SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 464/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Serekom, Nová Doba 489/15, Nižná,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v častivýroku o trovách odvolacieho konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v časti výroku o trovách odvolacieho konania.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdomNámestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 135/2011 sa sťažovateľka žaloboudomáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd rozsudkomsp. zn. 8 C 135/2011 z 27. marca 2013 rozhodol tak, že žalobnému návrhu sťažovateľkyv celom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania žalovaného krajský súd rozsudkomsp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok v merite vecia zároveň priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 108,54 €.
Sťažovateľka ďalej konkretizuje, že v odôvodnení rozsudku krajský súd, čo sa týkavýroku o trovách konania, uviedol, že sťažovateľke, zastúpenej advokátom, nepriznal nárokna ňou riadne uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s účasťoujej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku v Žiline 26. februára 2015,a to v rozsahu uplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnejdo Žiliny a späť a v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov. V súvislosti s účasťouprávneho zástupcu sťažovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku jej krajský súd priznalnárok na náhradu trov konania len za účasť jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásenírozsudku v sume «32,27 € + 8,39 € rež. paušál a to s poukazom na § 11, ods. 1, písm. a) v spojitosti s § 13a, ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „vyhláška“). Náhradu za stratu času a náhradu cestovných výdavkov Krajský súd Žilina nepriznal s odôvodnením, že tieto výdavky nepovažoval za účelne vynaložené a vyhodnotil ich iba ako navyšovanie trov konania.».
S predmetným názorom krajského súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, považuje hoza rozporný s právnou úpravou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) a navyše za arbitrárny a právneneudržateľný.
Svoj názor odôvodňuje takto: „Účasť na verejnom vyhlásení rozsudku na odvolacom súde je legitímnym úkonom právnej služby podľa § 13a, ods. 4 vyhlášky. Aj účasť na takomto pojednávaní právnym zástupcom účastníka konania má opodstatnenie napokon ako to uviedol aj krajský súd vo svojom odôvodnení čo do kontroly zloženia senátu, oboznámenia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu už na pojednávaní, zhody vyhláseného výroku s odôvodnením s následným informovaním klienta a podobne. Je logické, že pokiaľ sa takéhoto legitímneho úkonu zúčastní advokát účastníka konania mimo sídla svojej advokátskej kancelárie, vznikajú mu s účasťou na takomto pojednávaní jednak cestovné náklady, ale aj nárok na náhradu za stratu času tak, ako sú tieto upravené v § 15 a nasl. vyhlášky. Pokiaľ sa advokát, ktorého sídlo a pôsobisko je v obvode okresného súdu zúčastní pojednávania v tejto veci na súde odvolacom, je logické a automatické, že mu s takouto účasťou vznikajú náklady a nárok na náhradu za stratu času účasťou na pojednávaní mimo sídla advokátskej kancelárie. Názor krajského súdu, že v takomto prípade je účelnejšie, aby takýto advokát poveril iného advokáta so sídlom v mieste sídla krajského súdu je podľa nášho názoru neakceptovateľný a vo vzťahu k advokátom aj šikanózny, najmä ak klient trvá na účasti svojho advokáta na pojednávaní a nemá záujem, aby sa takéhoto pojednávania zúčastňoval advokát iný. Navyše kontrola výroku rozhodnutia s odôvodnením, prípadne s odôvodnením ústne prezentovaným predsedom senátu na vyhlásení rozsudku vyžaduje určitú znalosť veci a teda aj z tohto dôvodu je účelnejšia účasť advokáta, ktorý účastníka konania zastupoval aj v konaní prvostupňovom.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ … priznané v čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina so sp. zn.: 10Co/29/2014-223 zo dňa 26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania porušené bolo.
2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 10Co/29/2014-223 zo dňa 26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia… ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Dušana Sereka do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v častivýroku o trovách odvolacieho konania.
Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd v napadnutomrozsudku nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania náhradu hotových výdavkova náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu sťažovateľky na verejnomvyhlásení rozsudku krajského súdu, a preto nárok na náhradu trov konania jej bolarbitrárnym spôsobom odopretý.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorusú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdompostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieťpodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiežpripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd priposkytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžepostupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiťzákladné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruje ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konaniav súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozsudkomnepriznal sťažovateľke náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislostis účasťou jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu v celkovejsume 154, 89 €.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanieako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnutéprávoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosťpredstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolaniaz dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.
Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil okreminého najmä takto:
«... Odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania ani náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu navrhovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu. Na predmetnom úkone súdu nedochádza zo strany právneho zástupcu k žiadnemu úkonu právnej služby (v užšom slova zmysle) a už vôbec nie k úkonu, ktorý by vyžadoval konkrétnu znalosť veci. Účelom účasti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku (aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR) je prioritne „kontrola“ miesta a času vyhlásenia, zloženia senátu, zhody vyhláseného výroku a dôvodov s výrokom a odôvodnením v písomnom rozhodnutí atď. Predmetnú činnosť môže efektívnejšie ako advokát cestujúci zo vzdialenosti takmer 100 km do sídla konajúceho súdu vykonať iný advokát/substitút pôsobiaci v sídle súdu. V prejednávanom prípade pritom uplatnené hotové výdavky a náhrada za stratu času (154,89 eur) oproti odmene za dotknutý úkon právnej služby v sume 40,66 eur (a to i vrátane režijného paušálu) činia takmer 4-násobok. V danej spojitosti následne platí, že predmetný úkon právnej služby (osobitne súvisiace hotové výdavky) nie sú o poskytnutí bezprostredne právnej pomoci/služby, ale o navyšovaní trov konania...»
Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trovodvolacieho konania za účasť advokáta na verejnom vyhlásení rozsudku v rozsahuuplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnej do Žiliny a späťa v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov, nemožno považovať za arbitrárne,napriek tomu, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomunapr. uznesenie sp. zn. 5 MCdo 7/2008 z 3. februára 2010) postup súdu smerujúci k tomu,že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhradza stratu času (v danom prípade uplatňovaných v súvislosti s účasťou na verejnom vyhlásenírozsudku) len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídlakonajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu,tak ako to má na mysli § 142 až § 150 OSP, a dotknuté právne úpravy o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby [§ 24 ods. 2 zákona č. 586/2003Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a § 15 až § 17 vyhlášky].
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 382/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 78/03 dávado pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnejsúvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musísledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémutvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnoumožnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomocv zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelnevynaložené trovy považujú vrátane možnosti uplatnenia účelne vynaložených náhradcestovných výdavkov i náhrady za stratu času. Trovy potrebné na účelné vynaloženie aleboochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď má účastník nárokna náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenietrov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.
V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodnéhodopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesnéhoúkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovejdopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výškunáhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravnéhoprostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy)v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy.
Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovotrov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcichrozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer.Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom tátootázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebnéna uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiťako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahysúdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajskéhosúdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady cestovného a náhrady za stratu časuuplatnených v súvislosti s účasťou na vyhlásení rozsudku preto, že uplatnené hotovévýdavky a náhrada za stratu času oproti odmene za dotknutý úkon právnej službypredstavujú takmer 4-násobok úkonu právnej služby, nevykazuje znaky svojvoľnostiani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trovkonania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu základnéhopráva na spravodlivé súdne konanie.
Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktoréhoak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydanýchdruhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automatickyposunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj pretoústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom lenv celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základnýchpráv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľa o takýtovýnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08,IV. ÚS 94/2014).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie súpodľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,a preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhouznesenia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančnéhozadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sasťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015