SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 462/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoeuroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Cdo 142/2014 z 25. marca 2015 vo výroku, ktorým mu nepriznalnáhradu trov dovolacieho konania, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 142/2014z 25. marca 2015 vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).
Návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 27. apríla2012 sa domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“) zaplatenia náhrady trov nákladov výkonu trestu v sume50,95 € s prísl. podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitáciiv znení neskorších predpisov. V dôsledku rozhodnutia odporcu č. 10120/20012/153z 22. augusta 2012 sťažovateľ podaním z 1. októbra 2012 zobral svoj návrh v časti istinyspäť. Na pojednávaní uskutočnenom 14. januára 20123 zobral späť aj návrh v časti úrokovz omeškania; trval však na náhrade trov právneho zastúpenia.
Okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2012-17 zo 23. októbra 2012 (ďalej lenuznesenie okresného z 23. októbra 2012“) konanie z dôvodu späťvzatia návrhu zastavila odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 37,78 € z titulu náhrady trov právnehozastúpenia. Na základe odvolania odporcu krajský súd uznesením č. k. 14 Co 25/2013-31z 18. júla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 18. júla 2013“) potvrdil uznesenieokresného súdu v napadnutej časti (v časti priznaných trov právneho zastúpenia) a zaviazalodporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.
Odporca podal proti uzneseniu krajského súdu z 18. júla 2013 v spojení s uznesenímokresného súdu z 23. októbra 2012 dovolanie v časti, ktorým bol zaviazaný zaplatiťsťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.
Najvyšší súd vyzval 30. septembra 2013 sťažovateľa, aby sa vyjadril k podanémudovolaniu, pokiaľ to považuje za potrebné. Tento sa vyjadril podaním zo 14. októbra 2013tak, že toto dovolanie považoval za neprípustné, a navrhol, aby najvyšší súd dovolanieodmietol a uložil mu zaplatiť „náhradu nákladů dovolacího řízení“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odporcu odmietol a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. O náhrade trov konania rozhodolpodľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) s použitím̶analógie v̶ spojení s § 243b ods. 3 OSP, keď neboli podľa neho dané dôvody požitiaodseku 2 tohto ustanovenia, pretože účastníkom konania v súvislosti s dovolacím konanímžiadne náklady nevznikli „a tieto si ani neuplatňovali“.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda výlučne druhý výrok napadnutého uznesenianajvyššieho súdu, pričom poukazuje na odôvodnenie svojho podania zo 14. októbra 2013označeného ako „Vyjádření k dovolání žalované-žaloba o náhradu nákladú výkonu trestu“,v ktorom prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby dovolací súd uložil odporcovizaplatiť „náhradu nákladů dovolacího řízení... jeden úkon právní služby...
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ajprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodňuje tým,že trovy dovolacieho konania si riadne uplatnil.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 142/2014 z 25. marca 2015 vo výroku,ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, porušil jeho základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutéuznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby sťažovateľovi priznal primerané finančnézadosťučinenie v sume 100 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 142/2014z 25. marca 2015 vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislýma nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchtoprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiežpripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd priposkytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobneII. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listinya čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ako zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, spor, v súvislosti s ktorýmsa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka náhradytrov dovolacieho konania spočívajúce v jednom úkone právnej služby (vyjadreniek dovolaniu) v sume 15,93 €.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 OSP,z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecnéhosúdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadomna to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľanázoru ústavného súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jeho tvrdenie, že si vovyjadrení k dovolaniu odporcu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľajeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a pretosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančnéhozadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sasťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015