znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 464/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Dušanom   Serekom,   Nová   Doba   489/15,   Nižná,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v častivýroku o trovách odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v časti výroku o trovách odvolacieho konania.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Okresným   súdomNámestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 135/2011 sa sťažovateľka žaloboudomáhala   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Okresný   súd   rozsudkomsp. zn. 8 C 135/2011 z 27. marca 2013 rozhodol tak, že žalobnému návrhu sťažovateľkyv celom   rozsahu   vyhovel.   Na   základe   odvolania   žalovaného   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok v merite vecia zároveň priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 108,54 €.

Sťažovateľka ďalej konkretizuje, že v odôvodnení rozsudku krajský súd, čo sa týkavýroku o trovách konania, uviedol, že sťažovateľke, zastúpenej advokátom, nepriznal nárokna   ňou   riadne   uplatnenú   náhradu   trov   odvolacieho   konania   v   súvislosti   s   účasťoujej právneho   zástupcu   na   verejnom   vyhlásení   rozsudku   v   Žiline   26.   februára   2015,a to v rozsahu uplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnejdo Žiliny a späť a v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov. V súvislosti s účasťouprávneho zástupcu sťažovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku jej krajský súd priznalnárok na náhradu trov konania len za účasť jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásenírozsudku v sume «32,27 € + 8,39 € rež. paušál a to s poukazom na § 11, ods. 1, písm. a) v spojitosti s § 13a, ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „vyhláška“). Náhradu za stratu času a náhradu cestovných výdavkov Krajský súd Žilina nepriznal s odôvodnením, že tieto výdavky   nepovažoval   za   účelne   vynaložené   a   vyhodnotil   ich   iba   ako   navyšovanie   trov konania.».

S predmetným názorom krajského súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, považuje hoza rozporný s právnou úpravou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,vyhláška“)   a   navyše   za   arbitrárny   a   právneneudržateľný.

Svoj názor odôvodňuje takto: „Účasť na verejnom vyhlásení rozsudku na odvolacom súde   je   legitímnym   úkonom   právnej   služby   podľa   §   13a,   ods.   4   vyhlášky.   Aj   účasť na takomto pojednávaní právnym zástupcom účastníka konania má opodstatnenie napokon ako   to   uviedol   aj   krajský   súd   vo   svojom   odôvodnení   čo   do   kontroly   zloženia   senátu, oboznámenia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu už na pojednávaní, zhody vyhláseného výroku s odôvodnením s následným informovaním klienta a podobne. Je logické, že pokiaľ sa   takéhoto   legitímneho   úkonu   zúčastní   advokát   účastníka   konania   mimo   sídla   svojej advokátskej kancelárie, vznikajú mu s účasťou na takomto pojednávaní jednak cestovné náklady, ale aj nárok na náhradu za stratu času tak, ako sú tieto upravené v § 15 a nasl. vyhlášky. Pokiaľ sa advokát, ktorého sídlo a pôsobisko je v obvode okresného súdu zúčastní pojednávania v tejto veci na súde odvolacom, je logické a automatické, že mu s takouto účasťou   vznikajú   náklady   a   nárok   na   náhradu   za   stratu   času   účasťou   na   pojednávaní mimo sídla   advokátskej   kancelárie.   Názor   krajského   súdu,   že   v   takomto   prípade je účelnejšie, aby takýto advokát poveril iného advokáta so sídlom v mieste sídla krajského súdu je podľa nášho názoru neakceptovateľný a vo vzťahu k advokátom aj šikanózny, najmä ak klient trvá na účasti svojho advokáta na pojednávaní a nemá záujem, aby sa takéhoto pojednávania zúčastňoval advokát iný. Navyše kontrola výroku rozhodnutia s odôvodnením, prípadne s odôvodnením ústne prezentovaným predsedom senátu na vyhlásení rozsudku vyžaduje určitú znalosť veci a teda aj z tohto dôvodu je účelnejšia účasť advokáta, ktorý účastníka konania zastupoval aj v konaní prvostupňovom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ … priznané v čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   so   sp.   zn.:   10Co/29/2014-223   zo   dňa   26.   02.   2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 10Co/29/2014-223 zo dňa 26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Žilina   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia… ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Dušana Sereka do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   ods.   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v častivýroku o trovách odvolacieho konania.

Podstata   sťažnosti   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdení,   že   krajský   súd   v napadnutomrozsudku nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania náhradu hotových výdavkova náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu sťažovateľky na verejnomvyhlásení   rozsudku   krajského   súdu,   a preto   nárok   na   náhradu   trov   konania   jej   bolarbitrárnym spôsobom odopretý.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorusú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdompostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieťpodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom na svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné tiežpripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd priposkytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžepostupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiťzákladné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruje ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konaniav súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takejinterpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozsudkomnepriznal sťažovateľke náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislostis účasťou jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu v celkovejsume 154, 89 €.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   §   238   ods.   5Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   dovolanieako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnutéprávoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosťpredstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolaniaz dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   sumu   bagateľnú   (pozri   napr.IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Všetky   tieto   hľadiská   a   postuláty   tvorili   východiská   pre   posúdenie   sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil okreminého najmä takto:

«...   Odvolací   súd   nepovažoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   ani   náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu navrhovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu. Na predmetnom úkone súdu nedochádza zo strany právneho zástupcu k žiadnemu úkonu právnej služby (v užšom slova zmysle) a už vôbec nie k úkonu, ktorý by vyžadoval konkrétnu znalosť veci. Účelom účasti účastníka,   resp.   jeho   právneho   zástupcu   na   verejnom   vyhlásení   rozsudku   (aj   v   zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR) je prioritne „kontrola“ miesta a času vyhlásenia, zloženia senátu,   zhody   vyhláseného   výroku   a   dôvodov   s   výrokom   a   odôvodnením   v   písomnom rozhodnutí atď. Predmetnú činnosť môže efektívnejšie ako advokát cestujúci zo vzdialenosti takmer 100 km do sídla konajúceho súdu vykonať iný advokát/substitút pôsobiaci v sídle súdu. V prejednávanom prípade pritom uplatnené hotové výdavky a náhrada za stratu času (154,89   eur)   oproti   odmene   za   dotknutý   úkon   právnej   služby   v   sume   40,66   eur (a to i vrátane režijného paušálu) činia takmer 4-násobok. V danej spojitosti následne platí, že predmetný úkon právnej služby (osobitne súvisiace hotové výdavky) nie sú o poskytnutí bezprostredne právnej pomoci/služby, ale o navyšovaní trov konania...»

Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trovodvolacieho   konania   za   účasť   advokáta   na   verejnom   vyhlásení   rozsudku   v   rozsahuuplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnej do Žiliny a späťa v   rozsahu   uplatnených   cestovných   výdavkov,   nemožno   považovať   za   arbitrárne,napriek tomu, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomunapr. uznesenie sp. zn. 5 MCdo 7/2008 z 3. februára 2010) postup súdu smerujúci k tomu,že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhradza stratu času (v danom prípade uplatňovaných v súvislosti s účasťou na verejnom vyhlásenírozsudku) len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídlakonajúceho   súdu   alebo   bydliska   účastníka   konania,   nezodpovedá   sledovanému   cieľu,tak ako to   má na mysli § 142   až   § 150   OSP, a   dotknuté právne   úpravy   o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby [§ 24 ods. 2 zákona č. 586/2003Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a § 15 až § 17 vyhlášky].

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 382/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 78/03 dávado pozornosti,   že   trovy   vynaložené   účastníkom   konania   v   spore   musia   byť   v   príčinnejsúvislosti   s   jeho   procesným   postojom   k   predmetu   konania.   Ich   vynaložením   sa   musísledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémutvrdenému   nároku.   Účelnosť   sa   v   zásade   dá   stotožniť   s   nevyhnutnosťou   alebo   právnoumožnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomocv zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelnevynaložené   trovy   považujú   vrátane   možnosti   uplatnenia   účelne   vynaložených   náhradcestovných výdavkov i náhrady za stratu času. Trovy potrebné na účelné vynaloženie aleboochranu   práva   sa   však   nemôžu   posudzovať   ako   celok,   a   aj   keď   má   účastník   nárokna náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenietrov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodnéhodopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesnéhoúkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovejdopravy   ako   lacnejších   foriem   cestovania.   Súčasne   však   treba   brať   do   úvahy   i   výškunáhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravnéhoprostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy)v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovotrov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcichrozhodovanie o   trovách konania,   čím   by nadobudla táto   otázka   ústavnoprávny   rozmer.Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom tátootázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebnéna uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiťako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahysúdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajskéhosúdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady cestovného a náhrady za stratu časuuplatnených   v   súvislosti   s   účasťou   na   vyhlásení   rozsudku   preto,   že   uplatnené   hotovévýdavky   a   náhrada   za   stratu   času   oproti   odmene   za   dotknutý   úkon   právnej   službypredstavujú   takmer   4-násobok   úkonu   právnej   služby,   nevykazuje   znaky   svojvoľnostiani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trovkonania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu základnéhopráva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktoréhoak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydanýchdruhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automatickyposunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj pretoústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom lenv celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základnýchpráv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,IV. ÚS 79/2011,   IV.   ÚS   251/2011,   IV.   ÚS   717/2013)].   Vo   veci   sťažovateľa   o   takýtovýnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.   IV.   ÚS   62/08,IV. ÚS 94/2014).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany   v   spore   o   sumu,   ktorá   je   zjavne   bagateľná,   ústavný   súd   na   základe   dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie súpodľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany,a preto   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhouznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sasťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015