znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 464/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Humenné   z   11.   novembra   2011   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/101/2011 a Krajského súdu v Prešove z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 11. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/101/2011 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012. Sťažnosť bola doplnená podaniami   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu,   ktoré   boli   doručené   ústavnému   súdu 22. júna 2012, 20. júla 2012, 7. augusta 2012 a 3. septembra 2012.

Svoju   sťažnosť   odôvodňuje   sťažovateľ   tým,   že   bol   žalobcom   na   okresnom   súde vo veci   týkajúcej   sa   jeho   diskriminácie   ako   uchádzača   o   zamestnanie   vo   vzťahu k žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K.

V priebehu konania ešte pred nariadením pojednávania sťažovateľ požiadal okresný súd, aby rešpektoval pri vedení pojednávaní jeho zdravotný stav, a to obojstrannú hluchotu. Navrhoval, aby mohol sledovať spisovanie zápisnice pomocou duálneho monitora, ktorý by „bol   pred   jeho   očami   na   stole   aj   vyhotovenie   zvukového   záznamu   celého   priebehu pojednávania a to buď konferenčným snímaním pomocou mikrofónov, ktoré boli v značnom množstve   umiestnené   v   pojednávacej   miestnosti,   resp.   pomocou   automatického   prepisu hovorového slova do písomnej podoby zápisnice.

Samosudca   neakceptoval   jeho   požiadavku   a   vykonal   dokazovanie   výsluchom účastníkov... bez zvukového záznamu, ktorý by dokazoval skutočné dianie v súdnej sieni...“.

Okresný   súd   rozsudkom   z   11.   novembra   2011   jeho   žalobu   zamietol   a   následne krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ako osoba, ktorá trpí obojstrannou hluchotou, tvrdí, že mu bola odňatá možnosť relevantne uplatňovať svoje práva pred súdom jednak voči protistrane a svedkom a jednak voči konajúcim súdom, čím došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.

V   petite   sťažnosti   alternatívne   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil, že postupmi   a   rozhodnutiami   okresného   súdu   z   11.   novembra   2011   v   konaní vedenom pod sp.   zn.   6   C/101/2011   a   tiež   krajského   súdu   z   3.   apríla   2012   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy (základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne požadoval, aby mu ústavný   súd   priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo v   jeho právomoci   preskúmanie napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   lebo   na   základe   podaného   odvolania   to   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Podstatou   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa   je   okrem   iného   aj   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho základných práv. Z obsahu sťažnosti totiž vyplýva, že sťažovateľ proti v sťažnosti namietanému   rozsudku   okresného   súdu   z   11.   novembra   2012   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C/101/2011 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa namieta   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa   predmetným   uznesením okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ súčasne namietal, že krajský súd rozsudkom 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 potvrdením uvedeného prvostupňového rozhodnutia tiež porušil jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. Porušenie jeho práv malo spočívať v procesnom postupe všeobecného súdu, ktorý mu odňal ako osobe úplne hluchej „možnosť relevantne uplatňovať svoje práva pred súdom“.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   102/04,   III.   ÚS   302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov. Z obdobných   právnych   názorov   vychádza   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   [ďalej   len   „najvyšší   súd“   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   5   Cdo   102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004   a   sp.   zn.   1   Obdo   V   76/2006),   ale   tiež   obdobný   prípad,   kde účastníkom   konania   bola   osoba   hluchá,   a   to   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 So/290/2009 z 31. marca 2009, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu)].

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších sťažovateľom   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta   (obdobne   napr. IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a podobne).

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 a jeho rozsudkom z 3. apríla na jednej strane a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP na strane druhej nie je taká absencia súvislosti, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu.

Naopak,   z   viacerých   prednesov   sťažovateľa   v   odôvodnení   sťažnosti   je   zrejmé, že jeho   zásadné   námietky   sú   obsahovo   totožné   s   dovolacím   dôvodom   vyplývajúcim z citovaného § 237 písm. f) OSP, a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol príslušný na meritórne prerokovanie týchto námietok a ktorý by o ich oprávnenosti   v   konečnom   dôsledku   rozhodol.   Na   základe   podaného   dovolania   by   bol najvyšší súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré   možno   identifikovať   v   námietkach   sťažovateľa,   najmä   pokiaľ   ide   o   namietanú povrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné vysporiadanie sa s jeho argumentmi a názormi.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)   nemala   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv (IV. ÚS 413/04).   Ak   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   vylučuje   to   právomoc   ústavného   súdu   na   meritórne prerokovanie jeho sťažnosti.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd preto uzavrel, že v danom prípade nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP].   Preto   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012