znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 463/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   sp.   zn.   PK-1T/14/2007   z   8.   júna   2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2011 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-1T/14/2007 z 8. júna 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 19/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že «Uznesením senátu ŠTS v Pezinku, sp. zn. PK-1T/14/2007 zo dňa 08. 06. 2011 bolo rozhodnuté, že sa v zmysle ustanovenia § 76a Trestného poriadku predlžuje celková lehota trvania mojej väzby do 10. 01. 2012. Moja väzba bola napádaným uznesením predĺžená nad bežný zákonný rámec štyroch rokov, teda senát ŠTS v Pezinku mi alibisticky a nedôvodne predĺžil lehotu väzby na 4 a pol roka do 10. 01. 2012.

Do tzv. opätovnej väzby som bol vzatý Uznesením senátu ŠTS zo dňa 04. 01. 2011, sp. zn. PK-1T/14/2007 pre údajnú existenciu dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného   poriadku.   Teda   senát   ŠTS   ma   vzal   účelovo   do   väzby   ihneď   potom,   čo   som prepustený dňa 04. 01. 2011 z väzby v inej trestnej veci P., ČVS: PPZ - 73/BOK-V-2009. Teda som momentálne vo väzbe opakovane a pre totožnú vec. Zásadne som namietal, že pokiaľ ŠTS predĺžil lehotu väzby na 4,5 roka do 10. 01. 2012, neboli splnené obligatórne, teda zákonné podmienky na predĺženie väzby obsiahnuté v ustanovení § 76a Trestného poriadku. Preto som s rozhodnutím senátu ŠTS v Pezinku nesúhlasil a podal som proti nemu v zákonnej lehote prostredníctvom zvolenej advokátky JUDr. K. D. sťažnosť... Rozhodnutím senátu ŠTS boli navyše flagrantne porušené moje práva na obhajobu, ako aj ústavné právo na osobnú slobodu. Sťažnosť podali v mojom mene okrem zvolenej obhajkyne aj ustanovený obhajca a aj náhradný obhajca, ktorý mi boli ŠTS ustanovení v rozpore so zákonom. Preto som namietal viacero porušení zákona a v sťažnosti som ďalej uviedol aj iné skutočnosti, na základe ktorých bolo možné objektívne posúdiť predlžovanie mojej väzby ako nezákonné. O predĺžení mojej väzby rozhodol pre mňa nepochopiteľne senát ŠTS na hlavnom pojednávaní dňa 08. 06. 2011 za účasti verejnosti a nie na neverejnom zasadnutí ako to vyplýva z ustanovení z Trestného poriadku. Už len nedodržanie zákonného postupu senátom špecializovaného   trestného   súdu   sama   o   sebe   spôsobuje   nezákonnosť   napádaného rozhodnutia...

Dôvodová   správa   k   zákonu   č.   97/2009   Z.   z.,   ktorým   bol   novelizovaný   Trestný poriadok   a   ktorým   bola   predĺžená   maximálna   lehota   väzby   na   5   rokov   hovorí,   že   „o predĺžení   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom   konaní   rozhodne   senát   (vždy   pôjde   o rozhodovanie   senátu   podľa   §   237   ods.   3   písm.   c/)   na   neverejnom   zasadnutí   za   účasti procesných   strán   podľa   302   ods.   2,   keďže   zákonom   nie   je   nariadená   procesná   forma verejného zasadnutia (§ 291)...“.

Väzba predstavuje významný zásah do osobnej slobody jednotlivca ako jedného zo základov demokratickej spoločnosti a hľadí na ňu ako na výnimočné opatrenie... Väzba preto nemôže nahrádzať samotný trest a preto plní len preventívny charakter. V mojom prípade jednoznačne plní represívny charakter...

Vo väzbe v predmetnej veci, ktorá je v súčasnosti vedená na ŠTS v Pezinku pod sp. zn. PK-1T/14/2007 som bol od 28. 04. 2005 - 22. 10. 2008 a od 04. 01. 2011 do súčasnosti. Dňa   10.   júla   2011   bola   naplnená   48   mesačná   (štvorročná)   lehota   väzby   len   v   tejto konkrétnej veci.

Dal som však do pozornosti odvolaciemu súdu aj tú skutočnosť, že som bol vo väzbe aj od 29. 03. 2009 do 30. 10. 2009, kedy som bol krivo obvinený Ú. vo veci údajnej prípravy úkladnej vraždy vedenej pod ČVS: PPZ - 10/BOK-V-2009, pričom špeciálny prokurátor vec sám zastavil, z dôvodu, že sa skutok nestal. A vo väzbe som bol aj v trestnej veci Ú., ČVS: PPZ   -   73/BOK-V-2009,   kedy   som   bol   tento   krát   účelovo   obvinený   pre   trestný   čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania zo zbraňami. Väzba v tejto veci trvala od 04. 02. 2010 do 04. 01. 2011, kedy som bol súdom v OS v Nitre v spojení s rozhodnutím KS v Nitre prepustený, no vzápätí som bol pre tú istú trestnú vec vzatý dňa 04. 01. 2011 do väzby ŠTS, ktorá aj v súčasnosti trvá...

Okrem celkovej väzby 48 mesiacov, ktorej lehota bola naplnená dňa 10. 07. 20011, som vo vyššie uvedených veciach bol vo väzbe fakticky k „dispozícii“ ďalších 18 mesiacov Špecializovanému   trestnému   súdu   v   Pezinku   aj   v   trestnom   konaní   pod   sp.   zn. PK-1T/14/2007,   a   to v   dôsledku obmedzenia mojej   osobnej   slobody väzbou,   ktorú som vykonával v trestných veciach vedených na Ú., ČVS: PPZ - 10/BOK-V-2009 a Ú., ČVS: PPZ - 73/BOK-V-2009...

Vo veci vedenej na ESĽP Kemmache vs. Francúzko (rozsudok z 27. 11. 1991) súd uviedol, že ak je obvinený vo väzbe počas dvoch alebo viacerých samostatných období, tieto je   pre   posúdenie   primeranosti   trvania   väzby   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   potrebné kumulovať. Pre posúdenie primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru ESĽP rovnako postupoval aj vo veci Kuc vs. Poľsko, keď kumuloval trvanie väzobného stíhania sťažovateľa v dvoch rozdielnych trestných konaniach (rozsudok z 19. 12. 2006).

Senát ŠTS v Pezinku odôvodňoval napádané uznesenie obtiažnosťou veci, ktorú videl v   rozsahu   trestného   spisu,   v   počte   obžalovaných,   v   počte   spáchaných   skutkov   a   v komplikovanosti právneho posúdenia.

Podľa   ustanovenia   §   76a   Trestného   poriadku   „ak   sa   vedie   trestné   stíhanie   pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia   slobody   na   doživotie,   ktoré   nebolo   možné   pre   obťažnosť   veci   alebo   z.   iných závažných   dôvodov   skončiť   do   uplynutia   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom   konaní a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.“.

Na naplnenie vyššie citovaného ustanovenia, teda na predĺženie väzby nad zákonnú rámcovú   dobu   48   mesiacov,   je   potrebné   naplniť   dve   obligatórne   podmienky.   V   mojom prípade však neboli naplnené zákonné dôvody na predĺženie väzby do 10. 01. 2012. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti resp. obtiažnosti prípadu je nutné konštatovať, že stav trestnej veci opísaný v uznesení ŠTS je účelovo nafúknutý. Všeobecné súdy prejednávali v minulosti aj oveľa komplikovanejšie prípady, s viacerými obžalovanými a v rozumnejšej dobe. Ani po skutkovej stránke nejde až o tak zložitú vec, ktorá by mohla ospravedlniť dĺžku doterajšieho konania a väzby. Je potrebné uviesť, že vec sa dostala do stavu dôkaznej núdze a pokiaľ je moje väzobné stíhanie umelo naťahované, takýmto spôsobom senát ŠTS supluje prácu prokurátora. Právne posúdenie veci je od počiatku v obžalobe jasne formulované a súd   sa   s   tým   rovnako   rýchlo   vysporiadal,   keď   obžalovaných   na   začiatku   upozornil   na možnosť prísnejšej kvalifikácie konania. Preto aj argument o komplikovanosti právneho posúdenia veci je v napádanom uznesení zo strany ŠTS predkladaný v uznesení účelovo. Na porovnanie som uviedol, že ESĽP vo veci Ilijkov vs. Bulharsko z 26. 07. 2001, kde bol sťažovateľ stíhaný za sériu ozbrojených lúpeží spáchaných organizovanou skupinou, a následne bol obžalovaný v 20 bodoch obžaloby, pričom obžaloba zahŕňala 120 obvinení proti 19 osobám, ktoré boli vo väzbe a spis pozostával zo 114 zväzkov, vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru tým, že sťažovateľ bol vo väzbe takmer 4 roky a 1 mesiac...

Namietal som zároveň aj tú skutočnosť, že u mňa nikdy nebola relevantne a fakticky naplnená druhá podmienka predĺženia väzby podľa ustanovenia § 76a Trestného poriadku, a   to   že   „prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“.

Nikdy   som   nebol   skutočnou   prekážkou   plynulosti   konania,   preto   účelová argumentácia   STS   z napádaného uznesenia   je   neobhájiteľná.   Vždy   som mal prehľad   o priebehu konania po podaní obžaloby na ŠTS aj vďaka mojej aktívnej účasti a nikdy som nebol prekážkou konania. Pokiaľ som bol vo väzbe zúčastňoval som sa HP osobne príp. som dával súhlas na vykonanie HP v mojej neprítomnosti. To sa nezmenilo ani po mojom prepustení z väzby na slobodu dňa 22. 10. 2008. Je pravdou, že som nedal súhlas na vykonanie pojednávania v mojej neprítomnosti a ani som sa nedostavil na pojednávanie v dňoch   03.   11.   2008,   18.   12.   2008   a   26.   01.   2009.   No   príčinou   bola   moja   skutočná práceneschopnosť   pre   môj   neblahý   zdravotný   stav,   pod   ktorý   sa   podpísala   výhradne niekoľkoročná väzba. Ihneď po prepustení z väzby som sa podrobil operačnému zákroku a následne   som   musel   podstúpiť   rehabilitáciu   vo   V.   V   tom   čase   som   nemal   kontakt   s obhajcom a to bol aj dôvod, prečo som nedal súhlas na vykonanie pojednávania v mojej neprítomnosti. Teda tvrdenie o tom, že by v prípade môjho prepustenia na slobodu, čo i len hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, bolo nepravdivé a neudržateľné...

Ďalším   prejavom   flagrantného   porušenia   mojich   práv,   bolo   nerešpektovanie   a pošliapanie môjho práva na obhajobu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby dňa 08. 06. 2011. Mojou obhajkyňou v konaní v trestnej veci vedenej na ŠTS v Pezinku pod sp. zn. PK-1T/14/2007 je na základe plnomocenstva JUDr. K. D. Je pravdou, že v určitom období mala pozastavený výkon advokácie (plná moc je súčasťou súdneho spisu a pre dočasné pozastavenie činnosti advokácie sama o sebe nezaniká, len sa v čase pozastavenia výkonu nevykonáva), ale odo dňa 25. 03. 2011 jej bol Slovenskou advokátskou komorou obnovený výkon advokácie, pričom toto obnovenie výkonu advokácie JUDr. K. D. oznámila senátu ŠTS podaním zo dňa 04. 05. 2011 (viď č. l. 15068). Túto skutočnosť si nechal preveriť na Slovenskej advokátskej komore predseda senátu JUDr. K.   prípisom zo dňa 11. 05. 2011 (viď   č.   l.   15104),   pričom   v   odpovedi   kancelárie   SAK   zo   dňa   26.   05.   2011,   boli   tieto skutočnosti potvrdené.

Teda   predseda   senátu   JUDr.   K.   napriek   vedomosti,   že   JUDr.   K.   D.   je   mojou zvolenou obhajkyňou, ju na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 08. 06. 2011 a na ktorom rozhodol o výnimočnom predĺžení mojej väzby do 10. 01. 2012, vôbec nevolal, a ani ju neinformoval žiadnou cestou o tom, že sa bude konať toto hlavné pojednávanie. Takýmto konaním bolo flagrantne porušené moje právo na obhajobu, keďže prítomnosť zvoleného obhajcu úmyselne predseda senátu nezabezpečil, ani sa o to vôbec nepokúsil, a to napriek tomu, že disponoval informáciou o tom, že JUDr. D. vykonáva činnosť advokátky. Rovnako mi nie je známe, prečo senát ŠTS riadne nedoručoval uznesenie aj mojej obhajkyni. Mne súdom ustanovený advokát JUDr. K. nemal byť ako obhajca senátom vôbec na hlavné pojednávanie pripustený, keďže platí, že pokiaľ má obžalovaný zvoleného obhajcu, tak súd ustanoveného obhajcu ihneď zruší (JUDr. K. bol a mohol byť ustanovený len ako obhajca ex offo a len počas doby pozastavenia výkonu advokácie u JUDr. D.)...

Materiálnym obsahom práva obvineného na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom na uplatnenie tohto práva mu musí byť poskytnutá reálna možnosť. V súlade s požiadavkou, že pomoc právneho zástupcu musí byť účinná, ide o porušenie článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, keď súd rozhodol o predĺžení mojej väzby na prejednaní, na ktorom nebol prítomný môj zvolený advokát, ktorého súd úmyselne   neinformoval   o   dátume   konania   (pod.   viď   rozhodnutie   ESĽP   Alimena   vs. Taliansko)...

Namietal   som   aj   predtým   rozhodnutie   senátu   ŠTS,   ktorým   rozhodol   o   mojej   tzv. opakovanej väzbe dňa 04. 01. 2011 v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku   a   považoval   som   ho   toto   rozhodnutie   senátu   ŠTS,   vzhľadom   na   už   vykonanú väzbu, za neopodstatnené a nedôvodné...

Duplicita môjho väzobného stíhania nemá nič spoločné s právom na spravodlivé konanie a jednoznačne mi dáva za pravdu, že senát ŠTS účelovo a alibisticky rozhoduje o predlžovaní mojej väzby, keďže sa obáva, že by nezvládol mediálny tlak na sudcov, ktorý by asi bol vyvolaný mojim zákonným prepustením.

Keďže vyššie uvedené argumenty som považoval za nanajvýš relevantné a dôvodné, očakával som, že NS SR na základe mojej sťažnosti napádané uznesenie senátu ŠTS zruší a mňa   z   väzby   prepustí.   Na   moje   prekvapenie   Najvyšší   súd  ...   uznesením   pod   sp.   zn. 6 Tost 19/2011 zo dňa 29. 06. 2011 moju žiadosť zamietol, keďže sa de facto stotožnil s obsahom napádaného uznesenia.

Zarážajúce na rozhodnutí NS SR je však tá skutočnosť, že sa najvyšší súd mojimi zásadnými   argumentami   uvedenými   v   odôvodnení   sťažnosti,   ktorá   bola   podaná prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. K. D., ani vôbec nezaoberal, nakoľko podľa názoru NS SR sa moje zastupovanie ňou vo veci špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp.   zn.   PK-1T/14/2007   skončilo;   keď   bol   JUDr.   K.   D.   pozastavený   výkon   advokácie Predsedníctvom SAK, po jej vzatí do väzby.

Nerozumiem   argumentom   najvyššieho   súdu,   lebo   zákonné   ustanovenia   ohľadom zastupovania na základe plnej moci sú jednoznačné.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1.   Základné   právo   R.   N.   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/14/2007 zo dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Tost 19/2011 zo dňa 29. 06. 2011.

2. Základné právo R. N. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a ods. 5 Ústavy... bolo   porušené   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutím   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku,   sp.   zn.   PK-1T/14/2007   zo   dňa   08.   06.   2011   a   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 6 Tost 19/2011 zo dňa 29.06.2011.

3. Základné právo R. N. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy... čl. 40 ods. 3 Listiny...   a v článku 6 ods.   3 písm.   c) Dohovoru,   bolo porušené   postupom,   zásahmi   a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/14/2007 zo dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu..., sp. zn. 6 Tost 19/2011 zo dňa 29. 06. 2011.

4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/14/2007 zo dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Tost 19/2011 zo dňa 29. 06. 2011 zrušuje a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku prikazuje sa aby prepustil R. N. neodkladne z väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi R. N. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 6.000,- €, ktoré je mu povinný Špecializovaný trestný súd v Pezinku vyplatiť vo výške 3.000,- € a Najvyšší súd... vo výške 3.000,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Špecializovaný trestný súd v Pezinku je povinný uhradiť sťažovateľovi R. N. trovy právneho   zastúpenia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   V.   K.   do   30   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T/14/2007.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   tohto   súdu, pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu prvostupňového súdu sp. zn. PK-1T/14/2007 z 8. júna 2011 podal riadny opravný prostriedok - sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 19/2011 z 29. júna 2011.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   mohol   domôcť   ochrany   svojich   práv podaním   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu,   o   ktorej   bol oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   najvyšší   súd   (v   konečnom   dôsledku   sa   tak   aj   stalo). Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu   prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať sťažnosť, a keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší   súd),   ktorý   bol   v   prvom   rade   povinný   zabezpečiť   ochranu   práv   sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 74/07).

2. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   podľa   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu [písm. c)].

Ak   teda   sťažovateľ   tvrdí,   že   v   trestnom   konaní   ho   nezastupovala   ním   zvolená advokátka [čím malo alebo mohlo dôjsť k zásahu do jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny], mal ešte možnosť   podať   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   dovolanie   podľa   citovaného ustanovenia   Trestného   poriadku,   pretože   v   okolnostiach   daného   prípadu   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok možno považovať za účinný opravný prostriedok nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 454/08, IV. ÚS 22/09).

Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by túto zákonnú možnosť sťažovateľ medzitým využil.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť bez toho, aby sa zaoberal aj konkrétnymi námietkami sťažovateľa.

3. Sťažovateľ v sťažnosti napokon namietal nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2011 z 29. júna 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1T/14/2007 z 8. júna 2011 o predĺžení väzby do 10. januára 2012.

Porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy videl sťažovateľ najmä v tom, že neboli splnené žiadne zákonné dôvody na predĺženie jeho väzby do 12. januára 2012 podľa § 76a Trestného poriadku, ale aj v tom, že v jeho prípade nebola dodržaná zákonná lehota trvania jeho väzby, pretože tá uplynula už 10. júla 2011. V tejto súvislosti uvádza, že sa nachádzal vo väzbe aj pre iné trestné skutky - od 20. marca 2009 do 30. októbra 2009 vo veci údajnej prípravy úkladnej vraždy a od 4. februára 2010 do 4. januára 2011 vo veci nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, čo činí spolu 18 mesiacov, a najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho argumenty, keď posudzoval existenciu dôvodov zakladajúcich opätovnú väzbu sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov,   ale   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný   súd   je   zdržanlivý,   pokiaľ   ide   o   zásahy   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   všeobecného súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 333/2011).

Z   citovaného   čl.   127   ústavy   tiež   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj   dohovorom   zaujíma v hierarchii ľudských základných práv a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie   voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb   človeka,   ktorý   sa   môže   podľa   vlastného rozhodnutia   zdržiavať   na   určitom   mieste   alebo   slobodne   z   tohto   miesta   odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07), ako aj s čl. 5 dohovoru.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie,   v   ktorom   môžu   spochybniť   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Samotné   konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, čo v prípade sťažovateľa bolo aj dodržané.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd ešte pripomína, že uvedený článok dohovoru sa spravidla vzťahuje na konanie vo veci samej,   teda   v   danom   prípade   ratione   materiae   do   obsahu   tohto   článku   dohovoru sťažovateľom namietané skutočnosti nespadajú.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to,   aby doba   väzby obvineného neprekročila   nevyhnutnú hranicu.   Na   tento účel   patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

Vychádzajúc   z   týchto   základných   princípov   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť sťažovateľa a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a k označeným právam podľa   ústavy   a dohovoru,   porušenie   ktorých   namietal,   konštatuje,   že   táto   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   ide o väzobný   súd   rozhodujúci   v   trestnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, I. ÚS 333/2011).

Ústavný súd zistil, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. júna 2011 sp. zn. PK-1T 14/2007 bola podľa § 76a Trestného poriadku predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa do 10. januára 2012.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   (jeho   matka)   prostredníctvom   obhajcov sťažnosť, v ktorej namietal, že „nebol vopred upozornený, že sa bude o väzbe rozhodovať na hlavnom pojednávaní, stíhanie za ďalšie skutky je účelové, nie sú splnené podmienky na predĺženie   lehoty   väzby,   keďže   doterajšie   pojednávania   nemaril   a   neboli   ani   splnené podmienky na jeho opätovné vzatie do väzby“.

Najvyšší súd o jeho sťažnosti rozhodol 29. júna 2011 na hlavnom pojednávaní tak, že ju zamietol. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že na špecializovanom trestnom súde sa proti sťažovateľovi a spol. vedie trestné stíhanie pre viaceré trestné činy „medzi nimi i za trestné činy vraždy a pri kvalifikácii jedného z nich podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, možno mu zaň uložiť výnimočný trest, ktorým sa podľa § 29 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, rozumie jednak trest odňatia slobody   nad   pätnásť   až   do   dvadsiatich   piatich   rokov,   jednak   trest   odňatia   slobody   na doživotie. Čin najprísnejšie trestný je potom rozhodujúci pre určenie maximálnej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Tr. por. a eventuálne i § 76a Tr. por.“ (tieto sú podrobne uvedené v obžalobe prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej republiky z 27. apríla 2007 sp. zn. VII/2 Gv 49/05).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnej trestnej veci vo väzbe od 28. apríla 2005 až do 22. októbra 2008, keď bol z väzby prepustený. Po prepustení sa však dopustil ďalšej trestnej činnosti a následne bol vzatý do väzby znovu podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku od 4. januára 2011, pričom zákonná lehota mu mala uplynúť 10. júla 2011. Najvyšší súd konštatoval, že „Prvostupňový súd dodržal pri   rozhodovaní   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   všetky   zákonné   lehoty   a   vec   aj   včas predložil odvolaciemu súdu...“.

Právomoc najvyššieho súdu v danej veci predĺžiť väzbu sťažovateľa mala zákonnú oporu   v   §   76a   Trestného   poriadku,   v   zmysle   ktorého   ak   sa   vedie   trestné   stíhanie   pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných   dôvodov   skončiť   do   uplynutia   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom   konaní a prepustením   obvineného na slobodu,   hrozí,   že bude   zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia jasne   a   presvedčivo   odôvodnil   danosť   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   2   písm.   e) Trestného poriadku aj v štádiu odvolacieho súdneho konania. Rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa nad rámec zákonného limitu a aj napriek tomu, že najvyšší súd sa iba všeobecne venoval obťažnosti uvedenej trestnej veci   z   hľadiska   jej   vplyvu   na   dĺžku   trestného   konania,   ešte   stále   ide   o   ústavne akceptovateľné   odôvodnenie   uznesenia,   pretože   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   aj z odôvodnenia uznesenia špecializovaného trestného súdu z 8. júna 2011, ktorý „Obťažnosť vecí... vidí v rozsahu trestného spisu (vyše 15000 strán), v počte obžalovaných (16), v počte spáchaných   skutkov   (20)   a   komplikovanosti   právneho   posúdenia   (veľký   počet   trestných činov   páchaných   v   rozsahu   piatich   rokov   s   rôznou   účinnosťou   ustanovení   Trestného zákona).“.

Najvyšší súd tiež v rozhodnutí uviedol, že „Materiálnymi i formálnymi podmienkami opätovnej   väzby   obžalovaného   sa   podrobnejšie   vysporiadal   tunajší   súd   v   dôvodoch citovaného uznesenia z 3. februára 2011, sp. zn. 5 Tost 4/2011 a v uznesení z 22. marca 2011, sp. zn. 4 Tost 7/2011, na ktoré odvolací súd poukazuje...“, a reagoval aj na ďalšie sťažnostné   námietky   sťažovateľa,   keď   uviedol,   že „súd   mal   povinnosť   umožniť   sa obžalovanému   pred   rozhodnutím   vyjadriť,   čo   mu   umožnené   bolo.   Nemal   povinnosť   ho vopred informovať o tom, že o väzbe bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní, podobne ako obžalovaný nemusí (pri zachovaní tzv. rovnosti zbraní) informovať vopred prokurátora, keď mieni na pojednávaní požiadať o prepustenie z väzby na slobodu...“ a keďže „existuje dôvodná   obava,   že   prípadným   prepustením   obžalovaného   na   slobodu   by   došlo prinajmenšom k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania...“, najvyšší súd sťažnosti sťažovateľa a jeho matky nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol.

Ústavný súd k tomu uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd hoci stručným,   ale   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   (v   spojení   s   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu)   v   kontexte   argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, a všetkých okolností danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne. Najvyšší súd na námietky sťažovateľa v sťažnosti proti   uzneseniu   o   predĺžení   väzby   odpovedal   dostatočne,   a   preto   aj   ústavný   súd   toto uznesenie považuje za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa možno teda urobiť záver, že uznesenie sp. zn. 6 Tost 19/2011 z 29. júna 2011 nemohlo porušiť základné práva sťažovateľa, tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   uvedenej   veci   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa údajnej nezákonnosti jeho väzby rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 346/08 a II. ÚS 372/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011