znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 463/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., bytom O., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1   a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva obrany Slovenskej republiky a žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   J.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 30. apríla 2011 a 4. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) a žiadosťou   Vojenského obranného spravodajstva (ďalej aj „vojenské obranné spravodajstvo“   alebo   „VOS“)   o   udelenie   súhlasu   na   použitie   informačno-technického prostriedku (ďalej aj „ITP“) vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 1. marca 2012 bol v rámci trestného konania vedeného   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   IV   Gv   4/11   vypočutý   v   procesnom   postavení   svedka   – poškodeného a v   rámci tohto výsluchu bol   informovaný o   tom, že na základe   žiadosti vojenského obranného spravodajstva a súhlasu na odpočúvanie udeleného krajským súdom došlo k odpočúvaniu jeho telefonických hovorov, ktoré boli realizované prostredníctvom jeho mobilného telefónu.

Zároveň   bol   sťažovateľ   zo   strany   generálnej   prokuratúry   upovedomený   o   začatí trestného stíhania vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa voči viacerým príslušníkom VOS.

Sťažovateľ   uviedol,   že   odpočúvaním   jeho   telefonických   hovorov   došlo   k   zásahu do jeho práva na súkromie, pretože podľa neho tento zásah nezodpovedal zásadám legality, legitimity a proporcionality. K tomu uvádza judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že v jeho prípade nepochybne došlo k nezákonnému a neodôvodnenému odpočúvaniu.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza,   že   zásah   do   súkromia   bol   síce   vykonaný na základe   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   o   ochrane súkromia   pred   neoprávneným   použitím informačno-technických   prostriedkov   a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“), ale nebol vykonaný v súlade s týmto zákonom, keďže VOS v žiadosti uviedlo „nepravdivé,   predstierané   a   zámerne   vykonštruované   skutočnosti   tvrdením,   že sťažovateľ   ako   záujmová   osoba   je   podozrivá   z   poškodzovania   vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej republiky... v dôsledku čoho bol informačno - technický prostriedok použitý až do 22. 11. 2011, čím bola sťažovateľovi spôsobená vážna ujma na právach upravených v čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR., čl. 13 Listiny... a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru...“, a z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu „nebolo vydané na základe dôvodov,   ktoré   by   boli   pravdivé,   čím   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie...“.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že „Odpočúvanie   a   zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky bolo vykonávané na účastníckej stanici evidovanej na meno sťažovateľa, pričom táto bola používaná na súkromné hovory sťažovateľa s jeho rodinnou, priateľmi a známymi Súkromné hovory sťažovateľa sa týkali jeho súkromného, rodinného a intímneho živom, ktorý si váži a nadovšetko ctí...

... sťažovateľ dlhé roky pracovne pôsobil v oblasti vojenskej obrany, odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky bez splnenia zákonných podmienok u neho vyvolalo   pocit   krivdy.   Sťažovateľ   vždy   vykonával   svoju   prácu   svedomito   a   zodpovedne a nikdy neohrozil záujmy Slovenskej republiky...

Z   takéhoto   postupu   Vojenského   obranného   spravodajstva   sťažovateľ   dedukuje jednoznačný   záver,   že   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   boli voči   nemu   nasadené   s   úmyslom   mu   zámerne   poškodiť,   pričom   doteraz   nevie   v   akej konkrétnej   oblasti   a   z   akých   konkrétnych   dôvodov   Tieto   skutočnosti   v   ňom   pritom vyvolávajú ešte väčší pocit neistoty a strachu o svoju rodinu, ako aj o vlastnú osobu......   spôsob   zásahu   do   súkromia   sťažovateľa   otriasol   dôverou   sťažovateľa v dodržiavanie základných princípov právneho štátu mocenskými štruktúrami štátu (súdmi a Vojenským   spravodajstvom).   Sťažovateľ   je   otrasený   zo   skutočnosti,   že   došlo k neoprávnenému   zásahu   do   jeho   súkromia   nezákonnými   postupmi   a   na   základe vymyslených skutočností zo strany Vojenského obranného spravodajstvu. Zároveň je však otrasený aj faktom, že mu nebola zo strany Krajského súdu v Trenčíne poskytnutá súdna ochrana, keď súd zjavne riadne a dostatočne nepreveril skutočnosti uvedené v žiadosti o udelenie   súhlasu   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   a   pri   vydaní rozhodnutia o udelení súhlasu vychádzal z jednostranných tvrdení Vojenského obranného spravodajstva, čim zásah do jeho súkromia umožnil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Ministerstvo obrany... žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o vydanie rozhodnutia na udelenie súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011 vydaným pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 porušil základné právo Ing. M. J. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy… a podľa čl. 13 Listiny…, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1a 2 Dohovoru… a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy… a podľa čl. 36 ods. 1 listiny… a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Žiadosť   Vojenského obranného   spravodajstva   o vydanie   rozhodnutia   na udelenie súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111- V-91/2011 a Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011 vydané pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 sa zrušujú.

Ing, M. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €..., ktoré sú Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ing. M. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia trovy konania v sume 269,5 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   V   predmetnej   sťažnosti   sťažovateľ   napadol   postup   ministerstva   obrany a vojenského   obranného   spravodajstva,   ktorý   bol   podľa   neho   nezákonný,   pretože   ich žiadosť o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku „obsahovala nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti“, a týmto postupom malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľ teda v konaní pred ústavným súdom napadol sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy taký postup ministerstva obrany a vojenského obranného spravodajstva, ktorý bol povinný aj oprávnený preskúmať krajský súd, ktorý aj rozhodol o ich žiadosti konečným rozhodnutím z 23. augusta 2011. Z uvedeného je zrejmé, že z tohto dôvodu nie je daná právomoc na prerokovanie sťažnosti v konaní pred ústavným súdom vo vzťahu k postupu ministerstva obrany, resp. vojenského obranného spravodajstva.

Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) by odporovalo, ak by ústavný súd konal o sťažnosti aj vtedy, keď vo veci konal a rozhodoval iný súd. Uznaním právomoci v takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie, ktorým   by   posudzoval   žiadosť   vojenského   obranného   spravodajstva   pred   príslušným všeobecným súdom, čo je neprípustné a súčasne by to bolo aj zasahovaním do právomoci všeobecných súdov [v tomto prípade krajského súdu (čl. 142 ods. 1 ústavy)].

Z toho dôvodu ústavný súd vo vzťahu k postupu ministerstva obrany a vojenského obranného spravodajstva sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 13 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv sťažovateľa zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KS   TN-VV-174-1/2011-Ntt   137   a   jeho   rozhodnutím z 23. augusta   2011   vydaným   v   tomto   konaní,   ktorý   možno   v   zmysle   §   49   zákona o ústavnom   súde   označiť   za   „iný   zásah“,   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci (napr. III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným všetkým   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám   namietajúcim   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavný súd pridržiavajúc sa uvedených východísk pri posúdení tejto časti sťažnosti z   pohľadu   namietaného   porušenia   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru   v   prvom   rade   upriamuje pozornosť   na   obsah   čl.   142   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V   občiansko-právnej   sfére   sa   obsah   predmetného   článku   ústavy   premieta   už do úvodných ustanovení procesného kódexu, najmä ustanovenia § 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie a každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Pokiaľ ide vo všeobecnosti o ochranu súkromia, podľa ustanovenia § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti,   ako   aj   súkromia,   svojho   mena   a   prejavov   osobnej povahy. Ďalšie čiastkové práva, ktoré korešpondujú aj s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny a dohovoru vrátane možností nápravy,   ktorej sa dotknutá osoba môže žalobou na príslušnom všeobecnom súde domáhať, sú upravené v ustanoveniach § 12 až   § 16   Občianskeho   zákonníka.   Jednotlivé   čiastkové   práva,   ktorým   sa   na   základe ustanovení § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka poskytuje ochrana, sú v ustanovení § 11 Občianskeho   zákonníka   vypočítané   len   demonštratívne.   Z   rámca   všeobecnej   úpravy ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nemožno vylúčiť ani ďalšie práva poskytujúce ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému rozvoju, ako sú právo   na   ochranu   súkromného   a   rodinného   života,   právo   na   osobnú   slobodu,   slobodu pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov vrátane záujmov profesionálnych a odborných. Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávna úprava práva   na   ochranu   osobnosti   poskytuje   sťažovateľovi   dostatočné   a   účinné   prostriedky ochrany   proti   porušovaniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   neoprávneným   zasahovaním do práv   a   právom   chránených   záujmov   spojených   s   jeho   osobnosťou,   s   jej   fyzickou a psychickou integritou a rozvojom (m. m. III. ÚS 132/02).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   argumenty   o   tom,   že   namietaný   súhlas na odpočúvanie   udelené   krajským   súdom   nezodpovedá   požiadavkám   legality,   legitimity a proporcionality,   ktoré   sa   skúmajú   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   zásahov   do   práva na súkromie.   Súčasne   vyslovil   názor,   že   žiadosti   VOS   obsahovali „nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti tvrdením, že sťažovateľ ako záujmová osoba   je   podozrivá   z   poškodzovania   vojensko-hospodárskych   záujmov   Slovenskej republiky“, a keďže krajský súd na podklade týchto žiadosti udelil súhlas na odpočúvanie, nemôže byť zbavený zodpovednosti za tento zásah do jeho práva na súkromie. Sťažovateľ vyslovil   dôvodné   pochybnosti   o   ich   nedostatočnej   odôvodnenosti,   a   tým   predostrel   aj námietku o porušení jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúry ústavného súdu právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou ústavou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú   nevyhnutné   v   záujme   zabezpečenia   právnym   poriadkom   chránených   hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, I. ÚS 274/05).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným právam   obsiahnutým   v   ústave   postupuje v   intenciách   judikatúry   ESĽP.   V   zmysle   tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch   hľadísk, a to z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie   len   vtedy,   ak   takýto   zásah   pripúšťa   zákon   a   právna   norma   ho   upravuje dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak je to v záujme štátu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,   v   záujme   spoločnosti   z   dôvodu   zabezpečenia   hospodárskeho   blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné legitímny cieľ dosiahnuť   inak)   a   pri   dodržaní   zásad   a   princípov   vlastných   demokratickej   spoločnosti (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).

V namietanom prípade ústavný súd zistil, že krajský súd 23. augusta 2011 udelil súhlas na odpočúvanie telefonických hovorov uskutočnených prostredníctvom jeho jedného mobilného telefónu. Súhlas bol udelený na dobu troch mesiacov, a to od 23. augusta 2011 do 22. novembra 2011.

Uznesením prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 4/11 z 20. februára 2012   bolo   vznesené   obvinenie   piatim   bývalým   príslušníkom   VOS   (jednému   ako páchateľovi   a   zvyšným   štyrom   ako   účastníkom   trestného   činu)   za   pokračujúci   zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného   zákona   s   poukazom   na   §   138   písm.   b),   f),   h),   a   j)   Trestného   zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), h) a j) Trestného zákona.

Z označeného uznesenia vyplýva, že na podklade dosiaľ zistených skutočností je dostatočne   odôvodnený   záver,   že obvinení   sa   mali uvedených   trestných   činov   dopustiť konaním v rozpore s § 3, § 4 a § 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním, v rozpore s § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vojenskom   spravodajstve“),   ako   aj   v rozpore so „Smernicou pre použitie informačno-technických prostriedkov VOS“.

Konaním obvinených príslušníkov VOS malo dôjsť k spôsobeniu škody viacerým osobám, ktorej príčinou malo byť nelegálne odpočúvanie telekomunikačných prevádzok dotknutých osôb. Jedným z poškodených v rámci trestného konania, predmetom ktorého je trestná činnosť bývalých príslušníkov VOS, je aj sťažovateľ. Ten sa 1. marca 2012 v rámci svojho výsluchu v procesnom postavení svedka – poškodeného v zmysle § 46 ods. 1 zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   (v   znení   zákona   č.   650/2005   Z.   z.)   účinného od 1. januára 2006 v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pripojil k trestnému konaniu a podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku si voči obvineným uplatnil nárok na náhradu škody. Súčasne vyhlásil, že o tomto jeho nároku nebolo dosiaľ rozhodnuté v žiadnom konaní.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či   ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Trestný   poriadok v tomto   ustanovení   priznáva   poškodenému   viaceré   procesné   práva,   ale,   samozrejme,   aj právo   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody.   Ako   vyplýva   z   §   46   ods.   3   Trestného poriadku, poškodený má právo uplatniť tento svoj nárok voči osobe obvinenej z trestného činu.

Ústavný súd konštatuje, že činnosť a konanie bývalých príslušníkov VOS majúce podobu   žiadostí,   na   základe   ktorých   krajský   súd   udelil   súhlasy   na   odpočúvanie,   je predmetom trestného konania, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Príslušníci VOS sú   v   danej   trestnej   veci   obvinení   zo   zločinu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa a prečinu poškodzovania cudzích práv, pretože krajskému súdu mali predložiť nepravdivé informácie o údajnom podozrení z protiprávneho konania sťažovateľa a iných osôb, čím ho mali uviesť do omylu a dosiahnuť udelenie súhlasov na odpočúvanie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 1 Trestného poriadku, podľa ktorého tento zákon upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ako predstavitelia verejnej moci ako prvé vstupujú do konania, aby objasnili protiprávnu činnosť obvinených, a teda aby obstarali dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu v rozsahu   nevyhnutnom   na   rozhodnutie   a   aby   pripravili   súdu   podklady   na   prijatie spravodlivého   rozhodnutia.   V   tomto   štádiu   trestného   konania   je   povinnosťou   orgánov činných v trestnom konaní zistiť a preukázať, že obvinení konali spôsobom a v úmysle, ktorý predpokladajú skutkové podstaty uvedených trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné objasniť, či obvinení konali protiprávne a či spôsobili ujmu na právach sťažovateľa a ďalších poškodených tým, že predložením žiadostí obsahujúcich nepravdivé skutočnosti uviedli krajský súd do omylu, ktorý v dôsledku toho mal dospieť k záveru, že sú splnené všetky predpoklady na udelenie súhlasu na odpočúvanie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pôvod dôkazov, ktoré sa bývalí príslušníci VOS snažili proti sťažovateľovi zadovážiť, ako aj spôsob ich obstarania je v súčasnej dobe predmetom trestného konania. To   znamená, že sťažovateľ sa   nemusí pred tvrdenou   nezákonnosťou dôkazov   brániť   ako   obvinený   v   trestnom   konaní,   pretože   ochrana   jeho   práv   sa   stala súčasťou procesu, v rámci ktorého sa objasňuje a preukazuje trestná činnosť tých, ktorí mali jeho práva porušiť. Dôkazom toho, že túto povinnosť prebrali na seba v prvom rade orgány činné v trestnom konaní, je aj argumentácia generálnej prokuratúry obsiahnutá v uznesení sp.   zn.   IV   Gv   4/11   z   20.   februára   2012,   z   ktorej   vyplýva,   že   protiprávnym   konaním obvinených mala byť sťažovateľovi (a ďalším poškodeným) spôsobená vážna ujma na jeho právach podľa ústavy a listiny a dohovoru, ktoré garantujú ochranu súkromia.

Vychádzajúc z   uvedeného   a   odvolávajúc sa   na čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie. Totiž trestné konanie, predmetom ktorého je zistenie a objasnenie údajných protiprávnych   zásahov   do   sťažovateľovho   práva   na   súkromie   a   v   rámci   ktorého   si sťažovateľ   ako   poškodený   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   voči   obvineným,   nie   je právoplatne ukončené. Táto okolnosť zatiaľ vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.

Pri prejednaní námietok sťažovateľa mal tiež ústavný súd na pamäti aj svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 354/2012 z 11. júla 2012 týkajúce sa takmer totožnej veci iného účastníka konania. V tejto veci ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   iného   účastníka   konania   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   V   označenom   rozhodnutí   ústavný   súd   konštatoval,   že   súhlas na odpočúvanie udelený krajským súdom považuje za zodpovedajúci požiadavkám legality, legitimity a proporcionality, a dodal, že podľa jeho názoru krajský súd všetky podklady, ktoré   mu   boli   v   tejto   súvislosti   predložené,   správne   vyhodnotil   ako   postačujúce   na odôvodnenie   zásahu,   resp.   obmedzenia   práva   na   súkromie   sťažovateľa.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd medzi uvedeným súhlasom na odpočúvanie a namietaným porušením práva na súkromie nezistil príčinnú súvislosť.

V   daných   okolnostiach   však   ústavný   súd   musí   predovšetkým   poukázať na podmienky a procedúry súvisiace s rozhodovaním o použití ITP, ktoré sú záväzným spôsobom   upravené   v   ustanoveniach   §   1   až   §   4   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním a na základe ktorých rozhodoval krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu vo vzťahu k základným právam podľa ústavy a listiny a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažnosťou na ústavnom súde namieta.

Nielen táto okolnosť, ale predovšetkým znenie ustanovenia § 8 zákona o ochrane pred   odpočúvaním   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených   námietkach   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   zaručených   ústavou, listinou a jeho práv zaručených dohovorom.

Podľa   ustanovenia   §   8   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   použitie   ITP, vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s týmto zákonom, zakladá zodpovednosť štátu, ako aj osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné správanie   nariadila,   schválila   alebo   sa   ho   inak   dopustila.   V   poznámkach   pod   čiarou vzťahujúcich sa na predmetné ustanovenie sú obsiahnuté odkazy na zákon o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   (v   súčasnosti   zákon   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), Trestný zákon a Občiansky zákonník.

Aj uvedená (špeciálna) právna úprava poskytuje sťažovateľovi dostatočné záruky a možnosti   na uplatnenie svojich   práv,   ak sa   preukáže, že   použitie ITP   v jeho prípade vybočovalo z medzí zákona.

Ústavný súd nemôže suplovať výkon právomoci všeobecných súdov danú im čl. 142 ods. 1 ústavy a ani nahrádzať činnosť ďalších orgánov verejnej moci, do právomoci ktorých je zverené vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov a pod. Ústavný súd nie je súdom skutkovým.

Zo skutkového   stavu sťažovateľom v sťažnosti podrobne prezentovanom je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že existujúce prostriedky ochrany svojich základných práv garantovaných mu ústavou a listinou, ako aj práv garantovaných mu dohovorom, ktorých porušenie namietal, pred všeobecnými súdmi neuplatňoval, resp. ešte ani uplatniť nemohol. To však neznamená, že ústavný súd sa v tomto štádiu zmocní úlohy zisťovať a posudzovať skutkové   okolnosti   postupu   pri   použití   ITP   proti   jeho   osobe   a   v   konečnom   dôsledku rozhodovať   o   zákonnosti   tohto   postupu,   pretože   touto   právomocou,   ako   to   je   už odôvodnené, nedisponuje.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom VOS týkajúcim   sa   použitia   ITP   na   základe   rozhodnutia   krajského   súdu   z   23.   augusta   2011 vydaného pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 447/2012).

Ústavný súd na základe uvedených skutočností preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012