znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 462/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., M., zastúpeného obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., M., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16. septembra 2010   a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo 57/2011 z 19. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 57/2011 z 19. januára 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje   procesné   pochybenia   Okresného   súdu Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v jeho   právnej   veci   poukazujúc   na   obsah   jeho odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 3 C/14/2007-415 z 18. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), podľa ktorého okresný súd nesprávne určil, že dobrovoľná dražba   realizovaná   na   základe   návrhu   sťažovateľa   je   neplatná.   V odvolaní   poukazoval na obsah   §   40a Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   sa   neplatnosti   právneho   úkonu nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, z čoho sťažovateľ odvodil záver o nesprávnom právnom posúdení veci a   namietal tiež nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch poštovej   doručovateľky,   resp.   zamestnanca   banky,   v prospech   ktorej   bolo   v súvislosti s vydražovaným bytom zriadené záložné právo, nepredloženie dražobného spisu). Súčasne tvrdil, že vo veci nebolo rozhodnuté zákonným sudcom, ako aj na skutočnosť, že sa okresný súd dopustil procesného pochybenia majúceho charakter odňatia možnosti účastníka konať pred   súdom,   ktoré   malo   spočívať   v tom,   že   okresný   súd   žiadosti   právneho   zástupcu o odročenie pojednávania nevyhovel, vec prejednal a napokon vo veci rozhodol.

Nadväzne na to sťažovateľ opisuje pochybenia krajského súdu v ním realizovanom odvolacom konaní,   v ktorom sa podľa neho krajský súd nevysporiadal so sťažovateľom tvrdeným porušením práva na zákonného sudcu a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom (nesprístupnenie zápisnice z výsluchu), ďalej so sťažovateľom tvrdenou nevierohodnosťou výpovede jednej zo svedkýň vzhľadom na jej príbuzenský vzťah k navrhovateľom v konaní, ako aj s námietkou, že neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa je   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   arbitrárne   a   obsahuje   nesprávne   skutkové tvrdenia.  

Vzhľadom na potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 57/2011 z 19. januára 2012 odmietol pre jeho neprípustnosť. Sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa najvyššieho   súdu   s tvrdením,   že   jeho   právnemu   zástupcovi   okresný   súd   neumožnil po skončení dokazovania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci, hoci   požiadal   o odročenie   pojednávania   z dôležitého   dôvodu,   a rovnako   tak nevysporiadanie   sa   ani   s jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa   oprávnenosti   dôvodov   na odročenie pojednávania 18. marca 2010.

Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd   aj   najvyšší   súd   podľa   názoru sťažovateľa porušil ním označené práva zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, pričom poukázal   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   (I.   ÚS   350/08,   II.   ÚS   136/08, II. ÚS 283/09 a II. ÚS 287/2010).

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, ďalej základného práva „na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy..., resp. na nestranného a nezávislého sudcu podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru...“, základného práva „na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy...“ a základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   2   Ústavy...   v zmysle   čl.   47   ods.   3   Ústavy...“ rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj uznesením najvyššieho súdu vrátane postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal. Súčasne žiada zrušiť rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nemožno   nikoho   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne, keďže medzi nimi niet zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď   na každý   argument strany. Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy už ústavný súd uviedol, že podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré   uplatňujú   a plnia   za   rovnakých   procesných   podmienok,   bez   zvýhodnenia   alebo diskriminácie   niektorej   z procesných   strán.   Nerozhoduje   procesné   postavenie   alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. I. ÚS 416/2010). Rovnosť účastníkov konania ako prirodzený   dôsledok   rovnosti   všetkých   občanov   bližšie   charakterizuje   §   18   prvá   veta Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“),   podľa   ktorého majú všetci   účastníci konania   rovnaké   postavenie,   pod   ktorým   možno   rozumieť   iba   také   postavenie,   ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Uvedená požiadavka zaručuje pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučuje mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (m. m. IV. US 211/07, III. ÚS 139/08).

1.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16. septembra 2010

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 body 51, 53 a 54). Keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa   z dôvodu   jeho   procesnej   neprípustnosti   odmietol,   ústavný   súd   považoval za nevyhnutné preskúmať aj ústavnú akceptovateľnosť rozsudku krajského súdu, a to pokiaľ išlo o sťažovateľove námietky, ktoré nemožno subsumovať pod dovolací dôvod ustanovený v § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, ktorého existencia bola vo vzťahu ku konaniu a rozsudku krajského súdu skúmaná v rámci dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom.

K námietkam   sťažovateľa   voči   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   majú   relevantnú súvislosť vo vzťahu k posúdeniu vady konania spočívajúcej v odňatí možnosti účastníkovi konať   pred   súdom,   patrí   námietka   porušenia   procesnej   možnosti   sťažovateľa   vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   z dôvodu   nesprístupnenia   zápisnice   o výsluchu vykonaného   dožiadaným   súdom   a námietka   vykonania   pojednávania   v neprítomnosti právneho   zástupcu   sťažovateľa   napriek   jeho   ospravedlneniu   a doručeniu   žiadosti o odročenie pojednávania.

Podstatou ostatných námietok sťažovateľa voči postupu a rozsudku krajského súdu, ktoré bolo potrebné podrobiť ústavnému prieskumu, je jeho nespokojnosť s nevykonaním ním   navrhnutých   dôkazov   (výsluch   pracovníka   banky,   oboznámenie   sa   s dražobným spisom),   ako aj s vyvodením   skutkových záverov na základe nedostatočne vykonaného dokazovania (predovšetkým záveru, že navrhovatelia sa v mieste doručovania poštových zásielok súvisiacich s dražbou nezdržiavali).  

S prihliadnutím   na   tieto   námietky   sa   najskôr   žiada   citovať   túto   relevantnú   časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie i náležitým z vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Vlastnícke právo je základným vecným právom, je právom absolútnym, ktoré pôsobí voči všetkým a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných subjektov nerušiť vlastníka vo výkone   jeho   práva   k   veci.   Vlastnícke   právo   možno   obmedziť   a   odňať   iba   z   dôvodov, uvedených v zákone, preto i k odňatiu, resp. strate vlastníctva vlastníka k veci postupom podľa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je treba venovať náležitú pozornosť a dbať, aby sa dôsledne dodržal účel a samotné znenie zákona, aby sa zabezpečili všetky práva vlastníka predmetu dražby, ktoré mu podľa tohto zákona patria.

Správne preto pokiaľ navrhovatelia v návrhu namietali porušenie ust. § 10 ods. 1, § 12 zákona č. 527/2002 Z. z. a v konaní bolo preukázané, že dražobník, ktorý dobrovoľnú dražbu vykonával, zásielky navrhovateľom síce doručoval, avšak nie na adresu, kde sa trvalé zdržiavajú, ale na adresu ich trvalého bydliska, podľa údajov, zapísaných v katastri nehnuteľností a že znalkyňa neohodnotila pre účely dražby nehnuteľnosť navrhovateľov, ale iný byt, nachádzajúci sa v bytovom dome, okresný súd konštatoval, že došlo k porušeniu poukazovaných zákonných ustanovení a určil neplatnosť dražby. V tomto smere sa krajský súd plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu. Pokiaľ   i   odporca   v   rade   2/   v   podanom   odvolaní   poukazoval   na   záväznosť, hodnovernosť   údajov   katastra   nehnuteľností   s   tým,   že   navrhovatelia   v   konaní   opak nepreukázali,   považoval   krajský   súd   za   potrebné   uviesť,   že   v   danom   prípade   adresa trvalého   bydliska   nie   vždy   musí   byť   totožná   s   bydliskom,   kde   sa   fyzická   osoba   trvalé zdržiava.   Už   tým.   že predmetom   dražby   bol byt,   nachádzajúci   sa   v M.   na ul.   R.   a nie nehnuteľnosť,   nachádzajúca   sa   v T.,   mohol   dôvodne   dražobník   predpokladať,   že   sa navrhovatelia   1/,   2/   trvalé   zdržiavajú   v   byte   v M.   na   ul.   R.   a   v tomto   smere   je   úplne irelevantné, či boli upovedomovaní o tom, že na adresu v T. im chodia nejaké zásielky a sú im   doručované   nejaké   písomnosti.   Nemožno   prehliadnuť,   že   ust.   §   10   ods.   1   zák.   č. 527/2002   Z.   z.   odkazuje   na   primerané   použitie   ustanovení   §   45   až   50   O.   s.   p.,   ktoré upravujú doručovanie zásielok v konaní pred súdom. Pre účinnosť náhradného doručenia zásielky určenej do vlastných rúk (§ 47 ods. 2 O. s.   p.)   sa   vyžaduje,   aby   sa   adresát   v   mieste   doručovania   v   čase   doručovania   zásielky zdržiaval a mal tak reálnu možnosť zásielku si bezprostredne prevziať alebo vyzdvihnúť. Podmienkou pre účinnosť náhradného doručenia do vlastných rúk nie je teda, či adresátovi bolo niekým oznámené, že sú mu doručované zásielky na nejakú adresu, ale aby sa   sám   na   adrese   doručovania   v   čase   doručovania   zásielky   zdržiaval.   Nie   je   tu   ani významné, či ide o adresu trvalého alebo prechodného pobytu, adresu zistenú z údajov katastra.

Je   nepochybné,   že   znalkyňa   neohodnotila   predmet   dražby,   ale   inú   nehnuteľnosť. Došlo tým k porušeniu ust. § 12 zák. č. 527/2002 Z. z., z ktorého jednoznačne vyplýva, že cena predmetu dražby musí byť určená znaleckým posudkom. Znamená to, že pokiaľ sa pri samotnej dražbe vychádzalo síce zo znaleckého posudku, ale z ocenenia inej nehnuteľnosti ako nehnuteľnosti navrhovateľov 1/, 2/, nebola ani cena predmetu dražby určená zákonným spôsobom. V nadväznosti   na   uvedené   krajský   súd   nepovažoval   za   potrebné   vykonať   dôkazy, navrhované odporcom v rade 2/ a zastal názor, že ani tým, že okresný súd požadoval od odporcu   v   rade   2/   finančné   prostriedky   za   oboznámenie   s   výpoveďou   svedkyne   L., nespôsobil nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.“

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením, môže sa v odôvodnení obmedziť len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Ústavný súd aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 373/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

Krajský súd vo svojom odôvodnení posúdil okresným súdom vykonané dokazovanie za   dostatočné   pre   vyvodenie   jeho   právnych   záverov   a   rozhodnutie   okresného   súdu považoval za „náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom“ odôvodnené. Tým sa krajský súd stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorý aj podľa názoru ústavného súdu obsiahlo a podrobne opísal vykonané dokazovanie, úvahy ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako aj skutkové okolnosti, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie. Okresný súd v odôvodnení   svojho   rozsudku   s poukazom   na   výpoveď   navrhovateľmi   navrhnutej svedkyne, potvrdenie Mestského úradu M. a potvrdenia základnej školy s materskou školou o dochádzke dieťaťa navrhovateľov zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov považoval za preukázanú   skutočnosť,   že   navrhovatelia   sa   v čase   doručovania   písomností   dražobnou spoločnosťou zdržiavali v mieste svojho trvalého bydliska, z čoho nepochybne vyplýva, že vykonanie   ďalších   dôkazov   navrhnutých   právnym   zástupcom   sťažovateľa   týkajúcich   sa tejto   skutkovej   okolnosti   už   okresný   súd   pre   ustálenie   svojich   právnych   záverov nepovažoval za potrebné.

Zohľadňujúc uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08). Sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu hodnotí ústavný súd   ako   ústavne   akceptovateľný   a   v okolnostiach   prípadu   dostatočne   odpovedajúci na rozhodujúce   skutkové   a   právne   otázky.   Pre   realizáciu   základného   práva   na   súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, ak odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu   dostatočne objasní právny základ rozhodnutia veci, pričom neúspech účastníka   v konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   označených   základných   práv. Namietaný rozsudok   krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylu konajúceho súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, prípadne že by krajský súd neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platných v Slovenskej republike.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho   práva   na zákonného sudcu   (t.   j. že vo veci   nebolo   rozhodnuté   zákonným   sudcom),   ústavný   súd   poukazuje   na   možnosť sťažovateľa   argumentovať   touto   okolnosťou   v dovolacom   konaní   uplatniac   pritom   ako dovolací dôvod existenciu procesnej vady podľa § 237 písm. g) OSP, t. j. že rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený. Ústavný súd však zistil, že v podanom dovolaní sťažovateľ existenciu tohto dovolacieho dôvodu netvrdil, a vzhľadom na to sa najvyšší súd touto otázkou nezaoberal. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   a nemôže   nahrádzať   úlohu všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť   súdneho   prieskumu   tejto   otázky   najvyšším   súdom   v konaní   o dovolaní,   ani ústavný súd neposudzoval námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd ako súd odvolací sa nevysporiadal s jeho argumentom o rozhodovaní vo veci nezákonným sudcom.

2.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 57/2011 zo 19. januára 2012

Podstatou sťažovateľových námietok voči postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu je jeho   nesúhlas   s tým,   že   mu   nebolo   umožnené   zhrnúť   svoje   návrhy   a vyjadriť   sa k dokazovaniu   i k   právnej   stránke   veci   v dôsledku   toho,   že   súd   pojednával   v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že tento sa vopred písomne ospravedlnil a žiadal o odročenie pojednávania. Nesúhlasil tiež s tým, že najvyšší súd sa nezaoberal ani oprávnenosťou dôvodov na odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 OSP.

Ústavný   súd   skúmajúc   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zistil,   že   tento sa v dovolacom konaní podrobne zaoberal otázkou prípustnosti dovolania zistiac, že v danej veci   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   zmeňujúceho   rozsudku   ani   rozsudku potvrdzujúceho, vo výroku ktorého by krajský súd vyslovil, že je voči nemu dovolanie prípustné   alebo   ktorý   by   potvrdzoval   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vyslovujúceho neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. Vzhľadom na povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej musí dovolací súd   vždy   prihliadať   na   prípadnú   procesnú   vadu   uvedenú   v   §   237   OSP,   najvyšší   súd preskúmal   prípadnú   existenciu   niektorej   z vád   vymenovaných   v uvedenom   ustanovení osobitne sa zamerajúc na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. K sťažovateľom namietaným dôvodom najvyšší súd uviedol: „Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov...

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi   a týmto   postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ vyvodzuje z toho, že prvostupňový súd pojednávanie   nariadené   na   deň   18.   marca   2010   napriek   ospravedlneniu   neúčasti   jeho právneho   zástupcu   na   pojednávaní   a   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu neprítomnosti   na   území   Slovenskej   republiky,   spôsobenej   náhlou   služobnou   cestou   v záležitosti jeho klienta do USA, neodročil a neumožnil mu tak realizovať jeho oprávnenie zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p., resp. § 123 O. s. p... Občiansky   súdny   poriadok   upravujúci   postup   súdu   a   účastníkov   v   občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak,   že   ukladá   súdu,   ak   zákon   nestanovuje   inak,   aby   nariadil   na   prejednanie   veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byt' účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§115 ods. 2 O. s. p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie. Zúčastniť   sa   prejednávania   právnej   veci   pred   súdom   je   neodňateľným   právom každého   účastníka   konania   a   to   v   každom   štádiu   postupného   procesu,   pokiaľ   zákon nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti - t. j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania... V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti odporcu   2/   a   jeho   právneho   zástupcu   vec   prejednal   a   rozhodol   na   pojednávaní   dňa 18. marca 2010. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu 2/, ako aj právnemu zástupcovi navrhovateľov 1/, 2/, doručené dňa 3. marca 2010. Právny zástupca odporcu 2/ faxovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 18. marca 2010 o   7.20   hod.   (č.   l.   397   spisu)   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z   dôvodu neprítomnosti   na   území   Slovenskej   republiky   spôsobenej   náhlou   služobnou   cestou v záležitosti jeho klienta do USA a požiadal o jeho odročenie. Svoju žiadosť o odročenie pojednávania však okrem potvrdenia o vystavenej letenke ničím nedoložil a v nej uvádzaný dôvod nepreukázal. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že na žiadosť právneho zástupcu odporcu   2/,   odôvodnenú   potrebou   vycestovania   mimo   územia   Slovenskej   republiky, prvostupňový   súd   nariadené   pojednávanie   niekoľkokrát   odročil.   Preto   ak   za   takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti odporcu 2/ a jeho právneho zástupcu, neodňal odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ uvedená skutočnosť   nie   je   v   čase   rozhodovania   súdu   o   tejto   žiadosti   účastníka   hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená). Ak účastník ako prekážku neúčasti na pojednávaní uvádza kolíziu termínu pojednávania s inou vecou v súvislosti s plnením pracovných povinností jeho právneho zástupcu, nestačí konajúcemu súdu   iba   oznámiť   údaje   o   tom,   prečo   sa   nemôže   jeho   právny   zástupca   zúčastniť pojednávania, ale je povinný súčasne k žiadosti pripojiť dôkazy na preukázanie pravdivosti týchto tvrdení. V opačnom prípade nie je splnená jedna zo základných podmienok pre to, aby súd žiadosti účastníka o odročenie pojednávania vyhovel... K odňatiu možnosti odporcu 2/ konať pred súdom nedošlo ani postupom súdu prvého stupňa,   ktorý   nevyhovel   žiadosti   jeho   právneho   zástupcu   o   sprístupnenie   zápisnice   o výsluchu   svedkyne   Mgr.   L.   vykonanom   dožiadaným   súdom,   resp.   určil,   že   takýto   opis zápisnice bude poskytnutý až po vykonaní peňažnej odplaty. Táto zápisnica tvorí obsah spisu, s ktorým sa mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím a mohol si aj urobiť z neho vlastné výpisy. Povinnosť súdu zasielať účastníkovi konania opis zápisnice o vykonaní dôkazu pred požiadaným súdom ex offo bez splnenia poplatkovej povinnosti nevyplýva zo žiadneho procesného predpisu. K   námietke   odporcu   2/,   že   prvostupňový   súd   nevykonal   ním   navrhnuté   dôkazy dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). Odporca 2/ v dovolaní namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tiež v dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom.   Dovolací   súd   preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym   hodnotením   veci   zaujatým   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právne   posúdenie   veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.... I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)... Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu 2/   v súlade   s § 218   ods.   1   písm.   c/   v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd rozhodnutia krajského súdu aj okresného súdu podrobne preskúmal z hľadiska všetkých podstatných tvrdení sťažovateľa, ktoré by mohli zakladať existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Zaoberal sa aj súladnosťou procesného postupu všeobecných súdov   nižších   stupňov   s   obsahom   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci v prítomnosti   účastníka   konania   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti na skutkových okolnostiach prípadu poukázal na to, že okresný   súd   si   splnil   svoju   povinnosť   predvolať   na   nariadené   pojednávanie   všetkých účastníkov konania vrátane sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a tiež že v deň konania nariadeného   pojednávania   právny   zástupca   sťažovateľa   síce   svoju   neprítomnosť ospravedlnil   súčasne   žiadajúc   o odročenie   pojednávania,   avšak   v čase   konania pojednávania nepreukázal dôležitý dôvod, ktorý je na odročenie pojednávania vyžadovaný § 101 ods. 2 OSP. Najvyšší súd preto v uznesení napokon skonštatoval, že pokiaľ okresný súd „v   konaní   pokračoval   aj   po   obdržaní   žiadosti   právneho   zástupcu   odporcu   2/   o odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti,   neporušil tým žiadne procesné ustanovenia a neodňal odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom“.

Podľa názoru ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   dostatočnú   odpoveď   na   argumentáciu   sťažovateľa   týkajúcu   sa   ním   namietaného porušenia procesných pravidiel okresným súdom, ktoré mali súčasne zakladať porušenie ním   označených   základných   práv.   Závery   dovolacieho   súdu   spočívajúce   v   tom,   že   súd prvého   stupňa   umožnil   sťažovateľovi   a   jeho   právnemu   zástupcovi   zúčastniť sa na pojednávaní a realizovať na ňom procesné právo účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, a rovnako tak aj zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 OSP, resp. § 123 OSP, avšak z jeho strany táto procesná možnosť náležite využitá nebola, pretože právny zástupca sťažovateľa vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní súdu nepreukázal, a pokiaľ tak „neurobil a k žiadosti nepripojili dôkaz, ktorý by preukázal ním uvádzaný dôvod, sám zavinil, že súd prvého stupňa jeho žiadosti nemohol vyhovieť“, sú v zhode nielen so zákonnou úpravou občianskeho súdneho procesu,   ale   aj   s ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom   označených   článkov ústavy.   Napokon   aj   z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesno-právnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Rovnako možno za ústavne udržateľný považovať aj právny záver najvyššieho súdu o tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, že okresný súd nezaslal právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   odpis   (kópiu)   zápisnice   o vykonaní   dôkazu pred dožiadaným súdom, keďže tento nevykonal úhradu vecných nákladov. K tejto okolnosti dovolací súd správne podotkol, že táto zápisnica tvorí obsah spisu, s ktorým sa sťažovateľ mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím do spisu. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   mal   možnosť   oboznámiť   sa   s obsahom zápisnice z výsluchu vykonaného dožiadaným súdom aj na pojednávaní konanom 18. marca 2010, avšak tohto pojednávania sa on ani jeho právny zástupca nezúčastnil. Z účinnej procesnoprávnej úpravy (§ 44 ods. OSP) pritom vyplýva, že účastníci a ich zástupcovia majú   právo   požiadať   súd   o vyhotovenie   fotokópií   za   úhradu   vecných   nákladov,   pričom povinnosť   všeobecných   súdov   zasielať   odpisy   zápisníc   bez   splnenia   úhrady   vecných nákladov skutočne nevyplýva zo žiadneho procesného predpisu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné a nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,   s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade absentuje aj priama súvislosť medzi postupom   všeobecných   súdov   a sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Toto právo sa priznáva vtedy,   pokiaľ   zákon   výslovne   ustanovuje,   že   účastník   konania   môže   mať   právneho zástupcu. Tomuto právu potom zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci konať tak, aby oprávnená   osoba   mohla   užívať   výhody   plynúce   z tohto   základného   práva.   Z okolností sťažovateľovej   veci   je   však   zrejmé,   že   počas   celého   súdneho   konania   sťažovateľ   mal vlastného   právneho   zástupcu,   ktorý   v jeho   mene   vykonával   všetky   procesné   úkony na základe ním udeleného splnomocnenia a konajúce všeobecné súdu toto jeho rozhodnutie využívať právnu pomoc poskytovanú mu advokátom náležite rešpektovali.

Ústavný   súd   preto   nenachádza   relevantnú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými rozhodnutiami   (vrátane   procesných   postupov,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzali) a namietaným porušením sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012