   rôzne   dopravné   prostriedky, ktorých prevádzka nevyžaduje zriaďovanie ďalších stavieb, ako je to v prípade trolejbusovej dopravy.   Sťažovateľ   nevidí   preto   žiaden   logicky   ani   právny   dôvod,   pre   ktorý   by   mal povinnosť,   proti   svojej   vôli,   strpieť   obmedzenia   ďalšími   stavbami   nad   rámec   stavby pozemnej   komunikácie.  ...   Sťažovateľ,   ako   vlastník   pozemku,   je   aktívne   legitimovaný   k žalobe na odstránenie časti stavby, aj keď sa jej ďalšia časť nachádza na pozemku osoby, ktorá   nie   je   účastníkom   konania.   …   Podľa   dostupnej   judikatúry   platí,   že   rozhodnutie o odstránení   stavby   je   následkom,   ktorý   bez   ďalšieho   postihuje   vlastníka   stavby,   ktorý v konaní   nepreukáže   podmienky,   pre   jej   dodatočné   povolenie.   Tento   následok   celkom jednoznačne vyplýva zo stavebného zákona i z logiky veci (Nález ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 48/02 zo dňa 8. 4. 2004)....

Porušovateľ nezohľadnil v odvolacom konaní, že P., odbor dopravy, ako príslušný špeciálny stavebný úrad, listom zo dňa 17. 6. 2005 oznámil Mestu P., že voči nemu začína konanie o dodatočnom povolení stavby trolejbusovej dráhy, vedenej po nehnuteľnosti na parcele č........

Porušovateľ   v   odôvodnení   rozsudku   odkazuje   na   zákon   č.   513/2009   Z.   z.   s účinnosťou od 1. 1. 2010 a svoje rozhodnutie zdôvodňuje odkazom na jeho znenie, bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca podal žalobu dňa 14. 6. 2005 v čase, kedy citovaný právny predpis nebol súčasťou právneho poriadku štátu. Právne vzťahy medzi účastníkmi   konania   neboli   navyše   upravené   spôsobom   ako   porušovateľ   v   napadnutom rozsudku uvádza. Sťažovateľ nedostal odpoveď na to, prečo porušovateľ aplikuje právnu normu   -   zák.   č. 513/2009   Z.   z.   na   právny   vzťah   účastníkov   konania,   keď   platí   zákaz retroaktivity. Odôvodnenie rozhodnutia, použitý výklad obsahu a zmyslu právnych noriem súdom je takto v rozpore s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva....

Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv.   subjektívnych vlastníckych práv.   Rozhodujúce miesto   medzi   nimi   zaberá   právo   s   vecou   nakladať   (ius   disponendi),   alebo   oprávnenie vlastníka určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať. Dispozičné   právo   vlastnícke   je   možné   výnimočne   obmedzovať   zákonom,   nakoniec   také obmedzenie sa však musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov.

„Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku,   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré stanoví zákon a obecné zásady medzinárodného práva“.   Podľa tohto ustanovenia Európsky súd pre ľudské práva, stručne povedané posudzuje, či obmedzenie užívania majetku (vlastníckeho práva) sleduje legitímny cieľ, či je v súlade s vnútroštátnym právom a či je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu... „Funkcia vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva vtom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu“....

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci   k jednostranným záverom.  ...   Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   porušovateľ   sa   nevysporiadal   zákonným spôsobom s odvolacími dôvodmi sťažovateľa.... V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.»

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 32/2010 zo dňa 19. 5. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 5. 2010, sp. zn. 3 Co 32/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. trovy konania v sume spolu 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Krajský   súd   sa   k sťažnosti   vyjadril   listom   č.   10185/2010   z 11.   januára   2011, v ktorom   zopakoval   všetky právne   závery   formulované   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia,   okolnosti   uvádzané   sťažovateľom   považoval   za   nedôvodné   a   predmetnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   10   C   99/2005 a v odvolacom konaní pred krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 32/2010 bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na odstránenie stavby – železných stĺpov v počte 27 ks v základoch uložených   v zemi,   ktoré   sa   nachádzajú   na   nehnuteľnosti   sťažovateľa,   a uvedenie   terénu do pôvodného stavu. Tieto železné stĺpy mali byť postavené bez stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia a súhlasu vlastníka pozemku, pričom sťažovateľovi majú brániť v jeho stavebných zámeroch.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   99/2005-99   z 11.   decembra   2009   návrh sťažovateľa zamietol, pričom svoje právne závery formuloval takto:

„Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vlastníkom predmetných stĺpov trolejbusového vedenia je v zmysle citovanej právnej úpravy nepochybne odporca, nakoľko stĺpy sú súčasťou jemu patriacej trolejovej dráhy a nemôžu byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Súčasť veci je všetko, čo k tejto veci podľa jej povahy patrí a nemôže byť od nej oddelené, bez toho aby sa vec ako taká znehodnotila. Súčasť veci nie je preto   samostatnou   vecou   v   právnom   zmysle.   Vec   a   jej   súčasť   tvorí   jedinú   vec   -   celok podrobený   jednému právnemu   režimu.   V   dôsledku   toho   sa práva   a   povinnosti,   ktorých predmetom je určitá vec, vzťahujú i na jej súčasť.

V konaní bolo nepochybne preukázané,   že podporné stĺpy sú súčasťou pozemnej komunikácie   ako   trolejovej   dráhy.   Samé   osebe   však   nemôžu   byť   predmetom občianskoprávnych vzťahov, a preto ani súd v tomto konaní nemohol vyhovieť podanému návrhu.

Z týchto dôvodov súd sa bližšie už nezaoberal právnou argumentáciou účastníkov konania. Tým by sa súd zaoberal len v prípade, že v petite žaloby by bolo aj odstránenie pozemnej komunikácie ako dráhy, súčasťou ktorej sú podporné stĺpy. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia NS SR č. 4/92, pričom osobitný zákon (zákon o dráhach) v danom prípade neustanovuje žiadne výnimky z tejto zásady.“

Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 3 Co 32/2010 z 19. mája 2010, v ktorom po opísaní priebehu dovtedajšieho konania a zhrnutí právnej argumentácie   napadnutého   rozhodnutia,   sťažovateľom   podaného   odvolania   a vyjadrenia druhej procesnej strany k podanému odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje aj správnosť všetkých jeho výrokov. Súčasne po citácii niektorých ustanovení zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov doplnil dôvody zamietnutia návrhu sťažovateľa aj týmito právnymi úvahami:

„Odvolací súd podľa aktualizácie katastrálneho portálu vedenej na internete zo dňa 24. 04. 2010 zistil, že na liste vlastníctve č..., k. ú. N. je ako vlastník pozemku, parcely č.... - zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   11   073   m2   zapísaný   žalobca.   Pred   uvedenou aktualizáciou   katastrálneho   portálu   na   liste   vlastníctve   č.  ...,   k.   ú.   N.   bol   ako   vlastník pozemku s parc. č.... - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9 673 m2 zapísaný žalobca. Z uvedeného je teda zrejmé, že dňa 24. 04. 2010 došlo k prečísleniu pôvodného pozemku s parc. č.... na pozemok s parc. č...., pričom došlo aj k zmene výmery pozemku, ktorý je naďalej zapísaný na LV č...., k. ú. N., a ku ktorému je naďalej vlastníkom žalobca. Vychádzajúc z kódu spôsobu využívania pozemku parc. č.... zapísanej na LV..., k. ú. N.,   číslo   kódu  ...: ide o pozemok,   na   ktorom   je   postavená   inžinierska   stavba -   cestná, miestna a účelová komunikácia a ich súčasti. Pozemná komunikácia ako stavba postavená na pozemku s parc. č.... nie je predmetom evidencie v katastri nehnuteľnosti, v registri stavieb.

Je nesporné a účastníci konania uvedenú skutočnosť ani nenamietajú, že na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č...., k. ú. N. je postavená stavba - miestna komunikácia, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13. 12. 2007, č. k. 7 C 725/2004-349 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 06. 2008, č. k. 9 Co 10/2008-419.

Na uvedenej komunikácii je vedená trolejbusová dráha v úseku Š. v P. Ako vyplýva z písomného stanoviska Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zo dňa   06.   04.   2005   (č.   1.   128   spisu)   prevádzkovateľom   trolejbusových   dráh   v P.,   aj prevádzkovateľom dopravy na nich je D. P., akciová spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou mesta P.

Samotný stĺp trolejbusovej dráhy nie je samostatnou vecou, t. j. stavbou v občiansko- právnom zmysle, ale je súčasťou trolejbusovej dráhy. Stĺpy trolejbusového vedenia, ktoré žalobca   žiada   v   predmetnom   konaní   odstrániť,   ako   súčasti   veci   (trolejbusovej   dráhy) nemajú samostatný právny osud, a preto z hľadiska právneho vlastne neexistujú. Samotný stĺp trolejbusového vedenia ako súčasť trolejbusovej dráhy nie je spôsobilým predmetom občianskoprávneho vzťahu, pričom súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej.   Naviac   vlastník   nehnuteľností   v   obvode   dráhy   (žalobca)   je   povinný   strpieť umiestnenie súčasti dráhy (§ 4 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z. z.).

Za takejto situácie, keď námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú neopodstatnené, odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (II.   ÚS   172/05). Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp. s jeho   právnymi názormi.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že obsah čl. 11 ods. 1 a 4 listiny je totožný s obsahom čl. 20 ods.   1   a 4   ústavy   (obdobne   tak   aj   so   zmyslom čl.   1   dodatkového   protokolu) a podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   dôvod   na   odlišné   posudzovanie   ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď   na každý   argument strany. Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Ústavnosť   konania pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane súdov)   predpokladá,   že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je povinnosťou všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí   dostatočné   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia.

Pre   rozhodnutie   krajského   súdu   bol   v   posudzovanom   konaní   rozhodujúci   záver, že železné stĺpy, ktorých odstránenia sa sťažovateľ domáhal, sú len súčasťou trolejbusovej dráhy ako veci hlavnej, nie sú spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, nemajú samostatný právny osud, ale zdieľajú to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej, a preto z hľadiska právneho vlastne neexistujú.

Tieto   dôvody   vedúce   k zamietnutiu   návrhu   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu nedostatočné a nepresvedčivé. Aj keď ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej, predmetom kontroly môžu byť tie jeho závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neudržateľné,   pretože   priamo   zasiahli   do   niektorého   základného   práva   alebo   slobody spôsobom nezlučiteľným s obsahom týchto základných práv.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   výklad   právneho   predpisu   nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave. V takomto   prípade   je   potrebné   použiť   taký   výklad,   ktorý   by   základné   právo   nielenže neporušoval,   ale naopak   garantoval   (II.   ÚS   31/04).   Vlastnícke   právo   každej   osoby   má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu (III. ÚS 101/08).

Pre   presvedčivé   a   ústavne   konformné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemôže postačovať   len   citácia   právnych   viet   obsiahnutých   v   predchádzajúcej   judikatúre publikovanej pod sp.   zn. R 4/1992, vychádzajúcej z rozsudku   Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cz 3/90 z 31. januára 1990, ktoré sa síce týkajú otázky posudzovania spôsobilosti   súčasti   veci   byť   predmetom   občianskoprávnych   vzťahov,   nedávajú   však relevantnú odpoveď na podmienky, za ktorých sa možno domáhať ochrany vlastníckeho práva v prípade, ak stavba neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva inej osoby, ktorá je vlastníkom   pozemku.   Okrem   právneho   názoru,   že   sa   nemožno   domáhať   odstránenia jednotlivých súčastí stavby, sa však krajský súd nevysporiadal s otázkou, či môže osoba, do ktorej   vlastníckeho   práva   k pozemku   čiastočne   zasahuje   neoprávnená   stavba   iného vlastníka, domáhať sa s úspechom odstránenia celej stavby, ktorá vo zvyšnej časti stojí na pozemku iného vlastníka, ktorý dokonca môže byť totožný s osobou vlastníka neoprávnenej stavby. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, ktoré z podmienok uvedených v § 136 Občianskeho zákonníka neboli splnené, a preto nebolo v danom prípade označené ustanovenie aplikované.

Z okolností prípadu taktiež vyplýva, že zvyšná časť trolejbusovej dráhy bola zriadená na pozemku vo vlastníctve žalovaného, kde je postavená miestna komunikácia, a po ktorej je vedená aj uvedená trolejbusová dráha. Vzhľadom na uvedené preto konaním o návrhu na odstránenie 27 železných stĺpov, ktoré sú súčasťou trolejbusovej dráhy, zasahujúcich do vlastníckeho   práva   sťažovateľa   nemohli   byť   dotknuté   práva   tretej   osoby   nezúčastnenej v konaní. V tomto   kontexte   ústavný   súd   poznamenáva,   že   platný   Občiansky   zákonník priznáva v § 126 vlastníkovi právo na ochranu jeho vlastníckeho práva proti každému, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje. Ustanovenie § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka dokonca priznáva vlastníkovi pozemku právo odstraňovať aj súčasti inej veci, ktoré do jeho vlastníckeho práva užívať pozemok zasahujú (konkrétne ide o právo vlastníka susedného pozemku odstraňovať časti porastu presahujúce na jeho pozemok).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   judikatúra   aplikovaná   krajským   súdom v sťažovateľovej   veci   sa   netýka   podmienok,   za   ktorých   možno   na   úkor   ochrany vlastníckeho práva k pozemku priznať právnu ochranu neoprávnenej stavbe. K rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cz 3/90 z 31. januára 1990, na ktorý v danej veci odkázal okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 10 C 99/2005-99 z 11. decembra 2009, ústavný súd poznamenáva, že sa vo svojich záveroch nedotýka práva vlastníka pozemku na odstránenie   časti   stavby,   ktorá   neoprávnene   zasahuje   do   pozemku   iného   vlastníka,   ale obsahuje najmä výklad ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka týkajúci sa pojmu súčasť veci.

Krajský súd v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na kľúčové argumenty sťažovateľa, že do jeho pozemku zasahuje stavba zriadená bez stavebného povolenia a bez jeho súhlasu, vôbec sa nezaoberal neoprávnenosťou zásahu do sťažovateľovho vlastníckeho práva a ani spôsobom, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo chrániť, resp. ako je možné   usporiadať   pomery   medzi   odporcom   (vlastníkom   pozemku)   a   sťažovateľom (vlastníkom stavby), pričom ústavný súd poznamenáva, že platné   hmotné právo upravuje viacero   možností   usporiadania   pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   pri   ktorých   nemusí dôjsť k reálnemu odstráneniu stavby. Keďže sa krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 3   Co   32/2010   z 19.   mája   2010   nezaoberal   aj   právom   sťažovateľa   na   ochranu   jeho vlastníckeho práva k pozemku spočívajúceho v práve na odstránenie stavby neoprávnene zriadenej na cudzom pozemku podľa § 136 Občianskeho zákonníka, poprel tým zmysel a podstatu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré zahŕňa aj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho vlastníckeho práva bez ohľadu na to, kto by bol týmto oprávneným subjektom. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá je dôvodom na zásah ústavného súdu vo veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 32/2010 z 19. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže pri rozhodovaní vo veci nepoužil relevantnú právnu normu (§ 136) a svoje rozhodnutie nezdôvodnil ústavne konformným spôsobom. Súčasne podľa   ústavného   súdu   pri   výklade   aplikovaných   zákonných   ustanovení   (najmä Občianskeho   zákonníka)   krajský   súd   nevzal   na   zreteľ   ústavnoprávne   aspekty   práva   na ochranu vlastníctva sťažovateľa, a tým porušil aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   ústavy,   podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   a   právo   na   ochranu majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa (bod 1   výroku   tohto   nálezu),   ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   zrušil   namietaný   rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 32/2010 z 19. mája 2010 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   krajského   súdu   bude   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať relevantné   ústavné   princípy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovateľ nemusí byť v konaní úspešný a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému   rozhodnutiu,   než   aké   bolo   prijaté.   Základom   pre   výrok   tohto   nálezu   bolo predovšetkým   zistenie   nedostatočnosti   a arbitrárnosti   odôvodnenia   a ústavne nekonformného právneho posúdenia daného prípadu.  

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   254,88   €,   čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods.   3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 120,23 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,21 €). Úhradu trov právneho zastúpenia uplatnených právnou zástupkyňou sťažovateľa za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2010 (t.   j.   prevzatie   a príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti)   považuje   ústavný   súd   za dôvodné,   a preto   porušovateľa   základného   práva   zaviazal   na   ich   zaplatenie   tak,   ako   to vyplýva z bodu 3 výroku nálezu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 4 listiny ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu) vychádzajúc z princípu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecného   súdu, rozhodnutie   ktorého   je   v konaní   o tejto   sťažnosti   preskúmavané.   Súčasne   prihliadol   na zistenie,   že   v danom   prípade   predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom   nebolo vyvlastňovanie ani nútené obmedzenie vlastníckeho práva a rovnako ani súdny prieskum vyvlastňovacieho   konania   realizovaného   správnym   orgánom.   Ani   sťažovateľ   bližšie nezdôvodnil, v čom vidí porušenie označeného článku ústavy, resp. listiny.

Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil ani porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2   ústavy   majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné túto skutočnosť explicitne vyjadrovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí. To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter generálneho   interpretačného   princípu,   ktorý   ústavný   súd   vždy   uplatňuje   pri   svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 303/2010). Prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy sa garantuje nezávislosť sudcov, resp. sudcovského rozhodovania, pričom v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného súdu   neexistuje medzi obsahom   tohto   článku ústavy a podstatou sťažnosti taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala vysloviť jeho porušenie vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011