znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 463/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., B., zastúpeného advokátkou kanceláriou Č. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Mag. J. Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 292/2012 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej vyrozumením z 9. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená sťažnosť Z. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   zo 17. septembra   2012   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6   Co   292/2012 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) a jej vyrozumením z 9. mája 2013.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou konania   o určenie   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   uznania   dlhu   a zmluvy o pôžičke vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   II,   ktorý   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 10 C 271/2009 z 26. januára 2012 o podanej žalobe tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   Okresného súdu   Bratislava II   podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   292/2012 zo 17. septembra   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   16.   novembra   2012   podala generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Krajská prokuratúra v Bratislave   svojím   upovedomením   č.   k.   Kc   419/12-7   z 21.   januára   2013   informovala právneho zástupcu sťažovateľky o výsledku šetrenia a spôsobe vybavenia podnetu, ktorým bol   jej   podnet   na podanie   mimoriadneho dovolania odložený. Sťažovateľka   nespokojná s vybavením podnetu Krajskou prokuratúrou v Bratislave podala 3. apríla 2013 „opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ adresovaný generálnej prokuratúre, na ktorý generálna   prokuratúra   reagovala   vyrozumením   č.   k.   VI/2 Pz 291/13-7   z 9.   mája   2013, ktorým opakovaný podnet odložila.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   vo   veci konajúce súdy, ako aj generálna prokuratúra pochybila z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, pričom podľa názoru sťažovateľky zároveň došlo aj porušeniu jej označeného základného práva.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Porušovateľ,   Krajský   súd   v   Bratislave,   rozsudkom   č.   k.   6   Co   292/2012-254 zo dňa   17.   09.   2012   porušil   základné   právo   Z.   F.   na   súdnu   ochranu   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na majetok bolo postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 271/2009, ako aj Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 292/2012, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo vyrozumení zo dňa 09. 05. 2013, porušené.

2. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 6 Co 292/2012-254 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia, a to do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je   viazaný   návrhom   na začatie   konania   (§   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde).

1. Sťažovateľka   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom a v konečnom   návrhu   svojej   sťažnosti   (v   petite)   žiada   vysloviť   porušenie   aj „práva na majetok“ bez   toho,   aby   označila   príslušný   článok   ústavy,   respektíve   medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Ústavný   súd   na   základe   takto formulovaného petitu sťažnosti a obsahu samotnej sťažnosti, v ktorej absentuje akákoľvek argumentácia   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu „práva   na   majetok“, konštatuje, že v tejto   časti   je   petit   sťažnosti   nevykonateľný   a nedostatočne   určitý.   Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý   ako   kvalifikovaný   právny   zástupca   by   mal   byť   spôsobilý   skoncipovať   podanie, ktoré by   malo   byť   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady, je vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať odborne. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom.   Aj   v   tomto   ohľade   naďalej   zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom   súde,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   v súčinnosti   s Okresným   súdom   Bratislava   II   zistil,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2012. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 10. júla 2013, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd predmetnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   z odôvodnenia   predbežne   prerokúvanej sťažnosti   nepriamo   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   je   potrebné   počítať   lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia oznámenia generálnej prokuratúry o spôsobe   vybavenia   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Sťažovateľka tak považovala sťažnosť za podanú včas.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s takouto   konštrukciou,   pretože   deň   doručenia oznámenia   generálnej   prokuratúry   o odložení   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   nie   je   dňom,   keď   sa   sťažovateľka   mohla   o zásahu   do   jej   označeného   práva dozvedieť. Svedčí o tom i fakt uskutočnenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania prostredníctvom sťažovateľkinho právneho zástupcu (16. novembra 2012), ktorý dokazuje, že o zásahu do jej práv už v tom čase musela vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu do práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno a priori zamieňať s dňom, keď sťažovateľke bolo oznámené ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie súvisiace s namietaným porušením jej práv.

Navyše ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie   mimoriadneho   dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo nepodá   mimoriadne   dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010).

Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty   na   podanie   predmetnej   sťažnosti   z dôvodu   realizácie   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.

3. Pokiaľ   ide   o   samotný   postup   generálnej   prokuratúry   a jej   vyrozumenie č. k. VI/2 Pz 291/13-7 z 9. mája 2013 v uvedenej veci,   ústavný súd podotýka, že právu dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry, či už prostredníctvom   podnetu   alebo   opakovaného   podnetu   (§   31   a   násl.   zákona č. 153/2001 Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov),   zodpovedá   povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva   dotknutej   osoby   nie   je   aj   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu (podaniu)   aj   vyhoveli   v   súlade   s   jej   predstavami   (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03, III. ÚS 133/06).

Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľka právo len na to, aby   jej   oznámenie,   opravné   prostriedky,   resp.   podnety   boli   vybavené   kompetentným orgánom v kontexte jeho zákonného zmocnenia a v rozsahu jeho kompetencií. Zákonnou povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   teda   na   podnet   sťažovateľky   primeraným spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra   splnila   tým,   že   svojím vyrozumením č.   k.   VI/2Pz   291/13-7   z 9.   mája   2013 zaujala   stanovisko   k   námietkam sťažovateľky. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky,   nemôže   bez   ďalšieho   viesť   k   záveru,   že   sťažovateľke   bolo   upreté   právo na inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.   Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   medzi   porušením   základného   práva   na   inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013