znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 462/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoeuroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky   sp.   zn.   4   Cdo   142/2014   z 25.   marca   2015   vo   výroku,   ktorým   mu   nepriznalnáhradu trov dovolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 142/2014z 25. marca 2015 vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).

Návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 27. apríla2012   sa   domáhal   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“) zaplatenia náhrady trov nákladov výkonu trestu v sume50,95 € s prísl. podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitáciiv znení   neskorších   predpisov.   V   dôsledku   rozhodnutia   odporcu   č.   10120/20012/153z 22. augusta 2012 sťažovateľ podaním z 1. októbra 2012 zobral svoj návrh v časti istinyspäť. Na pojednávaní uskutočnenom 14. januára 20123 zobral späť aj návrh v časti úrokovz omeškania; trval však na náhrade trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   92/2012-17   zo   23.   októbra   2012   (ďalej   lenuznesenie okresného z 23. októbra 2012“) konanie z dôvodu späťvzatia návrhu zastavila odporcu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   37,78   €   z titulu   náhrady   trov   právnehozastúpenia. Na základe odvolania odporcu krajský súd uznesením č. k. 14 Co 25/2013-31z 18. júla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 18. júla 2013“) potvrdil uznesenieokresného súdu v napadnutej časti (v časti priznaných trov právneho zastúpenia) a zaviazalodporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca podal proti uzneseniu krajského súdu z 18. júla 2013 v spojení s uznesenímokresného   súdu   z 23.   októbra   2012   dovolanie   v časti,   ktorým   bol   zaviazaný   zaplatiťsťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

Najvyšší súd vyzval 30. septembra 2013 sťažovateľa, aby sa vyjadril k podanémudovolaniu, pokiaľ to považuje za potrebné. Tento sa vyjadril podaním zo 14. októbra 2013tak, že toto dovolanie považoval za neprípustné, a navrhol, aby najvyšší súd dovolanieodmietol a uložil mu zaplatiť „náhradu nákladů dovolacího řízení“.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   odporcu   odmietol   a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. O náhrade trov konania rozhodolpodľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“)   s použitím̶analógie   v̶ spojení s § 243b ods. 3 OSP, keď neboli podľa neho dané dôvody požitiaodseku 2 tohto ustanovenia, pretože účastníkom konania v súvislosti s dovolacím konanímžiadne náklady nevznikli „a tieto si ani neuplatňovali“.

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   výlučne   druhý   výrok   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu, pričom poukazuje na odôvodnenie svojho podania zo 14. októbra 2013označeného ako „Vyjádření k dovolání žalované-žaloba o náhradu nákladú výkonu trestu“,v ktorom prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby dovolací súd uložil odporcovizaplatiť „náhradu nákladů dovolacího řízení... jeden úkon právní služby...

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ajprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodňuje tým,že trovy dovolacieho konania si riadne uplatnil.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 142/2014 z 25. marca 2015 vo výroku,ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, porušil jeho základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a   aby   sťažovateľovi   priznal   primerané   finančnézadosťučinenie   v sume   100   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní   predústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 142/2014z 25. marca 2015 vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislýma   nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchtoprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom na svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné tiežpripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd priposkytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobneII. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listinya čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takejinterpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ako zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, spor, v súvislosti s ktorýmsa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka náhradytrov   dovolacieho   konania   spočívajúce   v jednom   úkone   právnej   služby   (vyjadreniek dovolaniu) v sume 15,93 €.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 OSP,z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustné   vo   veciach,   v   ktorých   je   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   neprevyšujúcetrojnásobok   minimálnej   mzdy,   t.   j.   táto   skutočnosť   predstavuje   vo   sfére   všeobecnéhosúdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania   z   dôvodu   neprípustnosti   vzhľadomna to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Všetky   tieto   hľadiská   a   postuláty   tvorili   východiská   pre   posúdenie   sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu,   poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu   sťažovateľom   len   v   celkom   výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľanázoru ústavného súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jeho tvrdenie, že si vovyjadrení k dovolaniu odporcu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,posudzovaná   v   kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany   v spore   o sumu,   ktorá   je   zjavne   bagateľná,   ústavný   súd   na   základe   dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľajeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a pretosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhouznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sasťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015