znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 463/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k   informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa   čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   Aarhuský   dohovor   (ďalej   len̶̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶ „Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2009 oznámil svoj vstup do konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   pod   sp.   zn.   2495/2009   o   žiadosti o povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného   živočícha   (usmrtenie   dvoch jedincov   medveďa   hnedého).   Rozhodnutím   sp.   zn.   2495/2009-2.1   z   29.   apríla   2009 ministerstvo   sťažovateľovi   nepriznalo   postavenie   účastníka   predmetného   konania. Rozhodnutím sp. zn. 6209/2009-7.2 (29/2009-rozkl.) zo 17. júna 2009 minister životného prostredia   podaný   rozklad   sťažovateľa   zamietol   a   rozhodnutie   ministerstva   potvrdil. Rozsudkom č. k. 4 S 131/2009-136 z 29. apríla 2011 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutie ministra zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutím sp. zn. 2495/2009-2.1 z 10. júla 2009 ministerstvo povolilo výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť ̶ odstreliť   jedného   jedinca   medveďa   hnedého   v   poľovnom   revíri odo   dňa̶ právoplatnosti   rozhodnutia   do   30.   novembra   2009   posliedkou   a   postriežkou   v   lokalite ⬛⬛⬛⬛ alebo do 15. decembra 2009 postriežkou v daných lokalitách. Vo vzťahu k druhému medveďovi žiadosť o povolenie výnimky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal 20. júna 2012 sťažovateľ rozklad. Rozhodnutím sp. zn. 7013/2012-1.10 (80/2012-rozkl.)   z   23.   augusta   2012   bolo   konanie   o   rozklade   zastavené   z   dôvodu,   že odpadol dôvod na konanie – jednak platnosť udelenej výnimky uplynula 15. decembra 2009 a   jednak   táto   výnimka   bola   realizovaná   odstrelom   medveďa.   Následne   krajský   súd rozsudkom   č.   k.   6   S   2256/2012-78   z   8.   novembra   2013   zamietol   žalobu,   ktorou   sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra. Na odvolanie najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015 tento rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   jeho   činnosť «sa   neobmedzuje   na   účasť   v   správnych konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) alebo iných predpisov,   ale   svojou   mnohostrannosťou   sa   snaží   prispieť   v   najvyššej   možnej   miere k zachovaniu   prirodzeného   prírodného   prostredia   ako   bezpodmienečnej   podmienky existencie života na Zemi». Vo vzťahu k účasti sťažovateľa v správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) sp. zn. C-240/2009 z 8. marca 2011, v zmysle ktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného   prostredia   schváleného   v   mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj i cieľom   účinnej   súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   napadnutom   touto   sťažnosťou   uviedol,   že „mal preukázané   z   hlásenia   o   usmrtení   medveďa   hnedého,   že   na   základe   udelenej   výnimky skutočne   k   usmrteniu   medveďa   hnedého   došlo“. Zároveň   najvyšší   súd   skonštatoval, že podanie rozkladu žalobcom po realizácii výnimky, ku ktorej došlo 15. novembra 2009, sa mu   javí   ako   bezcieľne.   Citované   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu zrozumiteľne deklaruje názor, že ak bola výnimka realizovaná, nemá žalobca právo na to, aby   v   riadnom   odvolacom   konaní   (rozkladovom   konaní)   bola   preskúmaná   zákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o udelení výnimky.

Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukazuje na skutočnosť, že v správnom konaní nastala situácia, keď rozhodnutie prvostupňového orgánu o udelení výnimky bolo napadnuté rozkladom   sťažovateľa   a   konanie   o   tomto   rozklade   (nie   konanie   vo   veci   samej)   bolo zastavené   z   dôvodu   uplynutia   lehoty   stanovenej   na   platnosť   výnimky   práve   týmto neprávoplatným rozhodnutím.

Ďalej   sťažovateľ   vyjadril   presvedčenie   o   tom,   že   napadnutým   predmetným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, jeho práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v   čl. 46 ods. 2 ústavy, jeho práva napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poukázal pritom na staršie konania v obdobných veciach – týkajúcich sa postavenia sťažovateľa   vo   vzťahu   ku   konaniam   o   veciach   ochrany   životného   prostredia   (udelenie výnimky   z   ochrany   medveďa   hnedého),   konkrétne   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 118/2010   z   12.   apríla   2012,   ktorým   zrušil   rozhodnutia   najvyššieho   súdu vo veciach pred ním vedených pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009, 5 Sžp 27/2009, 5 Sžp 36/2009, 3 Sžp   14/2009   a sp.   zn.   3   Sžp   4/2009;   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   95/2010 z 12. apríla 2010, ktorým boli zrušené rozsudky najvyššieho súdu vo veciach pred ním vedených   pod   sp.   zn.   3 Sžp   8/2009,   3   Sžp   10/2009,   5   Sžp   11/2009,   5   Sžp   24/2009 a sp. zn. 3 Sžp 19/2009; nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. októbra 2011, ktorým   zrušil   rozsudky   najvyššieho   súdu   vo   veciach   pred   ním   vedených   pod   sp.   zn. 5 Sžp 6/2009, 5 Sžp 33/2009, 5 Sžp 19/2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009. Dodal, že najvyšší súd v ďalších konaniach rozhodol v otázkach žalôb sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak, že jeho žalobám vyhovel, a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.

Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžp   3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho dvora   sp.   zn.   C-240/2009   skonštatoval, „že   ústavno-konformný   výklad   (čl.   152   ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného   času   na   vykonanie   opravného   súdneho   konania   (tzn.   výklad   vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou   metódou   reductio   ad   absurdum   viedol   k   nesprávnemu   záveru,   že   súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže   už   v   žiadnom   prípade   reálne   ovplyvniť   výkon   práv   a   povinnosti   vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“. Tento právny záver najvyššieho súdu sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny so zreteľom na zmysel účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.

V dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav, „keď   napriek   zákonom   predpokladanému   a   predvídanému   postupu,   ktorým   si   žalobca uplatní   svoje   právo   na   účinnú   účasť   na   rozhodovacom   procese   v   otázkach   životného prostredia vrátane napadnutia rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom, činnosť povolená výnimkou, či tá, na ktorú bol udelený súhlas je žiadateľom vykonaná a vecnú   správnosť   prvostupňového   rozhodnutia   odvolací   orgán,   či   orgán   rozhodujúci o rozklade odmietne preskúmať odkazujúc na to, že dôvod na konanie odpadol. Dôvodom na konanie je pritom myslená časová platnosť výnimky (súhlasu) uvedená v neprávoplatnom (prvostupňovom) rozhodnutí.

O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní. Aj keď jeho špecifikum spočíva v tom, že   prvostupňové   rozhodnutie   bolo   vydané   v   čase,   keď   bol   sťažovateľ   nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov vylúčený z možnosti uplatňovať práva účastníka konania, je podstatou postupu správnych orgánov a v napadnutej veci aj súdu ten istý, do práv sťažovateľa   zasahujúci   výklad   procesných   predpisov   upravujúcich   konanie   pred   súdom či pred správnymi orgánmi.“.

Takéto   dôvodenie   podľa   sťažovateľa   nemôže   obstáť,   pretože „prvostupňové rozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom   na   konanie.   Rozhodnutie   správneho   orgánu   je   zavŕšením   správneho   konania a nie dôvodom   naň.   Rozhodnutie   správneho   orgánu   nemôže   byť   dôvodom   na   konanie správneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako   je   nesporné   aj   z   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu,   sťažovateľ   podal proti rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   rozklad   a   prvostupňové   správne rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

S poukazom na § 52 ods. 2, § 55 ods. 1 a § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) sťažovateľ zdôraznil, že „neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu napadnuté   rozkladom,   nemôže   vyvolávať   žiadne   právne   účinky,   a   teda   akékoľvek podmienky,   vrátane   lehoty   platnosti   výnimky,   nie   sú   účinné.   Za   tohto   stavu   nemožno akceptovať   názor,   ktorý   obsah   neprávoplatného   a   nevykonateľného   rozhodnutia prvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotné konanie a ktorého dovŕšením je záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby po uplynutí časovej   platnosti,   na   ktorú   bola   výnimka   udelená.   Takýto   výklad   by   mohol   dovedený do absurdnosti viesť k situácii, keď v čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej mala byť výnimka realizovaná), sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol a v prípade, že by táto lehota počas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by stratil.“. O   neprijateľnosti   tohto   názoru   svedčia   podľa   sťažovateľa   aj   rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2103 z 13. mája 2014.

Podľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď je formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom   v   konaní   C-240/09   a   v   naň   nadväzujúcich   rozsudkoch   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen sťažovateľa,   ale   ani   iných   organizácií   na   ochranu   životného   prostredia   v   konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť domôcť   sa   zákonného,   meritórneho,   právoplatného   rozhodnutia   o   otázke,   ktorá je predmetom   konania   pred   správnymi   orgánmi.   Opačný   výsledok   účasti   sťažovateľa v konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v   správnom   konaní   vrátane   dopadu   na   realizáciu   činnosti,   na   ktorú   bola   výnimka udelená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a prijal takýto nález:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/10/2014 zo dňa 25. 2. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/10/2014 zo dňa 25. 2. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy podľa   odsekov   1   a   2,   každá   Strana   zabezpečí,   ak   sú   splnené   podmienky   uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného prostredia.

Ako   z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia jeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva na prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   konaní a opomenutí   právnických   a   fyzických   osôb   a   verejných   inštitúcií,   ktoré   sú   v   rozpore s ich národným   právom   v   oblasti   životného   prostredia   podľa   čl.   9   ods.   1   Aarhuského dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   10/2014 z 25. februára 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 2256/2012-78 z   8.   novembra   2011   o   zamietnutí   žaloby,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. 7013/2012-1.10 (80/2012-rozkl.)   z   23.   augusta   2012.   Týmto   správnym   rozhodnutím   bolo   zastavené   konanie o rozklade   proti   rozhodnutiu   ministerstva   životného   prostredia   sp.   zn.   2495/2009-2.1 z 10. júla 2009, ktorým bola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť   odstreliť   jedného jedinca medveďa̶̶ hnedého v poľovnom revíri v lokalite ⬛⬛⬛⬛ (vedené pod sp. zn. 2495/2009-2.1). Tomu predchádzalo správne konanie o tom, či sťažovateľ je alebo nie je účastníkom tohto konania, kedy ministerstvo životného prostredia v rozhodnutiach sp. zn. 2495/2009-2.1 z 29. apríla 2009 a následne aj sp. zn. 6209/2009-7.2 (29/2009-rozkl.) zo 17. júna 2009 dospelo k záveru, že toto postavenie sťažovateľovi neprislúcha. Po tom, ako krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 131/2009-136 z 30. septembra 2011 zrušil rozhodnutie ministerstva životného prostredia sp. zn. 6209/2009-7.2 (29/2009-rozkl.) zo 17. júna 2009, spolu s prvostupňovým rozhodnutím sp. zn. 2495/2009-2.1 z 29. apríla 2009 ministerstvo doručilo sťažovateľovi rozhodnutie sp. zn. 2495/2009-2.1 z 10. júla 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody je dôvodom na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom na konanie. Rozhodnutie   správneho   orgánu   je   zavŕšením   správneho   konania   a   nie   dôvodom   naň. Rozhodnutie   správneho   orgánu   nemôže   byť   dôvodom   na   konanie   správneho   orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj z rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu,   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu prvostupňového   správneho   orgánu   rozklad   a   prvostupňové   správne   rozhodnutie,   teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

Tento   právny   názor   síce „formálne   akceptuje   účasť   sťažovateľa   v   predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce   na   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru,   jeho   výklad   podaný   v   rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C-240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Najvyšší   súd   náležite   vysvetlil,   prečo na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá,   potvrdil,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považuje za potrené zdôrazniť, že rozsudok krajského súdu ani rozsudok najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného   ministerstvom   vo   veci   povolenia   výnimky   z   ochrany   medveďa   hnedého. Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade, že súdy   by   v   správnom   súdnictve   sťažovateľovi   vyhoveli   a   ním   napadnuté   správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, by ministerstvo nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Nemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu artikulovaného v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému a... jedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel   účasti sťažovateľa   v   predmetných   správnych   konaniach   názoru   v   činnosti   orgánov   ochrany prírody…“. Ani   sťažovateľ   nemôže   ponechať   bez   povšimnutia,   že   jeho   tvrdeniam bez ohľadu na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len rozhodnutia najvyššieho súdu vydané senátom 1 S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne a   opakovane   prezentujú   právny   názor   totožný   s   názorom   obsiahnutým   v   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/10/2014 z 25. februára 2015. Navyše, sťažovateľom citované rozhodnutia opomínajú potrebu aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola zaistená účinná ochrana práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrvávajú na vysoko teoretických pozíciách ideálnych prípadov. Právne závery v nich obsiahnuté vychádzajú z formalistického prístupu k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou reálnou možnosťou účinne uplatňovať (realizovať) jeho práva a právom chránené záujmy.

V   tomto   smere   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   zjednocujúce   stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2014 z 24. júna 2014 k jednotnému uplatňovaniu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, ktorým najvyšší súd reagoval na podnet   ministra   životného   prostredia   sp.   zn.   8427/2013-1.10   z   29.   novembra   2013 podaného z dôvodu výkladovej rozdielnosti v aplikácii uvedených zákonných ustanovení v rozhodovacej činnosti súdov vyplývajúcej z právoplatných rozsudkov senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013 (sic).

Zo skutkového hľadiska ide o totožné veci ako v tu namietanom konaní najvyššieho súdu.   Ako   zo   stanoviska   sp.   zn.   Snj   72/2014   vyplýva, „neplatnosť   povolenej   výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého s pôsobená uplynutím času,   na   ktorý   bola   výnimka   povolená   má   za   následok,   že   odpadol   predmet   konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.“.

Najvyšší súd v citovanom stanovisku oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej činnosti   štátnych   orgánov   treba   zohľadniť   účel   zákona“,   a   uviedol,   že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému a racionálne   zdôvodnenému   vysvetleniu   textu   právneho   predpisu.   Viazanosť   štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom   a   účelom   zákona.   Ak   žalobca   nepreukázal   ukrátenie   na   svojich subjektívnych   právach,   ktoré   mu   malo   vzniknúť   rozhodnutím   o   zastavení   konania,   je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.“.

Najvyšší   súd   zdôraznil,   že „zákonným   predpokladom   podania   správnej   žaloby v správnom   súdnictve   je   teda   skutočnosť,   že   žalobca   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie   z   dôvodu   uplynutia   doby,   na   ktorú   bola   táto   výnimka   k   odstrelu   udelená.   Ak žalobca   nepreukázal   ukrátenie   na   svojich   právach,   ktoré   mu   vzniklo   rozhodnutím   o zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.

Podľa   stanoviska   najvyššieho   súdu «ak   došlo   k   uplynutiu   lehoty   na   odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.   Neplatnosť   výnimky   nemožno   spájať   len   so   skutočnosťou,   že   predmet   konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie   lehoty   na   odstrel   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého,   odpadol   dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak   rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   o   povolení   na   usmrtenie   chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je   právna   podmienka,   ktorou   je   samotná   výnimka.   Ak   takáto   výnimka   neexistuje,   lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

V   duchu   tohto   stanoviska   odôvodnil   najvyšší   súd   aj   rozsudok   vo   veci sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015, keď uviedol: „V danom prípade je nesporné, že vyhovenie žalobe len z formálnych dôvodov, keď žalobca nadobudol postavenie účastníka správneho konania v súlade s právnym názorom obsiahnutým v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/131/2009-136 z 30. septembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. decembra 2011; teda až po realizácii povolenej výnimky, by neprinieslo zásadný zvrat   v   právach   a   oprávnených   záujmoch   žalobcu.   Práve   uvedená   skutočnosť, je podľa názoru najvyššieho súdu, pre ustálenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu rozhodujúca. Preto odvolací súd zhodne s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne legitimovaného, a to práve vodu nepreukázania, že by žalobca mohol byť napadnutým rozhodnutím alebo postupom žalovaného ukrátený na svojich právach.

Najvyšší   súd   považuje   za   potrebné   ešte   dodať,   že   nepopiera   právo   žalobcu ako účastníka správneho konania podať rozklad. Jeho podanie však p o uplynutí času, na ktorý bolo prvostupňové správne rozhodnutie vydané, dokonca po realizácii výnimky, ku ktorej došlo dňa 15. 11. 2009, sa najvyššiemu súdu javí na účely správneho súdnictva ako bezcieľne dodajúc, že takýto postup žalobcu by bol na mieste jedine v prípade, kedy by rozhodnutie   súdu   bolo   spôsobilé   reálnym   spôsobom   ovplyvniť   výsledok   správneho konania.“

Tento   právny   názor   vyslovil   najvyšší   súd   napr.   tiež   v   rozsudkoch sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014,sp. zn. 3 Sžo 81/2014 a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014 či sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015. Súlad právneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti právneho postoja senátu najvyššieho súdu 1 S, ktorý dlhodobo preferuje právne-teoretické stanoviská,   často   neberúc   ohľad   na   ich   praktické   dopady   na   postavenie   žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach sťažovateľa už tiež rozhodoval prvý a druhý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnosti   sťažovateľa   odmietli   pri   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnené (II. ÚS   326/2014,   II.   ÚS   332/2015,   a   I.   ÚS   217/2015).   Keďže   ústavný   súd   nedospel pri predbežnom   prerokovaní   k   odchylným   právnym   názorom   ako   prvý   a   druhý   senát ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 326/2014, sp. zn. II. ÚS 332/2015 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na vzťah rozhodnutia o priznaní postavenia účastníka správneho konania a vstupu do uvedeného konania, ktorého sa fyzická alebo právnická osoba domáha, ústavný súd   poukazuje   na   právny   názor   vyslovený   v   rozhodnutiach   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžp 31/2012 z 13. novembra 2012, sp. zn. 5 Sžp 18/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn.   10   Sžp   16/2013   z   28.   mája   2014   a   ďalších   z   tohto   obdobia.   V jeho   zmysle samostatne konať o účastníctve možno len vo vzťahu ku konaniu, ktoré trvá, t. j. nebolo právoplatne skončené (m. m. I. ÚS 783/2014).

To obdobne platí aj v tu prerokovávanej veci, kde sťažovateľ fakticky tvrdí, že ním podaný rozklad (20. júna 2012, doručený 25. júna 2012) mal za následok nielen prelomenie právoplatnosti   rozhodnutia   ministerstva   sp.   zn.   2495/2009-2.1   z   10.   júla   2009, ale aj revokovanie platnosti udelenej výnimky, ktorá bola 15. novembra 2011 realizovaná. Hoci   podaný   rozklad   prelomil   právoplatnosť   ním   napadnutého   rozhodnutia,   avšak s účinkom ex nunc, t. j. nespôsobila spätnú neplatnosť udelenej výnimky, a teda ani napr. to, že by sa realizovaný odstrel jedného medveďa hnedého stal nezákonným.

Za predmet konania o povolenie výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody správne ministerstvo, krajský súd aj najvyšší súd ustálili samú výnimku – nie, ako sa mylne domnieva sťažovateľ, rozhodnutie o jej povolení ako celok. Preto je správny aj ich právny záver, že uplynutím platnosti výnimky alebo jej realizáciou dochádza k zániku predmetu konania   o   jej   povolenie.   Zánik   predmetu   konania   je   legitímnym   dôvodom   na   jeho zastavenie. Záver o tom, že rozhodnutím o zastavení konania o rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu o povolení výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody, ktorá bola realizovaná ešte pred uplynutím jej platnosti, ktoré predchádzalo podaniu rozkladu, nemohli byť   porušené   práva   a   právom   chránené   záujmy   sťažovateľa,   je   nutné   hodnotiť ako bezchybný.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   (proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu základné právo podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež   nie   je   možné   vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS   331/09,   III.   ÚS   197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavno-súdna   korekcia   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v   prípade sťažovateľa   by   teda   bola   možná   len   v   tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického   práva na spravodlivý proces podľa   dohovoru,   by mohlo dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za   tejto   situácie   nemohlo   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   10/2014 z 25. februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam bude vyhovené.

V závere považuje ústavný súd za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia ako   spoločného   záujmu   všetkých   občanov   Slovenskej   republiky   je   dôležitou   aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži   pozornosť a podporu.   Avšak nielen   na   získanie   všeobecnej   podpory   a rešpektu by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhali svoju pozornosť   a   prostriedky   na   čisto   formálne,   obsahovo   prázdne   manifesty,   tak   ako   to   je v prípade tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015